Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 154/2014
PDF · 255.28 KB
No categories available
IV. ÚS 154/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť R. K., ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 28 T
65/2013 a jeho uznesením z 23. januára 2014 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Tos 11/2014 a jeho uznesením z 11. februára 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. februára
2014 doručené podanie R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktoré ústavný súd podľa jeho obsahu
a príloh kvalifikoval ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 28 T 65/2013 a jeho uznesením z 23. januára 2014 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Tos 11/2014 a jeho uznesením z 11. februára
2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je obvinený zo spáchania zločinu
týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 písm. d)
Trestného zákona. Trestná vec sťažovateľa je v štádiu konania na súde po podaní obžaloby.
Z príloh sťažnosti vyplýva, že okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 621/2012
zo 7. decembra 2012 rozhodol o nevzatí sťažovateľa do väzby podľa § 72 ods. 3 Trestného
poriadku, pričom zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nariadil nad ním
dohľad probačného a mediačného úradníka a uložil mu povinnosť dostavovať sa k nemu
1-krát mesačne. Sťažovateľovi boli zároveň v zmysle § 82 ods. 1 Trestného poriadku
uložené primerané obmedzenia a povinnosti, a to kedykoľvek sa na predvolanie dostaviť
pred orgán činný v trestnom konaní, resp. súd, bezodkladne oznámiť zmenu trvalého alebo
prechodného bydliska policajtovi, vyšetrovateľovi alebo súdu, zákaz priblížiť sa na
vzdialenosť kratšiu ako 5 metrov k poškodenej A. B. a zákaz priblížiť sa na vzdialenosť
kratšiu ako 5 metrov k poškodeným deťom Š., A., V. a T.
Označené uznesenie okresného súdu zo 7. decembra 2012 bolo zmenené a doplnené
uznesením okresného súdu sp. zn. 28 T 65/2013 zo 16. augusta 2013 v časti uložených
primeraných obmedzení tak, že sťažovateľovi bolo uložené aj obmedzenie spočívajúce
v zákaze styku akoukoľvek formou vrátane styku prostredníctvom iných osôb
s poškodenými.
Následne bol sťažovateľ uznesením okresného súdu sp. zn. 28 T 65/2013
z 23. januára 2014 vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku. V odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu sa uvádza, že «Písomným
podaním doručeným súdu dňa 20. 01. 2014 obž. R. K., vyslovil súhlas s trestným stíhaním
poškodenej pre krivé obvinenie.
Písomnými podaniami doručenými poškodenou OS Žilina dňa 16. 12. 2013
a 22. 01. 2014 predloženým do spisu dňa 23. 1. 2014, poškodená uviedla, že obžalovaný
opakovane porušuje uložené povinnosti a obmedzenia v tom, že ju kontaktuje, na ulici dňa
10. 12. 2013 na ňu v prítomnosti maloletých pošk. detí vykrikoval ohľadom jej výpovede
dňa 21. 11. 2013. Dňa 20. 1. 2014 sa ku nej na ulici priblížil a povedal jej aby napísala na
papier priznanie lebo vo štvrtok jej berú deti. Dňa 21. 1. 2014 sa neznáma osoba dobýjala
do jej bytu o 11.40 hod. na otázky aby sa predstavila nereagovala, poškodená bola doma
sama, dvere neotvorila, následne jej prišla sms od obžalovaného s textom: „Teraz ma
stretla poštárka, že Ti tu chodí pošta zo súdu a z prokuratúry, prečo si nezmeníš adresu.
Včera som podal súhlas na tvoje stíhanie, čo som 2x odmietol. Za celý čas si sa mi ani raz
neospravedlnila. Teraz to môžeš ukázať sudkyni, že dávam súhlas na Tvoje stíhanie“. Túto
sms s uvedeným textom predložila poškodená priamo na pojednávaní k nahliadnutiu.
Obžalovaný bol vyzvaný aby sa vyjadril k tvrdeniam poškodenej, na čo uviedol, že je
pravda, že poslal sms dňa 21. 01. 2014 poškodenej, pretože súd jej stále posiela poštu a ona
má zmenenú adresu, on som sa o tom rozprával s poštárkou. Na otázku predsedníčky senátu
prečo napriek uloženému zákazu akýmkoľvek spôsobom kontaktovať poškodenú tento zákaz
porušuje, obžalovaný uviedol, že to robí to na ochranu vlastných práv poškodenej. Okrem
tejto sms-ky ju iným spôsobom nekontaktoval, na ulici po nej nevykrikoval. Je
nezamestnaný. Poškodenú nesleduje. Na ulici ju neoslovil. V kontakte s mal. deťmi nie som,
vôbec ich nevidel. Od rána do večera je na fuškách a má x svedkov, že sa o ňu nezaujíma,
ani nestretáva.».
V ďalšej časti napadnutého uznesenia okresný súd po citácii príslušných ustanovení
Trestného poriadku okrem iného uviedol:
„... Vzhľadom na písomné podanie svedkyne poškodenej A. B. doručené súdu 22. 1.
2014, jej vyjadrenie na hlavnom pojednávaní, vyjadrenie obžalovaného R. K. na hlavnom
pojednávaní k podmienkam porušovania dohľadu, ktorý mu bol uložený rozhodnutím OS
Žilina, ktorého podmienky boli sprísnené uznesením zo dňa 16. 08. 2013, kedy bolo
obžalovanému uložené podľa § 82 ods. 1 Tr. por. obmedzenie spočívajúce v zákaze styku
akoukoľvek formou s poškodenou, bolo zistené, že toto obmedzenie obžalovaný opakovane
napriek upozorneniam súdu porušuje. Súd preto pristúpil k rozhodnutiu o väzbe v zmysle §
80 ods. 3 Tr. por. priamo na hlavnom pojednávaní pretože mal za to že u obžalovaného je
daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. bude pokračovať v trestnej činnosti,
dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo
ktorým hrozil.
Obžalovaný bol vypočutý k rozhodnutiu o väzbe, k čomu uviedol, že žiadne probačné
opatrenie neporušil, sms ktorú poslal poškodenej, poslal na ochranu jej práv a stretnutiu
s ňou sa vyhýba. Pokiaľ ho videla, mohlo to byť keď bol na ObU alebo na súde, pokiaľ ho
stretla, musí mať na to svedkov. Žiadal súd, aby bol vo veci vypočutý mjr. M. ako svedok,
pretože mu do telefónu po prvom pojednávaní povedal, že ho z ničoho neobvinil a že podal
návrh prokuratúre. Návrh z čoho bol obvinený, mu nebol ani po opakovaných výzvach
doručený.
Senát po preskúmaní spisového materiálu dospel k záveru, že v danom štádiu
trestného stíhania je vznesenie obvinenia pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby
podľa § 208 ods. 1 písm. a) , b) ods. 2 písm. d/ Tr. zák. dôvodné. Uvedené vyplýva z obsahu
zabezpečeného vyšetrovacieho spisu a vykonaných dôkazov. Doteraz zistené skutočnosti
v tomto štádiu trestného stíhania – dokazovanie na hlavnom pojednávaní nasvedčujú tomu,
že skutok, pre ktorý bolo obvinenému vznesené obvinenie, bol spáchaný, má znaky trestného
činu – konkrétne zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a),
b) ods. 2 písm. d/ Tr. zák. a je tu dôvodné podozrenie, že tento spáchal obž. R. K.
Dôvodnosť vedeného trestného stíhania obvineného vyplýva predovšetkým z výpovede
svedkyne poškodenej A. B., mal. svedkov poškodených, ktorí vo svojich výpovediach
popísali konanie obžalovaného v súvislosti so skutkom, ktorý je mu kladený za vinu. Boli
zabezpečené aj znalecké posudky za účelom vyšetrenia duševného stavu obžalovaného,
psychológ vyšetril aj poškodených. Znalci z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie
psychiatria MUDr. S. H. a MUDr. K. L. vypracovali znalecký posudok. Znalci zistili
psychiatrickým vyšetrením u obvineného prítomnosť Nešpecifikovanej poruchy osobnosti,
ktorá sa u neho prejavovala aj v čase spáchania činu. Táto abnormná osobnostná varianta
s trvalými prejavmi v správaní sa, nemá charakter duševnej poruchy v pravom zmysle slova
a neovplyvňovala rozpoznávacie a ovládacie schopnosti obvineného v čase skutku. Ide o
trvalú povahovú a charakterovú vadu so zvýraznenou emočnou reaktivitou, kedy v
situáciách nevyhovenia, nesplnenia jeho subjektívnych predpokladov a očakávaní, reagoval
neadekvátnou, najmä verbálnou alebo aj brachiálnou agresivitou. V oblasti požívania
alkoholu znalci u obvineného zistili nezdržanlivé zneužívanie alkoholu, nezistili u neho
syndróm závislosti na alkohole. Z odpisu z registra trestov súd zistil, že obvinený R. K. bol
1-krát súdom potrestaný, ešte v roku 1985, ktoré odsúdenie má zahladené.“
V nadväznosti na citované okresný súd „po zvážení všetkých okolností prípadu
a predovšetkým osoby obžalovaného, ktorý napriek súdom uloženým obmedzeniam tieto
úmyselne opakovane porušuje, tým, že kontaktuje poškodenú, či už osobne, telefonicky
alebo prostredníctvom sms a svojim správaním vzbudzuje u poškodenej obavy z jeho
konania voči nej aj maloletým deťom, ktoré sú v tomto konaní poškodené dospel k záveru,
že v danom štádiu trestného stíhania tu existujú konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva
dôvodná obava, že v prípade ponechania obžalovaného na slobode, tento bude pokračovať
v páchaní trestnej činnosti. Z výpovede svedkyne poškodenej vyplýva, že obžalovaný mal v
páchaní trestnej činnosti pokračovať dlhšiu dobu a jeho útoky boli nielen verbálne ale aj
brachiálne, so stupňujúcou sa intenzitou aj v súvislosti s nezdržanlivým zneužívaním
alkoholu. Súd zároveň poukazuje aj na závery znaleckého posudku z odboru psychiatrie,
pričom znalci u neho zistili zníženú schopnosť autokritickosti, voči chybám iných je
hyperkritický. Súd mal za to, že správanie obžalovaného, stíhaného na slobode, možno
hodnotiť ako nepredvídateľné, malo charakter ovplyvňovania svedkyne poškodenej jej
zastrašovaním v súvislosti s jej výpoveďou na súde. Uvedené správanie obžalovaného
vzhľadom na prebiehajúce konanie pred súdom, kde je stíhaný pre zločin týrania blízkej
osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a) , b) ods. 2 písm. d/ Tr. zák. súd
vyhodnotil ako porušenie podmienok probačného dohľadu a preto rozhodol o jeho vzatí do
väzby podľa § 80 ods. 3 Tr. por. z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.“.
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 11/2014 z 11. februára 2014 tak, že ju ako
nedôvodnú zamietol.
V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:
„Rozhodnutiu okresného súdu o vzatí obžalovaného R. K. do väzby nemožno vytknúť žiadnu
chybu či nedostatok. Nadriadený súd zistil, že okresný súd v odôvodnení napadnutého
uznesenia podrobne popísal skutkový stav, ktorý bol podkladom pre jeho záver o trvaní
dôvodov väzby. Skutkové závery zistené súdom prvého stupňa si osvojil, pretože vychádzajú
z dôkazov, ktoré obsahuje spis, a v podrobnostiach na ne nadriadený súd odkazuje. Pri
posudzovaní dôvodov väzby orgány činné v trestnom konaní a súd môžu prihliadať len na
tie okolnosti a zistenia, ktoré majú základ v procesné vykonanom dokazovaní a sú významné
pre záver o existencii niektorého z dôvodov väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. a) až c) Tr.
por. Okresný súd v napadnutom uznesení veľmi podrobne rozpísal skutkové i právne
dôvody, ktoré odôvodňujú existenciu dôvodnej obavy z pokračovania v trestnej činnosti
obžalovaným R. K., a teda odôvodňujú preventívnu väzbu. Dôvody napadnutého uznesenia
sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a
relevantných právnych noriem. Nadriadený súd znovu pripomína, že v dvojinštančnom
súdnom konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a pri existencii vysoko kvalifikovaného
rozhodnutia súdu prvého stupňa nadriadenému súdu nezostáva nič iné, len v
podrobnostiach poukázať na veľmi správne a erudované dôvody, na ktorých okresný súd
založil svoje rozhodnutie.“
V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd zdôraznil, že «účelom
väzby je zabezpečiť osobu obvineného pre trestné konanie a výkon trestu (§ 71 ods. 1
písm. a/ Tr. por.). Jej účelom je tiež zabrániť obvinenému, aby maril a sťažoval
uskutočnenie dôkazov (§ 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por.), prípadne chrániť spoločnosť pred
dokonaním trestného činu alebo pred jeho opakovaním či pokračovaním (§ 71 ods. 1
písm. c/ Tr. por.). Väzba ako zabezpečovací inštitút nemá sankčnú povahu, ani výchovné
poslanie, nesmie byť prostriedkom na získanie priznania, ani na uľahčenie trestného
stíhania. Väzba nie je trestom, ale je výlučne len procesným opatrením, ktorého účelom je
dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu pre potreby prebiehajúceho trestného
konania obmedzením jej osobnej slobody. Trestný poriadok podmieňuje možnosť vzatia
obvineného do väzby existenciou dôvodnej obavy vyplývajúcej z konania obvineného alebo
z ďalších konkrétnych skutočností vo vzťahu k niektorej nežiadúcej forme správania
označovanej ako dôvod väzby. Konkrétnymi skutočnosťami odôvodňujúcimi obavu
z následku alebo viacerých následkov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a), b) alebo c) sa
rozumejú také skutočnosti, ktoré reálne odôvodňujú takúto obavu. Výklad zákonných znakov
„konkrétnych skutočností“ je predovšetkým vecou súdov, ktoré pri dôkladnej znalosti
skutkových okolností a dôkaznej situácie konkrétnej trestnej veci musia posúdiť, či vzatie do
väzby je opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel ani
pri vynaložení úsilia nemožno dosiahnuť inak. Pre aplikáciu tohto znaku nie sú dané
objektívne a nemenné kritériá, ale tieto kritériá. treba vždy vyvodiť z povahy konkrétnej
a individualizovanej veci, vrátane osoby obvineného, jeho osobných pomerov a ďalších
znakov upravených v tomto ustanovení. Konkrétne skutočnosti, ako zákonná podmienka
odôvodňujúca väzbu obvineného podľa tohto ustanovenia, musia byť preukázané nielen pri
vzatí obvineného do väzby, ale musia pretrvávať počas celej väzby.
Nadriadený súd tiež uvádza, že pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba, ktorá
bola pozbavená slobody väzbou, spáchala trestný čin, je condicio sine qua non (podmienka,
bez ktorej nie) zákonnosti, jej ďalšieho držania vo väzbe. Po uplynutí určitého času to však
už nestačí, pričom keď má väzba trvať naďalej, musí pristúpiť iný významný a dostatočný
dôvod alebo dôvody a naviac musí byť preukázané, že kompetentné orgány postupujú
vo veci s osobitnou starostlivosťou. Krajský súd si je vedomý významu osobnej slobody
jedinca ako jedného zo základov demokratickej spoločnosti, a preto zdôrazňuje, že väzba je
výnimočným opatrením. Napriek všetkým týmto skutočnostiam je podľa jeho názoru naďalej
daný dôvod väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. obžalovaného R. K.
Po preskúmaní obsahu spisu ani nadriadený súd nemá pochybnosti o tom, že sú
splnené všetky formálne podmienky väzby obžalovaného.
Rovnako považuje za preukázané, že v prípade obžalovaného existujú aj základné
materiálne podmienky väzby...
Z obsahu spisu vyplýva, že prokurátorka Okresnej prokuratúry v Žiline dňa
16. 4. 2013 podala na obžalovaného obžalobu, sp. zn. 3 Pv/1030/12 pre zločin týrania
blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a), b), ods. 2 písm. d) Tr. zák.
Krajský súd zistil, že na základe doposiaľ zadovážených dôkazov možno považovať
trestné stíhanie obžalovaného za dôvodné...
Rozhodnutie o vine či nevine obžalovaného však bude predmetom ďalšieho
dokazovania v prebiehajúcom trestnom konaní...
Okrem spomenutého podozrenia ako jedného z predpokladov vzatia obvinenej osoby
do väzby a ďalšieho trvania väzby je v posudzovanej veci v súčasnom štádiu trestného
konania splnená aj ďalšia podmienka väzobného stíhania obžalovaného, a to existencia
väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Podľa zistenia krajského súdu
uvedený väzobný dôvod, pre ktorý bola obmedzená osobná sloboda obvineného jeho vzatím
do väzby, sa opiera o celkom konkrétne skutočnosti vyžadované zákonom, pričom z nich
vyplýva reálna obava z následkov predpokladaných v ustanovení upravujúcom dôvody
preventívnej väzby.
Pokračovaním v trestnej činnosti sa rozumie nielen opakovanie toho istého trestného
činu, ale aj spáchanie trestného činu tej istej povahy. Z uznesenia o vznesení obvinenia,
podanej obžaloby a doteraz zabezpečených a vykonaných dôkazov vyplýva, že obžalovaný
sa opakovane dopúšťal konaní, ktoré v konečnom dôsledku môžu byť nestranným súdom
posúdené ako trestný čin. Zvlášť závažnou skutočnosťou, ktorá zosilňuje obavu
z pokračovania v trestnej činnosti, je zistenie, že obžalovaný sa protiprávneho konania mal
dopúšťať dlhšiu dobu voči tým istým poškodeným. V tejto súvislosti nemožno prehliadnuť
psychickú labilitu obžalovaného, ktorý v značnej miere požíva alkoholické nápoje, pod
vplyvom ktorých sa zvyšuje jeho agresivita. Z uvedeného následne vyplýva riziko skratu
v správaní obžalovaného, ako aj hrozba veľkého nebezpečenstva pre iných, najmä tých,
ktorí s ním žijú v spoločnej domácnosti.
Krajský súd mal rovnako ako okresný súd preukázané, že obžalovaný opakovane
porušuje súdom uložené primerané obmedzenie spočívajúce v zákaze styku akoukoľvek
formou, vrátane styku prostredníctvom iných osôb, s poškodenými: A. B. a mal. deťmi A. B.,
V. B., Š. B. aj T. B.».
Na tomto základe krajský súd v napadnutom uznesení konštatuje, že „Vyššie uvedené
skutočnosti sú významným a dostatočným dôvodom pre držanie obžalovaného vo väzbe.
Tieto skutočnosti zároveň vo vzájomnej súvislosti dostatočne odôvodňujú obavu, že
obžalovaný (bez väzby) by pokračoval v páchaní trestnej činnosti. S poukazom na uvedené
potom aj krajský súd dospel k záveru, že dôvod, pre ktorý bol obžalovaný vzatý do väzby -
§ 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., sa nezmenil a trvá aj v súčasnom štádiu trestného konania.
Rovnako správny je aj výrok napadnutého uznesenia o začiatku plynutia lehoty
väzby, a to okamihom obmedzenia osobnej slobody obžalovaného (č. l. 630).
Nadriadený súd v posudzovanom prípade ďalej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o sťažnosti, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v sťažnostnom konaní.
Obžalovaný sťažnosť založil aj na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej
v konaní pred okresným súdom. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd
prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku,
riešenie ktorej by zostalo na nadriadenom súde.
Podľa článku 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky...
Pri aplikácii citovaného ustanovenia Ústavy SR vyplýva povinnosť pre súd skúmať
podmienky väzby aj v súlade s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej Dohovor) vzhľadom k tomu, že väzbou dochádza k zásahu do jedného zo základných
ľudských práv a slobôd priznaných článkom 17 ods. 1 Ústavy SR a článkom 5 ods. 1
Dohovoru.
Dôvody väzby, ktoré vyplývajú z článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, sú stavané
alternatívne. Na vzatie do väzby a držanie v nej preto postačuje akýkoľvek z tam uvedených
dôvodov, teda dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu a potreba zabrániť osobe
v spáchaní trestného činu alebo úteku po jeho spáchaní.
Nadriadený súd preskúmal uznesenie, ktoré bolo napadnuté sťažnosťou, aj z
hľadiska splnenia podmienok väzby podľa článku 5 ods. 1 Dohovoru a zistil, že rozhodnutie
okresného súdu spĺňa podmienky väzby aj v súlade s článkom 5 ods. 1 Dohovoru.
Na základe uvedených skutočností krajský súd sťažnosť obžalovaného R. K. zamietol
postupom podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por., pretože nebola dôvodná.“.
Sťažovateľ tvrdí, že napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu
došlo k neprípustnému zásahu zásahu do jeho práv, keďže „obžaloba je nezákonná, keď
okresný súd do dnešného dňa mi nepreukázal doručenie uznesenia pol. Vyšetrovateľa na
základe skončeného vyšetrovania dňa 5. 3. 2013 ČVS: ORP-1224/1-OVK-ZA-2012.
... Už samotný záver sms správy je dôkazom toho, že som sa chránil pred porušením
probačného opatrenia.
... súd mi nezaistil preposlanie, predovšetkým úradnej pošty i keď som na okresný
súd podal v tejto veci sťažnosť.
Z podacích lístkov o uložení zásielky vyplýva, že sa jedná o dôležitú poštu, ktorá
súvisí s prejednávanou vecou a tak nastáva otázka není tato väzba účelová i po tejto
stránke, keď porušenie probačného opatrenia sms správou je dosť chabý dôvod na
umiestnenie do väzby.
Navrhujem, aby ústavný súd poukázal na skutočnosť, že okresný súd sa nevyrovnal
a nevysporiadal so spornou otázkou doručenia uznesenia pol. vyšetrovateľa podľa § 206
odst. 1 TP., keď 5. 3. 2013 skončil vyšetrovanie.
Ďalej sa nevyrovnal s otázkou ďalších dvoch trestných oznámení podaných
poškodenou, že som porušil probačné opatrenie kde prvé bolo postúpené na obvodný úrad,
kde poškodená sa sama priznala, že si to vymyslela a druhé trestné ozn. bolo zastavené
rovnako.“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
„vyslovil, že bolo porušené právo obžalovaného na osobnú slobodu postupom Okresného
súdu v Žiline“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
1. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 T 65/2013
a jeho uznesením z 23. januára 2014
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť
(čo aj urobil), o ktorej bol oprávnený a povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského
súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného
súdu.
Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
2. K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 Tos 11/2014 a jeho uznesením z 11. februára 2014
Sťažnosť sťažovateľa smeruje aj proti napadnutému uzneseniu krajského súdu,
ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť smerujúca proti napadnutému uzneseniu okresného
súdu, ktorým bol vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného
poriadku.
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd poukazuje na už
citovaný § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, z ktorého vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Vo vzťahu k tejto časti sťažnosti ústavný súd poukazuje aj na svoju ustálenú
judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Vychádzajúc z citovaných častí odôvodnení napadnutých uznesení okresného súdu
a krajského súdu, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že uznesením okresného súdu
sp. zn. 0 Tp 621/2012 zo 7. decembra 2012 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn.
28 T 65/2013 zo 16. augusta 2013 bol sťažovateľ ponechaný na slobode a podľa § 80 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku bol nad ním nariadený dohľad probačného a mediačného
úradníka, pričom mu zároveň boli uložené aj ďalšie primerané obmedzenia a povinnosti,
okrem iného aj zákaz priblížiť sa na vzdialenosť kratšiu ako 5 metrov k poškodenej a zákaz
priblížiť sa na vzdialenosť kratšiu ako 5 metrov k poškodeným deťom, zákaz styku
akoukoľvek formou vrátane styku prostredníctvom iných osôb s poškodenými.
Nespornou skutočnosťou (túto skutočnosť nepopiera ani sám sťažovateľ) je, že
sťažovateľ napriek obmedzeniu vyplývajúcemu z uznesenia okresného súdu sp. zn.
28 T 65/2013 zo 16. augusta 2013 kontaktoval poškodenú A. B. prostredníctvom sms
správy 21. januára 2014, a teda nepochybne porušil primerané obmedzenie zákazu styku
akoukoľvek formou s poškodenou A. B. vyplývajúce z uznesenia okresného súdu sp. zn. 28
T 65/2013 zo 16. augusta 2013.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu (v spojení s odôvodnením
napadnutého uznesenia okresného súdu) vyplýva, že krajský súd sa zaoberal relevantnými
otázkami potrebnými na posúdenie existencie väzobných dôvodov v rozsahu, ktorý
postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal vysvetlenie na všetky
podstatné okolnosti prípadu. Ústavný súd zastáva názor, že napadnuté uznesenie krajského
súdu nie je arbitrárne a je primeraným spôsobom odôvodnené.
Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu
(v spojení s odôvodnením namietaného uznesenia okresného súdu) je zrozumiteľné
a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a aplikácie
relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle a k záverom
uvedeným v odôvodnení dospel na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,
IV. ÚS 110/03), pretože sú podľa jeho názoru ústavne akceptovateľné a udržateľné.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou v tejto súvislosti opakovane uvádza,
že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva,
a aj preto nie je jeho zásah do napadnutého uznesenia krajského súdu v danom prípade
opodstatnený a ani vhodný.
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že medzi obsahom základného
práva na osobnú slobodu a napadnutým uznesením krajského súdu neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol
reálne dospieť k záveru o jeho porušení.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť
sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2014