Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 154/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť R. K., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa a 5

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 28 T

65/2013 a jeho uznesením z 23. januára 2014 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. februára 2014, a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. februára

2014 doručené podanie R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktoré ústavný súd podľa jeho obsahu

a príloh kvalifikoval ako sťažnosť podľa (ďalej

len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu

podľa a 5 postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. januára 2014 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 11. februára

2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je obvinený zo spáchania zločinu

týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 písm. d)

. Trestná vec sťažovateľa je v štádiu konania na súde po podaní obžaloby.

Z príloh sťažnosti vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn.

zo 7. decembra 2012 rozhodol o nevzatí sťažovateľa do väzby podľa § 72 ods. 3 Trestného

poriadku, pričom zároveň podľa nariadil nad ním

dohľad probačného a mediačného úradníka a uložil mu povinnosť dostavovať sa k nemu

1-krát mesačne. Sťažovateľovi boli zároveň v zmysle

uložené primerané obmedzenia a povinnosti, a to kedykoľvek sa na predvolanie dostaviť

pred orgán činný v trestnom konaní, resp. súd, bezodkladne oznámiť zmenu trvalého alebo

prechodného bydliska policajtovi, vyšetrovateľovi alebo súdu, zákaz priblížiť sa na

vzdialenosť kratšiu ako 5 metrov k poškodenej A. B. a zákaz priblížiť sa na vzdialenosť

kratšiu ako 5 metrov k poškodeným deťom Š., A., V. a T.

Označené uznesenie okresného súdu zo 7. decembra 2012 bolo zmenené a doplnené

uznesením okresného súdu sp. zn. zo 16. augusta 2013 v časti uložených

primeraných obmedzení tak, že sťažovateľovi bolo uložené aj obmedzenie spočívajúce

v zákaze styku akoukoľvek formou vrátane styku prostredníctvom iných osôb

s poškodenými.

Následne bol sťažovateľ uznesením okresného súdu sp. zn.

z 23. januára 2014 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu sa uvádza, že «Písomným

podaním doručeným súdu dňa 20. 01. 2014 obž. R. K., vyslovil súhlas s trestným stíhaním

poškodenej pre krivé obvinenie.

Písomnými podaniami doručenými poškodenou OS Žilina dňa 16. 12. 2013

a 22. 01. 2014 predloženým do spisu dňa 23. 1. 2014, poškodená uviedla, že obžalovaný

opakovane porušuje uložené povinnosti a obmedzenia v tom, že ju kontaktuje, na ulici dňa

10. 12. 2013 na ňu v prítomnosti maloletých pošk. detí vykrikoval ohľadom jej výpovede

dňa 21. 11. 2013. Dňa 20. 1. 2014 sa ku nej na ulici priblížil a povedal jej aby napísala na

papier priznanie lebo vo štvrtok jej berú deti. Dňa 21. 1. 2014 sa neznáma osoba dobýjala

do jej bytu o 11.40 hod. na otázky aby sa predstavila nereagovala, poškodená bola doma

sama, dvere neotvorila, následne jej prišla sms od obžalovaného s textom: „Teraz ma

stretla poštárka, že Ti tu chodí pošta zo súdu a z prokuratúry, prečo si nezmeníš adresu.

Včera som podal súhlas na tvoje stíhanie, čo som 2x odmietol. Za celý čas si sa mi ani raz

neospravedlnila. Teraz to môžeš ukázať sudkyni, že dávam súhlas na Tvoje stíhanie“. Túto

sms s uvedeným textom predložila poškodená priamo na pojednávaní k nahliadnutiu.

Obžalovaný bol vyzvaný aby sa vyjadril k tvrdeniam poškodenej, na čo uviedol, že je

pravda, že poslal sms dňa 21. 01. 2014 poškodenej, pretože súd jej stále posiela poštu a ona

má zmenenú adresu, on som sa o tom rozprával s poštárkou. Na otázku predsedníčky senátu

prečo napriek uloženému zákazu akýmkoľvek spôsobom kontaktovať poškodenú tento zákaz

porušuje, obžalovaný uviedol, že to robí to na ochranu vlastných práv poškodenej. Okrem

tejto sms-ky ju iným spôsobom nekontaktoval, na ulici po nej nevykrikoval. Je

nezamestnaný. Poškodenú nesleduje. Na ulici ju neoslovil. V kontakte s mal. deťmi nie som,

vôbec ich nevidel. Od rána do večera je na fuškách a má x svedkov, že sa o ňu nezaujíma,

ani nestretáva.».

V ďalšej časti napadnutého uznesenia okresný súd po citácii príslušných ustanovení

okrem iného uviedol:

„... Vzhľadom na písomné podanie svedkyne poškodenej A. B. doručené súdu 22. 1.

2014, jej vyjadrenie na hlavnom pojednávaní, vyjadrenie obžalovaného R. K. na hlavnom

pojednávaní k podmienkam porušovania dohľadu, ktorý mu bol uložený rozhodnutím OS

Žilina, ktorého podmienky boli sprísnené uznesením zo dňa 16. 08. 2013, kedy bolo

obžalovanému uložené podľa obmedzenie spočívajúce v zákaze styku

akoukoľvek formou s poškodenou, bolo zistené, že toto obmedzenie obžalovaný opakovane

napriek upozorneniam súdu porušuje. Súd preto pristúpil k rozhodnutiu o väzbe v zmysle §

80 ods. 3 priamo na hlavnom pojednávaní pretože mal za to že u obžalovaného je

daný dôvod väzby podľa bude pokračovať v trestnej činnosti,

dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo

ktorým hrozil.

Obžalovaný bol vypočutý k rozhodnutiu o väzbe, k čomu uviedol, že žiadne probačné

opatrenie neporušil, sms ktorú poslal poškodenej, poslal na ochranu jej práv a stretnutiu

s ňou sa vyhýba. Pokiaľ ho videla, mohlo to byť keď bol na ObU alebo na súde, pokiaľ ho

stretla, musí mať na to svedkov. Žiadal súd, aby bol vo veci vypočutý mjr. M. ako svedok,

pretože mu do telefónu po prvom pojednávaní povedal, že ho z ničoho neobvinil a že podal

návrh prokuratúre. Návrh z čoho bol obvinený, mu nebol ani po opakovaných výzvach

doručený.

Senát po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že v danom štádiu

trestného stíhania je vznesenie obvinenia pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby

podľa § 208 ods. 1 písm. a) , b) ods. 2 písm. d/ Tr. zák. dôvodné. Uvedené vyplýva z obsahu

zabezpečeného vyšetrovacieho spisu a vykonaných dôkazov. Doteraz zistené skutočnosti

v tomto štádiu trestného stíhania – dokazovanie na hlavnom pojednávaní nasvedčujú tomu,

že skutok, pre ktorý bolo obvinenému vznesené obvinenie, bol spáchaný, má znaky trestného

činu – konkrétne zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a),

b) ods. 2 písm. d/ Tr. zák. a je tu dôvodné podozrenie, že tento spáchal obž. R. K.

Dôvodnosť vedeného trestného stíhania obvineného vyplýva predovšetkým z výpovede

svedkyne poškodenej A. B., mal. svedkov poškodených, ktorí vo svojich výpovediach

popísali konanie obžalovaného v súvislosti so skutkom, ktorý je mu kladený za vinu. Boli

zabezpečené aj znalecké posudky za účelom vyšetrenia duševného stavu obžalovaného,

psychológ vyšetril aj poškodených. Znalci z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie

psychiatria MUDr. S. H. a MUDr. K. L. vypracovali znalecký posudok. Znalci zistili

psychiatrickým vyšetrením u obvineného prítomnosť Nešpecifikovanej poruchy osobnosti,

ktorá sa u neho prejavovala aj v čase spáchania činu. Táto abnormná osobnostná varianta

s trvalými prejavmi v správaní sa, nemá charakter duševnej poruchy v pravom zmysle slova

a neovplyvňovala rozpoznávacie a ovládacie schopnosti obvineného v čase skutku. Ide o

trvalú povahovú a charakterovú vadu so zvýraznenou emočnou reaktivitou, kedy v

situáciách nevyhovenia, nesplnenia jeho subjektívnych predpokladov a očakávaní, reagoval

neadekvátnou, najmä verbálnou alebo aj brachiálnou agresivitou. V oblasti požívania

alkoholu znalci u obvineného zistili nezdržanlivé zneužívanie alkoholu, nezistili u neho

syndróm závislosti na alkohole. Z odpisu z registra trestov súd zistil, že obvinený R. K. bol

1-krát súdom potrestaný, ešte v roku 1985, ktoré odsúdenie má zahladené.“

V nadväznosti na citované okresný súd „po zvážení všetkých okolností prípadu

a predovšetkým osoby obžalovaného, ktorý napriek súdom uloženým obmedzeniam tieto

úmyselne opakovane porušuje, tým, že kontaktuje poškodenú, či už osobne, telefonicky

alebo prostredníctvom sms a svojim správaním vzbudzuje u poškodenej obavy z jeho

konania voči nej aj maloletým deťom, ktoré sú v tomto konaní poškodené dospel k záveru,

že v danom štádiu trestného stíhania tu existujú konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva

dôvodná obava, že v prípade ponechania obžalovaného na slobode, tento bude pokračovať

v páchaní trestnej činnosti. Z výpovede svedkyne poškodenej vyplýva, že obžalovaný mal v

páchaní trestnej činnosti pokračovať dlhšiu dobu a jeho útoky boli nielen verbálne ale aj

brachiálne, so stupňujúcou sa intenzitou aj v súvislosti s nezdržanlivým zneužívaním

alkoholu. Súd zároveň poukazuje aj na závery znaleckého posudku z odboru psychiatrie,

pričom znalci u neho zistili zníženú schopnosť autokritickosti, voči chybám iných je

hyperkritický. Súd mal za to, že správanie obžalovaného, stíhaného na slobode, možno

hodnotiť ako nepredvídateľné, malo charakter ovplyvňovania svedkyne poškodenej jej

zastrašovaním v súvislosti s jej výpoveďou na súde. Uvedené správanie obžalovaného

vzhľadom na prebiehajúce konanie pred súdom, kde je stíhaný pre zločin týrania blízkej

osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) , b) ods. 2 písm. d/ Tr. zák. súd

vyhodnotil ako porušenie podmienok probačného dohľadu a preto rozhodol o jeho vzatí do

väzby podľa z dôvodu podľa “.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 11. februára 2014 tak, že ju ako

nedôvodnú zamietol.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„Rozhodnutiu okresného súdu o vzatí obžalovaného R. K. do väzby nemožno vytknúť žiadnu

chybu či nedostatok. Nadriadený súd zistil, že okresný súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia podrobne popísal skutkový stav, ktorý bol podkladom pre jeho záver o trvaní

dôvodov väzby. Skutkové závery zistené súdom prvého stupňa si osvojil, pretože vychádzajú

z dôkazov, ktoré obsahuje spis, a v podrobnostiach na ne nadriadený súd odkazuje. Pri

posudzovaní dôvodov väzby orgány činné v trestnom konaní a súd môžu prihliadať len na

tie okolnosti a zistenia, ktoré majú základ v procesné vykonanom dokazovaní a sú významné

pre záver o existencii niektorého z dôvodov väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) až c) Tr.

por. Okresný súd v napadnutom uznesení veľmi podrobne rozpísal skutkové i právne

dôvody, ktoré odôvodňujú existenciu dôvodnej obavy z pokračovania v trestnej činnosti

obžalovaným R. K., a teda odôvodňujú preventívnu väzbu. Dôvody napadnutého uznesenia

sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a

relevantných právnych noriem. Nadriadený súd znovu pripomína, že v dvojinštančnom

súdnom konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko kvalifikovaného

rozhodnutia súdu prvého stupňa nadriadenému súdu nezostáva nič iné, len v

podrobnostiach poukázať na veľmi správne a erudované dôvody, na ktorých okresný súd

založil svoje rozhodnutie.“

V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd zdôraznil, že «účelom

väzby je zabezpečiť osobu obvineného pre trestné konanie a výkon trestu (§ 71 ods. 1

písm. a/ ). Jej účelom je tiež zabrániť obvinenému, aby maril a sťažoval

uskutočnenie dôkazov ( ), prípadne chrániť spoločnosť pred

dokonaním trestného činu alebo pred jeho opakovaním či pokračovaním (§ 71 ods. 1

písm. c/ ). Väzba ako zabezpečovací inštitút nemá sankčnú povahu, ani výchovné

poslanie, nesmie byť prostriedkom na získanie priznania, ani na uľahčenie trestného

stíhania. Väzba nie je trestom, ale je výlučne len procesným opatrením, ktorého účelom je

dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu pre potreby prebiehajúceho trestného

konania obmedzením jej osobnej slobody. podmieňuje možnosť vzatia

obvineného do väzby existenciou dôvodnej obavy vyplývajúcej z konania obvineného alebo

z ďalších konkrétnych skutočností vo vzťahu k niektorej nežiadúcej forme správania

označovanej ako dôvod väzby. Konkrétnymi skutočnosťami odôvodňujúcimi obavu

z následku alebo viacerých následkov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) alebo c) sa

rozumejú také skutočnosti, ktoré reálne odôvodňujú takúto obavu. Výklad zákonných znakov

„konkrétnych skutočností“ je predovšetkým vecou súdov, ktoré pri dôkladnej znalosti

skutkových okolností a dôkaznej situácie konkrétnej trestnej veci musia posúdiť, či vzatie do

väzby je opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel ani

pri vynaložení úsilia nemožno dosiahnuť inak. Pre aplikáciu tohto znaku nie sú dané

objektívne a nemenné kritériá, ale tieto kritériá. treba vždy vyvodiť z povahy konkrétnej

a individualizovanej veci, vrátane osoby obvineného, jeho osobných pomerov a ďalších

znakov upravených v tomto ustanovení. Konkrétne skutočnosti, ako zákonná podmienka

odôvodňujúca väzbu obvineného podľa tohto ustanovenia, musia byť preukázané nielen pri

vzatí obvineného do väzby, ale musia pretrvávať počas celej väzby.

Nadriadený súd tiež uvádza, že pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba, ktorá

bola pozbavená slobody väzbou, spáchala trestný čin, je condicio sine qua non (podmienka,

bez ktorej nie) zákonnosti, jej ďalšieho držania vo väzbe. Po uplynutí určitého času to však

už nestačí, pričom keď má väzba trvať naďalej, musí pristúpiť iný významný a dostatočný

dôvod alebo dôvody a naviac musí byť preukázané, že kompetentné orgány postupujú

vo veci s osobitnou starostlivosťou. Krajský súd si je vedomý významu osobnej slobody

jedinca ako jedného zo základov demokratickej spoločnosti, a preto zdôrazňuje, že väzba je

výnimočným opatrením. Napriek všetkým týmto skutočnostiam je podľa jeho názoru naďalej

daný dôvod väzby v zmysle obžalovaného R. K.

Po preskúmaní obsahu spisu ani nadriadený súd nemá pochybnosti o tom, že sú

splnené všetky formálne podmienky väzby obžalovaného.

Rovnako považuje za preukázané, že v prípade obžalovaného existujú aj základné

materiálne podmienky väzby...

Z obsahu spisu vyplýva, že prokurátorka Okresnej prokuratúry v Žiline dňa

16. 4. 2013 podala na obžalovaného obžalobu, sp. zn. 3 pre zločin týrania

blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b), ods. 2 písm. d) Tr. zák.

Krajský súd zistil, že na základe doposiaľ zadovážených dôkazov možno považovať

trestné stíhanie obžalovaného za dôvodné...

Rozhodnutie o vine či nevine obžalovaného však bude predmetom ďalšieho

dokazovania v prebiehajúcom trestnom konaní...

Okrem spomenutého podozrenia ako jedného z predpokladov vzatia obvinenej osoby

do väzby a ďalšieho trvania väzby je v posudzovanej veci v súčasnom štádiu trestného

konania splnená aj ďalšia podmienka väzobného stíhania obžalovaného, a to existencia

väzobného dôvodu podľa Podľa zistenia krajského súdu

uvedený väzobný dôvod, pre ktorý bola obmedzená osobná sloboda obvineného jeho vzatím

do väzby, sa opiera o celkom konkrétne skutočnosti vyžadované zákonom, pričom z nich

vyplýva reálna obava z následkov predpokladaných v ustanovení upravujúcom dôvody

preventívnej väzby.

Pokračovaním v trestnej činnosti sa rozumie nielen opakovanie toho istého trestného

činu, ale aj spáchanie trestného činu tej istej povahy. Z uznesenia o vznesení obvinenia,

podanej obžaloby a doteraz zabezpečených a vykonaných dôkazov vyplýva, že obžalovaný

sa opakovane dopúšťal konaní, ktoré v konečnom dôsledku môžu byť nestranným súdom

posúdené ako trestný čin. Zvlášť závažnou skutočnosťou, ktorá zosilňuje obavu

z pokračovania v trestnej činnosti, je zistenie, že obžalovaný sa protiprávneho konania mal

dopúšťať dlhšiu dobu voči tým istým poškodeným. V tejto súvislosti nemožno prehliadnuť

psychickú labilitu obžalovaného, ktorý v značnej miere požíva alkoholické nápoje, pod

vplyvom ktorých sa zvyšuje jeho agresivita. Z uvedeného následne vyplýva riziko skratu

v správaní obžalovaného, ako aj hrozba veľkého nebezpečenstva pre iných, najmä tých,

ktorí s ním žijú v spoločnej domácnosti.

Krajský súd mal rovnako ako okresný súd preukázané, že obžalovaný opakovane

porušuje súdom uložené primerané obmedzenie spočívajúce v zákaze styku akoukoľvek

formou, vrátane styku prostredníctvom iných osôb, s poškodenými: A. B. a mal. deťmi A. B.,

V. B., Š. B. aj T. B.».

Na tomto základe krajský súd v napadnutom uznesení konštatuje, že „Vyššie uvedené

skutočnosti sú významným a dostatočným dôvodom pre držanie obžalovaného vo väzbe.

Tieto skutočnosti zároveň vo vzájomnej súvislosti dostatočne odôvodňujú obavu, že

obžalovaný (bez väzby) by pokračoval v páchaní trestnej činnosti. S poukazom na uvedené

potom aj krajský súd dospel k záveru, že dôvod, pre ktorý bol obžalovaný vzatý do väzby -

, sa nezmenil a trvá aj v súčasnom štádiu trestného konania.

Rovnako správny je aj výrok napadnutého uznesenia o začiatku plynutia lehoty

väzby, a to okamihom obmedzenia osobnej slobody obžalovaného (č. l. 630).

Nadriadený súd v posudzovanom prípade ďalej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o sťažnosti, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v sťažnostnom konaní.

Obžalovaný sťažnosť založil aj na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej

v konaní pred okresným súdom. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd

prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku,

riešenie ktorej by zostalo na nadriadenom súde.

Podľa článku 7 ods. 5 ...

Pri aplikácii citovaného ustanovenia SR vyplýva povinnosť pre súd skúmať

podmienky väzby aj v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej Dohovor) vzhľadom k tomu, že väzbou dochádza k zásahu do jedného zo základných

ľudských práv a slobôd priznaných článkom 17 ods. 1 SR a článkom 5 ods. 1

Dohovoru.

Dôvody väzby, ktoré vyplývajú z článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, sú stavané

alternatívne. Na vzatie do väzby a držanie v nej preto postačuje akýkoľvek z tam uvedených

dôvodov, teda dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu a potreba zabrániť osobe

v spáchaní trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní.

Nadriadený súd preskúmal uznesenie, ktoré bolo napadnuté sťažnosťou, aj z

hľadiska splnenia podmienok väzby podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru a zistil, že rozhodnutie

okresného súdu spĺňa podmienky väzby aj v súlade s článkom 5 ods. 1 Dohovoru.

Na základe uvedených skutočností krajský súd sťažnosť obžalovaného R. K. zamietol

postupom podľa , pretože nebola dôvodná.“.

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu

došlo k neprípustnému zásahu zásahu do jeho práv, keďže „obžaloba je nezákonná, keď

okresný súd do dnešného dňa mi nepreukázal doručenie uznesenia pol. Vyšetrovateľa na

základe skončeného vyšetrovania dňa 5. 3. 2013 ČVS: ORP-1224/1-OVK-ZA-2012.

... Už samotný záver sms správy je dôkazom toho, že som sa chránil pred porušením

probačného opatrenia.

... súd mi nezaistil preposlanie, predovšetkým úradnej pošty i keď som na okresný

súd podal v tejto veci sťažnosť.

Z podacích lístkov o uložení zásielky vyplýva, že sa jedná o dôležitú poštu, ktorá

súvisí s prejednávanou vecou a tak nastáva otázka není tato väzba účelová i po tejto

stránke, keď porušenie probačného opatrenia sms správou je dosť chabý dôvod na

umiestnenie do väzby.

Navrhujem, aby ústavný súd poukázal na skutočnosť, že okresný súd sa nevyrovnal

a nevysporiadal so spornou otázkou doručenia uznesenia pol. vyšetrovateľa podľa § 206

odst. 1 ., keď 5. 3. 2013 skončil vyšetrovanie.

Ďalej sa nevyrovnal s otázkou ďalších dvoch trestných oznámení podaných

poškodenou, že som porušil probačné opatrenie kde prvé bolo postúpené na obvodný úrad,

kde poškodená sa sama priznala, že si to vymyslela a druhé trestné ozn. bolo zastavené

rovnako.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

„vyslovil, že bolo porušené právo obžalovaného na osobnú slobodu postupom Okresného

súdu v Žiline“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 a 5 postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 23. januára 2014

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť

(čo aj urobil), o ktorej bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského

súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného

súdu.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 a 5 postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 11. februára 2014

Sťažnosť sťažovateľa smeruje aj proti napadnutému uzneseniu krajského súdu,

ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť smerujúca proti napadnutému uzneseniu okresného

súdu, ktorým bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku.

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd poukazuje na už

citovaný , z ktorého vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd poukazuje aj na svoju ustálenú

judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

Vychádzajúc z citovaných častí odôvodnení napadnutých uznesení okresného súdu

a krajského súdu, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že uznesením okresného súdu

sp. zn. zo 7. decembra 2012 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn.

zo 16. augusta 2013 bol sťažovateľ ponechaný na slobode a podľa § 80 ods. 1

písm. c) bol nad ním nariadený dohľad probačného a mediačného

úradníka, pričom mu zároveň boli uložené aj ďalšie primerané obmedzenia a povinnosti,

okrem iného aj zákaz priblížiť sa na vzdialenosť kratšiu ako 5 metrov k poškodenej a zákaz

priblížiť sa na vzdialenosť kratšiu ako 5 metrov k poškodeným deťom, zákaz styku

akoukoľvek formou vrátane styku prostredníctvom iných osôb s poškodenými.

Nespornou skutočnosťou (túto skutočnosť nepopiera ani sám sťažovateľ) je, že

sťažovateľ napriek obmedzeniu vyplývajúcemu z uznesenia okresného súdu sp. zn.

zo 16. augusta 2013 kontaktoval poškodenú A. B. prostredníctvom sms

správy 21. januára 2014, a teda nepochybne porušil primerané obmedzenie zákazu styku

akoukoľvek formou s poškodenou A. B. vyplývajúce z uznesenia okresného súdu sp. zn. 28

T 65/2013 zo 16. augusta 2013.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu (v spojení s odôvodnením

napadnutého uznesenia okresného súdu) vyplýva, že krajský súd sa zaoberal relevantnými

otázkami potrebnými na posúdenie existencie väzobných dôvodov v rozsahu, ktorý

postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal vysvetlenie na všetky

podstatné okolnosti prípadu. Ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenie krajského

súdu nie je arbitrárne a je primeraným spôsobom odôvodnené.

Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu

(v spojení s odôvodnením namietaného uznesenia okresného súdu) je zrozumiteľné

a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a aplikácie

relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle a k záverom

uvedeným v odôvodnení dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj ,

), pretože sú podľa jeho názoru ústavne akceptovateľné a udržateľné.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v tejto súvislosti opakovane uvádza,

že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva,

a aj preto nie je jeho zásah do napadnutého uznesenia krajského súdu v danom prípade

opodstatnený a ani vhodný.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že medzi obsahom základného

práva na osobnú slobodu a napadnutým uznesením krajského súdu neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol

reálne dospieť k záveru o jeho porušení.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť

sťažnosti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2014