Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 162/2014
PDF · 146.6 KB
No categories available
III. ÚS 162/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. K., zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária
Marcel Biznár, s. r. o., Bajkalská 31, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ
Mgr. Marcel Biznár, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 96/2012
z 19. septembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. decembra 2013 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 96/2012
z 19. septembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ (ako advokát M. K.) bol
účastníkom konania na Okresnom súde Bratislava III o zaplatenie sumy 215,03 €
s príslušenstvom vedenom pod sp. zn. 8 C 64/2007. Okresný súd Bratislava III rozsudkom
sp. zn. 8 C 64/2007 z 22. júna 2010 žalobe sťažovateľa vyhovel a odporcovi uložil
povinnosť uhradiť žalovanú sumu s 9 % úrokom z omeškania od 19. októbra 2006
do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania v sume 136,57 € a zároveň vzájomný návrh
odporcu zamietol. Proti uvedenému rozsudku Okresného súdu Bratislava III podal odporca
odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave tak, že napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa v časti, ktorou rozhodol o návrhu sťažovateľa, zmenil tak, že návrh
sťažovateľa zamietol, v časti, ktorou rozhodol o vzájomnom návrhu odporcu, rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ nespokojný s výsledkom
konania v sťažnosti tvrdil, že podal dovolanie. Najvyšší súd o podanom dovolaní rozhodol
napadnutým uznesením tak, že ho odmietol ako dovolanie podané neoprávnenou osobou,
keďže ho podala spoločnosť Kraus & Partners, s. r. o., Jasovská 23, Bratislava (ďalej len
„spoločnosť“), a nie účastník konania (sťažovateľ, pozn.), respektíve právny zástupca
účastníka konania.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že závery najvyššieho súdu uvedené v napadnutom
uznesení sú arbitrárne, zjavne neodôvodnené, porušujúce jeho označené práva.
Argumentuje tým, že advokát M. K., je spoločníkom a konateľom spoločnosti. Vychádzajúc
z uvedeného a skutočnosti, ktorá je uvedená na hlavičke kópie údajne ním podaného
dovolania, že právnym nástupcom M. K je spoločnosť, je presvedčený o tom, že dovolanie
podala oprávnená osoba, a to právny nástupca M. K., advokáta, z čoho následne vyvodzuje,
že nebol daný dôvod na odmietnutie dovolania.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol
nálezom v takomto znení:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
postupom porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. 1 Cdo 96/2012 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd SR je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu
Ústavného súdu SR zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 3.000,-€
na účet právneho zástupcu sťažovateľa vedený v ...
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Ústavný súd v prvom rade vzhľadom na nedostatok petitu sťažnosti sťažovateľa,
ktorý neuviedol v bode 1 petitu, akým rozhodnutím alebo postupom koho boli porušené
jeho označené práva, a fakt, že v bode 2 petitu žiadal zrušiť napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu, ústavný zvažoval svoj ďalší procesný postup. Napokon ústavný súd
vychádzajúc z obsahu celej sťažnosti, ako aj jej petitu ustálil predmet tohto konania aj bez
predchádzajúcej výzvy na odstránenie nedostatku petitu sťažnosti tak, ako to je uvedené
v záhlaví tohto rozhodnutia, a to z dôvodov procesnej ekonómie, pretože ani odstránenie
uvedeného nedostatku by za žiadnych okolností nemohlo viesť k jej prijatiu na ďalšie
konanie z dôvodov uvedených v tomto rozhodnutí.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke,
že dovolanie podala oprávnená osoba a najvyšší súd túto okolnosť nesprávne vyhodnotil,
čím malo dôjsť k porušeniu jeho označených práv.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia konštatuje, že námietka
sťažovateľa je neopodstatnená. Skutočnosti namietané sťažovateľom nie sú spôsobilé
vyvolať pochybnosť o neústavnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pretože podľa
čl. 51 ústavy domáhať sa základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Dovolacie konanie
podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
aj „OSP“) je upravené ustanoveniami (§ 236 až § 243 d OSP, pozn.), pričom z ustanovenia
§ 240 ods. 1 prvej vety OSP vyplýva, že dovolanie môže podať účastník. Takisto toto
právo podľa Občianskeho súdneho poriadku prislúcha aj jeho právnemu zástupcovi.
Z priloženej kópie dovolania je zrejmé, že ho podala spoločnosť. Pokiaľ sťažovateľ
namieta, že ide o právneho nástupcu M. K., advokáta, tak túto skutočnosť bolo potrebné
preukázať a navrhnúť príslušnú zmenu účastníkov konania na strane navrhovateľa. Keďže
sa tak nestalo, sťažovateľ to napokon ani len netvrdil, najvyšší súd nepovažoval za
preukázané právne nástupníctvo M. K., advokáta, preto podanie dovolania spoločnosťou
vyhodnotil ako dovolanie podané neoprávnenou osobou.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Pokiaľ najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie odmietol ako podané
neoprávnenou osobou, postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho
súdneho poriadku, ako aj s ústavou.
Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia
orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia
základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04,
I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného
základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť
sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2014