Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)II. ÚS 146/2014
PDF · 256.17 KB
No categories available
II. ÚS 146/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. februára 2014
v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha (sudca spravodajca) a sudcov
Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom
doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na
zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces
zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu
v Žiline a jeho uzneseniami sp. zn. 20 CoE 10/2012 z 1. augusta 2012 (sp. zn.
Rvp 22177/2013), sp. zn. 7 CoE 23/2012 z 30. mája 2012 (sp. zn. Rvp 22178/213)
a sp. zn. 6 CoE 42/2012 z 28. júna 2012 (sp. zn. Rvp 22179/2013), ako aj postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho uzneseniami sp. zn. 4 Cdo 10/2013 z 15. júla
2013 (sp. zn. Rvp 22177/2013), sp. zn. 5 Cdo 318/2012 z 15. augusta 2013 (sp. zn.
Rvp 22178/2013) a sp. zn. 6 Cdo 378/2012 z 29. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22179/2013)
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 22177/2013 – sp. zn. Rvp 22179/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 22177/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 22. októbra
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na zákonného sudcu zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na účinný prostriedok nápravy
a na spravodlivý proces zaručeného v čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej
len „charta“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a jeho
uzneseniami sp. zn. 20 CoE 10/2012 z 1. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 22177/2013), sp. zn.
7 CoE 23/2012 z 30. mája 2012 (sp. zn. Rvp 22178/213) a sp. zn. 6 CoE 42/2012
z 28. júna 2012 (sp. zn. Rvp 22179/2013), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 4 Cdo 10/2013 z 15. júla
2013 (sp. zn. Rvp 22177/2013), sp. zn. 5 Cdo 318/2012 z 15. augusta 2013 (sp. zn.
Rvp 22178/2013) a sp. zn. 6 Cdo 378/2012 z 29. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22179/2013).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť
podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Na zabezpečenie každého úveru
v tom ktorom prípade dlžník priamo v úverovej zmluve splnomocnil tam sťažovateľkou
menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžník
svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka
notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu.
Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv
dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka na podklade uvedeného exekučného titulu (notárskych zápisníc) iniciovala
začatie exekučných konaní. Potom, čo ten ktorý príslušný okresný súd (ďalej
vo všeobecnosti už len „okresný súd“) poveril sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora
vykonaním exekučných konaní, následne tieto už začaté exekučné konania svojimi
uzneseniami ex offo zastavil z dôvodu neprípustnosti exekúcie.
Krajský súd v dôsledku odvolaní podaných sťažovateľkou proti zastavajúcim
uzneseniam Okresného súdu Námestovo (ďalej len „okresný súd“) tieto svojimi
uzneseniami sp. zn. 20 CoE 10/2012 z 1. augusta 2012 (sp. zn. Rvp 22177/2013), sp. zn.
7 CoE 23/2012 z 30. mája 2012 (sp. zn. Rvp 22178/213) a sp. zn. 6 CoE 42/2012
z 28. júna 2012 (sp. zn. Rvp 22179/2013) ako vecne správne potvrdil, dôvodiac rovnako
ako aj pred ním okresný súd neexistenciou spôsobilých exekučných titulov, ktoré vznikli na
základe povinnými dlžníkmi udelených splnomocnení splnomocnencovi určenému vopred
sťažovateľkou ako oprávnenou, čo bolo krajským súdom a pred ním aj okresným súdom
vyhodnotené ako neprijateľná zmluvná podmienka, pre „... rozpor splnomocnenia na
spísanie notárskej zápisnice tretej osobe povinným s §§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka
a to pre rozpor záujmov zástupcu so záujmami zastupovaného povinného“.
O dovolaniach sťažovateľky podaných proti označeným uzneseniam krajského súdu
rozhodol najvyšší súd uzneseniami sp. zn. 4 Cdo 10/2013 z 15. júla 2013 (sp. zn.
Rvp 22177/2013), sp. zn. 5 Cdo 318/2012 z 15. augusta 2013 (sp. zn. Rvp 22178/2013)
a sp. zn. 6 Cdo 378/2012 z 29. júla 2013 (sp. zn. Rvp 22179/2013), ktorými dovolania
sťažovateľky ako procesne neprípustné odmietol a súčasne zamietol jej procesné návrhy na
prerušenie dovolacích konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky na posúdenie
Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“) týkajúcej sa výkladu
ustanovenia písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady“).
V sťažnostiach podaných ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii,
poukazujúc pri tom na judikatúru iných Európskych štátov (najmä Českej republiky, pozn.),
namieta, že postupom a uzneseniami tak krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu boli
porušené ňou označené základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore a charte,
pričom k ich porušeniu malo dôjsť v dvoch rovinách, a to tým, že podľa sťažovateľky
najvyšší súd ako súd poslednej inštancie, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný
prostriedok, nevyhovel jej návrhu na prerušenie toho-ktorého dovolacieho konania
a nepredložil Súdnemu dvoru EÚ na posúdenie prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu, či
je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon
spotrebiteľa, ktorý má spotrebiteľ možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne
splnomocnil inú fyzickú osobu na uznanie jeho dlhu vo forme notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, ako aj výkladu čl. 47 charty, v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jej
základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj k porušeniu jej práva na
zákonného sudcu, za ktorého, v zmysle judikatúry už aj ústavného súdu, možno
v prípadoch, v ktorých je nutné aplikovať aj komunitárne právo, považovať aj úniového
sudcu podávajúceho výklad komunitárneho práva.
Okrem toho podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva a práva na
spravodlivý proces v jeho atribúte zaručujúcom kontradiktórnosť konania tak postupom
a uzneseniami krajského súdu, ako aj postupom a uzneseniami najvyššieho súdu malo dôjsť
aj tým, že čo sa týka posudzovania nekalej zmluvnej podmienky, v jej prípadoch tieto súdy
nezohľadnili rozsudok Súdneho dvora EÚ z 21. 2. 2013 vo veci Banif Plus Bank Zrt proti
Csaba Csipai a spol. C-472/11, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice
Rady o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle,
že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí
na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný
o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada
kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci
preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov
konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na
tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Podľa sťažovateľky totiž tieto
závery pôsobia „... ex tunc minimálne k 1.12.2009 (Charta sa stala súčasťou medzinárodnej
zmluvy a nadobudla právnu záväznosť) a 1.5.2004 (účinnosť smernice 93/13/ES pre SR)“.
V tejto súvislosti sťažovateľka v sťažnostiach tiež uviedla: «Tak Krajský súd v Žiline ako aj
Najvyšší súd Slovenskej republiky tým, že neupozornili povinného na neprijateľnú
podmienku, v dôsledku toho ukrátili sťažovateľa o reálnu možnosť domáhať sa tohto, aby
oba súdy zohľadnili nesúhlas povinného s neprijateľnosťou podmienky tak, že by ponechali
rozhodcovský nález (chyba v písaní sťažovateľkou, správne má byť uvedené notársku
zápisnicu, pozn.) ako platný exekučný titul.»
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom
konštatoval, že napádaným postupom a uzneseniami tak krajského súdu, ako aj postupom
a uzneseniami najvyššieho súdu došlo k porušeniu sťažovateľkou označených základných
práv a práv zaručených v ústave, dohovore a charte, aby tieto uznesenia zrušil a veci vrátil
krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal v každom jednotlivom
prípade finančné zadosťučinenie v sume po 500 €, a napokon, aby jej priznal úhradu trov
konania.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Aj keď zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, tak
odvolávajúc sa na ustanovenie § 31a zákona o ústavnom súde, možno aj v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane citované
ustanovenie § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 22177/2013 – sp. zn. Rvp 22179/2013 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako aj krajského súdu
a najvyššieho súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc
citované právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného spoločného konania,
tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, dohovorom a chartou označeným postupom a uzneseniami krajského
súdu, ako aj označeným postupom a uzneseniami najvyššieho súdu, pričom pokiaľ ide
o základné právo a právo na spravodlivý súdny proces, k ich porušeniu malo podľa
sťažovateľky dôjsť v príčinnej súvislosti s tým, že tak krajský súd, ako ani najvyšší súd
nezohľadnili judikatúru Súdneho dvora EÚ týkajúcu sa ich povinnosti dať účastníkom,
konania možnosť vyjadriť sa k súdom ex offo zistenému záveru o neprijateľnosti zmluvnej
podmienky, čím malo dôjsť k porušeniu zásady kontradiktórnosti súdneho konania. Okrem
toho sa podľa sťažovateľky mal najvyšší súd označenými postupmi a uzneseniami dopustiť
porušenia základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie, ako aj základného práva
na zákonného sudcu aj tým, že nevyhovel jej návrhu na prerušenie dovolacích konaní na
účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ týkajúcej sa výkladu smernice
Rady vo veci posúdenia pojmu neprijateľnej zmluvnej podmienky.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami
krajského súdu
V súlade judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 52, 53, 54), podľa ktorej dvojmesačná lehota na
podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu
na podanie sťažnosti ústavnému súdu za zachovanú nielen voči rozhodnutiam najvyššieho
súdu, ale aj voči rozhodnutiam krajského súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010,
V súvislosti s napádanými rozhodnutiami a postupmi krajského súdu ústavný súd
v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu
konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich
ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred
súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
V súvislosti s napádanými postupmi a uzneseniami krajského súdu sťažovateľka
namieta porušenie svojho základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie,
k porušeniu ktorých malo dôjsť tým, že krajský súd sa jej ako oprávnenej z exekúcie a tiež
povinným z exekúcie nedal možnosť vyjadriť k svojmu v tom-ktorom prípade ex offo
učinenému záveru o tom, že udelenie splnomocnenia povinným tretej osobe určenej
generálne oprávnenou pre účely spísania notárskej zápisnice v mene povinného o uznaní
jeho dlhu v zmluve formulárového typu, ktorej obsah nemohol povinný z exekúcie
(spotrebiteľ) ovplyvniť, treba považovať z neprijateľnú zmluvnú podmienku, v dôsledku
čoho mal podľa sťažovateľky krajský súd a pred ním aj okresný súd okrem iného znemožniť
aj „zlegalizovanie“ tejto prípadnej nekalej zmluvnej podmienky prípadným súhlasom
povinného z exekúcie (spotrebiteľa).
Podľa ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania
napádaných postupov a uznesení krajského súdu v rozsahu svojich námietok, a to podaním
mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) podľa § 237 písm. f) OSP (neumožnenie
účastníkovi konania vyjadriť sa k veci možno považovať za zabránenie mu konať pred
súdom, pozn.), ktorý napokon, tak ako to vyplýva zo samotných sťažností, sťažovateľka aj
využila. Na základe sťažovateľkou podaných dovolaní bol najvyšší súd ako súd dovolací
v dovolacích konaniach povinný vysporiadať sa s identickými námietkami proti postupom
a rozhodnutiam krajského súdu, aké sťažovateľka proti týmto postupom a rozhodnutiam
uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v tejto
časti už po ich predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na ich
prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami
najvyššieho súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti s postupmi
a rozhodnutiami najvyššieho súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do dvoch
skupín. V prvom rade sťažovateľka namieta, že najvyšší súd porušil jej základné právo
a právo na spravodlivý súdny proces tým, že nenapravil pochybenie krajského súdu, ktorý
jej v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ nedal možnosť vyjadriť sa k ním ex offo
konštatovanému záveru o vyhodnotení povinným udeleného splnomocnenia tretej osobe
určenej oprávnenou pre účely spísania notárskej zápisnice v mene povinného o uznaní jeho
dlhu v zmluve formulárového typu ako nekalej zmluvnej podmienky, a v druhom rade
sťažovateľka namieta, že napádanými postupmi a rozhodnutiami najvyššieho súdu bolo
porušené jej základné právo a právo na spravodlivý súdny proces, ako aj základné právo na
zákonného sudcu aj tým, že najvyšší súd nevyhovel jej návrhom na prerušenie dovolacích
konaní na účely predloženia ňou navrhovanej prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ.
V súvislosti s prvou skupinou námietok sťažovateľky ústavný súd v prvom rade
podotýka, že z napádaných uznesení najvyššieho súdu nevyplýva, že by sťažovateľka
explicitne v rámci prípustnosti dovolania proti uzneseniam krajského súdu podľa § 237
písm. f) OSP (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
pozn.) ako jeden z dôvodov uvádzala aj to, že krajský súd jej nedal možnosť vyjadriť sa
k svojmu záveru, ktorý pred ním ex offo konštatoval už aj okresný súd, a to, že udelenie
splnomocnenia povinným tretej osobe určenej oprávnenou, pre účely spísania notárskej
zápisnice v mene povinného o uznaní jeho dlhu v zmluve formulárového typu, ktorej obsah
nemohol spotrebiteľ (povinný) ovplyvniť, treba považovať za nekalú zmluvnú podmienku.
Inými slovami, keďže v napádaných dovolacích konaniach sťažovateľka vyslovene
nenamietala, že by jej uvedeným postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred
súdom (t. j. tento postup krajského súdu nepovažovala v dovolacom konaní za pochybenie
samotná sťažovateľka, pozn.), a keďže ani najvyšší súd v rámci svojej ex offo prieskumnej
právomoci dovolacieho súdu nepovažoval túto skutočnosť za takú, ktorá by znamenala
procesné pochybenie krajského súdu, t. j. nepovažoval ju za dôvod prípustnosti dovolania
podľa § 237 OSP, z toho dôvodu sa najvyšší súd k tejto otázke v napádaných uzneseniach
ani explicitne nevyjadroval. Najvyšší súd ako súd dovolací je síce povinný ex offo skúmať
danosť dôvodov zmätočnosti zakladajúcich niektorý z dovolacích dôvodov podľa § 237
OSP, avšak v tomto smere dovolací súd vyjadruje v rozhodnutí svoje negatívne stanovisko
o neprítomnosti určitého dovolacieho dôvodu podľa § 237 OSP iba v reakcii na dovolaciu
námietku účastníka konania. Inými slovami, k tomu, že tu určitý dovolací dôvod podľa
§ 237 OSP nie je daný, sa dovolací súd vyjadruje iba v prípade, ak tento dôvod namieta
vo svojom dovolaní samotný účastník konania, a contrario ak účastník konania nenamieta
určitú skutočnosť ako dovolací dôvod podľa § 237 OSP, tak dovolací súd síce danosť tohto
dôvodu ex offo preskúma, avšak v prípade jeho absencie sa k nemu v rozhodnutí o dovolaní
nevyjadruje, resp. a contrario bez podnetu účastníka konania sa dovolací súd iniciatívne v
rámci svojej ex offo prieskumnej právomoci dovolacieho súdu vyjadruje iba k existujúcim
dovolacím dôvodom podľa § 237 OSP.
Vzhľadom na uvedené teda možno konštatovať, že skutočnosť, že najvyšší súd sa
k sťažovateľkou až pred ústavným súdom tvrdeným skutočnostiam týkajúcim sa postupu
krajského súdu nevyjadril, bez ďalšieho neznamená, že by tým najvyšší súd v rozpore
so zásadami spravodlivého súdneho konania neaplikoval judikatúru Súdneho dvora EÚ, na
ktorú poukazuje sťažovateľka, a neznamená to ani to, že by ju najvyšší súd nezohľadnil,
práve naopak, najvyšší súd ako súd dovolací iba v sťažovateľkou tvrdenej skutočnosti
nevzhliadol dôvod dovolania podľa § 237 OSP, a preto sa k nej vo svojich uzneseniach ani
nevyjadroval, keďže v dovolacích konaniach ju samotná sťažovateľka neuvádzala.
Uvedené závery korešpondujú aj s judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej čo sa
týka porušenia práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej
zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení
zmluvnej podmienky (notárskej zápisnice) ako nekalej, nedali účastníkom konania
príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku
Súdneho dvora EÚ vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2.
2013, ústavný súd pripomína, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi
zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov už
z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto dôvodom
vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou
postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť
sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú,
aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Pre ústavnú
udržateľnosť napádaných postupov a uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti
dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch).
Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada
dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade
prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať
prípadné procesné nedostatky vlastným postupom.
Uvedené bolo podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, že napádanými postupmi
a uzneseniami najvyššieho súdu nebolo porušené základné právo a právo sťažovateľky na
spravodlivý súdny proces, a preto jej sťažnosti v tejto časti ako zjavne neopodstatnené
odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V zmysle druhej skupiny námietok sťažovateľky proti napádaným postupom
a uzneseniam najvyššieho súdu malo byť porušené jej základné právo a právo na
spravodlivý súdny proces a na zákonného (komunitárneho) sudcu aj tým, že najvyšší súd
nevyhovel jej návrhom na prerušenie napádaných konaní na účely začatia prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom EÚ.
Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej
judikatúry Súdneho dvora EÚ spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom EÚ pri
výklade práva EÚ.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho
práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť
prejudiciálnu otázku (pozri MAZÁK, J., JÁNOŠÍKOVÁ, M.: Základy práva Európskej
únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009, s. 420),
konkrétne ak:
a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym
dvorom EÚ, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora EÚ bez
zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak
c) je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti
o výsledku (princíp „acte clair“).
V prípade, ak sú uvedené podmienky splnené, všeobecný súd môže a musí aplikovať
právo EÚ, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu prameňa,
v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť s prejudiciálnou
otázkou na Súdny dvor EÚ.
Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru EÚ, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať
automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu (II. ÚS 129/2010).
Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia všeobecného súdu
o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20 uznesenia Spolkového
ústavného súdu BVerfG 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie
práva EÚ.
Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré
dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ,
nepredstavuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek
proti Belgicku z 20. 9. 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).
S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované
pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať
vo svojvoľnom, či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru EÚ v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti
a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu
ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola
svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora EÚ (II. ÚS 129/2010, porovnaj aj uznesenie
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).
S prihliadnutím na svoju judikatúru týkajúcu sa všeobecne uznanej zásady, v zmysle
ktorej všeobecný súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo,
v podobe v akej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo
hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu (pozri napr.
IV. ÚS 108/2010), bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či v daných prípadoch nebolo
povinnosťou najvyššieho súdu predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ a či
v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti možno uvažovať o porušení sťažovateľkou
označených základných práv a práv.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej
je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, ktorý vo veci koná a ktorý nesie
zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti
veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora EÚ o prejudiciálnej otázke, relevantnosť
otázok, ktoré Súdnemu dvoru EÚ položí (napr. IV. ÚS 206/08, II. ÚS 129/2010, II. ÚS
163/2010), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci
nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ (m. m. IV. ÚS
108/2010).
V uvedených prípadoch najvyšší súd svoje rozhodnutia nepredložiť Súdnemu dvoru
EÚ prejudiciálnu otázku týkajúcu sa kvalifikácie splnomocnenia udeleného povinným tretej
osobe určenej vopred oprávnenou (sťažovateľkou) v zmluve formulárového typu pre účely
spísania notárskej zápisnice (exekučného titulu) o uznaní dlhu povinného ako neprijateľnej
zmluvnej podmienky odôvodnil tým, že na daný prípad aplikovali všeobecné súdy
vnútroštátne právne normy, do ktorých bol transponovaný obsah príslušných noriem EÚ,
takže tu nevznikla potreba iniciovať prejudiciálne konanie o výklade práva EÚ, ktoré
v daných prípadoch priamo aplikované nebolo. Vzhľadom na existenciu judikatúry Súdneho
dvora EÚ o univerzálnom výklade pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ (úlohou Súdneho
dvora EÚ nie je podávať výklad na riešenie konkrétneho sporu, ktorý nemá komunitárnu
relevanciu, pozn.), pri dojednaní ktorej sa dostane do výrazného nepomeru rozsah práv
a povinností spotrebiteľa na jednej strane a dodávateľa na strane druhej, a to v neprospech
spotrebiteľa, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že v daných prípadoch bola v intenciách
uvedeného výkladu (najvyšší súd poukázal na túto judikatúru Súdneho dvora EÚ napr. aj
v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 378/2012 z 29. júla 2013 a pod., pozn.) aplikovaná vnútroštátna
právna úprava, boli uvedené dôvody podľa názoru ústavného súdu dostatočným základom
pre rozhodnutie v daných veciach, bez potreby predkladať v tejto otázke prejudiciálnu
otázku Súdnemu dvoru EÚ.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj v tejto časti sťažnosti sťažovateľky odmietol
ako zjavne neopodstatnené (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
Súčasne ústavný súd dáva sťažovateľke do pozornosti, že v prípade opakujúcich sa
sťažností založených na tých istých skutkových a právnych okolnostiach a argumentoch
ústavný súd o nich rozhodne bez odôvodnenia, iba s poukazom na toto svoje v týchto
okolnostiach identické rozhodnutie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. februára 2014