Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 65/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2014 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť R. Š., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a a 3 v spojení s

Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. decembra

2013 doručená sťažnosť R. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a a 3 v spojení s

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

1 Tdo V 6/2013 a jeho uznesením z 25. septembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Špeciálneho súdu

v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“) sp. zn. PK zo 17. septembra 2007

(ďalej len „odsudzujúci rozsudok“) v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. októbra 2009 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu vraždy

spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 a § 219 ods. 1 a 2 písm. c) a písm. h) Trestného

zákona v znení platnom do 31. júla 2001. Sťažovateľ uviedol, že proti rozsudku odvolacieho

súdu podal dovolanie z dôvodov podľa , a .

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného namieta „protiústavnosť vzniku Špeciálneho

súdu“, ktorú „konštatoval Ústavný súd SR nálezom sp. zn. “, a poukazuje

na to, že „protiústavný súd nemôže vyniesť ústavne súladný rozsudok“, a preto takéto

konanie považuje za porušenie jeho základného práva podľa , ako aj

zásady vyjadrenej v .

Sťažovateľ sa v sťažnosti taktiež vyjadruje k „prerozdeleni(u) veci“, keď v jeho

trestnej veci došlo k vylúčeniu ekonomickej časti obžaloby (od násilnej trestnej činnosti)

na samostatné konanie, ale podľa jeho názoru na úkor náležitého zistenia skutkového stavu

veci, čím došlo podľa jeho názoru k porušeniu jeho „práva na obhajobu, prezumpciu

neviny a spravodlivosti konania“. Sťažovateľ uvádza, že špeciálny súd v odsudzujúcom

rozsudku ako motív ustálil „úmysel zbaviť sa M. za účelom prevzatia organizácie trestnej

činnosti, na ktorej som sa mal spolupodieľať a tak získať majetkový prospech..., avšak

o ekonomickej časti obžaloby rozhodol špeciálny súd (v identickom zložení senátu) až

rozsudkom z 28. 04. 2008 sp. zn. PK-2 -1“. Práve toto považuje sťažovateľ

za dôvod, „pre ktorý nemala byť prerozdelená obžaloba, pretože v konaní pod PK-

sa ustálil motív, ktorý sa mal zisťovať až v konaní PK-2 Tš 29/06“. Preto

vyjadruje nesúhlas s názorom dovolacieho súdu, podľa ktorého rozdelenie veci nespadá pod

dovolací dôvod podľa , a zastáva názor, že bolo

povinnosťou dovolacieho súdu subsumovať dovolací argument o rozdelení veci pod

správny dovolací dôvod, a tak ho preskúmať.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že:

„1. Základné právo R. Š. na spravodlivý súd podľa Slovenskej

republiky a princípu právnej istoty podľa bolo

porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25. 09. 2013 pod sp. zn.

1 Tdo V 6/2013.

2. Základné právo R. Š. na spravodlivý súd podľa a obhajobu v spojení so zásadou

prezumpcie neviny podľa , ods. 3

a čl. 6 ods. 1 ods. 2 a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo

porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. 09. 2013 pod sp. zn.

1 Tdo V 6/2013.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. 09. 2013 pod sp. zn.

1 Tdo V 6/2013 zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje znovu vo veci

konať a rozhodnúť.“

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu

na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) návrh (v danom prípade sťažnosť) predbežne prerokuje na neverejnom

zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a jej petitu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ

namieta porušenie svojich v sťažnosti označených základných práv podľa a práv

podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho (dovolacieho) súdu. Podstata

sťažovateľových námietok spočíva v tom, že o jeho trestnej veci rozhodol podľa jeho

názoru „neústavný súd“, že rozdelenie trestnej veci na tri samostatné konania je nelogické

a nepresvedčivé a neboli pre neho naplnené zákonné predpoklady, ako aj že v jeho

konkrétnom prípade chýbal motív, ktorým mala byť snaha získať majetkový prospech. Tieto

pochybenia sťažovateľ namietal v rámci dovolacieho konania, avšak podľa neho najvyšší

súd sa s jeho námietkami nevysporiadal v požadovanej kvalite, a preto jeho rozhodnutie,

ako aj postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, označil za také, ktoré porušujú jeho

v sťažnosti označené základné práva podľa , ako aj práva podľa dohovoru.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu

(odsek 2). Obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby

a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu (odsek 3).

Podľa čl. 6 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (odsek 1). Každý, kto je

obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná

zákonným spôsobom (odsek 2).

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu,

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby,

c) obhajovať sa osobne alebo pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak o to

záujmy spravodlivosti požadujú,

d) vypočuť alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch

svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe,

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom

alebo týmto jazykom nehovorí.

Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľa podľa § 382

písm. c) pre nesplnenie dôvodov dovolania podľa Trestného

poriadku.

V odôvodnení tohto uznesenia najvyšší súd uviedol podstatu rozhodnutí špeciálneho

súdu a najvyššieho (odvolacieho) súdu, teda okolností daného prípadu, na základe ktorých

bola vyslovená vina sťažovateľa (a ďalších spoluobvinených) a uložený trest. Dovolací súd

ďalej uviedol, že sťažovateľ uplatnil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. a), i) a n)

, a teda že vo veci rozhodol nepríslušný súd, rozhodnutie je založené

na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia, ako aj že dovolanie je možné podať aj vtedy, ak bol

obvinenému uložený trest odňatia slobody na doživotie a súd rozhodol, že podmienečné

prepustenie z výkonu tohto trestu nie je prípustné.

Najvyšší súd ďalej poukázal na sťažovateľove argumenty obsiahnuté v dovolaní

a ďalej uviedol, že „obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov,

o ktoré sa v dovolaní opiera existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne,

t. j. vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371

Pokiaľ tomu tak nie je a podané dovolanie len formálne odkazuje na príslušné

ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pritom však v skutočnosti obsahuje argumenty

stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu, ide o dovolanie, ktoré je potrebné

odmietnuť podľa

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatným rozhodnutiam

súdov je určený na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb, tak

ako to vyplýva z konštrukcie jednotlivých dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. a)

až písm. l) účinného do 31. augusta 2011, resp. aj podľa

Dovolateľ však svoje dovolanie koncipuje mimo stanoveného rámca.

Dovolanie neslúži na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého

stupňa. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery

môže dopĺňať, upravovať, alebo meniť iba odvolací súd, pretože dovolací súd nie je

všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdu

druhého stupňa.

Dovolací súd po splnení povinnosti predbežného preskúmania dovolania

vyplývajúcej z zistil, že dovolacie námietky sú v podstate polemikou s tým,

ako prvostupňový súd hodnotil dôkazy, prečo ich považoval za postačujúce na ustálenie

skutkového stavu a aké závery z nich vyvodil. Podstatnú časť námietok uvedených

v dovolaní obvinený uviedol už v odvolacom konaní (odvolanie z 18. 10. 2007 a doplnené

odvolanie z 21. 10. 2009, zv. 60). So všetkými sa zaoberal odvolací súd, ktorý sa stotožnil

so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd vychádzal aj v tomto prípade

zo zákonného imperatívu, podľa ktorého dovolací súd nemôže skúmať a meniť správnosť

a úplnosť zisteného skutku ( účinného do 31. augusta 2011).

Musel vychádzať z toho, že skutok, pre ktorý bol obvinený uznaný za vinného, bol úplne

a správne zistený, a preto nemohol tento skutok žiadnym spôsobom meniť.“.

Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa

najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že «je naplnený vtedy, ak neboli

dodržané ustanovenia upravujúce príslušnosť súdov, t. j., ak vo veci

rozhodol súd, ktorý nebol vecne, miestne príslušný alebo funkčne príslušný. Príslušnosť

súdov je upravená v až účinného do 1. januára 2006.

Vychádzajúc z hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisov upravujúcich

príslušnosť súdov, bol bývalý Špeciálny súd v Pezinku vecne, miestne a funkčne príslušným

súdom a zároveň mu bola daná právomoc na konanie a rozhodovanie v trestnej veci

obvineného R. Š. a spol.

Vecná príslušnosť tohto súdu je upravená v ustanovení účinného

do 1. januára 2006, v zmysle ktorého Špeciálny súd vykonáva konanie o trestných činoch

patriacich do jeho právomoci v prvom stupni (právomoc Špeciálneho súdu -

účinného do 1. januára 2006). Podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov účinného do 16. júla 2009, Špeciálny súd koná a rozhoduje

v trestnoprávnych veciach a v iných veciach, o ktorých to ustanovuje predpis o konaní pred

súdmi.

Vzhľadom k námietke obvineného o neústavnosti tejto inštitúcie a tým vyplývajúcej

nepríslušnosti Špeciálneho súdu je nutné vysvetliť, ako sa s otázkou právoplatnosti

a vykonateľnosti doteraz vydaných rozhodnutí vysporiadal Ústavný súd v náleze z 20. mája

2009 sp. zn. (ďalej len „nález ústavného súdu“), v ktorom sa konštatuje, že

právoplatné, ale nevykonané rozsudky Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry

nie sú na základe tohto rozhodnutia dotknuté dôvodom na obnovu konania podľa

ustanovení v zmysle zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o

postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Podľa o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ak

súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť

podľa , rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol vykonaný, strata

účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia, je dôvodom

obnovy konania podľa ustanovení .

Ústavný súd v náleze pripomína, že predmetné ustanovenie je aplikovateľné iba

na prípady, keď bol právoplatný, ale ešte nevykonaný rozsudok v trestnom konaní, vydaný

na základe bezprostrednej aplikácie právneho predpisu vytvárajúceho priamy

hmotnoprávny základ súdneho rozhodnutia, ktorý stratil účinnosť podľa čl. 125 ods. 3

. V niektorých prípadoch nemožno vylúčiť ani dopad neústavnosti procesných

ustanovení právnych predpisov na aplikovateľnosť § 41b ods. 1 vo vzťahu k takýmto

rozsudkom. V takýchto prípadoch je však nevyhnutnou podmienkou existencia priamej

príčinnej súvislosti medzi neústavnosťou aplikovanej procesnej normy a zásahom

do základných práv.

V odôvodnení citovaného nálezu Ústavný súd Slovenskej republiky ďalej konštatoval,

že zásadné dôvody rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o nesúlade

napadnutých právnych predpisov s a s označenými medzinárodnými zmluvami sa

týkajú kolízie inštitucionálneho vymedzenia a postavenia Špeciálneho súdu v systéme súdov

Slovenskej republiky a úpravy postavenia jeho sudcov s ústavnými princípmi, že nie je daná

priama príčinná súvislosť medzi povahou zisteného nesúladu právnych predpisov v rámci

abstraktnej ochrany ústavnosti a obsahom rozhodnutí vydaných Špeciálnym súdom

v individuálnych prípadoch. Právne predpisy, ktorých nesúlad Ústavný súd Slovenskej

republiky vyslovil v bode 1. citovaného nálezu, nepredstavujú hmotnoprávny základ

rozsudkov Špeciálneho súdu v jednotlivých trestných veciach v zmysle § 41b ods. 1 zákona

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, v dôsledku čoho v bode 3.

citovaného nálezu vylúčil možnosť obnovy konania z dôvodu straty účinnosti zákona

č. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu Špeciálnej prokuratúry a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Nálezom Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho rozhodnutia vo vzťahu k preskúmavaným

právnym predpisom majú účinky ex nunc (do budúcna) a zároveň, že týmto rozhodnutím nie

sú dotknuté vydané rozhodnutia Špeciálneho súdu v trestnom konaní.

Nadväzujúc na uvedené je potrebné upozorniť, že Ústavný súd síce nevylúčil podanie

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku z taxatívne uvedených dôvodov

v ustanovení až l) a účinného do 31. augusta 2011, ale

zároveň je potrebné dodať, že citovaný nález ústavného súdu nie je dôvodom dovolania

v zmysle ustanovenia účinného do 31. augusta 2011.

Rovnakou námietkou sa zaoberal už aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu

(ďalej už len „ESĽP“), ktorý vo veci Fruni proti Slovensku (rozsudok ESĽP z 21. júna

2011, sťažnosť č. 8014/07, § 135-149) poukázal predovšetkým na to, že úvahy o rovnováhe

jednotlivých mocí v štáte, ktoré hrali zásadnú úlohu v argumentácii ústavného súdu

v spomínanom náleze, neznamenajú automaticky porušenie čl. 6 Dohovoru. Podľa názoru

ESĽP bol Špeciálny súd zjavne založený zákonom, jeho sudcovia boli neodvolateľní po

dobu výkonu svojho mandátu, a pokiaľ ide o možnosti zániku mandátu v dôsledku odobratia

bezpečnostnej previerky, ESĽP zohľadnil, že k takému kroku nikdy nedošlo, a keby sa tak

stalo, mal dotknutý sudca dostatočné záruky v podobe možnosti obrátiť sa na osobitný

výbor parlamentu, alebo na najvyšší súd a ústavný súd.».

Vo vzťahu k námietke rozdelenia pôvodnej trestnej veci na tri samostatné konania

najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že „skutočnosť, že prvostupňový súd

procesne rozdelil pôvodnú trestnú vec týkajúcu sa tridsiatich obžalovaných, ktorých

prokurátor obžaloval zo spáchania celkovo devätnástich trestných činov, na tri samostatné

konania, nemožno považovať za námietku, ktorú možno subsumovať pod jeden z dovolacích

dôvodov uvedených v až písm. l) účinného do 31. augusta

2011.

Podľa účinného do 1. januára 2006 na urýchlenie konania alebo

z iných dôležitých dôvodov možno konanie o niektorom z trestných činov alebo proti

niektorému z obvinených vylúčiť zo spoločného konania.

K vylúčeniu zo spoločného konania došlo na základe objektívnych skutočností, ktoré

vyplynuli z konania pred prvostupňovým súdom. Špeciálny súd pritom postupoval v súlade

s , čo konštatoval aj odvolací súd.“.

Dovolateľ uplatnil aj dovolací dôvod podľa

účinného do 31. augusta 2011 [po novele ,

t. j. po 31. auguste 2011, bol tento dovolací dôvod zaradený pod písm. n), pod ktorým ho

aj sťažovateľ označil], v zmysle ktorého možno dovolanie podať aj vtedy, ak bol

obvinenému uložený trest odňatia slobody na doživotie, a súd rozhodol, že podmienečné

prepustenie z výkonu tohto trestu nie je prípustné.

K tomuto dovolaciemu dôvodu najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, že

„sa (na rozdiel od iných dovolacích dôvodov, vzhľadom na jeho zákonnú formuláciu,

neviaže na označenie chyby rozhodnutia alebo konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374

ods. 1 ). Zároveň však znenie ustanovenia účinného

do 31. augusta 2011 neznamená, že dôvod dovolania je splnený, ak sa naplní hypotéza

uvedená v tomto ustanovení, teda ak súd rozhodne tam uvedeným spôsobom. Tento dovolací

dôvod je potrebné vyložiť tak, že dovolací súd na základe z tohto dôvodu podanej dovolacej

námietky preskúma zákonnosť a odôvodnenosť rozhodnutia súdu, ktorého hmotnoprávnym

podkladom bolo ustanovenie § 30 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 (inak § 34

ods. 8 2005 Z. z. v znení neskorších predpisov) teda rozhodnutia

o neprípustnosti podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, uloženého

na doživotie. Dôvodom podania dovolania podľa tohto ustanovenia je teda právoplatné

rozhodnutie súdu, ktorý rozhodol o uložení trestu odňatia slobody na doživotie bez možnosti

podmienečného prepustenia. Takéto rozhodnutie súdu nie je obligatórne, súd teda môže

rozhodnúť o neprípustnosti podmienečného prepustenia z výkonu doživotne uloženého

trestu odňatia slobody. Na túto okolnosť potom nadväzuje prieskum odôvodnenosti takého

rozhodnutia. Rozsah preskúmavacej povinnosti dovolacím súdom je v tomto prípade

obmedzený iba na posúdenie toho, či boli splnené všetky zákonné podmienky na uloženie

tohto druhu trestu v zmysle ustanovenia § 29 ods. 3 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006

(inak 2005 Z. z. v znení neskorších predpisov)

vo vzťahu k § 30 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006.

Špeciálny sud rozsudkom z 17. septembra 2007 sp. zn. PK uložil

dovolateľovi výnimočný súhrnný trest odňatia slobody na doživotie podľa § 219 ods. 2

s použitím § 35 ods. 2 a § 29 ods. 3 Tr. zák. (a zároveň zrušil rozsudok špeciálneho súdu

z 3. mája 2006 sp. zn. PK vo výroku o treste), ale uložený trest odňatia slobody

na doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia (namietaný dovolací dôvod) v zmysle

ustanovenia § 30 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 mu uložený nebol. Pri správnej

aplikácii účinného do 31. júla 2001, predmetné ustanovenie ani nebolo

možné použiť, keďže bolo zrušené od 1. júla 1990 do 31. augusta 2003. Vzhľadom na vyššie

uvedené je zrejmé, že predmetná námietka obvineného je nedôvodná.“.

V závere odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd konštatoval, že „je evidentné,

že dovolanie obsahuje argumenty a subjektívne názory stojace mimo uplatnených

dovolacích dôvodov, lebo dovolací súd po predbežnom preskúmaní veci žiaden z týchto

dovolacích dôvodov nezistil“.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím (prípadne iným

zásahom) a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,

vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. ,

, , ).

K odôvodneniu rozhodnutia dovolacieho súdu ústavný súd uvádza, že predstavuje

dostatočný základ pre jeho výrok. Ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd reagoval

na všetky zásadné námietky sťažovateľa a svoje právne úvahy zodpovedne vysvetlil.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel k týmto

relevantným čiastkovým záverom:

V úvode odôvodnenia napadnutého uznesenia sa najvyšší súd zaoberal účinkami

nálezu ústavného súdu sp. zn. z 20. mája 2009 na rozhodnutia špeciálneho

súdu v jednotlivých trestných veciach. Poukázal na to, že predmetný nález ústavného súdu

má vo vzťahu k preskúmavaným právnym predpisom účinky ex nunc a nepredstavuje

dovolací dôvod podľa . Uviedol tiež, že

právoplatné rozsudky špeciálneho súdu vydané v trestnom konaní do dňa straty účinnosti

o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) nie sú výlučne na podklade tohto nálezu dotknuté možnosťou obnovy

konania podľa . Ustanovenie je potrebné

aplikovať tak, že dôvod na obnovu konania vzniká, ak právoplatný a nevykonaný rozsudok

v trestnom konaní bol vydaný na základe bezprostrednej aplikácie právneho predpisu, ktorý

stratil účinnosť podľa a ktorý tvoril priamy hmotnoprávny základ

súdneho rozhodnutia. Navyše, rozhodnutia špeciálneho súdu a odvolacieho súdu boli

vydané oveľa skôr, ako začalo konanie o súlade. Poukázal na to, že špeciálny súd

v predmetnej veci neaplikoval právnu normu, o ktorej by bolo rozhodnuté, že je

protiústavná, s tým, že vo veci konal a rozhodoval podľa rovnakých hmotnoprávnych

a procesných právnych noriem ako ostatné súdy v trestných veciach.

Vo vzťahu k naplneniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku najvyšší súd uviedol, že dovolacie námietky sťažovateľa, ktorými namieta

správnosť a úplnosť skutkových zistení, nemožno subsumovať pod tento dovolací dôvod,

podľa ktorého dovolanie možno podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom

posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia, pričom správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať

a meniť. Dovolací súd je totiž zásadne povinný vychádzať zo skutkového stavu zisteného

súdmi nižších stupňov. V nadväznosti na takto zistený skutkový stav je potom oprávnený

zvažovať správnosť jeho hmotnoprávneho posúdenia. Pritom platí, že skutkový stav nemôže

ani skúmať, ale ani meniť. V rámci tohto dovolacieho dôvodu sťažovateľ v podstate

namietal skutkový stav. Svojimi námietkami sa v podstate snažil dosiahnuť iné hodnotenie

dôkazov oproti tomu, ako ich hodnotili súdy nižšieho stupňa, a tak dosiahnuť zmenu

skutkových zistení podľa vlastnej verzie skutkového deja. Z toho vyplýva, že uplatnený

dovolací dôvod neobstojí, pretože námietky sťažovateľa smerujú výhradne voči hodnoteniu

dôkazov, resp. úplnosti vykonaného dokazovania, teda proti skutkovým zisteniam

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu.

Napokon najvyšší súd sťažovateľovi podrobne vysvetlil, prečo jeho dôvod dovolania

podľa (teda že dovolanie je možné podať aj vtedy,

ak bol obvinenému uložený trest odňatia slobody na doživotie, a súd rozhodol, že

podmienečné prepustenie z výkonu tohto trestu nie je prípustné) nebol naplnený, a preto

túto námietku považoval za nedôvodnú.

V napadnutom uznesení najvyšší súd interpretoval dotknutú právnu úpravu týkajúcu

sa mimoriadneho opravného prostriedku dovolania [§ 371 ods. 1 písm. a), i) a n) Trestného

poriadku] a vo vzťahu k nej posúdil relevantnosť jednotlivých argumentačných námietok

sťažovateľa. Najvyšší súd na základe náležitého odôvodnenia vylúčil danosť naplnenia

dovolacích dôvodov podľa citovaných ustanovení a rozhodol

o odmietnutí dovolania.

Vo vzťahu k odmietnutiu dovolania podaného podľa § 371 ods. 1 písm. a), i) a n)

je nutné zdôrazniť, že obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení

a právnych názorov, ktorými je podľa dovolateľa opodstatnená existencia niektorého

zákonom ustanoveného dôvodu dovolania, musí i vecne zodpovedať niektorému zákonom

ustanovenému dôvodu podľa až písm. n) , a preto

je potrebné chápať tieto dôvody dovolania materiálne, nestačí na nich len formálne

poukázať v podanom dovolaní, aby bolo zadosťučinené § 374 (obsah dovolania) Trestného

poriadku.

Ústavný súd stabilne zdôrazňuje, že nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného

súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy.

Najvyšší súd ako mimoriadna opravná inštancia sa dovolaním sťažovateľa zaoberal v súlade

s ustanoveniami relevantnej právnej úpravy a napadnuté rozhodnutie, ako aj jemu

predchádzajúci postup druhostupňového súdu preskúmal a svoje rozhodnutie náležite

odôvodnil. Obsahom práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru nie je totiž

automaticky nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal predstave sťažovateľa

(m. m. ).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie princípu právnej istoty

vyplývajúceho z , ústavný súd uvádza, že ten má charakter všeobecného

ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade

a uplatňovaní (napr. ), a tento ústavný princíp je zároveň jedným

z atribútov základného práva na súdnu ochranu a jeho esenciálnej zložky – práva

na spravodlivý proces. Z tohto hľadiska sa konštatovaná zjavná neopodstatnenosť vo vzťahu

k namietanému porušeniu tohto základného práva podľa týka rovnako

(materiálne) aj tejto námietky.

Takisto nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva na prezumpciu neviny podľa

, ako aj práva podľa dohovoru, pretože konečným

odsudzujúcim rozhodnutím v trestnej veci, ktoré (rozhodnutie) nie je z hľadiska dodržania

ochrany základných práv imperfektné a ktorým bola v konečnom dôsledku vyslovená vina

(v tomto prípade sťažovateľa), logicky nemôže dôjsť k porušeniu práva na prezumpciu

neviny, a navyše ústavný súd poznamenáva, že z obsahu sťažnosti nevyplývajú žiadne

skutočnosti svedčiace o porušení prezumpcie neviny v celom doterajšom priebehu trestného

konania (napr. vyjadrenie niektorého zo súdov konajúcich v trestnej veci sťažovateľa

k otázke viny ešte pred vyhlásením meritórneho rozhodnutia).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením práva

podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru sťažnosť v tomto smere bližšie neodôvodnil a ani neuviedol

žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vysloviť porušenie tohto označeného

práva podľa medzinárodnej zmluvy.

Taktiež k námietke sťažovateľa, že dovolací súd mal jeho argument týkajúci sa

rozdelenia veci (na ekonomickú a násilnú trestnú činnosť) subsumovať pod správny

dovolací dôvod, a tak ho preskúmať, a nie skonštatovať, že rozdelenie vecí nespadá pod

dovolací dôvod podľa , ústavný súd poukazuje

na to, že najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že tento jeho argument

„nemožno považovať za námietku, ktorú možno subsumovať pod jeden z dovolacích

dôvodov uvedených v až písm. l) účinného do 31. augusta

2011“. Sťažnosť sťažovateľa sa preto aj v tejto jeho časti javí ako zjavne neopodstatnená.

S poukazom na uvedené ústavný súd dospel k názoru, že odôvodnenie napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu je potrebné považovať za ústavne akceptovateľné,

nevybočujúce z limitov .

Na základe týchto skutočností, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa

v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej vecnej

súvislosti medzi napadnutým postupom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením a namietaným porušením čl. 1 ods. 1

a jeho základných práv podľa a a 3 , ako aj práv

podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 dohovoru.

Na rozdiel od sťažovateľa ústavný súd nezistil, že by najvyšší súd svoje právne

závery nedostatočne zdôvodnil alebo že by podcenil a prehliadol argumentáciu sťažovateľa.

Všetky námietky, ktoré sťažovateľ uviedol, najvyšší súd zahrnul do svojich úvah

a zohľadnil ich, ale vzhľadom na nemožnosť ich podriadenia pod tvrdené dovolacie dôvody

ich odmietol podľa . Ústavný súd preto zastáva názor, že

odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu obsahuje relevantné a určité

argumenty, ktoré svedčia o nenaplnení uvedených dovolacích dôvodov. To, že dovolací súd

nerozhodol v súlade s očakávaniami sťažovateľa, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho

práv.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením základných práv sťažovateľa podľa a a 3

v spojení s ani práv podľa , 2 a 3 dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, a preto sťažnosť podľa už

na predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa v nej nastolenými (napr. žiadosťou o ustanovenie

advokáta).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2014