Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 79/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2014

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť Advokátskej

kancelárie Kašuba spol. s r. o., Horná 41, Banská Bystrica, konajúcej prostredníctvom

konateľa a advokáta JUDr. Romana Kašubu, ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. septembra 2013,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Advokátskej kancelárie Kašuba spol. s r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2014

doručená faxom a 14. januára 2014 poštou sťažnosť Advokátskej kancelárie Kašuba

spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“ alebo „dovolateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 26. septembra 2013 (ďalej

aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a zo zistení ústavného súdu, ako aj z na vec sa vzťahujúceho

spisového materiálu, ktorý si ústavný súd v rámci prípravy predbežného prerokovania veci

vyžiadal, vyplýva, že sťažovateľka je právnou zástupkyňou žalovanej v 1. rade M. K., ako

aj žalovaných v 2. rade J. K. a v 3. rade A. K. (ďalej len „žalovaní“) v spore vedenom

Okresným súdom Brezno (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. o určenie

neplatnosti právneho úkonu.

Okresný súd uznesením č. k. -911 z 29. októbra 2012 uložil sťažovateľke

ako právnej zástupkyni žalovaných povinnosť zaplatiť na jeho účet poriadkovú pokutu

v sume 500 €, a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia

uviedol, že pojednávania nariaďované v prerokúvanej veci boli opakovane odročené

z dôvodu ospravedlnenia sa sťažovateľky. Okresný súd preto vyzval právneho zástupcu

žalobcu aj sťažovateľku, aby mu oznámili voľné termíny na účel nariadenia pojednávania

tak, aby nedošlo k jeho zmareniu z dôvodu kolízie. Zároveň boli upozornení, že v prípade,

ak nebudú na výzvu v určenej lehote reagovať, môže im byť uložená poriadková pokuta.

Napriek opakovanej výzve a poučení o možnosti uloženia poriadkovej pokuty sťažovateľka

nezareagovala, voľný termín okresnému súdu neoznámila a ani sa neospravedlnila, resp.

nezdôvodnila, prečo tak neurobila. Okresný súd dospel k záveru, že sťažovateľka týmto

postupom hrubo sťažuje postup súdu pri zabezpečení spravodlivej ochrany práv

a oprávnených záujmov účastníkov, a s prihliadnutím na závažnosť jej konania jej uložil

poriadkovú pokutu v sume 500 €, teda v hornej polovici zákonom ustanovenej sadzby

[ (ďalej aj „OSP“)]. Sťažovateľka sa proti

tomuto uzneseniu okresného súdu odvolala.

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) ako súd odvolací

na odvolanie sťažovateľky domáhajúcej sa zrušenia uznesenia okresného súdu

o poriadkovej pokute pre jeho nesprávnosť uznesením sp. zn.

z 20. decembra 2012 prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Uviedol, že

výklad hrubého sťaženia postupu konania je vecou posúdenia individuálneho prípadu.

Vyžaduje brať do úvahy nielen konanie, úkon alebo iné, najmä pasívne správanie účastníka

alebo inej osoby, ale aj to, či takouto skutočnosťou došlo k poruche v postupe súdu, ktorá

má za následok nevykonanie relevantného úkonu, príp. nerozhodnutie veci, ak už súd jej

rozhodnutie mal pripravené, a len účastník, alebo iná osoba zmarila toto rozhodnutie.

Neuposlúchnutie príkazu súdu (výzvy súdu), ktorý je v súlade s účelom konania ( )

a potrebou riadne pripraviť prejednanie a rozhodnutie veci, je aj podľa názoru odvolacieho

súdu jednoznačne hrubým sťažením postupu konania. Keďže v danej veci sťažovateľka bola

opakovane vyzvaná na predloženie voľných termínov, kedy by bolo možné vo veci nariadiť

pojednávanie, a na tieto výzvy nereagovala, krajský súd sa stotožnil so záverom súdu

prvého stupňa, podľa ktorého sťažovateľka ako právna zástupkyňa žalovaných neuposlúchla

príkaz súdu, čím hrubo sťažila postup konania. Uloženie poriadkovej pokuty preto

považoval za dôvodné a jej výšku za primeranú vzhľadom na pasivitu sťažovateľky

nereagujúcej na výzvu okresného súdu.

Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu krajského súdu dovolanie a žiadala ho

v celom rozsahu zrušiť a vrátiť vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietala, že

postupom krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom z dôvodu, že odvolací

súd rozhodoval o jej odvolaní bez toho, aby predtým postupoval podľa

a vyzval ju na doplnenie chýbajúcich náležitostí, pretože ani prvostupňový súd tak podľa

neurobil. Sťažovateľka očakávala, že bude vyzvaná, aby odstránila

nedostatky svojho neúplného odvolania. Keďže súdy tak neurobili, postupovali podľa jej

názoru nesprávne a zaťažili konanie vadou v zmysle .

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu

krajského súdu sp. zn. z 20. decembra 2012, ktorým bolo potvrdené

uznesenie okresného súdu č. k. -911 z 29. októbra 2012, ktorým okresný súd

uložil sťažovateľke poriadkovú pokutu, odmietol, a to podľa názoru sťažovateľky napriek

tomu, že krajský súd ako súd odvolací „nevyzval sťažovateľa podľa

na doplnenie chýbajúcich náležitostí jeho odvolania proti uzneseniu Okresného súdu

Brezno zo dňa 29. 10. 2012 č. k. -911, a neurobil tak ani Okresný súd Brezno

podľa , čím tak Krajský súd Banská Bystrica, ako aj Okresný súd Brezno

porušili zákon a odňali tak sťažovateľovi možnosť konať pred súdom, čo je dôvodom pre

podanie dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu“.

Vzhľadom na uvedené je sťažovateľka toho názoru, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu bolo porušené jej základné právo „na súdnu a inú právnu ochranu

garantované v článku 46 ods. 1 , nakoľko mu týmto svojím

postupom a rozhodnutím odňal právo na súdnu ochranu“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný

súd po prijatí veci na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu garantované

v článku 46 ods. 1 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 26. 09. 2013 č. k. porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 26. 09. 2013 č. k. zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo

k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa .

Vychádzajúc zo sťažnosti a z obsahu spisového materiálu vzťahujúceho sa na vec,

ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka sťažnosť odôvodňuje v zásade identicky, ako

odôvodnila svoje dovolanie najvyššiemu súdu, t. j. ide o dôvody, ktoré už posudzoval

najvyšší súd ako dovolací súd. Dovolací súd ich posúdil ako také, ktoré smerujú proti

rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto

dovolanie sťažovateľky odmietol.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní

(m. m. , , ). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľky

v znení neskorších predpisov.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu sa v výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide

o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je

prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2

.

Ústavný súd, vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, považuje za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ). Zo subsidiárnej

štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd

vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu pri

ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu

označeným základným právam sťažovateľky v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré

upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, m. m. , ,

, ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

iba také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, m. m. , ).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv citoval podstatné časti

rozhodnutí súdov prvého stupňa a druhého stupňa, ako aj obsah podaného dovolania,

pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:

„Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu

je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1

písm. a/ ) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá

). Podľa je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní

(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)

na území Slovenskej republiky.

Ako je však výslovne uvedené v ustanovenia odsekov 1 a

neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute,

o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu

vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých

uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej

rozhoduje uznesením.

Dovolateľ v prejednávanej veci napadol dovolaním uznesenie odvolacieho súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa o uložení poriadkovej pokuty.

Ustanovenie výslovne vylučuje možnosť podať dovolanie v prípade,

ak ide o uznesenie o poriadkovej pokute, bez ohľadu na spôsob rozhodnutia odvolacieho

súdu. Prípustnosť dovolania preto podľa tohto ustanovenia neprichádza do úvahy.

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení ,

možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie

z hľadiska vylúčené. Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( veta

druhá ) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v až g/ ,

dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto

zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia

možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania

súdom nesprávne obsadeným.“

Podľa názoru najvyššieho súdu existencia žiadneho z označených nedostatkov nebola

v dovolacom konaní zistená.

Najvyšší súd sa osobitne zaoberal aj námietkou sťažovateľky, že postupom

odvolacieho súdu (ktorý ju nevyzval podľa na doplnenie náležitostí jej

odvolania) jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, a k tomu uviedol, že sťažovateľka

podala „proti prvostupňovému uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty odvolanie, v ktorom

sa domáhal[a], aby odvolací súd napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil pre jeho

nesprávnosť.

Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia úplne jasne a zrozumiteľne uviedol

skutkové zistenia, z ktorých vychádzal a aké právne závery z týchto skutkových zistení

vyvodil. Ak teda dovolateľ v odvolaní uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje

za nesprávne, bolo z neho vzhľadom na jeho povahu zjavné, že ním môže napádať len

správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých okresný súd svoje rozhodnutie

o uložení poriadkovej pokuty založil. Odvolací súd preto zvoleným postupom, ktorým

preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa z vecného hľadiska a dal odpoveď

na otázku, prečo ho považoval za vecne správne bez toho, aby dovolateľa vyzval

na doplnenie odvolania v zmysle , neodňal dovolateľovi možnosť konať

pred súdom. Napokon, dovolateľovi ako osobe znalej práva nič nebránilo uviesť argumenty,

pre ktoré považoval uznesenie okresného súdu za nesprávne.“.

Na základe uvedeného najvyšší súd uzavrel, že v danom prípade prípustnosť

dovolania z nevyplýva a že v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody

prípustnosti dovolania uvedené v , a dovolanie ako neprípustné odmietol.

Sumarizujúc dosiaľ uvedené, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa

v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal

so všetkými dovolacími dôvodmi sťažovateľky, s ktorými sa však nestotožnil, a preto jej

dovolanie odmietol ako neprípustné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa

názoru ústavného súdu považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by

bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu,

zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku (upravujúcich prípustnosť dovolania v občianskoprávnych veciach).

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku uvádzané sťažovateľkou, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani

nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom

prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo

neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. takýto

postup a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Ústavný súd k uvedenému dodáva, že odvolanie sťažovateľky (ktoré ústavný súd

posúdil ako tzv. blanketárne odvolanie) nebolo krajským súdom odmietnuté podľa § 218

ods. 1 písm. d) z dôvodu, že neobsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, ale

krajský súd sa takýmto odvolaním vecne zaoberal a posúdil ho ako nedôvodné.

V konkrétnych okolnostiach daného prípadu tzv. blanketárne odvolanie podala samotná

sťažovateľka, ktorej predmetom činnosti je poskytovanie právnych služieb a ktorá v tomto

konaní vystupuje ako právna zástupkyňa žalovaných.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti, ako aj na procesný charakter

uznesenia o uložení pokuty, proti ktorému dovolanie smerovalo, konštatuje, že napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu nemá také atribúty, ktoré by popierali zmysel práva na súdnu

ochranu a mali znaky svojvôle či arbitrárnosti.

Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a základným právom podľa , ktorého porušenie sťažovateľka namieta,

neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o jeho porušení. Ústavný súd

preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2014