Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 44/2014
PDF · 257.79 KB
No categories available
I. ÚS 44/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť P. T., zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Jurčišinom,
Vozárova 5, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/297/2012 a jeho uznesením
z 31. mája 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra
2013 doručená sťažnosť P. T. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“) vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 Co/297/2012 a jeho uznesením z 31. mája 2013.
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení
navrhovateľa v súdnom spore „o zaplatenie 47.052,38 eur s prísl.“ proti odporcom v 1. až
3. rade vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.
Sťažovateľ uviedol, že v merite veci rozhodol okresný súd rozsudkom č. k.
17 C/316/2003-248 z 30. marca 2012, „ktorým žalobu voči odporcom v 1. a 3. rade
zamietol, rozhodol o povinnosti navrhovateľa nahradiť odporcom v 1. a 3. rade trovy ich
konania. Ďalej rozhodol o povinnosti odporcu v 2. rade zaplatiť navrhovateľovi sumu
9.410,50 eur s tým, že v prevyšujúcej časti žalobu voči odporcovi v 2. rade zamietol.
Rovnako rozhodol predmetným rozsudkom o povinnosti odporcu v 2. rade nahradiť
navrhovateľovi trovy konania. Voči tomuto rozsudku podali odvolanie navrhovateľ
a vedľajší účastník na strane odporcov, pričom napadli všetky výroky predmetného
rozsudku ako aj odporcovia v 1. a 3. rade, ktorý napadli iba výrok, ktorým bol zaviazaný
navrhovateľ na náhradu ich trov v konaní.
O predmetných odvolaniach rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k.
6 Co 139/2010-308 zo dňa 20. 3. 2012 a to tak, že potvrdil rozsudok prvého stupňa
vo výroku, ktorým bola žaloba voči odporcom v 1. a 3. rade zamietnutá, vo výroku, ktorým
bola v prevyšujúcej časti žaloba zamietnutá voči odporcovi v 2. rade a vo výroku, ktorým
bola odporcovi v 2. rade uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 8.469,42
eur... V prevyšujúcej vyhovujúcej časti zmenil odvolací súd rozsudok tak, že žalobu o sumu
941,05 zamieta. A zároveň zrušil rozsudok vo výrokoch o náhrade trov konania vo vzťahu
medzi účastníkmi konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.“.
Následne o trovách konania rozhodol okresný súd uznesením č. k. 17 C/316/2003-
331 z 15. augusta 2012, ktorým odporcovi v 2. rade uložil nahradiť sťažovateľovi trovy
konania v sume 2 933,82 €, sťažovateľovi uložil nahradiť odporkyni v 1. rade a odporcovi
v 3. rade trovy konania, odporcovi v 2. rade uložil zaplatiť súdny poplatok, účastníkom
konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania a odporcovi v 2. rade uložil povinnosť
nahradiť trovy konania štátu.
O odvolaní vedľajšieho účastníka (Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., Bratislava),
odporcov v 1. a 3. rade a navrhovateľa (sťažovateľa) proti uzneseniu okresného súdu
z 15. augusta 2012 rozhodol krajský súd namietaným uznesením z 31. mája 2013, ktorým:
„Mení uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku I. tak, že odporca v 2. rade je
povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 2.149,21 €...
Mení uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku IV. tak, že odporca v 2. rade je
povinný zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 423 €...
Potvrdzuje uznesenie súdu prvého stupňa v ostatných výrokoch II., III., V., VI.
Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.“
3. Sťažovateľ uviedol, že sťažnosťou napáda „III. výrok uznesenia Krajského súdu...
zo dňa 31. 05. 2013, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu
vo výrokoch II. III. V. a VI.“.
4. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že „predmetom konania
vo veci samej bol nárok sťažovateľa ako žalobcu na priznanie mimoriadneho zvýšenia
bolestného, ktoré vytrpel v dôsledku ťažkého úrazu následkom dopravnej nehody, ktorá
vznikla pri strete dvoch motorových vozidiel, kde žalovaná v 1. rade po zrážke so žalovaným
v 2. rade narazila do žalobcu a spôsobila mu ťažké zranenia s komplikovaným priebehom
liečenia a dlhou dobou práceneschopnosti. V predmetnom konaní tak žalobca žaloval
o náhradu za bolesť žalovanú v 1. rade, ktorá riadila motorové vozidlo, ktorým bola priamo
spôsobená ujma žalobcovi a bola zároveň bezpodielovou spoluvlastníckou tohto vozidla
spolu so žalovaným v 3. rade, ktorý bol v čase nehody prevádzkovateľom tohto motorového
vozidla a zároveň jeho bezpodielovým spoluvlastníkom ako aj žalovaného v 2. rade, ktorý
na základe záverov trestného konania predmetnú dopravnú nehodu zavinil a bol aj uznaný
vinným.“.
5.1 Podľa názoru sťažovateľa prvostupňový súd nedostatočne zvážil „dôvody pre
aplikáciu ust. § 150 O. s. p. pri rozhodovaní o náhrade trov medzi navrhovateľom
a odporcami v 1. a 3. rade. Súd prvého stupňa toto ustanovenie nepoužil ani toto svoje
rozhodnutie riadne neodôvodnil... Odvolací súd následne toto rozhodnutie súdu prvého
stupňa potvrdil a to bez toho, aby sa zaoberal dôvodmi, pre ktoré súd prvého stupňa
nepoužil pri rozhodovaní o trovách ust. § 150 O. s. p.“. Tým, že „napriek jeho opakovaným
požiadavkám v konaní neboli vypočutí žalovaní v 1. – 3. rade... nebolo vykonané znalecké
dokazovanie...“, a tiež tým, že krajský súd neposúdil, „či súd prvého stupňa na zistený
skutkový stav aplikoval správny právny predpis a či ho aj správne interpretoval“, vo veci
konajúce súdy podľa názoru sťažovateľa mu „odňali... reálnu možnosť konať pred
súdom...“.
5.2 Podstatou námietok sťažovateľa je teda nedostatočne zistený skutkový stav
a z toho vyplývajúca nesprávna interpretácia a aplikácia (neaplikácia) ustanovení § 150
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“).
6. Sťažovateľ považuje rozhodnutie krajského súdu z 31. mája 2013 „za nesprávny,
arbitrárny, svojvoľný a tým priamo zasahujúci do základného práva... podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy... a práva... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a v konečnom dôsledku aj
za nepreskúmateľný čo do dôvodov“.
7. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv
namietaným uznesením krajského súdu z 31. mája 2013 (bod 1), zrušil toto uznesenie a vec
vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Súčasne požiadal o priznanie
náhrady trov právneho zastúpenia.
8. Ako dôkazový materiál sťažovateľ predložil okrem iného rozsudok okresného
súdu č. k. 17 C/316/2003-248 z 30. marca 2010, rozsudok krajského súdu sp. zn.
6 Co/139/2010 z 20. marca 2012, uznesenie okresného súdu sp. zn. 17 C/316/2003
z 15. augusta 2012 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 Co/297/2012 z 31. mája 2013.
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľovu sťažnosť prerokoval
na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. l ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením
krajského súdu z 31. mája 2013, keď tvrdil, že odvolací súd porušil ním označené práva,
keď potvrdil prvostupňové uznesenie v časti o trovách konania vo výrokoch II, III, V a VI
(bod 3).
11. Podľa čl. 46 ods. l ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. l dohovoru každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu.
12. Podľa § 142 ods. l OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná
náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,
ktorý vo veci úspech nemal. Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len
čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá
na náhradu trov právo. Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len
čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne
nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo
od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta
z výšky súdom priznaného plnenia. Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné
osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti
priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov
konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak
účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Podľa § 224 ods. 1 OSP
ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.
13. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom tvrdené porušenie označených práv tým,
že vo veci konajúci krajský súd nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom o trovách
konania (namietal nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu a naň nadväzujúcu
interpretáciu a aplikáciu relevantnej právnej normy; pozri body 5.1 a 5.2, v dôsledku čoho
mal krajský súd nesprávne rozhodnúť o trovách konania).
14. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie
návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd
nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).
15. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata
základného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne práva priznaného čl. 6 ods. 1
dohovoru spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde
a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak,
aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenia
o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len
v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným
postupom súdu dostať (napr. III. ÚS 124/08). Úlohou ústavného súdu je sledovať, či
všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia
sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého
zo základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemôže zasahovať
do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných súdov, ak ich z daného pohľadu
možno pokladať za udržateľné (obdobne I. ÚS 17/00, I. ÚS 93/08, I. ÚS 373/2012).
16. Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu ústavný súd nezistil
žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu
v zákone, a dospel tiež k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil
prvostupňové uznesenie o trovách konania v namietanej časti (body 3 a 10), aj náležite
odôvodnil.
Keďže krajský súd „z dôvodov, ktoré obsahuje uznesenie súdu prvého stupňa...,
potvrdil uznesenie v ostatných výrokoch II., III., V. a V. ako vecne správne podľa § 219
ods. 1 O. s. p.“, ústavný súd považoval za dôvodné (vo vzťahu k predmetu sťažnosti)
oboznámiť právne relevantné časti odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (uznesenie
č. k. 13 C/316/2003-331 z 15. augusta 2012):
„Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku (6 Co/139/2010-308 zo dňa 20. 3.
2012) súdu prvého stupňa stanovil, že rozhodovanie o náhrade trov konania vo vzťahu
medzi navrhovateľom a odporcom v 2. rade sa má jednoznačne spravovať zásadou
vyplývajúcou z ustanovenia § 142 ods. 3 O. s. p. A pokiaľ ide o právny vzťah medzi
navrhovateľom a odporcami v 1. a 3. rade pri rozhodovaní o náhrade trov má súd prvého
stupňa postupovať podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O s. p.
K odvolacej námietke odporcov v 1. a 3. rade odvolací súd uviedol, že pri výpočte
trov konania treba vychádzať z celkovo priznanej sumy navrhovateľovi a nie zo sumy
uplatnenej navrhovateľom v žalobe resp. v ďalších podaniach upravovaných počas konania.
O trovách konania vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom v 2. rade teda súd
(t. j. okresný súd, pozn.) rozhodol podľa § 142 ods. 3 O. s. p., pretože rozhodnutie o výške
plnenia v tomto prípade záviselo od úvahy súdu a preto priznal navrhovateľovi náhradu
trov proti odporcovi v 2. rade v plnej miere...
O trovách konania vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcami v 1. a 3. rade súd
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., a teda odporcom v 1. a 3. rade priznal náhradu trov
v plnej miere, nakoľko súd žalobu voči týmto odporcom zamietol, čo znamená, že
odporcovia v 1. a 3. rade mali v predmetnom konaní vo vzťahu k navrhovateľovi plný
úspech. Súd po zvážení okolností prípadu i dospel k záveru, že na rozhodnutie o trovách
konania vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcami v 1. a 3. rade nie je možné použiť ust.
§ 150 O. s. p., nakoľko aj odporkyňa v 1. rade bola pri dopravnej nehode, ktorou bola
navrhovateľovi spôsobená škoda a právo na bolestné, poškodená na zdraví a odporcovi
v 3. rade bola predmetnou dopravou nehodou spôsobená majetková škoda a obaja títo
odporcovia vystupovali v následnom trestnom konaní ako poškodení. Súd má za to, že
navrhovateľ vzhľadom na konečné rozhodnutie v danej veci odporcov v 1. a 3. rade určil
ako účastníkov konania nedôvodne. Odporcovia v 1. a 3. rade. sa teda nestali účastníkmi
konania na základe vlastného uváženia, ale na základe vôle navrhovateľa, v konaní im
vznikli trovy právneho zastúpenia, ktoré si riadne vyčíslili a uplatnili, vo veci mali plný
úspech, preto im súd priznal náhradu týchto trov proti navrhovateľovi...
O trovách odvolacieho konania rozhodol súd v zmysle § 224 ods. 1 O. s. p., podľa
ust. § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti
účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal...“
V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd po uvedení podstaty skutkovej
a právnej argumentácie okresného súdu oboznámil podstatu odvolaní odporcov
v 1. a 3. rade, sťažovateľa a vedľajšieho účastníka. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
«Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. l O. s. p.) po zistení, že
odvolanie podali včas účastníci konania, okrem odporcu v 2. rade (§ 204 ods. 1 O. s. p.)
proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť odvolaním (§ 201 O. s. p.) preskúmal napadnuté
uznesenie podľa § 212 ods. 1, 3 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka je dôvodné.
Odvolanie navrhovateľa ani odporcov v 1. a 3. rade dôvodné nie je.
V danej veci bolo nepochybne preukázané, že návrh navrhovateľa proti odporcom
v 1. a 3. rade bol v celom rozsahu zamietnutý a tak odporcovia v 1. a 3. rade mali vo veci
plný úspech.
Ďalším predpokladom je účelnosť trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie
práva, ktorý sa dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov
spojených s uplatnením ústavne zaručeného práva na právnu pomoc (viď Čl. 47 ods. 2
Ústavy SR)... Odvolací súd zastáva názor, že trovy právneho zastúpenia je treba zásadne
považovať za účelne vynaložené trovy.
Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu
trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške
plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu (§ 142 ods. 3 O. s. p.).
Ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno
zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy (§ 136 O. s. p.).
Už v rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. marca 2012, č. k.
6 Co/139/2010-308 bol vyslovený právny názor ohľadom trov tohto konania, že pokiaľ
predmetom konania vo veci samej bolo zvýšenie odškodnenia za bolesť podľa § 7 ods. 3
vyhl. č. 32/1965 Zb. a pokiaľ okresný súd (a aj odvolací súd), ktorí rozhodovali vo veci
samej, nespochybnili základ nároku, teda predpoklady zodpovednosti odporcu v 2. rade za
škodu a samotná výška priznaného nároku bola výsledkom voľnej úvahy súdu (zdôrazňujúc
primeranosť prisúdeného plnenia) rozhodovanie o náhrade trov konania medzi
navrhovateľom a odporcom v 2. rade sa má spravovať výlučne zásadou vyplývajúcou
z § 142 ods. 3 O. s. p. a pokiaľ ide o vzťah medzi navrhovateľom a odporcami v 1. a 3. rade
pri rozhodovaní o náhrade trov konania, má súd postupovať podľa § 142 ods. 1 O. s. p.
S prihliadnutím na námietku odporcov v 1. a 3. rade, že pri výpočte trov má súd
vychádzať z uplatnenej sumy v návrhu a nie z priznanej, odvolací súd zaujal právny názor,
že pri výpočte trov v danom prípade treba vychádzať z celkovo priznanej sumy
navrhovateľovi a nie z uplatnenej sumy navrhovateľom v návrhu, resp. v ďalších podaniach
upravovaných počas konania. Od tohto názoru, ktorý bol zaujatý v rozsudku Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 20. marca 2012 č. k. 6 Co/139/2010-308 nemá dôvod odvolací súd
sa odkloniť ani v tomto konaní.
Právoplatným rozhodnutím súdu bola navrhovateľovi priznaná suma 8.469,42 €.
Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby zo sumy 8.469,42 € podľa
vyhl. č. 163/2002 Z. z. účinnej do 31. decembra 2004 činí 239,02 € (§ 13 ods. 1 vyhl.
č. 163/2002 Z. z.). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby zo sumy
8.469,42 € podľa vyhl. č. 655/2004 Z. z. činí 253,94 € (viď § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004
Z. z. účinný od 1. januára 2005).
Po prešetrení jednotlivých úkonov poskytnutej právnej služby právnym zástupcom
navrhovateľa v predmetnom konaní a porovnaním s jeho vyúčtovaním zo dňa 31. marca
2010 (viď č. l. 235-236 spisu) dospel odvolací súd k záveru, že navrhovateľovi možno
priznať trovy konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia za tieto úkony právnej
služby:...
Z vyššie uvedeného vysvitá, že navrhovateľovi patrí náhrada trov konania proti
odporcovi v 2. rade v sume 2.149,21 € (1.661,29 € + 82,12 € + 90,16 € + 315,64 €).
Z tohto dôvodu odvolací súd podľa § 220 O. s. p. zmenil uznesenie súdu prvého
stupňa vo výroku I. tak, že odporcovi v 2. rade uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi
trovy konania v sume 2.149,2l € s tým, že uvedenú sumu je odporca v 2. rade povinný
zaplatiť právnemu zástupcovi navrhovateľa... (pozri tiež bod 2, pozn.)
Opodstatnená je aj výčitka vedľajšieho účastníka ohľadom výšky súdneho poplatku,
pretože okresný súd nepostupoval správne, ak (vy)počítal výšku súdneho poplatku 6 %
podľa položky 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov...
Z tohto dôvodu odvolací súd podľa § 220 O. s. p. zmenil uznesenie súdu prvého
stupňa vo výroku IV. tak, že odporcovi v 2. rade uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok
za návrh vo výške 423 €...
K odvolacej námietke odporcov v 1. a 3 rade, že okresný súd pochybil, keď pri
rozhodovaní o odmene vychádzal z priznanej sumy navrhovateľovi a nie z uplatnenej sumy
v návrhu na začatie konania, odvolací súd poznamenáva, že táto ich námietka je
nepatričná. Ako už bolo vyššie uvedené, odvolací súd v rozsudku zo dňa 20. marca 2012, č.
k. 6 Co/139/2010-308 zaujal právny názor, že pri výpočte trov v danom prípade treba
vychádzať z celkovo priznanej sumy navrhovateľovi, a nie z uplatnenej sumy navrhovateľom
v návrhu na začatie konania, resp. v ďalších podaniach „upravovaných“ počas konania.
Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov konania
vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcami v 1. a 3. rade vychádzal z právneho názoru
zaujatého v rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. marca 2012, č. k.
6 Co/139/2010-308 podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a pri stanovení tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby vychádzal z tarifnej sumy priznanej navrhovateľom v sume 8.469,42 €,
správne rozhodol, keď odporkyni v 1. rade priznal náhradu trov konania v sume 1.883,38 €
a odporcovi v 3. rade v sume 1.308,85 €.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s výpočtom náhrady trov konania, ktorý
uskutočnil súd prvého stupňa, ktorý je podrobne rozvedený v dôvodoch napadnutého
uznesenia súdu prvého stupňa.
Neopodstatnené sú aj námietky odvolateľov (odporcov 1. a 3. rade ako aj
navrhovateľa) ohľadom nepriznania trov odvolacieho konania. Okresný súd správne
nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania (t. j. navrhovateľovi a ani
odporcom v 1. a 3. rade), lebo ako vyplýva z dôvodov rozsudku Krajského súdu... zo dňa
20. marca 2012, č. k. 6 Co/139/2010-308, odvolanie navrhovateľa a ani odvolanie
odporcov v 1. a 3. rade vo veci samej neboli dôvodné. Úvahy odvolateľov o tom, že v tejto
časti je napadnuté uznesenie nepreskúmateľné, sú z vyššie uvedených dôvodov
neopodstatnené.
Správne súd prvého stupňa rozhodol aj o náhrade trov štátu podľa § 148 ods. 1
Z týchto dôvodov ako aj dôvodov, ktoré obsahuje uznesenie súdu prvého stupňa
odvolací súd potvrdil uznesenie v ostatných výrokoch II., III., V. a VI. ako vecne správne
podľa § 219 ods. 1 O. s. p.
Odvolaciemu súdu sa žiada povedať, že predmetom tohto konania bolo posúdenie
podmienok pre priznanie mimosúdneho zvýšenia bolestného navrhovateľa, a nie vedenie
sporu kvôli náhrade trov konania.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol tak ako je to uvedené v enunciáte
tohto uznesenia.
Výrok o náhrade trov odvolacieho konania sa zakladá na ustanovení § 224 ods. 1
O. s. p. za použitia § 142 ods. 1 O. s. p. Odvolatelia (navrhovateľ a odporcovia v 1. a 3.
rade) nemali v odvolacom konaní úspech, a preto im náhrada trov nepatrí. Vedľajší
účastník, ktorý mal úspech v odvolacom konaní nepodal návrh na priznanie trov
odvolacieho konania, a preto odvolací súd rozhodol, že nepriznáva účastníkom náhradu
trov odvolacieho konania.»
17. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný
súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. l ústavy (i podľa čl. 6 ods. l dohovoru)
môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. l ústavy),
porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
18. Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/2008, III. ÚS 125/2010) vyplýva, že
rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov,
pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto
iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách
konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len
v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo
dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá
by v sebe zahŕňala črty svojvôle.
19. Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 229/07,
III. ÚS 315/08, I. ÚS 373/2012) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci
náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý
upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. l ústavy).
20. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla
sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek
sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky
nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými
súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a ku zrušeniu napádaného výroku
o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva
na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj
iné základné právo.
21. Ústavný súd po preskúmaní obsahu a spôsobu odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajského súdu, ktorým sa venoval problematike náhrady trov konania
(s prihliadnutím na zrozumiteľnú argumentáciu okresného súdu odôvodňujúcu
neaplikovanie § 150 ods. 1 OSP a nedôvodnosť žaloby voči odporcom v 1. a 3. rade),
konštatuje, že predmetné rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov,
pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Vychádzajúc
zo svojej judikatúry a s prihliadnutím na výsledok ústavnej konfrontácie medzi námietkami
sťažovateľa a napadnutým uznesením krajského súdu z hľadiska možného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. l ústavy a práva podľa čl. 6 ods. l dohovoru ústavný súd
konštatuje, že pri odôvodňovaní svojho právneho záveru sa odvolací súd pridŕžal ustanovení
§ 212 ods. 1 a 3, § 219 ods. 1, § 220, § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 150 ods. 1 OSP, ktoré
umožňovali zvoliť daný postup. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu
(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, II. ÚS 75/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok.
22. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že odvolací súd sa
námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ
v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého
odvolacieho rozhodnutia, ktoré je (v spojení s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia)
dostatočne odôvodnené a má oporu v existujúcom skutkovom stave. Pretože namietané
rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené
na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je
oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,
III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou
inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
23. V závere ústavný súd ešte uvádza, že vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania
musí byť z odôvodnenia konkrétneho rozhodnutia zrejmé, na základe akých právnych
predpisov súd rozhodoval a akými úvahami bol pri ich aplikácii vedený. Samozrejme, musí
ísť o právnu normu, ktorú zákon dovoľuje na daný prípad použiť. V namietanom prípade
bolo v právomoci a na posúdení krajského súdu, akým zákonne konformným spôsobom
korešpondujúcim s výsledkom sporu sa postaví k výroku o náhrade trov konania (včítane
odvolacieho konania) a aké ustanovenia (právne normy) príslušného právneho predpisu
(Občianskeho súdneho poriadku) použije. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd rozhodol
o náhrade trov konania tak, že zmenil prvostupňový rozsudok a trovy prvostupňového a tiež
odvolacieho konania žalovanému sťažovateľovi a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal.
Závery krajského súdu nemožno považovať za jednostranné a svojvoľné a vzhľadom na ich
odôvodnenosť ich ústavný súd hodnotí ako ústavne akceptovateľné.
24. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi rozhodnutím krajského súdu a jeho odôvodnením a namietaným porušením
základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces
(m. m. IV. ÚS 112/05).
25. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu
v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
26. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. januára 2014