Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 162/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária

Marcel Biznár, s. r. o., Bajkalská 31, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ

Mgr. Marcel Biznár, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 19. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

20. decembra 2013 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 19. septembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ (ako advokát M. K.) bol

účastníkom konania na Okresnom súde Bratislava III o zaplatenie sumy 215,03 €

s príslušenstvom vedenom pod sp. zn. . Okresný súd Bratislava III rozsudkom

sp. zn. z 22. júna 2010 žalobe sťažovateľa vyhovel a odporcovi uložil

povinnosť uhradiť žalovanú sumu s 9 % úrokom z omeškania od 19. októbra 2006

do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania v sume 136,57 € a zároveň vzájomný návrh

odporcu zamietol. Proti uvedenému rozsudku Okresného súdu Bratislava III podal odporca

odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave tak, že napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa v časti, ktorou rozhodol o návrhu sťažovateľa, zmenil tak, že návrh

sťažovateľa zamietol, v časti, ktorou rozhodol o vzájomnom návrhu odporcu, rozsudok súdu

prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ nespokojný s výsledkom

konania v sťažnosti tvrdil, že podal dovolanie. Najvyšší súd o podanom dovolaní rozhodol

napadnutým uznesením tak, že ho odmietol ako dovolanie podané neoprávnenou osobou,

keďže ho podala spoločnosť Kraus & Partners, s. r. o., Jasovská 23, Bratislava (ďalej len

„spoločnosť“), a nie účastník konania (sťažovateľ, pozn.), respektíve právny zástupca

účastníka konania.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že závery najvyššieho súdu uvedené v napadnutom

uznesení sú arbitrárne, zjavne neodôvodnené, porušujúce jeho označené práva.

Argumentuje tým, že advokát M. K., je spoločníkom a konateľom spoločnosti. Vychádzajúc

z uvedeného a skutočnosti, ktorá je uvedená na hlavičke kópie údajne ním podaného

dovolania, že právnym nástupcom M. K je spoločnosť, je presvedčený o tom, že dovolanie

podala oprávnená osoba, a to právny nástupca M. K., advokáta, z čoho následne vyvodzuje,

že nebol daný dôvod na odmietnutie dovolania.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol

nálezom v takomto znení:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a SR

postupom porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. sa zrušuje a vec vracia na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu

Ústavného súdu SR zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 3.000,-€

na účet právneho zástupcu sťažovateľa vedený v ...

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd v prvom rade vzhľadom na nedostatok petitu sťažnosti sťažovateľa,

ktorý neuviedol v bode 1 petitu, akým rozhodnutím alebo postupom koho boli porušené

jeho označené práva, a fakt, že v bode 2 petitu žiadal zrušiť napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu, ústavný zvažoval svoj ďalší procesný postup. Napokon ústavný súd

vychádzajúc z obsahu celej sťažnosti, ako aj jej petitu ustálil predmet tohto konania aj bez

predchádzajúcej výzvy na odstránenie nedostatku petitu sťažnosti tak, ako to je uvedené

v záhlaví tohto rozhodnutia, a to z dôvodov procesnej ekonómie, pretože ani odstránenie

uvedeného nedostatku by za žiadnych okolností nemohlo viesť k jej prijatiu na ďalšie

konanie z dôvodov uvedených v tomto rozhodnutí.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke,

že dovolanie podala oprávnená osoba a najvyšší súd túto okolnosť nesprávne vyhodnotil,

čím malo dôjsť k porušeniu jeho označených práv.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia konštatuje, že námietka

sťažovateľa je neopodstatnená. Skutočnosti namietané sťažovateľom nie sú spôsobilé

vyvolať pochybnosť o neústavnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pretože podľa

domáhať sa základného práva na súdnu ochranu podľa

možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Dovolacie konanie

podľa v znení neskorších predpisov (ďalej

aj „OSP“) je upravené ustanoveniami ( až d , pozn.), pričom z ustanovenia

prvej vety vyplýva, že dovolanie môže podať účastník. Takisto toto

právo podľa prislúcha aj jeho právnemu zástupcovi.

Z priloženej kópie dovolania je zrejmé, že ho podala spoločnosť. Pokiaľ sťažovateľ

namieta, že ide o právneho nástupcu M. K., advokáta, tak túto skutočnosť bolo potrebné

preukázať a navrhnúť príslušnú zmenu účastníkov konania na strane navrhovateľa. Keďže

sa tak nestalo, sťažovateľ to napokon ani len netvrdil, najvyšší súd nepovažoval za

preukázané právne nástupníctvo M. K., advokáta, preto podanie dovolania spoločnosťou

vyhodnotil ako dovolanie podané neoprávnenou osobou.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Pokiaľ najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie odmietol ako podané

neoprávnenou osobou, postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho

súdneho poriadku, ako aj s .

Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo rozhodnutia

orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť porušenia

základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ,

), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť

sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2014