Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 44/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť P. T., zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Jurčišinom,

Vozárova 5, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 31. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra

2013 doručená sťažnosť P. T. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“) vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa ods.

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája 2013.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení

navrhovateľa v súdnom spore „o zaplatenie 47.052,38 eur s prísl.“ proti odporcom v 1. až

3. rade vedenom Okresným súdom Košice II (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

.

Sťažovateľ uviedol, že v merite veci rozhodol okresný súd rozsudkom č. k.

-248 z 30. marca 2012, „ktorým žalobu voči odporcom v 1. a 3. rade

zamietol, rozhodol o povinnosti navrhovateľa nahradiť odporcom v 1. a 3. rade trovy ich

konania. Ďalej rozhodol o povinnosti odporcu v 2. rade zaplatiť navrhovateľovi sumu

9.410,50 eur s tým, že v prevyšujúcej časti žalobu voči odporcovi v 2. rade zamietol.

Rovnako rozhodol predmetným rozsudkom o povinnosti odporcu v 2. rade nahradiť

navrhovateľovi trovy konania. Voči tomuto rozsudku podali odvolanie navrhovateľ

a vedľajší účastník na strane odporcov, pričom napadli všetky výroky predmetného

rozsudku ako aj odporcovia v 1. a 3. rade, ktorý napadli iba výrok, ktorým bol zaviazaný

navrhovateľ na náhradu ich trov v konaní.

O predmetných odvolaniach rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k.

-308 zo dňa 20. 3. 2012 a to tak, že potvrdil rozsudok prvého stupňa

vo výroku, ktorým bola žaloba voči odporcom v 1. a 3. rade zamietnutá, vo výroku, ktorým

bola v prevyšujúcej časti žaloba zamietnutá voči odporcovi v 2. rade a vo výroku, ktorým

bola odporcovi v 2. rade uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu vo výške 8.469,42

eur... V prevyšujúcej vyhovujúcej časti zmenil odvolací súd rozsudok tak, že žalobu o sumu

941,05 zamieta. A zároveň zrušil rozsudok vo výrokoch o náhrade trov konania vo vzťahu

medzi účastníkmi konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.“.

Následne o trovách konania rozhodol okresný súd uznesením č. k.

331 z 15. augusta 2012, ktorým odporcovi v 2. rade uložil nahradiť sťažovateľovi trovy

konania v sume 2 933,82 €, sťažovateľovi uložil nahradiť odporkyni v 1. rade a odporcovi

v 3. rade trovy konania, odporcovi v 2. rade uložil zaplatiť súdny poplatok, účastníkom

konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania a odporcovi v 2. rade uložil povinnosť

nahradiť trovy konania štátu.

O odvolaní vedľajšieho účastníka (Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s., Bratislava),

odporcov v 1. a 3. rade a navrhovateľa (sťažovateľa) proti uzneseniu okresného súdu

z 15. augusta 2012 rozhodol krajský súd namietaným uznesením z 31. mája 2013, ktorým:

„Mení uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku I. tak, že odporca v 2. rade je

povinný nahradiť navrhovateľovi trovy konania v sume 2.149,21 €...

Mení uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku IV. tak, že odporca v 2. rade je

povinný zaplatiť súdny poplatok za návrh vo výške 423 €...

Potvrdzuje uznesenie súdu prvého stupňa v ostatných výrokoch II., III., V., VI.

Nepriznáva účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.“

3. Sťažovateľ uviedol, že sťažnosťou napáda „III. výrok uznesenia Krajského súdu...

zo dňa 31. 05. 2013, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu

vo výrokoch II. III. V. a VI.“.

4. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že „predmetom konania

vo veci samej bol nárok sťažovateľa ako žalobcu na priznanie mimoriadneho zvýšenia

bolestného, ktoré vytrpel v dôsledku ťažkého úrazu následkom dopravnej nehody, ktorá

vznikla pri strete dvoch motorových vozidiel, kde žalovaná v 1. rade po zrážke so žalovaným

v 2. rade narazila do žalobcu a spôsobila mu ťažké zranenia s komplikovaným priebehom

liečenia a dlhou dobou práceneschopnosti. V predmetnom konaní tak žalobca žaloval

o náhradu za bolesť žalovanú v 1. rade, ktorá riadila motorové vozidlo, ktorým bola priamo

spôsobená ujma žalobcovi a bola zároveň bezpodielovou spoluvlastníckou tohto vozidla

spolu so žalovaným v 3. rade, ktorý bol v čase nehody prevádzkovateľom tohto motorového

vozidla a zároveň jeho bezpodielovým spoluvlastníkom ako aj žalovaného v 2. rade, ktorý

na základe záverov trestného konania predmetnú dopravnú nehodu zavinil a bol aj uznaný

vinným.“.

5.1 Podľa názoru sťažovateľa prvostupňový súd nedostatočne zvážil „dôvody pre

aplikáciu ust. pri rozhodovaní o náhrade trov medzi navrhovateľom

a odporcami v 1. a 3. rade. Súd prvého stupňa toto ustanovenie nepoužil ani toto svoje

rozhodnutie riadne neodôvodnil... Odvolací súd následne toto rozhodnutie súdu prvého

stupňa potvrdil a to bez toho, aby sa zaoberal dôvodmi, pre ktoré súd prvého stupňa

nepoužil pri rozhodovaní o trovách ust. “. Tým, že „napriek jeho opakovaným

požiadavkám v konaní neboli vypočutí žalovaní v 1. – 3. rade... nebolo vykonané znalecké

dokazovanie...“, a tiež tým, že krajský súd neposúdil, „či súd prvého stupňa na zistený

skutkový stav aplikoval správny právny predpis a či ho aj správne interpretoval“, vo veci

konajúce súdy podľa názoru sťažovateľa mu „odňali... reálnu možnosť konať pred

súdom...“.

5.2 Podstatou námietok sťažovateľa je teda nedostatočne zistený skutkový stav

a z toho vyplývajúca nesprávna interpretácia a aplikácia (neaplikácia) ustanovení § 150

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“).

6. Sťažovateľ považuje rozhodnutie krajského súdu z 31. mája 2013 „za nesprávny,

arbitrárny, svojvoľný a tým priamo zasahujúci do základného práva... podľa čl. 46 ods. 1

... a práva... podľa Dohovoru... a v konečnom dôsledku aj

za nepreskúmateľný čo do dôvodov“.

7. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie označených práv

namietaným uznesením krajského súdu z 31. mája 2013 (bod 1), zrušil toto uznesenie a vec

vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Súčasne požiadal o priznanie

náhrady trov právneho zastúpenia.

8. Ako dôkazový materiál sťažovateľ predložil okrem iného rozsudok okresného

súdu č. k. -248 z 30. marca 2010, rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 20. marca 2012, uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 15. augusta 2012 a uznesenie krajského súdu sp. zn. z 31. mája 2013.

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažovateľovu sťažnosť prerokoval

na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2

. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa ods. l

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným uznesením

krajského súdu z 31. mája 2013, keď tvrdil, že odvolací súd porušil ním označené práva,

keď potvrdil prvostupňové uznesenie v časti o trovách konania vo výrokoch II, III, V a VI

(bod 3).

11. Podľa ods. l každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. l dohovoru každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu.

12. Podľa ods. l účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi,

ktorý vo veci úspech nemal. Podľa ak mal účastník vo veci úspech len

čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá

na náhradu trov právo. Podľa aj keď mal účastník vo veci úspech len

čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne

nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo

od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta

z výšky súdom priznaného plnenia. Podľa ak sú tu dôvody hodné

osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti

priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov

konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak

účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. Podľa

ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

13. Predmetom sťažnosti je sťažovateľom tvrdené porušenie označených práv tým,

že vo veci konajúci krajský súd nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom o trovách

konania (namietal nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu a naň nadväzujúcu

interpretáciu a aplikáciu relevantnej právnej normy; pozri body 5.1 a 5.2, v dôsledku čoho

mal krajský súd nesprávne rozhodnúť o trovách konania).

14. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie

návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd

nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

15. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata

základného práva priznaného a obdobne práva priznaného

dohovoru spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde

a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak,

aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré ustanovenia

o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu ochranu nespočíva len

v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným

postupom súdu dostať (napr. ). Úlohou ústavného súdu je sledovať, či

všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia

sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého

zo základných práv a slobôd. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemôže zasahovať

do skutkových a právnych záverov týchto všeobecných súdov, ak ich z daného pohľadu

možno pokladať za udržateľné (obdobne , , ).

16. Po oboznámení sa s obsahom rozhodnutia krajského súdu ústavný súd nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu

v zákone, a dospel tiež k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil

prvostupňové uznesenie o trovách konania v namietanej časti (body 3 a 10), aj náležite

odôvodnil.

Keďže krajský súd „z dôvodov, ktoré obsahuje uznesenie súdu prvého stupňa...,

potvrdil uznesenie v ostatných výrokoch II., III., V. a V. ako vecne správne podľa § 219

ods. 1 “, ústavný súd považoval za dôvodné (vo vzťahu k predmetu sťažnosti)

oboznámiť právne relevantné časti odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (uznesenie

č. k. -331 z 15. augusta 2012):

„Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku (-308 zo dňa 20. 3.

2012) súdu prvého stupňa stanovil, že rozhodovanie o náhrade trov konania vo vzťahu

medzi navrhovateľom a odporcom v 2. rade sa má jednoznačne spravovať zásadou

vyplývajúcou z ustanovenia A pokiaľ ide o právny vzťah medzi

navrhovateľom a odporcami v 1. a 3. rade pri rozhodovaní o náhrade trov má súd prvého

stupňa postupovať podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O s. p.

K odvolacej námietke odporcov v 1. a 3. rade odvolací súd uviedol, že pri výpočte

trov konania treba vychádzať z celkovo priznanej sumy navrhovateľovi a nie zo sumy

uplatnenej navrhovateľom v žalobe resp. v ďalších podaniach upravovaných počas konania.

O trovách konania vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcom v 2. rade teda súd

(t. j. okresný súd, pozn.) rozhodol podľa , pretože rozhodnutie o výške

plnenia v tomto prípade záviselo od úvahy súdu a preto priznal navrhovateľovi náhradu

trov proti odporcovi v 2. rade v plnej miere...

O trovách konania vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcami v 1. a 3. rade súd

rozhodol podľa , a teda odporcom v 1. a . rade priznal náhradu trov

v plnej miere, nakoľko súd žalobu voči týmto odporcom zamietol, čo znamená, že

odporcovia v 1. a 3. rade mali v predmetnom konaní vo vzťahu k navrhovateľovi plný

úspech. Súd po zvážení okolností prípadu i dospel k záveru, že na rozhodnutie o trovách

konania vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcami v 1. a 3. rade nie je možné použiť ust.

, nakoľko aj odporkyňa v 1. rade bola pri dopravnej nehode, ktorou bola

navrhovateľovi spôsobená škoda a právo na bolestné, poškodená na zdraví a odporcovi

v 3. rade bola predmetnou dopravou nehodou spôsobená majetková škoda a obaja títo

odporcovia vystupovali v následnom trestnom konaní ako poškodení. Súd má za to, že

navrhovateľ vzhľadom na konečné rozhodnutie v danej veci odporcov v 1. a 3. rade určil

ako účastníkov konania nedôvodne. Odporcovia v 1. a 3. rade. sa teda nestali účastníkmi

konania na základe vlastného uváženia, ale na základe vôle navrhovateľa, v konaní im

vznikli trovy právneho zastúpenia, ktoré si riadne vyčíslili a uplatnili, vo veci mali plný

úspech, preto im súd priznal náhradu týchto trov proti navrhovateľovi...

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd v zmysle , podľa

ust. , podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd

prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti

účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal...“

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd po uvedení podstaty skutkovej

a právnej argumentácie okresného súdu oboznámil podstatu odvolaní odporcov

v 1. a 3. rade, sťažovateľa a vedľajšieho účastníka. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

«Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ods. l ) po zistení, že

odvolanie podali včas účastníci konania, okrem odporcu v 2. rade ( )

proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť odvolaním ( ) preskúmal napadnuté

uznesenie podľa , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa

a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka je dôvodné.

Odvolanie navrhovateľa ani odporcov v 1. a 3. rade dôvodné nie je.

Podľa ..

V danej veci bolo nepochybne preukázané, že návrh navrhovateľa proti odporcom

v 1. a 3. rade bol v celom rozsahu zamietnutý a tak odporcovia v 1. a 3. rade mali vo veci

plný úspech.

Ďalším predpokladom je účelnosť trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie

práva, ktorý sa dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov

spojených s uplatnením ústavne zaručeného práva na právnu pomoc (viď Čl. 47 ods. 2

SR)... Odvolací súd zastáva názor, že trovy právneho zastúpenia je treba zásadne

považovať za účelne vynaložené trovy.

Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu

trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške

plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu ( ).

Ak možno výšku nárokov zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ak ju nemožno

zistiť vôbec, určí ju súd podľa svojej úvahy ( ).

Už v rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. marca 2012, č. k.

-308 bol vyslovený právny názor ohľadom trov tohto konania, že pokiaľ

predmetom konania vo veci samej bolo zvýšenie odškodnenia za bolesť podľa § 7 ods. 3

vyhl. č. a pokiaľ okresný súd (a aj odvolací súd), ktorí rozhodovali vo veci

samej, nespochybnili základ nároku, teda predpoklady zodpovednosti odporcu v 2. rade za

škodu a samotná výška priznaného nároku bola výsledkom voľnej úvahy súdu (zdôrazňujúc

primeranosť prisúdeného plnenia) rozhodovanie o náhrade trov konania medzi

navrhovateľom a odporcom v 2. rade sa má spravovať výlučne zásadou vyplývajúcou

z a pokiaľ ide o vzťah medzi navrhovateľom a odporcami v 1. a . rade

pri rozhodovaní o náhrade trov konania, má súd postupovať podľa

S prihliadnutím na námietku odporcov v 1. a 3. rade, že pri výpočte trov má súd

vychádzať z uplatnenej sumy v návrhu a nie z priznanej, odvolací súd zaujal právny názor,

že pri výpočte trov v danom prípade treba vychádzať z celkovo priznanej sumy

navrhovateľovi a nie z uplatnenej sumy navrhovateľom v návrhu, resp. v ďalších podaniach

upravovaných počas konania. Od tohto názoru, ktorý bol zaujatý v rozsudku Krajského

súdu v Košiciach zo dňa 20. marca 2012 č. k. -308 nemá dôvod odvolací súd

sa odkloniť ani v tomto konaní.

Právoplatným rozhodnutím súdu bola navrhovateľovi priznaná suma 8.469,42 €.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby zo sumy 8.469,42 € podľa

vyhl. č. účinnej do 31. decembra 2004 činí 239,02 € ( vyhl.

č. ). Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby zo sumy

8.469,42 € podľa vyhl. č. činí 253,94 € (viď vyhl. č. 655/2004

Z. z. účinný od 1. januára 2005).

Po prešetrení jednotlivých úkonov poskytnutej právnej služby právnym zástupcom

navrhovateľa v predmetnom konaní a porovnaním s jeho vyúčtovaním zo dňa 31. marca

2010 (viď č. l. 235-236 spisu) dospel odvolací súd k záveru, že navrhovateľovi možno

priznať trovy konania, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia za tieto úkony právnej

služby:...

Z vyššie uvedeného vysvitá, že navrhovateľovi patrí náhrada trov konania proti

odporcovi v 2. rade v sume 2.149,21 € (1.661,29 € + 82,12 € + 90,16 € + 315,64 €).

Z tohto dôvodu odvolací súd podľa zmenil uznesenie súdu prvého

stupňa vo výroku I. tak, že odporcovi v 2. rade uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi

trovy konania v sume 2.149,2l € s tým, že uvedenú sumu je odporca v 2. rade povinný

zaplatiť právnemu zástupcovi navrhovateľa... (pozri tiež bod 2, pozn.)

Opodstatnená je aj výčitka vedľajšieho účastníka ohľadom výšky súdneho poplatku,

pretože okresný súd nepostupoval správne, ak (vy)počítal výšku súdneho poplatku 6 %

podľa položky 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov...

Z tohto dôvodu odvolací súd podľa zmenil uznesenie súdu prvého

stupňa vo výroku IV. tak, že odporcovi v 2. rade uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok

za návrh vo výške 423 €...

K odvolacej námietke odporcov v 1. a 3 rade, že okresný súd pochybil, keď pri

rozhodovaní o odmene vychádzal z priznanej sumy navrhovateľovi a nie z uplatnenej sumy

v návrhu na začatie konania, odvolací súd poznamenáva, že táto ich námietka je

nepatričná. Ako už bolo vyššie uvedené, odvolací súd v rozsudku zo dňa 20. marca 2012, č.

k. -308 zaujal právny názor, že pri výpočte trov v danom prípade treba

vychádzať z celkovo priznanej sumy navrhovateľovi, a nie z uplatnenej sumy navrhovateľom

v návrhu na začatie konania, resp. v ďalších podaniach „upravovaných“ počas konania.

Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov konania

vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporcami v 1. a 3. rade vychádzal z právneho názoru

zaujatého v rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach zo dňa 20. marca 2012, č. k.

-308 podľa a pri stanovení tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej služby vychádzal z tarifnej sumy priznanej navrhovateľom v sume 8.469,42 €,

správne rozhodol, keď odporkyni v 1. rade priznal náhradu trov konania v sume 1.883,38 €

a odporcovi v 3. rade v sume 1.308,85 €.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s výpočtom náhrady trov konania, ktorý

uskutočnil súd prvého stupňa, ktorý je podrobne rozvedený v dôvodoch napadnutého

uznesenia súdu prvého stupňa.

Neopodstatnené sú aj námietky odvolateľov (odporcov 1. a 3. rade ako aj

navrhovateľa) ohľadom nepriznania trov odvolacieho konania. Okresný súd správne

nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania (t. j. navrhovateľovi a ani

odporcom v 1. a 3. rade), lebo ako vyplýva z dôvodov rozsudku Krajského súdu... zo dňa

20. marca 2012, č. k. -308, odvolanie navrhovateľa a ani odvolanie

odporcov v 1. a 3. rade vo veci samej neboli dôvodné. Úvahy odvolateľov o tom, že v tejto

časti je napadnuté uznesenie nepreskúmateľné, sú z vyššie uvedených dôvodov

neopodstatnené.

Správne súd prvého stupňa rozhodol aj o náhrade trov štátu podľa § 148 ods. 1

Z týchto dôvodov ako aj dôvodov, ktoré obsahuje uznesenie súdu prvého stupňa

odvolací súd potvrdil uznesenie v ostatných výrokoch II., III., V. a VI. ako vecne správne

podľa

Odvolaciemu súdu sa žiada povedať, že predmetom tohto konania bolo posúdenie

podmienok pre priznanie mimosúdneho zvýšenia bolestného navrhovateľa, a nie vedenie

sporu kvôli náhrade trov konania.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodol tak ako je to uvedené v enunciáte

tohto uznesenia.

Výrok o náhrade trov odvolacieho konania sa zakladá na ustanovení § 224 ods. 1

za použitia Odvolatelia (navrhovateľ a odporcovia v 1. a .

rade) nemali v odvolacom konaní úspech, a preto im náhrada trov nepatrí. Vedľajší

účastník, ktorý mal úspech v odvolacom konaní nepodal návrh na priznanie trov

odvolacieho konania, a preto odvolací súd rozhodol, že nepriznáva účastníkom náhradu

trov odvolacieho konania.»

17. Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný

súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa ods. l (i podľa ods. l dohovoru)

môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom ( a ods. l ),

porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne ).

18. Z judikatúry ústavného súdu (, ) vyplýva, že

rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov,

pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto

iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách

konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len

v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo

dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá

by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

19. Ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) konštatuje, že práva na súdnu ochranu a v jeho rámci

náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý

upravuje podmienky na jej priznanie ( ods. l ).

20. Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla

sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek

sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky

nákladov konania, t. j. problematiky vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými

súdmi vedľajšej, postupuje nanajvýš zdržanlivo a ku zrušeniu napádaného výroku

o nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva

na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj

iné základné právo.

21. Ústavný súd po preskúmaní obsahu a spôsobu odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu, ktorým sa venoval problematike náhrady trov konania

(s prihliadnutím na zrozumiteľnú argumentáciu okresného súdu odôvodňujúcu

neaplikovanie a nedôvodnosť žaloby voči odporcom v 1. a 3. rade),

konštatuje, že predmetné rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov,

pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Vychádzajúc

zo svojej judikatúry a s prihliadnutím na výsledok ústavnej konfrontácie medzi námietkami

sťažovateľa a napadnutým uznesením krajského súdu z hľadiska možného porušenia

základného práva podľa ods. l a práva podľa ods. l dohovoru ústavný súd

konštatuje, že pri odôvodňovaní svojho právneho záveru sa odvolací súd pridŕžal ustanovení

a , , , , a , ktoré

umožňovali zvoliť daný postup. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

22. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia presvedčil, že odvolací súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

odvolacieho rozhodnutia, ktoré je (v spojení s odôvodnením prvostupňového rozhodnutia)

dostatočne odôvodnené a má oporu v existujúcom skutkovom stave. Pretože namietané

rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené

na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je

oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

23. V závere ústavný súd ešte uvádza, že vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania

musí byť z odôvodnenia konkrétneho rozhodnutia zrejmé, na základe akých právnych

predpisov súd rozhodoval a akými úvahami bol pri ich aplikácii vedený. Samozrejme, musí

ísť o právnu normu, ktorú zákon dovoľuje na daný prípad použiť. V namietanom prípade

bolo v právomoci a na posúdení krajského súdu, akým zákonne konformným spôsobom

korešpondujúcim s výsledkom sporu sa postaví k výroku o náhrade trov konania (včítane

odvolacieho konania) a aké ustanovenia (právne normy) príslušného právneho predpisu

() použije. Ústavný súd konštatuje, že krajský súd rozhodol

o náhrade trov konania tak, že zmenil prvostupňový rozsudok a trovy prvostupňového a tiež

odvolacieho konania žalovanému sťažovateľovi a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal.

Závery krajského súdu nemožno považovať za jednostranné a svojvoľné a vzhľadom na ich

odôvodnenosť ich ústavný súd hodnotí ako ústavne akceptovateľné.

24. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozhodnutím krajského súdu a jeho odôvodnením a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivý proces

(m. m. ).

25. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1

dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu

v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, sťažnosť odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

26. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. januára 2014