Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 704/2013
PDF · 189.22 KB
No categories available
I. ÚS 704/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Milana Ľalíka
v konaní o sťažnosti M. L., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. C., K., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 111/2003 takto
rozhodol:
1. Základné právo M. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 111/2003 p o r u š e n é
b o l o .
2. M. L. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť M. L. trovy konania
v sume 165,57 € (slovom stošesťdesiatpäť eur a päťdesiatsedem centov) do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. J. C., K..
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 704/2013-10 z 20. novembra 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť M. L. (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C
111/2003.
2. Sťažovateľka má v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 15 C 111/2003
o vyslovenie neplatnosti právnych úkonov (ďalej aj „napadnuté konanie“), ktoré pôvodne
začalo 23. septembra 2003 postavenie žalovanej v 2. rade. Účastníčkou konania sa stala
po smrti svojho manžela (30. marca 2009). Vo svojej sťažnosti uvádza, že napriek
skutočnosti, že prerokovávaná vec nie je skutkovo ani právne zložitá, konanie na okresnom
súde trvá už desať rokov, v dôsledku čoho je po celý čas v stave právnej neistoty a vzniká aj
škoda na nehnuteľnosti, ktorá je v dôsledku sporu a nariadeného predbežného opatrenia,
ktoré zakazuje vlastníkovi s ňou nakladať neobývaná a neudržiavaná. Sťažovateľka preto
žiada, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení jej
základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru,
prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal jej primerané
finančné zadosťučinenie 15 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
3. Ústavný súd lustráciou v registri podaní zistil, že advokát JUDr. J. C. podal
na ústavnom súde sťažnosť aj v mene Š. L., K., ktorou namietal prieťahy v napadnutom
konaní. Uvedená sťažnosť bola prijatá na ďalšie konanie a ústavný súd o nej rozhodol
nálezom č. k. III. ÚS 249/2013-48 z 10. septembra 2013, ktorým vyslovil porušenie jeho
práv, prikázal okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov a priznal mu
náhradu trov právneho zastúpenia. Nález ústavného súdu bol jeho právnemu zástupcovi
doručený 11. novembra 2013. K uvedenému ústavný súd poznamenáva, že Š. L. v konaní
sp. zn. III. ÚS 249/2013 je synom sťažovateľky a do napadnutého konania obaja vstúpili
ako dediči (syn, resp. manželka) nebohého Š. L. – žalovaného v 2. rade.
II.
4. Ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie listom z 13. januára 2014
vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili k vhodnosti ústneho pojednávania, a okresný
súd zároveň požiadal o vyjadrenie k prijatej sťažnosti a zaslanie kompletného spisu
z napadnutého konania.
5. Okresný súd listom sp. zn. 1 Spr V/27/2014 z 29. januára 2014 predložil
ústavnému súdu vyjadrenie vo veci a kompletný spis sp. zn. 15 C 111/2003. Ústavný súd
zistil, že vyjadrenie okresného súdu obsahuje podrobnú chronológiu úkonov uskutočnených
v napadnutej veci (ktoré sa zhodujú s úkonmi dokladovanými v predloženom spise) a je
totožné s vyjadrením okresného súdu doručeným ústavnému súdu 23. júla 2013 vo veci
sp. zn. III. ÚS 249/2013 s výnimkou posledného úkonu, keď v novšom vyjadrení okresný
súd uviedol, že „Na ďalšom pojednávaní dňa 14. 11. 2013 súd vo veci meritórne rozhodol.
Rozsudok doposiaľ nenadobudol právoplatnosť.“
6. V podaní doručenom ústavnému súdu 27. januára 2014 sťažovateľka uvádza, že
konanie, od ktorého sú závislé vlastnícke práva k nehnuteľnosti, trvá už desať rokov,
v dôsledku čoho sa cíti dlhodobo v stave právnej neistoty, rodinné vzťahy sú hlboko
narušené a k ich náprave v plnom rozsahu nemôže dôjsť ani po konečnom rozhodnutí
vo veci. Z uvedeného dôvodu je toho názoru, že v danom prípade je priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia opodstatnené. Rozsudok vo veci prijatý na pojednávaní
14. novembra 2013, ktorým okresný súd žalobe v celom rozsahu vyhovel, podľa názoru
sťažovateľky k upokojeniu rodinných vzťahov neprispeje a vytvára hneď viacero dôvodov
na zrušenie rozsudku odvolacím súdom a jeho vrátenie na ďalšie konanie.
7. Ústavný súd nepovažuje za potrebné uvádzať všetky úkony uvedené
vo vyjadrení okresného súdu, keďže sa tak už stalo v súvisiacom náleze
sp. zn. III. ÚS 249/2013 (s. 3 – 8), a kontrolou spisu okresného súdu ich ústavný súd
považoval za preukázané. Ústavný súd z predloženého spisu tiež zistil, že rozsudok vo veci
bol po žiadosti konajúcej sudkyne o predĺženie lehoty na jeho vypracovanie (predsedom
okresného súdu predĺžená do 20. januára 2014) vypracovaný a odoslaný účastníkom
konania 14. januára 2014.
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
9. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
10. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
11. Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov
tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
12. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom
v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (aj práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03 a ďalšie) zohľadňuje tri základné kritériá,
ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka
súdneho konania a postup súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa
uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
Ústavný súd už v náleze sp. zn. III. ÚS 249/2013 uviedol, že spory o neplatnosť
právneho úkonu tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade
ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Okresný súd vo svojom vyjadrení
uviedol, že spor je po právnej aj faktickej stránke mimoriadne zložitý. K tomu ústavný súd
uvádza, že pôvodne štandardný spor sa postupným vývojom, uplatňovaním procesných práv
priznaných Občianskym súdnym poriadkom jednotlivými účastníkmi, úkonmi súdu
i súdnych znalcov, úmrtiami účastníkov konania vyvinul v spor zdĺhavý a časovo náročný.
Ako už ústavný súd uviedol, sťažovateľka sa stala účastníčkou konania v roku 2009
po smrti svojho manžela. V konaní bola aktívna, pravidelne sa zúčastňovala nariadených
pojednávaní a prostredníctvom svojho právneho zástupcu dôsledne uplatňovala procesné
oprávnenia, ktoré jej Občiansky súdny poriadok priznáva. Takýto postup sťažovateľky
ako účastníčky konania nevyhnutne prispel k doterajšej dĺžke konania. Ústavný súd už
opakovane judikoval (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04 a ďalšie), že ak v dôsledku uplatnenia
procesných práv účastníkom konania dochádza k predĺženiu konania, zodpovednosť
za tento stav neznáša oprávnená osoba, ale nemožno ju pripísať ani štátnemu orgánu
konajúcemu vo veci.
Ďalším kritériom bol postup okresného súdu v predmetnej veci. Zo spisu okresného
súdu sp. zn. 15 C 111/2003 bolo zistené, že konanie na okresnom súde trvá už viac ako
desať rokov a takúto dĺžku konania je potrebné považovať za neprimeranú. Ústavný súd
preto skúmal, či bola spôsobená nečinnosťou súdu, resp. jeho neefektívnym
a nesústredeným postupom. Skúmaním úkonov uskutočnených vo veci dospel ústavný súd
k záveru, že počas celej dĺžky konania bola zistená iba ojedinelá nečinnosť súdu v období
od 3. júna 2004 do 17. januára 2005. Celková dĺžka konania je výsledkom dôsledného
využívania procesných oprávnení všetkými účastníkmi konania, v dôsledku ktorých
okresný súd konal o zmene žalobného návrhu, zámene účastníkov konania, opakovane
konal o nariadení predbežného opatrenia, návrhu na vylúčenie sudkyne, návrhoch
na vykonanie znaleckého, resp. kontrolného znaleckého dokazovania, oslobodenie
od platenia súdnych poplatkov, povinnosti zložiť preddavok na znalecké dokazovanie.
V dôsledku opravných prostriedkov podávaných tak žalobcom, ako aj žalovanými sa spis
opakovane nachádzal na Krajskom súde v Košiciach (spolu viac ako 1 rok z celkovej dĺžky
konania) a Najvyššom súde Slovenskej republiky. Okresný súd opakovane vypočul
žalovaných (pre zlý zdravotný stav a nemožnosť vypovedať na súde) v mieste bydliska,
dožiadal Okresný súd Nové Mesto nad Váhom na vypočutie svedka, zaoberal sa sťažnosťou
účastníkov konania na prieťahy v konaní a sťažnosťou proti porušovaniu zásad dôstojnosti
súdneho pojednávania.
13. Vychádzajúc však z celkovej dĺžky predmetného konania a hodnotiac úkony
uskutočnené okresným súdom dospel ústavný súd k záveru, že postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 111/2003 bolo porušené základné právo sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
14. Ústavný súd dospel k záveru, že v napadnutom konaní došlo k porušeniu
označených práv sťažovateľky, návrhu na uloženie príkazu okresnému súdu konať
vo veci bez zbytočných prieťahov však nevyhovel, pretože tak urobil v náleze
sp. zn. III. ÚS 249/2013. Okresný súd vo veci konal a 14. novembra 2013 rozsudkom
č. k. 15 C 111/2003-953 aj rozhodol.
15. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej
práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže
ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde
náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ústavný súd vzhľadom na okolnosti
prípadu, povahu veci, celkovú dĺžku konania (vstup sťažovateľky do konania), ale
aj správanie sťažovateľky dospel k záveru, že v danom prípade zhodne ako v náleze
sp. zn. III. ÚS 249/2013 nie sú dané dôvody na priznanie primeraného finančného
zadosťučinenia.
16. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci
úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania okresným súdom.
Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia za jeden úkon
právnej pomoci (vypracovanie sťažnosti, s ohľadom na skutočnosť, že prípravu vo veci už
právny zástupca vykonal pre konanie vedené pod sp. zn. III. ÚS 249/2013
a podanú sťažnosť upravil) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. b), § 16
ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov vo výške 165,57 €. Priznanú náhradu trov konania je okresný
súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom
súde v spojení s § 149 OSP) do dvoch mesiacov od doručenia nálezu.
17. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. marca 2014