Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 2/2016
PDF · 221.16 KB
No categories available
I. ÚS 2/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2
a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn.
1 T 61/2008 z 27. septembra 2013, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2 To 52/2014
z 9. júla 2014, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.
1 Tdo 14/2015 z 24. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2015
doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17
ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Žilina
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 61/2008 z 27. septembra 2013 (ďalej aj „uznesenie
okresného súdu z 27. septembra 2013“), uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 2 To 52/2014 z 9. júla 2014 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu
z 9. júla 201“), ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Tdo 14/2015 z 24. júna 2015 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho
súdu z 24. júna 2015“).
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
„Dňa 04. 12. 2006 som bol obvinený zo spáchania tr. činu podvodu podľa § 250
ods. 1 Tr. zákona účinného do 31. 12. 2005 a to uzn. vyšetrovateľa OR PZ Žilina
pod sp. zn. ČVS: ORP-408/1-OEK-ZA-2006. Vyšetrovateľ v prípravnom
konaní postupoval v rozpore s ustanovením § 213 ods. 1 Tr. poriadku, pretože ma nikdy
neupovedomil o úkone, ktorý zamýšľal vykonať v procese vyšetrovania. Až do uzavretia
spisu jeho preštudovaním som nemal zvoleného ani ustanoveného advokáta, a tak moje
obhajovacie práva som si nemohol naplniť, čím došlo k závažnému porušeniu práv na
obhajobu.
Prokurátor dňa 06. 11. 2007 podal na moju osobu obžalobu pod sp. zn.
3 Pv 552/2006 v nezmenenom stave od pôvodného obvinenia a návrhu na podanie obžaloby
zo strany vyšetrovateľa.
Samosudca Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 9T/161/2007 dňa
20. 12. 2007 obžalobu odmietol a túto vrátil prokurátorovi na opätovné prešetrenie
a rozhodnutie z dôvodu závažného porušenia práva na obhajobu.
Prokurátor a poškodená sa s postupom súdu nestotožnili a voči
uzneseniu OS ZA podali sťažnosť.
Krajský súd Žilina obe sťažnosti zamietol a to uznesením. zo dňa 26. 02. 2008 pod
sp. zn. 1 To/21/2008-260 s tým, že sa stotožňuje s rozhodnutím Okresného súdu Žilina.
Moju trestnú vec prokurátor vrátil vyšetrovateľovi, aby zopakoval preštudovanie
spisu za prítomnosti zvoleného obhajcu . Vyšetrovateľ mal celé
prípravné konanie nanovo vyšetrovať, nakoľko som osobne nebol ani na jednom
vyšetrovacom úkone, ktorý vykonal. Rovnako tak ani môj zvolený obhajca. Pri výpovediach
poškodenej a ňou navrhnutých svedkov ako aj ďalších svedkov, ktorí boli na strane
prokuratúry som nebol prítomný, aby som sa mohol kontradiktórnym spôsobom obhajovať
sám alebo prostredníctvom obhajcu. ...
Po nevykonanom opakovaní vyšetrovacích úkonov v danej tr. veci, ktoré navyše
trvalo neprimerane dlho, bola opätovne podaná na moju osobu obžaloba a následne vydaný
OS ZA Trestný rozkaz. Voči tr. rozkazu som podal odpor. Môj tr. spis bol viackrát
presúvaný na viacerých sudcov, čím bolo porušené moje právo, aby zákonný sudca,
ktorému bola vec pridelená, túto objektívne a nezaujato posúdil a rozhodol.
Nálezom ÚS SR III. ÚS 224/2013 zo dňa 18. 03. 2014 bolo vyslovené porušenie
práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. ...
Vzhľadom k tomu, že počas celého prípravného konania mi vyšetrovateľ a rovnako
tak prokurátor nezachoval právo na obhajobu pre porušenie § 213 ods. 1 Tr. poriadku,
samosudca a neskôr predseda senátu vyhlásil celé prípravné
konanie za nezákonné a všetky vyprodukované dôkazy za neprípustné pre účely tr. konania.
Súd napriek tomu vykonal dokazovanie nanovo bez toho, aby bola vec v prípravnom
konaní nanovo vyšetrovaná. Súd nemal žiaden zákonný podklad, z ktorého by mohol v rámci
dokazovania na súde vychádzať, a to práve pre anulovanie celého prípravného konania.
Z judikatúry Ústavného súdu sa skúma otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo
nebolo porušené ústavné právo na spravodlivé súdne a predsúdne konanie, pričom sa vždy
skúma konkrétna okolnosť každého jednotlivého prípadu podľa 3 základných kritérií:
1. Zložitosť veci
2. Správanie účastníkov konania
3. Postup súdu
V mojom prípade sa nejedná o zložitú vec, pričom povinnosťou súdu i sudcu je, aby
vec bola pridelená prejednávajúcemu sudcovi, ktorý je povinný organizovať procesný
postup v súdnom konaní tak, aby zaručil obvinenému právo na spravodlivý súdny proces.
Aj napriek tomu sa súd vydal postupom nezákonnej konvalidácie, keď na podklade
nezákonnosti prípravného konania založil neskôr zákonný súdny proces a následné
rozhodnutie vo veci.
Rozsudkom OS ZA zo dňa 27. 09. 2013, sp. zn. 1 T/61/2008 v spojení s uznesením KS
ZA zo dňa 09. 07. 2014, sp. zn. 2To/52/2014 som bol uznaný za vinného zo spáchania
tr. činu podvodu podľa § 250 ods. 1 Tr. zákona, bez ďalšieho potrestania.
Proti obom rozhodnutiam okresného a krajského súdu Žilina som podal dovolanie.
Najvyšší súd SR ako súd dovolací moje dovolanie dňa 24. 06. 2015 odmietol.
Rozhodnutie NS SR mi bolo doručené dňa 18. 09. 2015, kedy som sa o odmietnutí môjho
odvolania dozvedel po prvý raz.
Najvyšší súd konal dovolacie konanie nezákonným spôsobom, keď odignoroval
vlastnú ustálenú judikatúru, ktorá zakladá obvinenému právo na spravodlivý predsúdny
a súdny proces. (Dôkaz: Rozsudok NS SR 2 Tdo/37/2011 zo dňa 25. 10. 2011, uznesenie NS
SR 3 Toš/7/2008 zo dňa 29. 06. 2009, rozsudok NS SR 2 Td/28/2012 zo dňa 26. 06. 2012,
rozsudok NS SR 6 Tdo/16/2008 zo dňa 08. 10. 2008) preto zákonnosť súdneho rozhodnutia
nemôže byť založená na nezákonnosti predsúdneho konania.
Dovolací súd mal podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c) Tr. poriadku rozsudok OS ZA
1 T/61/2008 v celom rozsahu zrušiť. ...
Žiadam preto, aby Ústavný súd SR rozhodol, že OS Žilina v konaní pod sp. zn.
1 T/61/2008 svojim rozsudkom v spojení s uznesením KS Žilina pod sp. zn. 2To/52/2014 zo
dňa 09. 07. 2014 v nadväznosti na uznesenie NS SR pod sp. zn. 1 Tdo/14/2015 porušil moje
právo na spravodlivý súdny a predsúdny proces zaručené v článku 17 ods. 2 Ústavy SR
v nadväznosti na článok 50 ods. 3 Ústavy SR a zároveň žiadam, aby ÚS SR v zmysle čl. 127
ods. 2 po konštatovaní, že došlo k porušeniu môjho práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 48 ods. 1, 2 prikázal zrušiť napadnuté rozhodnutia súdov a vec opätovne
prerokovať – prejednať a rozhodnúť.
Taktiež požadujem, aby Ústavný súd SR svoje fakultatívne oprávnenie dané v článku
127 ods. 3 Ústavy SR a priznal mne sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 10.000 €. Tohto nároku sa domáham z dôvodu nemajetkovej ujmy, ako finančného
zadosťučinenia z dôvodu, že bola vážne znevážená moja osoba za podvodníka za konanie,
ktoré nikdy nemohlo a nemôže na podklade obžalobnej vety nadobudnúť trestnoprávny
rozmer. Činnosť v zmysle § 4 , 5 Tr. poriadku ako aj podľa § 80a na podklade § 71 ods. 1
písm. a) a písm. c) Tr. poriadku je plne legálnou a v mojom prípade plne legitímnou
činnosťou, ktorú som riadne vykonával. Moje nezákonné odsúdenie ma veľmi znevážilo pred
širokou členskou základňou , v ktorej som vystupoval v postavení predsedu
združenia. Táto ujma, ktorá mi bola spôsobená rezonuje o to viac, že som bol znevážený
v celom justičnom priestore, v ktorom som sa od roku 2003 pohyboval ako procesná
strana.“
Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Ústavný súd prijíma na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa pre
porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces zaručené v článku 17 ods. 2,
v článku 48 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR.
Po začatí konania navrhujem, aby senát Ústavného súdu SR po zistení stavu veci
vydal nález v tomto znení:
1. Základné právo na prerokovanie veci spravodlivým súdnym
procesom podľa článku 48 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR v súbehu s článkom 17 ods. 2 Ústavy SR
postupom a rozhodnutím Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/61/2008
porušené bolo.
2. Rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 27. 09. 2013, sp. zn. 1T 61/2008 v spojení
s uznesením Krajského súdu Žilina zo dňa 09. 07. 2014, sp. zn. 2 To/52/2014 sa zrušuje
a prikazuje sa Okresnému súdu Žilina, aby tr. vec opätovne prejednal a rozhodol.
3. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 €,
ktoré je povinný Okresný súd Žilina vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
uznesenia.
4. Okresnému súdu Žilina ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia
na účet ustanoveného advokáta podľa dodatočne vykázaných úkonov týmto
advokátom.“
Sťažovateľ taktiež požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred
ústavným súdom z dôvodu svojich nepriaznivých finančných pomerov.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ vo svojej neperfektnej sťažnosti namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom okresného súdu
z 27. septembra 2013, uznesením krajského súdu z 9. júla 2014, ako aj uznesením
najvyššieho súdu z 24. júna 2015. Sťažovateľova argumentácia spočívala v tvrdení, podľa
ktorého súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci rozhodli nesprávne a nezákonne,
pretože svoje rozhodnutia založili na nezákonne vykonaných dôkazoch z prípravného
konania, keďže mu ako obvinenému nebolo umožnené v rámci prípravného konania
zúčastniť sa výsluchu svedkov.
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu
z 27. septembra 2013 a uznesením krajského súdu z 9. júla 2014
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Podstatou námietok sťažovateľa je porušenie jeho práva na obhajobu, v záujme
ochrany ktorého mal možnosť podľa § 311 a nasl. Trestného poriadku podať odvolanie proti
rozsudku okresného súdu z 27. septembra 2013, v ktorom mohol namietať aj chyby konania
predchádzajúceho vydaniu tohto rozsudku a podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
túto možnosť aj využil, avšak rozhodnutie o tomto opravnom prostriedku patrí do
právomoci príslušného krajského súdu. Obdobne v záujme ochrany svojho práva na
obhajobu mal sťažovateľ možnosť predložiť uvedenú argumentáciu v konaní o dovolaní
proti uzneseniu krajského súdu z 9. júla 2014 a taktiež túto možnosť využil, avšak
rozhodnutie o uvedenom mimoriadnom opravnom prostriedku patrí do právomoci
najvyššieho súdu. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom
prípade a právomoci najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní vylučuje právomoc ústavného
súdu na ďalšie prejednanie a rozhodnutie v tejto veci.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
z 24. júna 2015
Sťažovateľ vo svojej neperfektnej sťažnosti špecifikoval dva petity, pričom v jednom
z nich namietal i porušenie ním označených práv uznesením najvyššieho súdu z 24. júna
2015. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených práv uznesením
najvyššieho súdu z 24. júna 2015 preskúmal obsah odôvodnenia tohto uznesenia, v ktorom
najvyšší súd rozhodujúci o dovolaní sťažovateľa vo vzťahu k jeho argumentácii predloženej
v sťažnosti uviedol:
«K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.
Zásada „právo na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola
zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda
nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv
a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni
demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo
najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale aj
v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale
aj zo záujmu štátu na zistení pravdy. Podľa názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa
zaručuje ako základné právo fyzickej osoby podliehajúce všetkým pravidlám, ktoré sa
uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok
nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej
ochrany.
Zásada „právo na obhajobu“ obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného :
- právo obhajovať sa osobne, alebo
- právo obhajovať sa za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
- právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie
obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti.
Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 1 písm. c/ Tr. por. chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných
práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom
konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok
obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného,
charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len
niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného
v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/
Tr. por. Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na
obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to
znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal
v konám obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.
Takéto pochybenie súdov nižšieho stupňa dovolací súd v konaní nezistil, teda
nemožno zaujať stanovisko, že došlo k porušenie práva na obhajobu obvineného
zásadným spôsobom, ktorá skutočnosť už sama osebe znamená nenaplnenie
dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Napriek tomu sa dovolací súd
zaoberal aj konkrétnymi námietkami, ktoré v rámci tohto dovolacieho dôvodu uviedol
v písomných dôvodoch dovolania obvinený.
Svedkovia , , , , ,
a boli v prípravnom konaní vypočutí v období júl
-september 2006, t. j. pred vznesením obvinenia , ktorému bolo
vznesené obvinenie až dňa 4. decembra 2006. Obvinený sa k výpovediam nemohol vyjadriť,
avšak na tieto výsluchy súdy nižšieho stupňa neprihliadali. Následne boli v prípravnom
konám vypočutí iba svedkovia , a .
V spise sa nenachádza vyrozumenie obvineného o uskutočnení úkonov, čím by bolo možné
uvažovať o porušení jeho práva na obhajobu. Porušenie práva však nedosahuje intenzitu
porušenia práva zásadným spôsobom, pretože súdy ani na tieto výpovede neprihliadali.
Svedkovia zároveň boli vypočutí i na hlavnom pojednávaní pred súdom, a to za prítomnosti
obvineného a jeho obhajcu, resp. obhajkyne. Obvinený v rámci kontradiktórneho procesu
využil svoje právo a kládol svedkom otázky, na ktoré títo odpovedali.
Skutočnosť, že súdy nižšieho stupňa nevykonali dôkazy podľa návrhu obvineného,
sama osebe bez ďalšieho neznamená porušenie práva obvineného na obhajobu, hlavne
v situácii, keď súdy považovali skutkový stav za dostatočne preukázaný. Je plne
v kompetencii súdu, aby sám rozhodol v okolnostiach prípadu, ktoré dôkazy na zistenie
skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, vykoná, bez ohľadu na to, ktorá zo
strán konania ich navrhla.
Súd prvého stupňa pochybil, keď konal so svedkyňou ako
s poškodenou napriek tomu, že skutková veta neobsahuje konanie obvineného aj vo vzťahu
k nej. Nesprávnosť postupu okresného súdu odstránil odvolací súd, ktorý na verejnom
zasadnutí vyslovil, že do konania nepripúšťa. Uplatňovanie práv svedkyňou
ako osoby poškodenej nemalo vplyv na postavenie a odsúdenie obvineného.
Vo vzťahu k obvinenému vypovedala ako svedok, nie poškodená.
Je pravda, že prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina podal obžalobu bez
odôvodnenia obžalobného návrhu a pre trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Tr. zák.
účinného od 1. januára 2006 napriek tomu, že skutok sa stal v roku 2005, t. j. za účinnosti
starého Trestného zákona a vyšetrovateľ policajného zboru podal návrh na podanie
obžaloby pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona. Nejde však
o porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom. Aplikácia nového Trestného zákona
nebola pre obvineného priaznivejšia (trestná sadzba je u oboch zákonov rovnaká), preto aj
okresný súd uznal obvineného za vinného podľa ustanovení starého Trestného zákona. Súd
pritom v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol dôvody, pre ktoré sa konanie
viedlo pre trestný čin podvodu podľa nového Trestného zákona a obvinený bol nakoniec
uznaný za vinného podľa starého Trestného zákona.
Pokiaľ ide o namietaný skutok, totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná
totožnosť konania páchateľa alebo následku jeho protiprávnej činnosti aspoň čiastočne,
pričom na ňu nemajú vplyv ani zmeny v jednotlivých okolnostiach, ktoré skutok
individualizujú, napríklad čas, miesto, spôsob jeho vykonania. Skutok je teda možné počas
konania upravovať, a to v závislosti od vykonaných dôkazov a získaných poznatkov
o relevantných skutočnostiach, nemôže sa však meniť jeho podstata daná účasťou
obvineného na určitej udalosti, z ktorej vzišiel škodlivý následok. Súd prvého stupňa na
základe vykonaného dokazovania upravil skutok, pričom konanie obvineného, ktorým
podviedol poškodenú , zostalo zachované.
Dovolací súd k tejto časti dovolania uzatvára, že postupom súdu prvého stupňa
nedošlo k porušeniu práva na obhajobu u obvineného zásadným
spôsobom, a preto dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. nie je naplnený.»
Sťažovateľ vo svojej argumentácii namietal nezákonnosť výsluchov svedkov
vykonaných v rámci prípravného konania, na výpovediach ktorých boli podľa neho
založené rozhodnutia súdov zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci. Najvyšší súd
v uznesení z 24. júna 2015 podľa zistenia ústavného súdu uvedenú argumentáciu vyhodnotil
a konštatoval, že na sťažovateľom označené výsluchy svedkov vykonané v prípravnom
konaní bez jeho prítomnosti, ako aj bez prítomnosti jeho obhajcu súdy zúčastnené na
rozhodovaní v jeho veci neprihliadali, t. j. v predmetnom konaní neboli výpovede týchto
svedkov zúčastnenými súdmi vyhodnotené ako právne významné dôkazy ovplyvňujúce ich
rozhodnutie o vine a treste, čo znamená, že aj nedodržanie zásady kontradiktórnosti konania
pri ich realizácii v prípravnom konaní nemohlo zásadným spôsobom zasiahnuť
do sťažovateľovho práva na obhajobu, keďže išlo o dôkazy neúčinné.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd sa v rámci odôvodnenia svojho uznesenia
z 24. júna 2015 taktiež zaoberal argumentáciou predloženou sťažovateľom v konaní
o dovolaní, ako aj v konaní o sťažnosti pred ústavným súdom a uviedol logické a právne
podložené úvahy, ktorými sa pri jej hodnotení spravoval, ako aj dôvody, prečo predložené
argumenty nepovažoval za relevantné. Samotná nespokojnosť sťažovateľa so závermi
najvyššieho súdu uvedenými v jeho uznesení z 24. júna 2015 nesvedčí o jeho arbitrárnosti,
resp. o arbitrárnosti záverov v ňom vyslovených a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom
na vyslovenie porušenia ním označených práv.
S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. januára 2016