Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 146/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2014

v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha (sudca spravodajca) a sudcov

Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom

doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v , základného práva na

zákonného sudcu zaručeného v , práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces

zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu

v Žiline a jeho uzneseniami sp. zn. z 1. augusta 2012 (sp. zn.

), sp. zn. z 30. mája 2012 (sp. zn. )

a sp. zn. z 28. júna 2012 (sp. zn. ), ako aj postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uzneseniami sp. zn. z 15. júla

2013 (sp. zn. ), sp. zn. z 15. augusta 2013 (sp. zn.

) a sp. zn. z 29. júla 2013 (sp. zn. )

a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

– sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 22. októbra

2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v (ďalej len „“),

základného práva na zákonného sudcu zaručeného v , práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na účinný prostriedok nápravy

a na spravodlivý proces zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej

len „charta“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho

uzneseniami sp. zn. z 1. augusta 2012 (sp. zn. ), sp. zn.

z 30. mája 2012 (sp. zn. ) a sp. zn.

z 28. júna 2012 (sp. zn. ), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. z 15. júla

2013 (sp. zn. ), sp. zn. z 15. augusta 2013 (sp. zn.

) a sp. zn. z 29. júla 2013 (sp. zn. ).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka

poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť

podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Na zabezpečenie každého úveru

v tom ktorom prípade dlžník priamo v úverovej zmluve splnomocnil tam sťažovateľkou

menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžník

svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka

notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv

dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené

sťažovateľka na podklade uvedeného exekučného titulu (notárskych zápisníc) iniciovala

začatie exekučných konaní. Potom, čo ten ktorý príslušný okresný súd (ďalej

vo všeobecnosti už len „okresný súd“) poveril sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora

vykonaním exekučných konaní, následne tieto už začaté exekučné konania svojimi

uzneseniami ex offo zastavil z dôvodu neprípustnosti exekúcie.

Krajský súd v dôsledku odvolaní podaných sťažovateľkou proti zastavajúcim

uzneseniam Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) tieto svojimi

uzneseniami sp. zn. z 1. augusta 2012 (sp. zn. ), sp. zn.

z 30. mája 2012 (sp. zn. ) a sp. zn.

z 28. júna 2012 (sp. zn. ) ako vecne správne potvrdil, dôvodiac rovnako

ako aj pred ním okresný súd neexistenciou spôsobilých exekučných titulov, ktoré vznikli na

základe povinnými dlžníkmi udelených splnomocnení splnomocnencovi určenému vopred

sťažovateľkou ako oprávnenou, čo bolo krajským súdom a pred ním aj okresným súdom

vyhodnotené ako neprijateľná zmluvná podmienka, pre „... rozpor splnomocnenia na

spísanie notárskej zápisnice tretej osobe povinným s §

a to pre rozpor záujmov zástupcu so záujmami zastupovaného povinného“.

O dovolaniach sťažovateľky podaných proti označeným uzneseniam krajského súdu

rozhodol najvyšší súd uzneseniami sp. zn. z 15. júla 2013 (sp. zn.

), sp. zn. z 15. augusta 2013 (sp. zn. )

a sp. zn. z 29. júla 2013 (sp. zn. ), ktorými dovolania

sťažovateľky ako procesne neprípustné odmietol a súčasne zamietol jej procesné návrhy na

prerušenie dovolacích konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky na posúdenie

Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) týkajúcej sa výkladu

ustanovenia písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady“).

V sťažnostiach podaných ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii,

poukazujúc pri tom na judikatúru iných Európskych štátov (najmä Českej republiky, pozn.),

namieta, že postupom a uzneseniami tak krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu boli

porušené ňou označené základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore a charte,

pričom k ich porušeniu malo dôjsť v dvoch rovinách, a to tým, že podľa sťažovateľky

najvyšší súd ako súd poslednej inštancie, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný

prostriedok, nevyhovel jej návrhu na prerušenie toho-ktorého dovolacieho konania

a nepredložil Súdnemu dvoru EÚ na posúdenie prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu, či

je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon

spotrebiteľa, ktorý má spotrebiteľ možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne

splnomocnil inú fyzickú osobu na uznanie jeho dlhu vo forme notárskej zápisnice ako

exekučného titulu, ako aj výkladu čl. 47 charty, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej

základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj k porušeniu jej práva na

zákonného sudcu, za ktorého, v zmysle judikatúry už aj ústavného súdu, možno

v prípadoch, v ktorých je nutné aplikovať aj komunitárne právo, považovať aj úniového

sudcu podávajúceho výklad komunitárneho práva.

Okrem toho podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva a práva na

spravodlivý proces v jeho atribúte zaručujúcom kontradiktórnosť konania tak postupom

a uzneseniami krajského súdu, ako aj postupom a uzneseniami najvyššieho súdu malo dôjsť

aj tým, že čo sa týka posudzovania nekalej zmluvnej podmienky, v jej prípadoch tieto súdy

nezohľadnili rozsudok Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 vo veci Banif Plus Bank Zrt proti

Csaba Csipai a spol. C-472/11, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice

Rady o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle,

že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí

na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný

o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada

kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci

preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov

konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na

tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Podľa sťažovateľky totiž tieto

závery pôsobia „... ex tunc minimálne k 1.12.2009 (Charta sa stala súčasťou medzinárodnej

zmluvy a nadobudla právnu záväznosť) a 1.5.2004 (účinnosť smernice 93/13/ES pre SR)“.

V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnostiach tiež uviedla: «Tak Krajský súd v Žiline ako aj

Najvyšší súd Slovenskej republiky tým, že neupozornili povinného na neprijateľnú

podmienku, v dôsledku toho ukrátili sťažovateľa o reálnu možnosť domáhať sa tohto, aby

oba súdy zohľadnili nesúhlas povinného s neprijateľnosťou podmienky tak, že by ponechali

rozhodcovský nález (chyba v písaní sťažovateľkou, správne má byť uvedené notársku

zápisnicu, pozn.) ako platný exekučný titul.»

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom

konštatoval, že napádaným postupom a uzneseniami tak krajského súdu, ako aj postupom

a uzneseniami najvyššieho súdu došlo k porušeniu sťažovateľkou označených základných

práv a práv zaručených v ústave, dohovore a charte, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil

krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal v každom jednotlivom

prípade finančné zadosťučinenie v sume po 500 €, a napokon, aby jej priznal úhradu trov

konania.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“).

Podľa v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

Aj keď nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak

odvolávajúc sa na ustanovenie , možno aj v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované

ustanovenie .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

– sp. zn. a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako aj krajského súdu

a najvyššieho súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc

citované právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania,

tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv

zaručených , dohovorom a chartou označeným postupom a uzneseniami krajského

súdu, ako aj označeným postupom a uzneseniami najvyššieho súdu, pričom pokiaľ ide

o základné právo a právo na spravodlivý súdny proces, k ich porušeniu malo podľa

sťažovateľky dôjsť v príčinnej súvislosti s tým, že tak krajský súd, ako ani najvyšší súd

nezohľadnili judikatúru Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa ich povinnosti dať účastníkom,

konania možnosť vyjadriť sa k súdom ex offo zistenému záveru o neprijateľnosti zmluvnej

podmienky, čím malo dôjsť k porušeniu zásady kontradiktórnosti súdneho konania. Okrem

toho sa podľa sťažovateľky mal najvyšší súd označenými postupmi a uzneseniami dopustiť

porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj základného práva

na zákonného sudcu aj tým, že nevyhovel jej návrhu na prerušenie dovolacích konaní na

účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ týkajúcej sa výkladu smernice

Rady vo veci posúdenia pojmu neprijateľnej zmluvnej podmienky.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami

krajského súdu

V súlade judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 52, 53, 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na

podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu

na podanie sťažnosti ústavnému súdu za zachovanú nielen voči rozhodnutiam najvyššieho

súdu, ale aj voči rozhodnutiam krajského súdu (napr. , ,

).

V súvislosti s napádanými rozhodnutiami a postupmi krajského súdu ústavný súd

v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného , podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu

konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich

ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred

súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

V súvislosti s napádanými postupmi a uzneseniami krajského súdu sťažovateľka

namieta porušenie svojho základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie,

k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že krajský súd sa jej ako oprávnenej z exekúcie a tiež

povinným z exekúcie nedal možnosť vyjadriť k svojmu v tom-ktorom prípade ex offo

učinenému záveru o tom, že udelenie splnomocnenia povinným tretej osobe určenej

generálne oprávnenou pre účely spísania notárskej zápisnice v mene povinného o uznaní

jeho dlhu v zmluve formulárového typu, ktorej obsah nemohol povinný z exekúcie

(spotrebiteľ) ovplyvniť, treba považovať z neprijateľnú zmluvnú podmienku, v dôsledku

čoho mal podľa sťažovateľky krajský súd a pred ním aj okresný súd okrem iného znemožniť

aj „zlegalizovanie“ tejto prípadnej nekalej zmluvnej podmienky prípadným súhlasom

povinného z exekúcie (spotrebiteľa).

Podľa ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania

napádaných postupov a uznesení krajského súdu v rozsahu svojich námietok, a to podaním

mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) podľa (neumožnenie

účastníkovi konania vyjadriť sa k veci možno považovať za zabránenie mu konať pred

súdom, pozn.), ktorý napokon, tak ako to vyplýva zo samotných sťažností, sťažovateľka aj

využila. Na základe sťažovateľkou podaných dovolaní bol najvyšší súd ako súd dovolací

v dovolacích konaniach povinný vysporiadať sa s identickými námietkami proti postupom

a rozhodnutiam krajského súdu, aké sťažovateľka proti týmto postupom a rozhodnutiam

uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v tejto

časti už po ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich

prerokovanie ( ).

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami

najvyššieho súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti s postupmi

a rozhodnutiami najvyššieho súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do dvoch

skupín. V prvom rade sťažovateľka namieta, že najvyšší súd porušil jej základné právo

a právo na spravodlivý súdny proces tým, že nenapravil pochybenie krajského súdu, ktorý

jej v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ nedal možnosť vyjadriť sa k ním ex offo

konštatovanému záveru o vyhodnotení povinným udeleného splnomocnenia tretej osobe

určenej oprávnenou pre účely spísania notárskej zápisnice v mene povinného o uznaní jeho

dlhu v zmluve formulárového typu ako nekalej zmluvnej podmienky, a v druhom rade

sťažovateľka namieta, že napádanými postupmi a rozhodnutiami najvyššieho súdu bolo

porušené jej základné právo a právo na spravodlivý súdny proces, ako aj základné právo na

zákonného sudcu aj tým, že najvyšší súd nevyhovel jej návrhom na prerušenie dovolacích

konaní na účely predloženia ňou navrhovanej prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ.

V súvislosti s prvou skupinou námietok sťažovateľky ústavný súd v prvom rade

podotýka, že z napádaných uznesení najvyššieho súdu nevyplýva, že by sťažovateľka

explicitne v rámci prípustnosti dovolania proti uzneseniam krajského súdu podľa § 237

písm. f) (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

pozn.) ako jeden z dôvodov uvádzala aj to, že krajský súd jej nedal možnosť vyjadriť sa

k svojmu záveru, ktorý pred ním ex offo konštatoval už aj okresný súd, a to, že udelenie

splnomocnenia povinným tretej osobe určenej oprávnenou, pre účely spísania notárskej

zápisnice v mene povinného o uznaní jeho dlhu v zmluve formulárového typu, ktorej obsah

nemohol spotrebiteľ (povinný) ovplyvniť, treba považovať za nekalú zmluvnú podmienku.

Inými slovami, keďže v napádaných dovolacích konaniach sťažovateľka vyslovene

nenamietala, že by jej uvedeným postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred

súdom (t. j. tento postup krajského súdu nepovažovala v dovolacom konaní za pochybenie

samotná sťažovateľka, pozn.), a keďže ani najvyšší súd v rámci svojej ex offo prieskumnej

právomoci dovolacieho súdu nepovažoval túto skutočnosť za takú, ktorá by znamenala

procesné pochybenie krajského súdu, t. j. nepovažoval ju za dôvod prípustnosti dovolania

podľa , z toho dôvodu sa najvyšší súd k tejto otázke v napádaných uzneseniach

ani explicitne nevyjadroval. Najvyšší súd ako súd dovolací je síce povinný ex offo skúmať

danosť dôvodov zmätočnosti zakladajúcich niektorý z dovolacích dôvodov podľa § 237

, avšak v tomto smere dovolací súd vyjadruje v rozhodnutí svoje negatívne stanovisko

o neprítomnosti určitého dovolacieho dôvodu podľa iba v reakcii na dovolaciu

námietku účastníka konania. Inými slovami, k tomu, že tu určitý dovolací dôvod podľa

nie je daný, sa dovolací súd vyjadruje iba v prípade, ak tento dôvod namieta

vo svojom dovolaní samotný účastník konania, a contrario ak účastník konania nenamieta

určitú skutočnosť ako dovolací dôvod podľa , tak dovolací súd síce danosť tohto

dôvodu ex offo preskúma, avšak v prípade jeho absencie sa k nemu v rozhodnutí o dovolaní

nevyjadruje, resp. a contrario bez podnetu účastníka konania sa dovolací súd iniciatívne v

rámci svojej ex offo prieskumnej právomoci dovolacieho súdu vyjadruje iba k existujúcim

dovolacím dôvodom podľa .

Vzhľadom na uvedené teda možno konštatovať, že skutočnosť, že najvyšší súd sa

k sťažovateľkou až pred ústavným súdom tvrdeným skutočnostiam týkajúcim sa postupu

krajského súdu nevyjadril, bez ďalšieho neznamená, že by tým najvyšší súd v rozpore

so zásadami spravodlivého súdneho konania neaplikoval judikatúru Súdneho dvora EÚ, na

ktorú poukazuje sťažovateľka, a neznamená to ani to, že by ju najvyšší súd nezohľadnil,

práve naopak, najvyšší súd ako súd dovolací iba v sťažovateľkou tvrdenej skutočnosti

nevzhliadol dôvod dovolania podľa , a preto sa k nej vo svojich uzneseniach ani

nevyjadroval, keďže v dovolacích konaniach ju samotná sťažovateľka neuvádzala.

Uvedené závery korešpondujú aj s judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej čo sa

týka porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej

zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení

zmluvnej podmienky (notárskej zápisnice) ako nekalej, nedali účastníkom konania

príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku

Súdneho dvora EÚ vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2.

2013, ústavný súd pripomína, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi

zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov už

z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom

vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou

postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť

sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú,

aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Pre ústavnú

udržateľnosť napádaných postupov a uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti

dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch).

Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada

dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade

prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať

prípadné procesné nedostatky vlastným postupom.

Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, že napádanými postupmi

a uzneseniami najvyššieho súdu nebolo porušené základné právo a právo sťažovateľky na

spravodlivý súdny proces, a preto jej sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnené

odmietol ( ).

V zmysle druhej skupiny námietok sťažovateľky proti napádaným postupom

a uzneseniam najvyššieho súdu malo byť porušené jej základné právo a právo na

spravodlivý súdny proces a na zákonného (komunitárneho) sudcu aj tým, že najvyšší súd

nevyhovel jej návrhom na prerušenie napádaných konaní na účely začatia prejudiciálneho

konania pred Súdnym dvorom EÚ.

Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej

judikatúry Súdneho dvora EÚ spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom EÚ pri

výklade práva EÚ.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho

práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť

prejudiciálnu otázku (pozri MAZÁK, J., JÁNOŠÍKOVÁ, M.: Základy práva Európskej

únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009, s. 420),

konkrétne ak:

a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym

dvorom EÚ, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora EÚ bez

zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c) je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti

o výsledku (princíp „acte clair“).

V prípade, ak sú uvedené podmienky splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať

právo EÚ, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu prameňa,

v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť s prejudiciálnou

otázkou na Súdny dvor EÚ.

Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru EÚ, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať

automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu ().

Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu

o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového

ústavného súdu BVerfG 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie

práva EÚ.

Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré

dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ,

nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek

proti Belgicku z 20. 9. 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované

pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať

vo svojvoľnom, či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru EÚ v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti

a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola

svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora EÚ (, porovnaj aj uznesenie

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 30. júna 2008).

S prihliadnutím na svoju judikatúru týkajúcu sa všeobecne uznanej zásady, v zmysle

ktorej všeobecný súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo,

v podobe v akej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo

hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu (pozri napr.

), bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či v daných prípadoch nebolo

povinnosťou najvyššieho súdu predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ a či

v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti možno uvažovať o porušení sťažovateľkou

označených základných práv a práv.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej

je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, ktorý vo veci koná a ktorý nesie

zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti

veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora EÚ o prejudiciálnej otázke, relevantnosť

otázok, ktoré Súdnemu dvoru EÚ položí (napr. , , II. ÚS

163/2010), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci

nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ (m. m. IV. ÚS

108/2010).

V uvedených prípadoch najvyšší súd svoje rozhodnutia nepredložiť Súdnemu dvoru

EÚ prejudiciálnu otázku týkajúcu sa kvalifikácie splnomocnenia udeleného povinným tretej

osobe určenej vopred oprávnenou (sťažovateľkou) v zmluve formulárového typu pre účely

spísania notárskej zápisnice (exekučného titulu) o uznaní dlhu povinného ako neprijateľnej

zmluvnej podmienky odôvodnil tým, že na daný prípad aplikovali všeobecné súdy

vnútroštátne právne normy, do ktorých bol transponovaný obsah príslušných noriem EÚ,

takže tu nevznikla potreba iniciovať prejudiciálne konanie o výklade práva EÚ, ktoré

v daných prípadoch priamo aplikované nebolo. Vzhľadom na existenciu judikatúry Súdneho

dvora EÚ o univerzálnom výklade pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ (úlohou Súdneho

dvora EÚ nie je podávať výklad na riešenie konkrétneho sporu, ktorý nemá komunitárnu

relevanciu, pozn.), pri dojednaní ktorej sa dostane do výrazného nepomeru rozsah práv

a povinností spotrebiteľa na jednej strane a dodávateľa na strane druhej, a to v neprospech

spotrebiteľa, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že v daných prípadoch bola v intenciách

uvedeného výkladu (najvyšší súd poukázal na túto judikatúru Súdneho dvora EÚ napr. aj

v rozhodnutí sp. zn. z 29. júla 2013 a pod., pozn.) aplikovaná vnútroštátna

právna úprava, boli uvedené dôvody podľa názoru ústavného súdu dostatočným základom

pre rozhodnutie v daných veciach, bez potreby predkladať v tejto otázke prejudiciálnu

otázku Súdnemu dvoru EÚ.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj v tejto časti sťažnosti sťažovateľky odmietol

ako zjavne neopodstatnené ( ).

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa

sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach a argumentoch

ústavný súd o nich rozhodne bez odôvodnenia, iba s poukazom na toto svoje v týchto

okolnostiach identické rozhodnutie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2014