Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 87/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. R., zastúpeného advokátom Mgr. Igorom Cibulom,

Advokátska kancelária, Ulica 29. augusta 5, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1

postupom a uznesením Okresného súdu Bratislava I

z 24. septembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

a uznesením Krajského súdu v Bratislave zo 6. novembra 2012 v konaní vedenom

pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. januára 2013 doručená sťažnosť M. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom

podľa (ďalej len „“) postupom a uznesením

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) z 24. septembra 2012 v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom a uznesením Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zo 6. novembra 2012 v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je okresným súdom

vykonávané trestné konanie pre trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) a ods. 4

písm. a) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Sťažovateľ voči osobe predsedu senátu prejednávajúceho jeho trestnú vec

vzniesol námietku zaujatosti. Predseda senátu uznesením sp. zn.

z 24. septembra 2012 vyslovil svoju nezaujatosť. Predmetné uznesenie napadol sťažovateľ

sťažnosťou, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. zo 6. novembra 2012

zamietol ako nedôvodnú podľa ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Vo vzťahu k namietanému uzneseniu krajského súdu predkladá sťažovateľ

argumentáciu, v ktorej poukazuje na procesné pochybenie prvostupňového súdu

rozhodujúceho o uplatnenej námietke zaujatosti, kde podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný

súd nesprávne aplikoval namiesto zodpovedajúceho ustanovenia § 32 ods. 3 Trestného

poriadku ustanovenie . Sťažovateľ na tomto mieste dôvodí:

„Ako vyplýva z uznesenia (dôkaz č. 2), ktorým sa predseda senátu nevylúčil, tak

nerozhodoval o námietke zaujatosti senát, ale rozhodoval predseda senátu sám a teda

v rozpore s ustanovením .“

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd, ktorý rozhodoval o jeho sťažnosti, si

nesplnil povinnosť „preveriť z právnej stránky, či v celom konaní, v priebehu ktorého sa

vytvárali podklady pre uznesenie OS, nedošlo k porušeniu , alebo iných

mimotrestných právnych predpisov, ktoré sú súčasťou právneho poriadku, lebo právo

nemôže byť založené na nepráve“. V postupe krajského súdu vidí sťažovateľ porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci nezávislým a nestranným súdom zaručeného

.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti v závere sťažnosti sťažovateľ ústavnému súdu

navrhuje, aby vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného

práva zaručeného postupom a uznesením okresného súdu

z 24. septembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom a uznesením

krajského súdu zo 6. novembra 2012 v konaní vedenom pod sp. zn. ,

predmetné uznesenie krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie, priznal

sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €, ako aj náhradu trov

právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci nezávislým a nestranným súdom zaručeným označenými postupmi

a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ustanovenie limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu

k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný

súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci

porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a

slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená

právomoc všeobecných súdov rozhodovať v konkrétnej veci, a poskytnúť tak ochranu

označeným základným právam alebo slobodám sťažovateľa, porušenie ktorých namieta

().

Sťažovateľ sa ochrany svojich práv vo vzťahu k označenému postupu a uzneseniu

okresného súdu mohol podľa zákona účinne domáhať (a aj sa domáhal) využitím opravného

prostriedku (sťažnosti) podľa a nasledujúcich . V tomto kontexte

bol krajský súd ako druhostupňový súd povinný poskytnúť ochranu základnému právu

sťažovateľa, porušenie ktorého namieta v sťažnosti podanej ústavnému súdu. Právomoc

ústavného súdu je preto (s ohľadom na znenie ) bezprostredne

vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu a k procesnému postupu okresného súdu

predchádzajúcemu tomuto uzneseniu vylúčená.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného

porušenia základného práva sťažovateľa podľa postupom

okresného súdu, ako aj jeho uznesením z 24. septembra 2012 v konaní vedenom

pod sp. zn. odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (podľa § 25

ods. 2 ).

V právomoci ústavného súdu tak zostalo posúdenie otázky, či účinky

výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s rozhodnutím o sťažnosti sťažovateľa proti

predmetnému uzneseniu a postupu okresného súdu sú zlučiteľné s limitmi vyplývajúcimi

zo sťažovateľom označeného garantujúceho právo na nestranný

a nezávislý súd.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil tieto okolnosti, z ktorých pri svojom

rozhodovaní vychádzal:

Proti sťažovateľovi je okresným súdom vykonávané trestné konanie pre trestný čin

krádeže podľa a , v rámci ktorého

sťažovateľ uplatnil námietku zaujatosti smerujúcu voči predsedovi senátu. Uznesením

okresného súdu sp. zn. z 24. septembra 2012 bolo rozhodnuté tak, že predseda

senátu vyslovil svoju nezaujatosť, keď v odôvodnení uznesenia konštatoval, že „nie je

zainteresovaný na skutkoch, pre ktoré sa vedie trestné stíhanie a necíti sa byť zaujatý“.

Uznesenie okresného súdu napadol sťažovateľ sťažnosťou, v ktorej poukázal na vydané

opravné uznesenie, ďalej namietal nezákonnosť postupu predsedu senátu, keď bolo

rozhodnuté o jeho ponechaní vo väzbe, a tiež pochybenie pri rozhodovaní týkajúce

sa nesprávneho zloženia senátu. V sťažnosti dôvodnosť uplatnenej námietky zaujatosti

opieral sťažovateľ aj o tvrdenie o vyhrážkach proti jeho osobe zo strany predsedu senátu,

keď ho mal tento „varovať “ pred poskytovaním informácií o jeho trestnej veci médiám.

Krajský súd podanú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku zamietol. V odôvodnení uznesenia krajský súd poukázal v prvom rade na to, že

časť námietok sťažovateľa smeruje len proti procesnému postupu okresného súdu, a teda

o týchto námietkach v súlade s ustanovením nebude konať.

Vo vzťahu k zvyšnej časti argumentácie sťažovateľa prezentovanej v sťažnosti krajský súd

vysvetlil, že vylúčenie zákonného sudcu z prerokovávanej veci sa musí opierať o také

pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ktoré majú objektívny základ, a nestačí len subjektívny

pocit strany o nedostatku nezávislosti súdu. Krajský súd na tomto mieste poukázal

na vyjadrenie predsedu senátu, v ktorom tento prezentoval jednak svoju nezainteresovanosť

na skutkoch, pre ktoré trestné stíhanie vedie, a jednak nepravdivosť tvrdení sťažovateľa

o vyhrážkach, ktoré mu mal adresovať, a teda svoju nezaujatosť vo veci sťažovateľa.

Krajský súd na základe uvedeného uzavrel, že vyjadrenie predsedu senátu považuje

za dostatočne hodnoverné a iné závažné dôvody preukazujúce pochybnosti o nestrannosti

predsedu senátu nezistil.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne

závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov

a ktoré sa stali základom na ich rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (podobne

aj , , , , ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ,

, ).

Podľa z vykonávania úkonov trestného konania

je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt, probačný a mediačný

úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník a zapisovateľ, u ktorého možno mať

pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých

sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo

pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa ak z dôvodov uvedených v oznámi svoju

zaujatosť zapisovateľ alebo vznesie námietku jeho zaujatosti strana, o vylúčení rozhodne

orgán, ktorý ho na spísanie zápisnice o úkone pribral, v konaní pred súdom predseda senátu.

Podľa o vylúčení z dôvodov uvedených v

na základe námietky vznesenej niektorou zo strán v iných prípadoch ako podľa odseku 2

rozhoduje orgán, ktorého sa tieto dôvody týkajú. O tom, či je vylúčený sudca alebo

prísediaci, ktorý rozhoduje v senáte, rozhodne tento senát.

Podľa o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená

na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá

nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný

postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj

o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na znenie v prípade

sťažovateľa relevantných ustanovení ( a

).

V prvom rade prezentoval krajský súd obsah ustanovenia § 32 ods. 6 Trestného

poriadku a kvalifikoval časť argumentácie sťažnosti ako námietky týkajúce sa výlučne

procesného postupu okresného súdu, o ktorých sa nekoná. Krajský súd interpretoval

dotknutú právnu úpravu zdôrazňujúc, že procesný postup konajúceho súdu možno napadnúť

len prostredníctvom opravných prostriedkov, a uzavrel, že o predmetných námietkach

sťažovateľa v zmysle uvedeného konať nebude.

V ďalšom bode krajský súd poskytol výklad ustanovení § 31 ods. 1 Trestného

poriadku, ktoré taxatívne vymedzujú dôvody opodstatňujúce pochybnosti o nezaujatosti

súdu a ostatných subjektov činných v trestnom konaní, existencia ktorých smeruje

k vylúčeniu označených subjektov z vykonávania úkonov trestného konania. V nadväznosti

na to krajský súd zdôraznil, že aplikácia citovaného ustanovenia

prichádza do úvahy len vtedy, ak je existencia skutočnosti vzbudzujúcej pochybnosť

o nezaujatosti úradnej osoby pre jej pomer k veci alebo k osobám, ktorých sa úkon dotýka,

jednoznačne preukázaná, a že pre takýto záver nepostačuje len subjektívny pocit strany.

Krajský súd vyhodnotil stanovisko predsedu senátu o jeho osobnej nezainteresovanosti, či

už ide o prerokovávanú vec alebo o osobu sťažovateľa, ako nespochybnené, a teda

dôveryhodné. Krajský súd zároveň skonštatoval, že u predsedu senátu, proti ktorému

námietka zaujatosti smeruje, nezistil žiadne iné skutočnosti, ktoré by spochybňovali jeho

nestrannosť v prerokovávanej veci sťažovateľa.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie

veci nestranným súdom podľa je v trestnom konaní garantované

prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania veci pre jeho zaujatosť

v zmysle a . Obsahom základného práva na prerokovanie veci

nestranným súdom nie je však povinnosť konajúceho súdu vyhovieť každému návrhu

oprávnených osôb a vylúčiť z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci sudcu

pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom je

povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho

prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (obdobne

napr. , ).

Krajský súd vo svojom rozhodnutí v rámci interpretácie dotknutej právnej úpravy,

teda príslušných ustanovení , náležite vysvetlil otázku kvality

opodstatnených dôvodov zakladajúcich pochybnosť o nezaujatosti sudcu smerujúcich

k jeho vylúčeniu z úkonov trestného konania. V nadväznosti na to sa krajský súd vyjadril

ku konkrétnej námietke sťažovateľa a posúdil ju v kontexte predostretej interpretácie ako

neopodstatnenú.

Krajský súd na základe podrobného a logického odôvodnenia vyvodil skutkový záver

(ktorého vyvodenie bolo v jeho výlučnej právomoci) o nedostatku relevantných skutkových

okolností spochybňujúcich nestrannosť dotknutého sudcu a na to nadväzujúci právny záver

o vecnej správnosti napadnutého uznesenia okresného súdu.

Vychádzajúc zo zistených okolností a opierajúc sa o citované ustanovenia relevantnej

právnej úpravy ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení namietaného uznesenia sa krajský

súd vysporiadal s námietkami sťažovateľa v dostatočnej miere, v súlade s podstatou

a účelom príslušnej právnej úpravy ( a ) takým spôsobom,

že vyvodené právne závery korešpondujú so skutkovými zisteniami, a preto ich

nemožno kvalifikovať ako arbitrárne a porušujúce základné právo sťažovateľa garantované

.

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa predostretú v sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu, ktorú sťažovateľ posunul do popredia, a to sťažovateľom prezentované

nedostatky postupu okresného súdu, keď o uplatnenej námietke zaujatosti rozhodol

samostatne predseda senátu za podmienok, keď mal rozhodovať celý senát okresného súdu,

ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu ako sťažnostnej inštancie, ktorý sa

pri preskúmaní sťažnosti zameral iba na meritum veci, teda na náležité vecné posúdenie

opodstatnenosti vznesenej námietky zaujatosti, z hľadiska materiálnej ochrany ústavnosti

nevybočil z medzí požadovaných ústavných limitov označeného základného práva, pretože

práve uvedeným vecným prieskumom poskytol predmetnému právu náležitú ochranu.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (,

, ).

Vychádzajúc z uvedených skutočností posúdil ústavný súd sťažnosť vo vzťahu

k uzneseniu krajského súdu sp. zn. zo 6. novembra 2012 ako zjavne

neopodstatnenú a odmietol ju podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2014