Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 554/2013
PDF · 191.46 KB
No categories available
III. ÚS 554/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. februára 2014
v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
vo veci sťažnosti obchodnej spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia, s. r. o., Košická 37,
Bratislava, zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Ulica L. Novomeského 25,
Pezinok, pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod sp. zn. 18 C 200/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 32 Ro 5165/06) takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia, s. r. o.,
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 200/2007 (pôvodne vedenom pod sp. zn.
32 Ro 5165/06) p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 200/2007
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Obchodnej spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia, s. r. o., n e p r i z n á v a
finančné zadosťučinenie.
4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti
VENUS PROJECT Slovakia, s. r. o., trovy právneho zastúpenia v sume 269,58 € (slovom
dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jej právnej zástupkyne
advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 554/2013-12
z 12. novembra 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti VENUS
PROJECT Slovakia, s. r. o., Košická 37, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“),
pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 200/2007
(pôvodne vedenom pod sp. zn. 32 Ro 5165/06).
Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti takto rozhodol:
„1. Základné právo obchodnej spoločností VENUS PROJECT Slovakia s. r. o.
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá
Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní č. k. 18 C/200/2007
porušené boli.
2. Okresnému súdu Bratislava II sa prikazuje konať a rozhodnúť bez zbytočných
prieťahov.
3. Obchodnej spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia s. r. o. sa priznáva primerané
finančné zadosťučinenie v sume 4.500,- € (slovom: štyritisícpäťsto euro), ktoré je Okresný
súd Bratislava II povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu .
4. Obchodnej spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia s. r. o. priznáva úhradu trov
právneho zastúpenia v sume 269,58 € (slovom: dvestošesťdesiatdeväť eur a 58 centov),
ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. Emílie
Korčekovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“
Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr. 2154/2013
z 27. januára 2014 vyjadril okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou, ktorá priznala
prieťahy vo veci v období od 12. mája 2009 do 22. februára 2010 čiastočne z objektívnych
príčin (pre práceneschopnosť sudcu v období od 7. septembra do 30. septembra 2009
a od 9. novembra do 18. novembra 2009). K dôvodom namietanej dĺžky konania uviedla:
„Vec vedená na tunajšom súde pod sp. zn. 18 C/20072007 je vec sledovaná
predsedom súdu, pričom k sťažovateľom namietanej dĺžke konania poukazujem
na skutočnosti, že i napriek tomu, že vec nie je právoplatne ukončená, tunajším súd už
trikrát vec predkladal na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave, a to
1) dňa 18. 09. 2007 z dôvodu odvolania odporcu voči uzneseniu o nepriznaní
oslobodenia od súdnych poplatkov (spis sa na krajskom súde nachádzal 5 mesiacov),
2) dňa 27. 11. 2008 z dôvodu odvolania odporcu voči uzneseniu o nepriznaní
oslobodenia od súdnych poplatkov (spis sa na krajskom súde nachádzal 6 mesiacov),
3) dňa 24. 02. 2012 z dôvodu odvolania odporcu voči rozsudku (spis sa na krajskom
súde nachádzal 12 mesiacov), ktoré skutočnosti výrazne prispievajú k dĺžke konania.
Taktiež mám za to, že odporca sám svojim správaním prispieva k prieťahom konania,
nezúčastňuje sa riadne stanovených pojednávaní.
Tunajší súd vo veci stanovil sedem pojednávaní, z toho na štyri pojednávania sa
odporca nedostavil.
V súčasnosti sú vo veci vykonávané úkony priebežne, termín pojednávania je
stanovený na deň 03. 03. 2014.“
Predsedníčka okresného súdu zároveň uviedla, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania o prijatej sťažnosti.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedníčky okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného
práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru,
podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 200/2007.
V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 20/02,
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu.“ (napr. IV. ÚS 221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý súdom
prikazuje postupovať v konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby
ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ako aj z § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku,
podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby
vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou
judikatúrou (III. ÚS 111/02, III. ÚS 75/07, III. ÚS 118/07) ústavný súd zohľadňuje tri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd
(obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu
veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.
1. Predmetom napadnutého konania je rozhodovanie okresného súdu o zaplatenie
žalovanej sumy 5 228 Sk istiny s prísl. za poskytovanie právnych služieb. Pokiaľ ide
o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd bral do úvahy skutkový stav a platnú
právnu úpravu relevantnú na rozhodnutie, ako aj charakter veci. Navrhovateľ sa v konaní
domáha zaplatenia peňažnej pohľadávky z titulu poskytnutých právnych služieb. Obdobné
spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, pričom k tejto
problematike existuje rozsiahla a v zásade ustálená judikatúra všeobecných súdov. Ústavný
súd preto nepovažuje prerokúvanú vec za právne zložitú. Obsah súdneho spisu
sp. zn. 18 C 200/2007 nesignalizuje ani faktickú zložitosť predmetnej veci, preto ústavný
súd dospel k záveru, že právnou ani skutkovou zložitosťou veci nemožno ospravedlňovať
doterajšiu dĺžku napadnutého konania.
2. Pri posudzovaní druhého kritéria, ktorým je správanie sťažovateľky ako účastníčky
konania, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka svojím správaním výrazne prispela
k predĺženiu trvania konania. Celkovo ospravedlnil konateľ sťažovateľky svoju neúčasť
na pojednávaniach štyrikrát pre práceneschopnosť. Z uvedeného dôvodu okresný súd
odročil pojednávania nariadené na 18. október 2010, 6. december 2010, 31. január 2011
a 21. január 2014. Z dôvodu kolízie termínu pojednávania s pojednávaním na inom súde sa
konateľ sťažovateľky nezúčastnil ani pojednávania konaného 23. marca 2011. Konateľ
sťažovateľky sa prvýkrát zúčastnil pojednávania pred okresným súdom až 9. októbra 2013.
Aj keď ústavný súd uznáva, že práceneschopnosť účastníka konania je relevantným
dôvodom na ospravedlnenie jeho neúčasti na pojednávaniach pred všeobecnými súdmi,
nemožno však pri rozhodovaní o sťažnosti takéhoto účastníka (sťažovateľa) na prieťahy
v konaní na tieto okolnosti neprihliadnuť, pokiaľ skutočne mali preukázateľný dopad
na celkovú dĺžku trvania doterajšieho konania.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že zásielky adresované sťažovateľke boli vo väčšine
prípadov neúspešne doručované pre nepreberanie poštových zásielok konateľom
sťažovateľky a fikcia doručenia spravidla nastala až ich uložením na pošte, čo tiež prispelo
k predĺženiu celkovej doby konania vo veci.
Sťažovateľka tiež využila svoje právo na podanie procesných návrhov, najmä právo
na opravný prostriedok – odpor proti platobnému rozkazu z 10. mája 2007, odvolanie proti
uzneseniu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov za podaný odpor
z 30. augusta 2007 a 19. novembra 2008, odvolanie proti prvostupňovému rozsudku vo veci
z 5. augusta 2011, odvolanie proti uzneseniu o uložení zaplatenia súdneho poplatku
za odvolanie z 29. novembra 2011, o ktorých rozhodoval Krajský súd v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“). Ústavný súd stabilne uvádza, že za prieťahy vzniknuté v dôsledku
uplatnenia procesných práv účastníkov konania neznáša zodpovednosť oprávnená osoba, ale
zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub štátnemu orgánu
konajúcemu vo veci (napr. III. ÚS 242/03).
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je postup samotného okresného súdu.
Konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 18 C 200/2007 začalo
22. decembra 2006 návrhom na vydanie platobného rozkazu (v tom období bolo vedené
pod sp. zn. 32 Ro 5165/06) a dosiaľ nebolo právoplatne skončené. Trvá teda viac ako
7 rokov. Uvedená dĺžka konania signalizuje, že v konaní nedochádza k naplneniu účelu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie
stavu právnej neistoty účastníkov konania. Z prehľadu procesných úkonov okresného súdu
vyplýva, že prvostupňový súd v posudzovanom konaní nevykonal relevantnú procesnú
činnosť v období od 12. mája 2009 do 22. februára 2010 (viac ako 9 mesiacov)
od 22. februára 2010 do 5. augusta 2010 (viac ako 5 mesiacov), od 7. mája 2013
do 9. októbra 2013 (5 mesiacov). Za túto dobu teda nevykonal žiadny úkon smerujúci
k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka v preskúmavanej veci počas
súdneho konania nachádzala.
Okresný súd okrem označenej nečinnosti podľa názoru ústavného súdu konal aj
neefektívne. Za neefektívny postup súdu považuje ústavný súd aj prijaté rozhodnutie
vo veci samej č k. 18 C 200/2007-127 z 23. marca 2011 na pojednávaní bez prítomnosti
sťažovateľky. Krajský súd uvedený rozsudok okresného súdu zrušil svojím uznesením
sp. zn. 1 Cob/85/2012 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, keď dospel k záveru
že „súd prvého stupňa v danom prípade uskutočnil pojednávanie, na ktorom vyhlásil
rozsudok v neprítomnosti odporcu bez toho, aby boli splnené zákonné podmienky uvedené
v ust. § 101ods. 2 O. s. p., čím odňal tomuto účastníkovi možnosť konať pred súdom“.
Pre úplnosť ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že obdobia, počas ktorých sa spis
nachádzal na druhostupňovom (krajskom) súde z titulu konania o odvolaniach, nemožno
pripočítať na ťarchu okresného súdu, ktorý v tomto čase objektívne nemohol ovplyvniť
priebeh ani plynulosť skúmaného konania.
Napriek tomu, že aj sťažovateľka svojím správaním a aj procesnými úkonmi prispela
k doterajšej dĺžke konania, ústavný súd nemohol prehliadnuť skutočnosť, že uvedené
konanie trvá už viac ako 7 rokov a je poznamenané aj čiastočnou nečinnosťou okresného
súdu a jeho neefektívnou činnosťou, a preto rozhodol, že v konaní okresného súdu
sp. zn. 18 C 200/2007 došlo k zbytočným prieťahom, a v nadväznosti na to aj k porušeniu
základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Ústavný súd preto
v súlade so svojím rozhodnutím o porušení označených práv sťažovateľky v zmysle § 56
ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných
prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie (podobne § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 4 500 € z dôvodu
pretrvávajúceho stavu právnej neistoty. Predmetom sporu je suma 5 228 Sk, t. j. približne
174 €, čo je v značnom nepomere s požadovaným zadosťučinením.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je pre sťažovateľku dostatočným
zadosťučinením. Sťažovateľka sa výrazným spôsobom podieľala na vzniknutých prieťahoch
uvedených v bode 2, preto by bolo popretím účelu inštitútu primeraného finančného
zadosťučinenia priznať jej aj finančné zadosťučinenie.
III.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
Právna zástupkyňa sťažovateľky si uplatnila trovy konania v sume 269,58 €.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba za úkon
právnej služby uskutočnený v roku 2013 je 130,16 €, režijný paušál 7,81 € (§ 16 ods. 3
vyhlášky). Právna zástupkyňa sťažovateľky deklarovala, že je platcom DPH, túto
skutočnosť však nedoložila relevantným dôkazom, a preto ústavný súd na uvedené tvrdenie
neprihliadol. Sťažovateľke vznikol nárok na úhradu trov konania za dva úkony právnej
služby uskutočnené v roku 2013 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti
ústavnému súdu), celkovo v sume 275,94 €.
Keďže právna zástupkyňa sťažovateľky si uplatnila náhradu trov v sume celkovo
269,58 €, ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov v uplatnenej výške, tak ako to je
uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. februára 2014