Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 2/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2

a a 2 rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn.

z 27. septembra 2013, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 9. júla 2014, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.

z 24. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2015

doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17

ods. 2 a a 2 rozsudkom Okresného súdu Žilina

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 27. septembra 2013 (ďalej aj „uznesenie

okresného súdu z 27. septembra 2013“), uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 9. júla 2014 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu

z 9. júla 201“), ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) pod sp. zn. z 24. júna 2015 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho

súdu z 24. júna 2015“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

„Dňa 04. 12. 2006 som bol obvinený zo spáchania tr. činu podvodu podľa § 250

ods. 1 Tr. zákona účinného do 31. 12. 2005 a to uzn. vyšetrovateľa OR PZ Žilina

pod sp. zn. ČVS: ORP-408/1-OEK-ZA-2006. Vyšetrovateľ v prípravnom

konaní postupoval v rozpore s ustanovením , pretože ma nikdy

neupovedomil o úkone, ktorý zamýšľal vykonať v procese vyšetrovania. Až do uzavretia

spisu jeho preštudovaním som nemal zvoleného ani ustanoveného advokáta, a tak moje

obhajovacie práva som si nemohol naplniť, čím došlo k závažnému porušeniu práv na

obhajobu.

Prokurátor dňa 06. 11. 2007 podal na moju osobu obžalobu pod sp. zn.

v nezmenenom stave od pôvodného obvinenia a návrhu na podanie obžaloby

zo strany vyšetrovateľa.

Samosudca Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. dňa

20. 12. 2007 obžalobu odmietol a túto vrátil prokurátorovi na opätovné prešetrenie

a rozhodnutie z dôvodu závažného porušenia práva na obhajobu.

Prokurátor a poškodená sa s postupom súdu nestotožnili a voči

uzneseniu OS ZA podali sťažnosť.

Krajský súd Žilina obe sťažnosti zamietol a to uznesením. zo dňa 26. 02. 2008 pod

sp. zn. -260 s tým, že sa stotožňuje s rozhodnutím Okresného súdu Žilina.

Moju trestnú vec prokurátor vrátil vyšetrovateľovi, aby zopakoval preštudovanie

spisu za prítomnosti zvoleného obhajcu . Vyšetrovateľ mal celé

prípravné konanie nanovo vyšetrovať, nakoľko som osobne nebol ani na jednom

vyšetrovacom úkone, ktorý vykonal. Rovnako tak ani môj zvolený obhajca. Pri výpovediach

poškodenej a ňou navrhnutých svedkov ako aj ďalších svedkov, ktorí boli na strane

prokuratúry som nebol prítomný, aby som sa mohol kontradiktórnym spôsobom obhajovať

sám alebo prostredníctvom obhajcu. ...

Po nevykonanom opakovaní vyšetrovacích úkonov v danej tr. veci, ktoré navyše

trvalo neprimerane dlho, bola opätovne podaná na moju osobu obžaloba a následne vydaný

OS ZA Trestný rozkaz. Voči tr. rozkazu som podal odpor. Môj tr. spis bol viackrát

presúvaný na viacerých sudcov, čím bolo porušené moje právo, aby zákonný sudca,

ktorému bola vec pridelená, túto objektívne a nezaujato posúdil a rozhodol.

Nálezom ÚS SR zo dňa 18. 03. 2014 bolo vyslovené porušenie

práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. ...

Vzhľadom k tomu, že počas celého prípravného konania mi vyšetrovateľ a rovnako

tak prokurátor nezachoval právo na obhajobu pre porušenie ,

samosudca a neskôr predseda senátu vyhlásil celé prípravné

konanie za nezákonné a všetky vyprodukované dôkazy za neprípustné pre účely tr. konania.

Súd napriek tomu vykonal dokazovanie nanovo bez toho, aby bola vec v prípravnom

konaní nanovo vyšetrovaná. Súd nemal žiaden zákonný podklad, z ktorého by mohol v rámci

dokazovania na súde vychádzať, a to práve pre anulovanie celého prípravného konania.

Z judikatúry Ústavného súdu sa skúma otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo

nebolo porušené ústavné právo na spravodlivé súdne a predsúdne konanie, pričom sa vždy

skúma konkrétna okolnosť každého jednotlivého prípadu podľa 3 základných kritérií:

1. Zložitosť veci

2. Správanie účastníkov konania

3. Postup súdu

V mojom prípade sa nejedná o zložitú vec, pričom povinnosťou súdu i sudcu je, aby

vec bola pridelená prejednávajúcemu sudcovi, ktorý je povinný organizovať procesný

postup v súdnom konaní tak, aby zaručil obvinenému právo na spravodlivý súdny proces.

Aj napriek tomu sa súd vydal postupom nezákonnej konvalidácie, keď na podklade

nezákonnosti prípravného konania založil neskôr zákonný súdny proces a následné

rozhodnutie vo veci.

Rozsudkom OS ZA zo dňa 27. 09. 2013, sp. zn. v spojení s uznesením KS

ZA zo dňa 09. 07. 2014, sp. zn. som bol uznaný za vinného zo spáchania

tr. činu podvodu podľa § 250 ods. 1 Tr. zákona, bez ďalšieho potrestania.

Proti obom rozhodnutiam okresného a krajského súdu Žilina som podal dovolanie.

Najvyšší súd SR ako súd dovolací moje dovolanie dňa 24. 06. 2015 odmietol.

Rozhodnutie NS SR mi bolo doručené dňa 18. 09. 2015, kedy som sa o odmietnutí môjho

odvolania dozvedel po prvý raz.

Najvyšší súd konal dovolacie konanie nezákonným spôsobom, keď odignoroval

vlastnú ustálenú judikatúru, ktorá zakladá obvinenému právo na spravodlivý predsúdny

a súdny proces. (Dôkaz: Rozsudok NS SR zo dňa 25. 10. 2011, uznesenie NS

SR zo dňa 29. 06. 2009, rozsudok NS SR zo dňa 26. 06. 2012,

rozsudok NS SR zo dňa 08. 10. 2008) preto zákonnosť súdneho rozhodnutia

nemôže byť založená na nezákonnosti predsúdneho konania.

Dovolací súd mal podľa , rozsudok OS ZA

v celom rozsahu zrušiť. ...

Žiadam preto, aby Ústavný súd SR rozhodol, že OS Žilina v konaní pod sp. zn.

svojim rozsudkom v spojení s uznesením KS Žilina pod sp. zn. zo

dňa 09. 07. 2014 v nadväznosti na uznesenie NS SR pod sp. zn. porušil moje

právo na spravodlivý súdny a predsúdny proces zaručené v článku 17 ods. 2 SR

v nadväznosti na SR a zároveň žiadam, aby ÚS SR v zmysle

ods. 2 po konštatovaní, že došlo k porušeniu môjho práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 48 ods. 1, 2 prikázal zrušiť napadnuté rozhodnutia súdov a vec opätovne

prerokovať – prejednať a rozhodnúť.

Taktiež požadujem, aby Ústavný súd SR svoje fakultatívne oprávnenie dané v článku

127 ods. 3 SR a priznal mne sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 10.000 €. Tohto nároku sa domáham z dôvodu nemajetkovej ujmy, ako finančného

zadosťučinenia z dôvodu, že bola vážne znevážená moja osoba za podvodníka za konanie,

ktoré nikdy nemohlo a nemôže na podklade obžalobnej vety nadobudnúť trestnoprávny

rozmer. Činnosť v zmysle , 5 ako aj podľa na podklade

písm. a) a písm. c) je plne legálnou a v mojom prípade plne legitímnou

činnosťou, ktorú som riadne vykonával. Moje nezákonné odsúdenie ma veľmi znevážilo pred

širokou členskou základňou , v ktorej som vystupoval v postavení predsedu

združenia. Táto ujma, ktorá mi bola spôsobená rezonuje o to viac, že som bol znevážený

v celom justičnom priestore, v ktorom som sa od roku 2003 pohyboval ako procesná

strana.“

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Ústavný súd prijíma na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa pre

porušenie základného práva na spravodlivý súdny proces zaručené v článku 17 ods. 2,

v článku 48 ods. 1, ods. 2 SR.

Po začatí konania navrhujem, aby senát Ústavného súdu SR po zistení stavu veci

vydal nález v tomto znení:

1. Základné právo na prerokovanie veci spravodlivým súdnym

procesom podľa článku 48 ods. 1, ods. 2 SR v súbehu s článkom 17 ods. 2 SR

postupom a rozhodnutím Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 27. 09. 2013, sp. zn. v spojení

s uznesením Krajského súdu Žilina zo dňa 09. 07. 2014, sp. zn. sa zrušuje

a prikazuje sa Okresnému súdu Žilina, aby tr. vec opätovne prejednal a rozhodol.

3. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 €,

ktoré je povinný Okresný súd Žilina vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

uznesenia.

4. Okresnému súdu Žilina ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia

na účet ustanoveného advokáta podľa dodatočne vykázaných úkonov týmto

advokátom.“

Sťažovateľ taktiež požiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

ústavným súdom z dôvodu svojich nepriaznivých finančných pomerov.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ vo svojej neperfektnej sťažnosti namieta porušenie svojich základných

práv podľa a a 2 rozsudkom okresného súdu

z 27. septembra 2013, uznesením krajského súdu z 9. júla 2014, ako aj uznesením

najvyššieho súdu z 24. júna 2015. Sťažovateľova argumentácia spočívala v tvrdení, podľa

ktorého súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci rozhodli nesprávne a nezákonne,

pretože svoje rozhodnutia založili na nezákonne vykonaných dôkazoch z prípravného

konania, keďže mu ako obvinenému nebolo umožnené v rámci prípravného konania

zúčastniť sa výsluchu svedkov.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

z 27. septembra 2013 a uznesením krajského súdu z 9. júla 2014

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.

).

Podstatou námietok sťažovateľa je porušenie jeho práva na obhajobu, v záujme

ochrany ktorého mal možnosť podľa a nasl. podať odvolanie proti

rozsudku okresného súdu z 27. septembra 2013, v ktorom mohol namietať aj chyby konania

predchádzajúceho vydaniu tohto rozsudku a podľa

túto možnosť aj využil, avšak rozhodnutie o tomto opravnom prostriedku patrí do

právomoci príslušného krajského súdu. Obdobne v záujme ochrany svojho práva na

obhajobu mal sťažovateľ možnosť predložiť uvedenú argumentáciu v konaní o dovolaní

proti uzneseniu krajského súdu z 9. júla 2014 a taktiež túto možnosť využil, avšak

rozhodnutie o uvedenom mimoriadnom opravnom prostriedku patrí do právomoci

najvyššieho súdu. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom

prípade a právomoci najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní vylučuje právomoc ústavného

súdu na ďalšie prejednanie a rozhodnutie v tejto veci.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

z 24. júna 2015

Sťažovateľ vo svojej neperfektnej sťažnosti špecifikoval dva petity, pričom v jednom

z nich namietal i porušenie ním označených práv uznesením najvyššieho súdu z 24. júna

2015. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením označených práv uznesením

najvyššieho súdu z 24. júna 2015 preskúmal obsah odôvodnenia tohto uznesenia, v ktorom

najvyšší súd rozhodujúci o dovolaní sťažovateľa vo vzťahu k jeho argumentácii predloženej

v sťažnosti uviedol:

«K dovolaciemu dôvodu podľa

Zásada „právo na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola

zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda

nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv

a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni

demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo

najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale aj

v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale

aj zo záujmu štátu na zistení pravdy. Podľa názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa

zaručuje ako základné právo fyzickej osoby podliehajúce všetkým pravidlám, ktoré sa

uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok

nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej

ochrany.

Zásada „právo na obhajobu“ obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného :

- právo obhajovať sa osobne, alebo

- právo obhajovať sa za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

- právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie

obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti.

Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 1 písm. c/ chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných

práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom

konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný

obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného,

charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len

niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného

v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/

Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na

obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to

znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal

v konám obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.

Takéto pochybenie súdov nižšieho stupňa dovolací súd v konaní nezistil, teda

nemožno zaujať stanovisko, že došlo k porušenie práva na obhajobu obvineného

zásadným spôsobom, ktorá skutočnosť už sama osebe znamená nenaplnenie

dovolacieho dôvodu v zmysle Napriek tomu sa dovolací súd

zaoberal aj konkrétnymi námietkami, ktoré v rámci tohto dovolacieho dôvodu uviedol

v písomných dôvodoch dovolania obvinený.

Svedkovia , , , , ,

a boli v prípravnom konaní vypočutí v období júl

-september 2006, t. j. pred vznesením obvinenia , ktorému bolo

vznesené obvinenie až dňa 4. decembra 2006. Obvinený sa k výpovediam nemohol vyjadriť,

avšak na tieto výsluchy súdy nižšieho stupňa neprihliadali. Následne boli v prípravnom

konám vypočutí iba svedkovia , a .

V spise sa nenachádza vyrozumenie obvineného o uskutočnení úkonov, čím by bolo možné

uvažovať o porušení jeho práva na obhajobu. Porušenie práva však nedosahuje intenzitu

porušenia práva zásadným spôsobom, pretože súdy ani na tieto výpovede neprihliadali.

Svedkovia zároveň boli vypočutí i na hlavnom pojednávaní pred súdom, a to za prítomnosti

obvineného a jeho obhajcu, resp. obhajkyne. Obvinený v rámci kontradiktórneho procesu

využil svoje právo a kládol svedkom otázky, na ktoré títo odpovedali.

Skutočnosť, že súdy nižšieho stupňa nevykonali dôkazy podľa návrhu obvineného,

sama osebe bez ďalšieho neznamená porušenie práva obvineného na obhajobu, hlavne

v situácii, keď súdy považovali skutkový stav za dostatočne preukázaný. Je plne

v kompetencii súdu, aby sám rozhodol v okolnostiach prípadu, ktoré dôkazy na zistenie

skutkového stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, vykoná, bez ohľadu na to, ktorá zo

strán konania ich navrhla.

Súd prvého stupňa pochybil, keď konal so svedkyňou ako

s poškodenou napriek tomu, že skutková veta neobsahuje konanie obvineného aj vo vzťahu

k nej. Nesprávnosť postupu okresného súdu odstránil odvolací súd, ktorý na verejnom

zasadnutí vyslovil, že do konania nepripúšťa. Uplatňovanie práv svedkyňou

ako osoby poškodenej nemalo vplyv na postavenie a odsúdenie obvineného.

Vo vzťahu k obvinenému vypovedala ako svedok, nie poškodená.

Je pravda, že prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina podal obžalobu bez

odôvodnenia obžalobného návrhu a pre trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Tr. zák.

účinného od 1. januára 2006 napriek tomu, že skutok sa stal v roku 2005, t. j. za účinnosti

starého a vyšetrovateľ policajného zboru podal návrh na podanie

obžaloby pre trestný čin podvodu podľa , . Nejde však

o porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom. Aplikácia nového

nebola pre obvineného priaznivejšia (trestná sadzba je u oboch zákonov rovnaká), preto aj

okresný súd uznal obvineného za vinného podľa ustanovení starého . Súd

pritom v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol dôvody, pre ktoré sa konanie

viedlo pre trestný čin podvodu podľa nového a obvinený bol nakoniec

uznaný za vinného podľa starého .

Pokiaľ ide o namietaný skutok, totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná

totožnosť konania páchateľa alebo následku jeho protiprávnej činnosti aspoň čiastočne,

pričom na ňu nemajú vplyv ani zmeny v jednotlivých okolnostiach, ktoré skutok

individualizujú, napríklad čas, miesto, spôsob jeho vykonania. Skutok je teda možné počas

konania upravovať, a to v závislosti od vykonaných dôkazov a získaných poznatkov

o relevantných skutočnostiach, nemôže sa však meniť jeho podstata daná účasťou

obvineného na určitej udalosti, z ktorej vzišiel škodlivý následok. Súd prvého stupňa na

základe vykonaného dokazovania upravil skutok, pričom konanie obvineného, ktorým

podviedol poškodenú , zostalo zachované.

Dovolací súd k tejto časti dovolania uzatvára, že postupom súdu prvého stupňa

nedošlo k porušeniu práva na obhajobu u obvineného zásadným

spôsobom, a preto dovolací dôvod podľa nie je naplnený.»

Sťažovateľ vo svojej argumentácii namietal nezákonnosť výsluchov svedkov

vykonaných v rámci prípravného konania, na výpovediach ktorých boli podľa neho

založené rozhodnutia súdov zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci. Najvyšší súd

v uznesení z 24. júna 2015 podľa zistenia ústavného súdu uvedenú argumentáciu vyhodnotil

a konštatoval, že na sťažovateľom označené výsluchy svedkov vykonané v prípravnom

konaní bez jeho prítomnosti, ako aj bez prítomnosti jeho obhajcu súdy zúčastnené na

rozhodovaní v jeho veci neprihliadali, t. j. v predmetnom konaní neboli výpovede týchto

svedkov zúčastnenými súdmi vyhodnotené ako právne významné dôkazy ovplyvňujúce ich

rozhodnutie o vine a treste, čo znamená, že aj nedodržanie zásady kontradiktórnosti konania

pri ich realizácii v prípravnom konaní nemohlo zásadným spôsobom zasiahnuť

do sťažovateľovho práva na obhajobu, keďže išlo o dôkazy neúčinné.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd sa v rámci odôvodnenia svojho uznesenia

z 24. júna 2015 taktiež zaoberal argumentáciou predloženou sťažovateľom v konaní

o dovolaní, ako aj v konaní o sťažnosti pred ústavným súdom a uviedol logické a právne

podložené úvahy, ktorými sa pri jej hodnotení spravoval, ako aj dôvody, prečo predložené

argumenty nepovažoval za relevantné. Samotná nespokojnosť sťažovateľa so závermi

najvyššieho súdu uvedenými v jeho uznesení z 24. júna 2015 nesvedčí o jeho arbitrárnosti,

resp. o arbitrárnosti záverov v ňom vyslovených a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom

na vyslovenie porušenia ním označených práv.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri

predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2016