Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 224/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

o prijatej sťažnosti M. B., toho času v Ústave na výkon trestu odňatia slobody I.,

zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Kanabom, Advokátska kancelária, J. Zemana 101,

Trenčín, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa postupom

Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. M. B. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy

právneho zastúpenia v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov)

právnemu zástupcovi, advokátovi JUDr. Jánovi Kanabovi, Advokátska kancelária,

J. Zemana 101, Trenčín, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia

v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet Kancelárie

Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -34 z 29. októbra 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. B., toho času v Ústave na výkon trestu

odňatia slobody I. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu podanej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že proti sťažovateľovi je pred

okresným súdom vedené trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa § 250 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Podľa vyjadrenia sťažovateľa bola pôvodne podaná obžaloba v jeho trestnej veci

okresným súdom 20. decembra 2007 odmietnutá a vec vrátená prokurátorovi na došetrenie

z dôvodu porušenia jeho práv na obhajobu, pričom po ďalšom predložení obžaloby došlo

v rámci súdneho konania k viacerým zmenám v osobe zákonného sudcu, čo malo podľa

sťažovateľa za následok zbytočné prieťahy v konaní, a teda porušenie jeho základného

práva zaručeného .

Sťažovateľ vo svojej argumentácii dôvodí, že okresný súd pri prerokovávaní jeho

trestnej veci nevyužil všetky procesné prostriedky tak, aby bolo o nej rozhodnuté

spravodlivo a zároveň urýchlene.

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezom

vyslovil porušenie jeho základného práva podľa postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , prikázal okresnému súdu konať v jeho

trestnej veci bez zbytočných prieťahov a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume

70 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril okresný súd

prostredníctvom svojho predsedu, ktorého vyjadrenie doručené ústavnému súdu

22. januára 2014 obsahovalo podrobný chronologický prehľad vykonaných procesných

úkonov a konštatovanie skutkovej zložitosti veci danej potrebou vykonania viacerých

výsluchov v priebehu hlavného pojednávania a tiež potrebou prerokovania viacerých

návrhov zo strany poškodenej. Okresný súd vo svojom vyjadrení poukázal aj na objektívne

okolnosti majúce podľa jeho názoru negatívny dopad na plynulý priebeh konania, a síce

na početnejšie obdobia práceneschopnosti zákonného sudcu a tiež na zmenu zákonného

zloženia súdu.

V závere vyjadrenia predseda okresného súdu vyslovil súhlas s upustením

od ústneho pojednávania vo veci sťažnosti.

V podaní doručenom ústavnému súdu 12. februára 2014 vyjadril súhlas s upustením

od ústneho pojednávania v danej veci aj sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho

zástupcu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Z obsahu súdneho spisu a vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tieto

pre rozhodnutie relevantné skutočnosti týkajúce sa priebehu konania:

Obžaloba proti sťažovateľovi pre trestný čin podvodu podľa 221 ods. 1 a 2 Trestného

zákona bola na okresnom súde podaná 26. mája 2008.

Trestným rozkazom z 2. júna 2008 okresný súd uznal sťažovateľa vinným a uložil

mu podmienečný trest odňatia slobody. Sťažovateľ 3. júla 2008 podal proti trestnému

rozkazu odpor a 17. februára 2009 adresoval okresnému súdu žiadosť o určenie termínu

pojednávania. Dňa 5. júna 2009 oznámil zákonný sudca vo veci sťažovateľa svoju

zaujatosť. Spisový materiál bol preto 5. júna 2009 predložený Krajskému súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o uplatnenej námietke zaujatosti. Krajský súd

uznesením z 15. júla 2009 rozhodol o vylúčení zákonného sudcu. Spisový materiál bol

okresnému súdu vrátený 23. júla 2009.

Nový zákonný sudca vo veci sťažovateľa oznámil svoju zaujatosť 14. októbra 2009,

krajský súd spis, ktorý mu bol po tomto oznámení predložený, 6. novembra 2009 vrátil bez

rozhodnutia s odôvodnením, že „procesný sudca nie je oprávnený oznamovať svoju

zaujatosť v prípade, ak sa domnieva, že podľa rozvrhu práce má vo veci konať iný sudca

toho istého súdu. Zákonnosť zloženia konajúceho súdu môže byť preskúmaná len na základe

námietky strany konania, resp. postupom podľa “.

Následne okresný súd žiadal 17. septembra 2010 kompetentné orgány o poskytnutie

súčinnosti.

Okresný súd rozhodnutím z 10. februára 2011 nevyhovel žiadosti poškodenej

o vydanie príkazu na zaistenie finančných prostriedkov sťažovateľa ako obvineného podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) a uznesením z 12. februára 2011 zamietol podľa Trestného

poriadku návrh poškodenej na zaistenie jej nároku na náhradu škody. Krajský súd

uznesením z 22. júna 2011 zamietol podľa

sťažnosť poškodenej podanú proti uzneseniu okresného súdu z 12. februára 2011. Spisový

materiál bol okresnému súdu vrátený 19. júla 2011.

Na pojednávaní 30. apríla 2012 rozhodol okresný súd o námietke zaujatosti

vznesenej poškodenou voči predsedovi senátu (námietku poškodená uplatnila aj proti

všetkým sudcom okresného súdu), a to tak, že nie je vylúčený, pričom proti rozhodnutiu

senátu podala poškodená sťažnosť. Po zabezpečení vyjadrenia sudcov okresného súdu bol

spis 29. júna 2012 predložený krajskému súdu, ktorý uzneseniami z 18. júla 2012 rozhodol,

že vec sa okresnému súdu neodníma a sťažnosť poškodenej zamietol podľa § 193 ods. 1

písm. c) . Spisový materiál bol okresnému súdu vrátený 24. júla 2012

a okresný súd pojednávanie vykonal 10. decembra 2012.

Na pojednávaní 26. septembra 2013 bol prijatý rozsudok, ktorým okresný súd

sťažovateľa uznal vinným zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1

a podľa upustil od uloženia súhrnného trestu,

keďže trest odňatia slobody vo výmere desať rokov uložený sťažovateľovi skorším

rozsudkom pre trestný čin sexuálneho zneužívania podľa

Z. z. v znení neskorších predpisov považoval okresný súd za dostatočný.

Prijatý rozsudok okresného súdu napadli odvolaním sťažovateľ, poškodená

a prokurátor.

V čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti bolo teda posudzované konanie

na okresnom súde meritórne skončené prijatím prvostupňového rozsudku, vzhľadom

na uplatnené odvolania neprávoplatného.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa

, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa

ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu je zakotvená v ustanovení § 203 ods. 2 Trestného

poriadku aplikovaného v trestnej veci sťažovateľa, ktoré ukladá súdu povinnosť prejednávať

vec čo najúčinnejším spôsobom smerujúcim k objasneniu veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

k porušeniu základného práva podľa (ako aj práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou (, , ) ústavný súd zohľadnil tri

základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,

správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria

ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu je trestné stíhanie vedené

pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin podvodu, kde nemožno konštatovať právnu

zložitosť trestnej veci vzhľadom na charakteristiku vyšetrovaného skutku, ktorý

nepredstavoval žiaden mimoriadne komplikovaný právny prípad. Z obsahu súdneho spisu

však ústavný súd zistil určité okolnosti opodstatňujúce čiastočnú zložitosť prerokúvanej

veci po skutkovej stránke. Táto bola daná potrebou rozsiahlejšieho dokazovania

pozostávajúceho z výsluchov väčšieho množstva svedkov, ktoré bolo nevyhnutné

zrealizovať pre účely jednoznačného preukázania naplnenia subjektívnej stránky trestného

činu podvodu, úmyselného zavinenia. Táto skutočnosť však na druhej strane nemôže

ospravedlniť obdobia nečinnosti okresného súdu, ktoré boli ústavným súdom zistené

pri preskúmaní jeho postupu (bod 3). Čiastočný vplyv na predĺženie posudzovaného

konania mali aj viaceré neúspešné návrhy poškodenej vrátane následne ňou podaných

opravných prostriedkov proti prijatým rozhodnutiam. Túto okolnosť nemožno pričítať ani

na vrub sťažovateľovi, ale ani na vrub konajúcemu súdu.

2. V rámci druhého kritéria aplikovaného pri posudzovaní otázky existencie

zbytočných prieťahov konania ústavný súd konštatuje, že v správaní sťažovateľa nezistil

žiadne okolnosti, ktoré by signalizovali pasivitu sťažovateľa ako účastníka konania.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného , bol postup konajúceho súdu.

Pri preskúmaní posudzovaného konania boli ústavným súdom zistené obdobia

nečinnosti okresného súdu, keď tento nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná

prekážka.

Prvotným obdobím nečinnosti v rozsahu približne 10 mesiacov bolo konanie

okresného súdu poznačené v etape od 3. júla 2008, keď podal sťažovateľ odpor proti

vydanému trestnému rozkazu, do 5. júna 2009, keď okresný súd predložil spisový materiál

nadriadenému súdu na rozhodnutie o uplatnenej námietke zaujatosti.

Pasivitou okresného súdu predstavujúcou nečinnosť v rozsahu približne deviatich

mesiacov bolo poznačené aj obdobie konania od 6. novembra 2009, keď nadriadený súd

vrátil okresnému súdu spisový materiál (bez rozhodnutia o zákonným sudcom uplatnenej

námietke nezákonného zloženia súdu), do 17. septembra 2010, keď okresný súd požiadal

kompetentné orgány o poskytnutie súčinnosti.

Krátkodobejšie obdobie nečinnosti v rozsahu štyroch mesiacov zaznamenal ústavný

súd v úseku konania od 24. júla 2012, keď bol okresnému súdu vrátený spisový materiál

po rozhodnutí krajského súdu o sťažnosti poškodenej, do 10. decembra 2012, keď vykonal

okresný súd pojednávanie.

K argumentácii okresného súdu o objektívnych okolnostiach majúcich negatívny

dopad na plynulosť posudzovaného konania (obdobia dlhodobejšej práceneschopnosti

zákonného sudcu spojené s potrebou pridelenia veci inému sudcovi) ústavný súd poukazuje

na svoju stabilizovanú judikatúru opierajúcu sa o judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva, podľa ktorej personálne a organizačné problémy súdu nie sú v zásade ústavne

významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní ().

S prihliadnutím na povahu konania, ktorého predmetom je vec trestného obvinenia,

a vzhľadom na zistené obdobia nečinnosti okresného súdu (v celkovom rozsahu jedného

roka a jedenástich mesiacov) nemožno viac ako päť rokov trvajúcu dobu súdneho konania

považovať za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 48 ods. 2

, preto ústavný súd dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Aj keď ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , neprikázal okresnému súdu, aby

vo veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov, pretože stav právnej neistoty sťažovateľa

bol v tomto štádiu konania odstránený meritórnym rozhodnutím okresného súdu

z 26. septembra 2013. Navyše, povinnosť konať bez zbytočných prieťahov v prípade

možného vrátenia veci v dôsledku podaného odvolania vyplýva pre okresný súd priamo

z dotknutého .

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 70 000 € a výšku požadovaného zadosťučinenia odôvodnil argumentáciou

o spôsobení nemajetkovej ujmy.

Ústavný súd pri rozhodovaní otázky priznania primeraného finančného

zadosťučinenia aplikoval zásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu

a zároveň sa riadil úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je

len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených

, resp. záväznou medzinárodnou zmluvou. V uvedenom smere ako relevantnú

zohľadnil ústavný súd predovšetkým tú skutočnosť, že samotný okresný súd v prijatom

rozsudku aplikoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá pripúšťa zníženie

trestu z dôvodu prieťahov spôsobených súdnymi orgánmi a „prieťahy v konaní, ktoré

nezavinil obžalovaný zohľadnil pri právnej kvalifikácii skutku, ako aj následne pri ukladaní

druhu a výmery trestu“ (pozri stranu 44 rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 26. septembra 2013). Reflektujúc tiež na skutočnosť, že vec sťažovateľa bola okresným

súdom meritórne rozhodnutá, aj keď nie právoplatne, a teda okresný súd v rámci svojich

dispozícií vykonal všetky kroky na dosiahnutie právnej istoty sťažovateľa, považuje ústavný

súd konštatovanie porušenie označeného základného práva sťažovateľa zaručeného ,

tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu, za dostatočné, a preto sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 2 výroku nálezu).

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať aj náhradu trov

konania pred ústavným súdom, ktorých výšku špecifikoval sumou 378,37 €.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov postupoval v súlade s vyhláškou

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“).

Pri priznaní trov vychádzal ústavný súd z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2012 (781 €).

Sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia celkovo za dva úkony

právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v sume 2 x 130,16 €

a náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,81 € v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1

písm. a), c) a d) a § 16 ods. 3 vyhlášky vrátane DPH, ktorej je právny zástupca sťažovateľa

platcom.

Náhrada bola teda priznaná v celkovej sume 331,13 € (bod 3 výroku nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je povinná zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s zákona

č. v znení neskorších predpisov) Kancelária

ústavného súdu. Okresný súd je povinný uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume

331,13 € na účet Kancelárie ústavného súdu, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2014