Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 87/2014
PDF · 200.71 KB
No categories available
III. ÚS 87/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. R., zastúpeného advokátom Mgr. Igorom Cibulom,
Advokátska kancelária, Ulica 29. augusta 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I
z 24. septembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 49/2012 a postupom
a uznesením Krajského súdu v Bratislave zo 6. novembra 2012 v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Tos 107/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. januára 2013 doručená sťažnosť M. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) z 24. septembra 2012 v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 T 49/2012 a postupom a uznesením Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zo 6. novembra 2012 v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Tos 107/2012.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je okresným súdom
vykonávané trestné konanie pre trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) a ods. 4
písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“). Sťažovateľ voči osobe predsedu senátu prejednávajúceho jeho trestnú vec
vzniesol námietku zaujatosti. Predseda senátu uznesením sp. zn. 2 T 49/2012
z 24. septembra 2012 vyslovil svoju nezaujatosť. Predmetné uznesenie napadol sťažovateľ
sťažnosťou, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 2 Tos 107/2012 zo 6. novembra 2012
zamietol ako nedôvodnú podľa ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“).
Vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu predkladá sťažovateľ
argumentáciu, v ktorej poukazuje na procesné pochybenie prvostupňového súdu
rozhodujúceho o uplatnenej námietke zaujatosti, kde podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný
súd nesprávne aplikoval namiesto zodpovedajúceho ustanovenia § 32 ods. 3 Trestného
poriadku ustanovenie § 32 ods. 2 Trestného poriadku. Sťažovateľ na tomto mieste dôvodí:
„Ako vyplýva z uznesenia (dôkaz č. 2), ktorým sa predseda senátu nevylúčil, tak
nerozhodoval o námietke zaujatosti senát, ale rozhodoval predseda senátu sám a teda
v rozpore s ustanovením § 32 ods. 3 Trestného poriadku.“
Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd, ktorý rozhodoval o jeho sťažnosti, si
nesplnil povinnosť „preveriť z právnej stránky, či v celom konaní, v priebehu ktorého sa
vytvárali podklady pre uznesenie OS, nedošlo k porušeniu Trestného poriadku, alebo iných
mimotrestných právnych predpisov, ktoré sú súčasťou právneho poriadku, lebo právo
nemôže byť založené na nepráve“. V postupe krajského súdu vidí sťažovateľ porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom zaručeného
Vzhľadom na uvedené skutočnosti v závere sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu
navrhuje, aby vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného
práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a uznesením okresného súdu
z 24. septembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 49/2012 a postupom a uznesením
krajského súdu zo 6. novembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 107/2012,
predmetné uznesenie krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie, priznal
sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj náhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci nezávislým a nestranným súdom zaručeným čl. 46 ods. 1 ústavy označenými postupmi
a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu
k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný
súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci
porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a
slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená
právomoc všeobecných súdov rozhodovať v konkrétnej veci, a poskytnúť tak ochranu
označeným základným právam alebo slobodám sťažovateľa, porušenie ktorých namieta
Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému postupu a uzneseniu
okresného súdu mohol podľa zákona účinne domáhať (a aj sa domáhal) využitím opravného
prostriedku (sťažnosti) podľa § 185 a nasledujúcich Trestného poriadku. V tomto kontexte
bol krajský súd ako druhostupňový súd povinný poskytnúť ochranu základnému právu
sťažovateľa, porušenie ktorého namieta v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Právomoc
ústavného súdu je preto (s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy) bezprostredne
vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu a k procesnému postupu okresného súdu
predchádzajúcemu tomuto uzneseniu vylúčená.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného
porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom
okresného súdu, ako aj jeho uznesením z 24. septembra 2012 v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 T/49/2012 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V právomoci ústavného súdu tak zostalo posúdenie otázky, či účinky
výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s rozhodnutím o sťažnosti sťažovateľa proti
predmetnému uzneseniu a postupu okresného súdu sú zlučiteľné s limitmi vyplývajúcimi
zo sťažovateľom označeného čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúceho právo na nestranný
a nezávislý súd.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto okolnosti, z ktorých pri svojom
rozhodovaní vychádzal:
Proti sťažovateľovi je okresným súdom vykonávané trestné konanie pre trestný čin
krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona, v rámci ktorého
sťažovateľ uplatnil námietku zaujatosti smerujúcu voči predsedovi senátu. Uznesením
okresného súdu sp. zn. 2 T 49/2012 z 24. septembra 2012 bolo rozhodnuté tak, že predseda
senátu vyslovil svoju nezaujatosť, keď v odôvodnení uznesenia konštatoval, že „nie je
zainteresovaný na skutkoch, pre ktoré sa vedie trestné stíhanie a necíti sa byť zaujatý“.
Uznesenie okresného súdu napadol sťažovateľ sťažnosťou, v ktorej poukázal na vydané
opravné uznesenie, ďalej namietal nezákonnosť postupu predsedu senátu, keď bolo
rozhodnuté o jeho ponechaní vo väzbe, a tiež pochybenie pri rozhodovaní týkajúce
sa nesprávneho zloženia senátu. V sťažnosti dôvodnosť uplatnenej námietky zaujatosti
opieral sťažovateľ aj o tvrdenie o vyhrážkach proti jeho osobe zo strany predsedu senátu,
keď ho mal tento „varovať “ pred poskytovaním informácií o jeho trestnej veci médiám.
Krajský súd podanú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku zamietol. V odôvodnení uznesenia krajský súd poukázal v prvom rade na to, že
časť námietok sťažovateľa smeruje len proti procesnému postupu okresného súdu, a teda
o týchto námietkach v súlade s ustanovením § 32 ods. 6 Trestného poriadku nebude konať.
Vo vzťahu k zvyšnej časti argumentácie sťažovateľa prezentovanej v sťažnosti krajský súd
vysvetlil, že vylúčenie zákonného sudcu z prerokovávanej veci sa musí opierať o také
pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ktoré majú objektívny základ, a nestačí len subjektívny
pocit strany o nedostatku nezávislosti súdu. Krajský súd na tomto mieste poukázal
na vyjadrenie predsedu senátu, v ktorom tento prezentoval jednak svoju nezainteresovanosť
na skutkoch, pre ktoré trestné stíhanie vedie, a jednak nepravdivosť tvrdení sťažovateľa
o vyhrážkach, ktoré mu mal adresovať, a teda svoju nezaujatosť vo veci sťažovateľa.
Krajský súd na základe uvedeného uzavrel, že vyjadrenie predsedu senátu považuje
za dostatočne hodnoverné a iné závažné dôvody preukazujúce pochybnosti o nestrannosti
predsedu senátu nezistil.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne
závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov
a ktoré sa stali základom na ich rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (podobne
aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj I. ÚS 13/00,
Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania
je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt, probačný a mediačný
úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a zapisovateľ, u ktorého možno mať
pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých
sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo
pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.
Podľa § 32 ods. 2 Trestného poriadku ak z dôvodov uvedených v § 31 oznámi svoju
zaujatosť zapisovateľ alebo vznesie námietku jeho zaujatosti strana, o vylúčení rozhodne
orgán, ktorý ho na spísanie zápisnice o úkone pribral, v konaní pred súdom predseda senátu.
Podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku o vylúčení z dôvodov uvedených v § 31
na základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako podľa odseku 2
rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú. O tom, či je vylúčený sudca alebo
prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.
Podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená
na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá
nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný
postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj
o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na znenie v prípade
sťažovateľa relevantných ustanovení Trestného poriadku (§ 31 ods. 1 a § 32 ods. 6
V prvom rade prezentoval krajský súd obsah ustanovenia § 32 ods. 6 Trestného
poriadku a kvalifikoval časť argumentácie sťažnosti ako námietky týkajúce sa výlučne
procesného postupu okresného súdu, o ktorých sa nekoná. Krajský súd interpretoval
dotknutú právnu úpravu zdôrazňujúc, že procesný postup konajúceho súdu možno napadnúť
len prostredníctvom opravných prostriedkov, a uzavrel, že o predmetných námietkach
sťažovateľa v zmysle uvedeného konať nebude.
V ďalšom bode krajský súd poskytol výklad ustanovení § 31 ods. 1 Trestného
poriadku, ktoré taxatívne vymedzujú dôvody opodstatňujúce pochybnosti o nezaujatosti
súdu a ostatných subjektov činných v trestnom konaní, existencia ktorých smeruje
k vylúčeniu označených subjektov z vykonávania úkonov trestného konania. V nadväznosti
na to krajský súd zdôraznil, že aplikácia citovaného ustanovenia Trestného poriadku
prichádza do úvahy len vtedy, ak je existencia skutočnosti vzbudzujúcej pochybnosť
o nezaujatosti úradnej osoby pre jej pomer k veci alebo k osobám, ktorých sa úkon dotýka,
jednoznačne preukázaná, a že pre takýto záver nepostačuje len subjektívny pocit strany.
Krajský súd vyhodnotil stanovisko predsedu senátu o jeho osobnej nezainteresovanosti, či
už ide o prerokovávanú vec alebo o osobu sťažovateľa, ako nespochybnené, a teda
dôveryhodné. Krajský súd zároveň skonštatoval, že u predsedu senátu, proti ktorému
námietka zaujatosti smeruje, nezistil žiadne iné skutočnosti, ktoré by spochybňovali jeho
nestrannosť v prerokovávanej veci sťažovateľa.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie
veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v trestnom konaní garantované
prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania veci pre jeho zaujatosť
v zmysle § 31 a § 32 Trestného poriadku. Obsahom základného práva na prerokovanie veci
nestranným súdom nie je však povinnosť konajúceho súdu vyhovieť každému návrhu
oprávnených osôb a vylúčiť z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci sudcu
pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je
povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho
prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (obdobne
napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
Krajský súd vo svojom rozhodnutí v rámci interpretácie dotknutej právnej úpravy,
teda príslušných ustanovení Trestného poriadku, náležite vysvetlil otázku kvality
opodstatnených dôvodov zakladajúcich pochybnosť o nezaujatosti sudcu smerujúcich
k jeho vylúčeniu z úkonov trestného konania. V nadväznosti na to sa krajský súd vyjadril
ku konkrétnej námietke sťažovateľa a posúdil ju v kontexte predostretej interpretácie ako
neopodstatnenú.
Krajský súd na základe podrobného a logického odôvodnenia vyvodil skutkový záver
(ktorého vyvodenie bolo v jeho výlučnej právomoci) o nedostatku relevantných skutkových
okolností spochybňujúcich nestrannosť dotknutého sudcu a na to nadväzujúci právny záver
o vecnej správnosti napadnutého uznesenia okresného súdu.
Vychádzajúc zo zistených okolností a opierajúc sa o citované ustanovenia relevantnej
právnej úpravy ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení namietaného uznesenia sa krajský
súd vysporiadal s námietkami sťažovateľa v dostatočnej miere, v súlade s podstatou
a účelom príslušnej právnej úpravy (§ 31 a § 32 Trestného poriadku) takým spôsobom,
že vyvodené právne závery korešpondujú so skutkovými zisteniami, a preto ich
nemožno kvalifikovať ako arbitrárne a porušujúce základné právo sťažovateľa garantované
Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa predostretú v sťažnosti adresovanej
ústavnému súdu, ktorú sťažovateľ posunul do popredia, a to sťažovateľom prezentované
nedostatky postupu okresného súdu, keď o uplatnenej námietke zaujatosti rozhodol
samostatne predseda senátu za podmienok, keď mal rozhodovať celý senát okresného súdu,
ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu ako sťažnostnej inštancie, ktorý sa
pri preskúmaní sťažnosti zameral iba na meritum veci, teda na náležité vecné posúdenie
opodstatnenosti vznesenej námietky zaujatosti, z hľadiska materiálnej ochrany ústavnosti
nevybočil z medzí požadovaných ústavných limitov označeného základného práva, pretože
práve uvedeným vecným prieskumom poskytol predmetnému právu náležitú ochranu.
Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci
predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98,
II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Vychádzajúc z uvedených skutočností posúdil ústavný súd sťažnosť vo vzťahu
k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 Tos 107/2012 zo 6. novembra 2012 ako zjavne
neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. februára 2014