Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 131/2014
PDF · 164.51 KB
No categories available
IV. ÚS 131/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť J. I. a M. H.,
zastúpených advokátkou JUDr. Máriou Kozákovou, Odborárska 7, Košice, ktorou
namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C
64/2003 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co
29/2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. I. a M. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2013
doručená sťažnosť J. I. a M. H. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr.
Máriou Kozákovou, Odborárska 7, Košice, ktorou namietajú porušenie svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 27 C 64/2003 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 29/2013.
Zo sťažnosti, z jej príloh a vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 27 C 64/2003
vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konania o určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti vedeného okresným súdom pod sp. zn. 27 C 64/2003 v procesnom
postavení žalovaných.
Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú:
„Žalobca podal žalobu 30. 10. 2003. Posledný rozsudok vo veci bol Okresným
súdom Košice I spis. zn. č. 27 C 64/2003 vydaný dňa 4. 7. 2012 a prevzali sme ho 27. 9.
2012.
Voči nespravodlivému rozsudku sme sa odvolali dňa 10. 10. 2012.
V čase, keď podávame tuto sťažnosť, uplynulo 10 rokov, sud nekoná a nerozumieme
v čom je problém riadne a spravodlivo rozhodnúť.“
Sťažovatelia ďalej argumentujú, že „... i keď sme žalovaní v tomto konaní máme
rovnaké právo ako žalobca a rovnaký záujem na urýchlenom ukončení sporu a meritórnom
rozhodnutí.
Z vybavenia sťažnosti v roku 2011 vyplýva, že v tomto konaní došlo len k čiastočným
prieťahom.
Nerozumieme, čo sú čiastočné prieťahy, keď ani po uplynutí 10 rokov nevidíme
termín ukončenia sporu do konca tohoto roku.“.
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd po
prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Právo sťažovateľov v prvom až v treťom rade na prejednanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo prejednať veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I, spis. zn. č. 27 C/64/2003 a Krajským
súdom v Košiciach spis. zn. č. 3 Co 29/2013 porušené bolo
2. Sťažovateľom prikazuje konať bez zbytočných prieťahov
3. Sťažovateľovi v prvom rade sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie
v sume 39 833,€ (za jeden mesiac 331,94 x 120) ktoré sú mu povinní vyplatiť sťažovatelia.
4. Sťažovateľke v druhom rade sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie
v sume 39 833,€ (za jeden mesiac 331,94 x 120) ktoré sú mu povinní vyplatiť sťažovatelia.
5. Okresný súd Košice II je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátke
JUDr. Márii Kozákovej... vo výške 127 497,36 € na účet právnej zástupkyni... do 15 dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovatelia namietajú, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
27 C 64/2003 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 29/2013 došlo
k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo aby jeho záležitosť bola prejednaná
v primeranej lehote.
Medzi obsahom základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru niet zásadnejších rozdielov, a preto aj vzhľadom na skutočnosť, že ústavný
súd vo svojej rozhodovacej činnosti rešpektuje a vychádza z judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva vo vzťahu k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno ich namietané
porušenie posudzovať v rámci predbežného prerokovania sťažnosti spoločne.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty
dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na
naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98,
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa
ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva
označenými orgánmi verejnej moci (v posudzovanom prípade okresným súdom) ešte mohlo
trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu,
ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde). Navyše, zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom ktorej
sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže vyplývať aj z toho, že porušenie
tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už
príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127
ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010).
Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil, že
okresný súd v napadnutom konaní rozhodol rozsudkom č. k. 27 C 64/2003-427 zo 4. júla
2012. Tento rozsudok napadli sťažovatelia v zákonnej lehote odvolaním. V čase doručenia
sťažnosti ústavnému súdu (18. júna 2013) už teda okresný súd vo veci meritórne rozhodol
a spis bol už mimo jeho dispozície, pretože ho 16. januára 2013 predložil krajskému súdu na
rozhodnutie o odvolaní sťažovateľov.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu už vo veci meritórne rozhodol, a preto v tomto čase už nemohol porušovať
základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani právo podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti
podľa § 25 ods. 2 zákon o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom krajského súdu
Na účely preskúmania opodstatnenosti tejto časti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal
súdne spisy okresného súdu sp. zn. 27 C 64/2003 a krajského súdu sp. zn. 3 Co 29/2013,
z ktorých zistil tieto skutočnosti:
Okresný súd predložil 16. januára 2013 krajskému súdu vec na rozhodnutie
o odvolaní sťažovateľov.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 29/2013 z 22. augusta 2013 napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa potvrdil vo veci samej a vec vrátil okresnému súdu na rozhodnutie
o trovách konania. Označený rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť
5. novembra 2013.
Ústavný súd v nadväznosti na svoje zistenia z predložených súdnych spisov
konštatuje, že krajský súd v období, odkedy mu bola vec predložená na rozhodnutie
(16. januára 2013), až do vyhlásenia samotného rozhodnutia (22. augusta 2013)
v namietanom konaní postupoval plynulo, pričom jeho postup výraznou mierou
ovplyvňovala najmä skutková zložitosť posudzovanej veci.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na
konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže tiež vyplývať aj z toho,
že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať
o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti
sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania
[porovnaj § 120 ods. 1 a 4 Občianskeho súdneho poriadku (napr. IV. ÚS 147/04)].
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel
k záveru, že postup krajského súdu v namietanom konaní nie je poznamenaný zbytočnými
prieťahmi, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez
právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. marca 2014