Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 113/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť SVB – Spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových

priestorov, zastúpeného advokátskou kanceláriou OLEXOVA VASILISIN s. r. o.,

Dunajská 18, Bratislava, konajúceho advokátkou JUDr. Zuzanou OLEXOVOU, LL.M.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 28. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť SVB – Spoločenstvo vlastníkov bytov o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

25. februára 2014 doručená sťažnosť SVB – Spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových

priestorov (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou kanceláriou OLEXOVA

VASILISIN s. r. o., Dunajská 18, Bratislava, konajúcou advokátkou JUDr. Zuzanou

OLEXOVOU, LL.M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 28. novembra 2012

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva:

Dňa 7. novembra 20108 uzatvoril sťažovateľ so Š. M. zmluvu o nájme č. 72/03/2008

(ďalej len „zmluva“). Dňa 25. februára 2011 sťažovateľ zmluvu o nájme vypovedal z

dôvodu „vykonania stavebných úprav v rozpore so zmluvou – bez súhlasu prenajímateľa.

Ďalším dôvodom bolo aj užívanie priestorov ktoré predmetom nájmu nemali podľa názoru

prenajímateľa byť.“. Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom

sp. zn. z 28. mája 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) rozhodol, že

výpoveď je neplatná.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej poukazuje na to, že okresný súd v rozsudku „... uviedol,

že vzhľadom na skutočnosť, že nájomca priestor zásahmi zhodnotil a neboli zistené ani

zásahy ohrozujúce statiku budovy..., má za to, že sa nejednalo o platnú výpoveď.

Súd sa v rozsudku nevyporiadal s analýzou obsahu zmluvy, skutkom pre ktorý bola

výpoveď podaná a následným aplikovaním obsahu zmluvy na daný skutkový stav.

V odôvodnení rozsudku vôbec nie je uvedené, ako súd vyhodnotil konanie nájomcu,

ktorým vykonal úpravy bez predošlého súhlasu prenajímateľa z hľadiska porušenia...

Subjektívny názor žalobcu o zhodnotení priestoru nebol z pohľadu zmluvy síce

relevantný, napriek tomu žalovaný... zdokladoval aj negatívne stavebné dôsledky týchto

úprav – narušenie statiky budovy, rosný efekt z dôvodu nerovnomerného zateplenia budovy,

znemožnenie prístupu k rozvodom atď. a tiež fakt, že nájomca si bol vedomý trvalého

odmietavého postoja vlastníkov k búracím stavebným prácam v prízemí budovy...

Krajský súd Bratislava potvrdil závery súdu prvého stupňa a odôvodnil to tým, že

v tomto prípade nie je možné dôsledne aplikovať ustanovenie zmluvy, ktorou si účastníci

medzi sebou slobodne upravili právne vzťahy a .., ale je potrebné

tieto vykladať v súlade s účelom zákona. Súd neobjasnil, čo v danom prípade malo byť

účelom zákona, ktorý mal na mysli a ktorým sa pri výklade zmluvy riadil, ani neuviedol,

o aké právne ustanovenia svoj právny záver o výnimke zo záväznosti zmluvy pre jej

účastníkov opiera.

Krajský súd na podporu svojho záveru uviedol aj to, že sa jednalo o osobný spor

predsedníčky žalovaného a žalobcu. Ani v tomto prípade nie je zrejmé, aký právny vzťah má

táto skutočnosť k právnemu riešeniu platnosti výpovede a na základe akého právneho

ustanovenia. Odôvodnenie rozhodnutia sa javí preto ako zmätočné a nedostatočné.

Krajský súd v Bratislave sa rovnako v odôvodnení nezaoberal skutočnosťami, ktoré

mali... význam pre vyhodnotenie skutkového a právneho stavu a teda rozhodnutie vo veci,

a to...

či stavebné úpravy boli alebo neboli vykonané bez súhlasu prenajímateľa...

či došlo alebo nedošlo k užívaniu predmetu nájmu v rozpore so zmluvou...

ak došlo k užívaniu predmetu nájmu v rozpore so zmluvou – či toto na základe

zmluvy zakladalo alebo nezakladalo platný výpovedný dôvod...

Naopak – súdy uzavreli, že za... okolností spočívajúcich v tom že:

- mal nájomca priestory zhodnotiť a súčasne

- mal nájomca so štatutárnou predstaviteľkou prenajímateľa osobný konflikt,

nebol nájomca povinný zmluvu dodržať, resp. jej nedodržanie nemôže viesť k právnym

následkom (sankciám) zmluvne predpokladaných.

Súdy však uvedené skutkové, ani právne závery nijak nepodložili a v odôvodnení

rozsudku neuviedli, o aké právne predpisy svoj záver opreli a akými úvahami sa pritom

riadili.

Jednak súdy nevysvetlili, na základe čoho dospeli k presvedčeniu o zhodnotení

priestoru nájomcom, keďže podľa prenajímateľa naopak došlo k vážnym negatívnym

následkom, vrátane ohrozenia statiky budovy.

Súčasne neobjasnili, na základe čoho je podľa ich názoru otázka zhodnotenia

priestorov nájomcom relevantná vo vzťahu k záveru, či boli naplnené dôvody výpovede.

Napokon interpretácia práva prijatá súdom druhého stupňa, podľa ktorej

s prihliadnutím na účel zákona možno zmluvu porušiť, je v príkrom rozpore so zmluvnou

slobodou, ktorá je základným atribútom občiansko-právnych a obchodno-právnych vzťahov

a takýto výklad odporuje z nášho pohľadu základným právnym princípom usporiadania

zmluvných vzťahov.

Navyše, Krajský súd opäť opomenul tento svoj záver podložiť právne odkazom

na právnu normu.“.

Podľa sťažovateľa sa „... postup súdov... javí ako nedôvodný a arbitrárny až do tej

miery, že zásade popiera účel a význam právneho predpisu... a má za následok porušenie

základného práva na súdnu ochranu garantovanú v SR a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru....

V predmetnej veci sa odvolací súd rovnako ako prvostupňový súd dospeli k záverom

nemajúcim oporu v zákone, ani v zmluve, ich výkladom došlo k popretiu ustanovení zmluvy

uzatvorenej slobodne zmluvnými stranami, a to bez logického a ústavne konformného

zdôvodnenia takého postupu.

Uvedenú aplikáciu práva považujeme za takú, ktorá nemá oporu v zákone, je ústavne

nekonformná a jej výsledkom je neoprávnený zásah do práv sťažovateľa.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 28. 11. 2012 sp. zn.

právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde podľa porušil.

2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 28. 11. 2012 sp. zn.

právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd porušil.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa

28. 11. 2012 sp. zn. zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 167,74 EUR, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet

právneho zástupcu... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne

neopodstatnené“. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým

bol potvrdený rozsudok okresného súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne,

resp. svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ). Z týchto hľadísk potom ústavný

súd posudzoval rozsudok krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na obsah odôvodnenia

rozsudku okresného súdu: „Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že účastníci konania

uzatvorili dňa 7. 11. 2008 zmluvu o nájme, na základe ktorej odporca prenechal

2

navrhovateľovi do užívania nebytový priestor o výmere 112 ms príslušenstvom, tak ako

bolo vyznačené v pôdoryse, ktorý tvoril prílohu č. 1 Zmluvy. Dňa 25. 2. 2011 odporca

doručil navrhovateľovi výpoveď z nájomnej zmluvy dôvodiac, že navrhovateľ užíva priestor

nad stanovený rozsah, miestnosť č. 13 a vykonal stavebné úpravy bez súhlasu

prenajímateľa; montáž murovaných priečok namiesto montáže sadrokartónového podhľadu

so sadrokartonovými fabiónmi s izoláciou, ktoré z dôvodu bezpečnosti mali zostať

prístupné, zateplenie z vnútornej strany obvodovej múry a stropov, vybúranie dvoch nových

otvorov vo fasáde namiesto výmeny dverí a okna za plastové.

Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanovením § 9 ods. 1, 2 zák.

č. o nájme a podnájme nebytových priestorov, zastávajúc názor, že v konaní

nebolo preukázané, že by navrhovateľ užíval priestory, ktoré v zmluve dohodnuté neboli,

čo potvrdili svedkovia A. L. a P. M. Nebolo preukázané taktiež, že navrhovateľ vykonal

stavebné práce, ktoré by ohrozovali bezpečnosť prípadne statiku domu. Zo zápisnice z

rokovania zo dňa 30. 6. 2010, ktorej sa zúčastnili navrhovateľ, zástupcovia vlastníkov bytov

a mandatár je zrejmé, že vec je možné vyriešiť dohodou, keďže s návrhom, aby mohol

navrhovateľ čas miestnosti č. 13 užívať v pomernej časti je možné predelením

sadrokartónovou ľahko demontovateľnou priečkou, aby ju vlastníci mohli využívať ako

sklad alebo miestnosť pre zasadnutie zhromaždenia a navrhovateľ ako sklad, pričom toto

riešenie s úpravou ceny za prenájom plus presné určenie výmery by ukončilo dlhotrvajúci

spor medzi účastníkmi. Takéto riešenie odmietla iba predsedníčka spoločenstva Ing. H., čím

je potvrdená obrana navrhovateľa, že ide predovšetkým o osobný spor Ing. H. voči jeho

osobe, keďže vec je možné vyriešiť k spokojnosti oboch1 strán. V konaní nebolo preukázané

také porušenie zo strany navrhovateľa, ktoré zakladalo dôvod na výpoveď z nájmu

priestorov a súd prvého stupňa prihliadol aj na skutočnosť, že odporca investoval do

rekonštrukcie priestorov nie malú čiastku, priestor zveľadil, spor je možné ukončiť

mimosúdne v dôsledku čoho dospel k záveru, že návrh je dôvodný.“

Následne krajský súd poukázal na dôvody, ktorými sťažovateľ odôvodnil odvolanie

proti rozsudku okresného súdu: „... zmluvné strany si v čl. III bod 1 zmluvy o nájme

dohodli, že nájomca môže vykonávať stavebné úpravy za účelom zhodnotenia priestorov,

ktoré boli taxatívne vymenované v bode 2. V čl. VII v bode 4, pričom na akékoľvek iné

stavebné úpravy nad rámec taxatívne vymedzených úprav je potrebný predchádzajúci

písomný súhlas prenajímateľa. Navrhovateľ nad rámec povolených úprav zhotovil

murované priečky, sadrokartónové podhľady, vykonal zateplenie vnútra nebytového

priestoru a vybúral okenné otvory, čo navrhovateľ nepopiera. Jeho obrana smeruje k tomu,

že priestory zhodnotil, pričom zhodnotenie priestoru nie je predmetom tohto konania. Ani

jeden z vypočutých svedkov (A. L., P. M.) nepotvrdili, že na predmetné stavebné práce mal

navrhovateľ udelený súhlas. Súd sa sústredil na irelevantné zistenia, pričom neprihliadal

na príslušné zmluvné ustanovenia a podmienky udelenia súhlasu ako základný dôkaz

v prospech odporcu, a to napriek tomu, že táto argumentácia bola označená v každom

prejave odporcu a súd sa, s nimi vôbec nevysporiadal. V zmysle čl. I bod 1 zmluvy bolo ako

2

predmet nájmu dohodnutý priestor o výmere 112 m. Podľa pôdorysu uvedenému

dojednaniu zodpovedá predmet nájmu pozostávajúci z miestnosti č. 10, 11 a 12, ktoré majú

2

spolu výmeru 113,23 m. Sporná miestnosť č. 13 je technickou miestnosťou na účely

manipulácie s rozvodmi teplej vody pre celý bytový dom a má nezanedbateľnú výmeru

2

55 m, preto je vylúčené, aby vôľou zmluvných strán bolo prenajatie miestnosti č. 13. Súd sa

v odôvodnení svojho rozsudku obmedzil na tvrdenie, že navrhovateľ neužíval priestory,

ktoré by neboli dohodnuté v zmluve, pričom toto svoje tvrdenie nepodložil žiadnym

relevantným argumentom. Nevysporiadal sa s hlavným dôkazom odporcu, a to dojednaním

2

v zmluve podľa ktorého má byť predmet nájmu 112 mpriestoru, pričom nájom miestnosti

č. 13 zásadne odporuje. Namiesto toho súd na podporu svojho neopodstatneného záveru

uviedol, že zápis z rokovania účastníkov zo dňa 30. 6. 2010 o urovnaní vzťahov ohľadom

miestnosti č. 13 nepodpísala len predsedníčka odporcu, čo pripísal tomu, že celý nárok je

len výsledkom jej osobného sporu s navrhovateľom.“

K jednotlivým odvolacím dôvodom sťažovateľa krajský súd uviedol: „Predmetom

konania je určenie neplatnosti výpovede z nájmu nebytového priestoru z dôvodu užívania

nad stanovený rozsah a z dôvodu vykonania stavebných úprav bez súhlasu prenajímateľa.

Medzi účastníkmi konania je nesporné, že prenajímateľ v zmysle Zmluvy o nájme prenechal

2

nájomcovi do užívania nebytový priestor o výmere 112 m. Keďže v priebehu výkonu nájmu

došlo k nezrovnalostiam pri vymedzení plochy užívania, pristúpili účastníci zmluvy

k rokovaniu. Zo zápisnice z rokovania dňa 30. 6. 2010 vyplýva, že navrhovateľ

2

po premeraní prenajatej plochy užíva 115,97 m, pričom prenajímateľ prejavil záujem

o ďalšie rokovanie ohľadom využívania miestnosti č. 13 v pomernej časti, s možným

predelením sadrokartónovou ľahko demontovateľnou priečkou. Odporcom prezentovanú

snahu rokovať a záujem pokračovať v prenajímaní nebytového priestoru vyhodnotil súd

prvého stupňa za natoľko významnú, že za spornosť prejedávanej veci označil osobný spor

navrhovateľa s Ing. H., keď nezistil, že odporca užíva nebytový priestor nad stanovený

rozsah, resp. tento je zanedbateľný.

Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver ktorý si sudca urobí

o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na získané poznatky je vecou

vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom

hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú tak čiastkovo ako aj

komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov. Keďže

prvostupňovému súdu nemožno vyčítať hodnotenie dôkazov v rozpore s pravidlami

logického myslenia a v rozpore s právami a oprávnenými záujmami účastníkov, ako aj

v rozpore s prejavenou vôľou odporcu vec riešiť mimosúdne a ponechať prenajaté priestory

naďalej v užívaní navrhovateľovi, odporcom namietané odvolacie dôvody boli vyhodnotené

ako bezvýznamné.

Za spôsobilý odvolací dôvod nie je možné považovať ani tvrdenie, že navrhovateľ

porušil svoje oprávnenia a vykonal stavebné úpravy nad rámec povolených prác.

Z okolnosti predchádzajúcich uzatvoreniu nájomného vzťahu (a to tak z vyjadrení svedkov

p. L., p. M. a navrhovateľa) je nepopierateľným faktom, že úmyslom prenajímateľa bolo

nielen nebytové priestory prenajať, ktoré sa v dôsledku dezolátneho stavebnotechnického

stavu dlhšiu dobu nedarilo zrealizovať, ale aj zhodnotiť predmet nájmu vykonaním prác

uvedených v čl. III bod 2 Zmluvy o nájme. V kontexte uvedeného potom vyznieva následný

postoj prenajímateľa k vykonaným úpravám, ktoré priestory zhodnotili, neohrozili

bezpečnosť za prekvapivý, blížiaci sa k šikanóznemu a špekulatívnemu výkonu subjektívnych

práv spočívajúceho v uplatnení výpovedného dôvodu, ktorý je prejavom nepodstatného,

účelového a tendenčného formalizmu, naviac je vo výraznom nesúlade s materiálnym

účelom a podstatou zmluvného vzťahu založeného na ekonomickom využití chátraných

nebytových priestorov.

Odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade nemožno tolerovať formalistický

postup, ktorým sa za použitia sofistikovanej argumentácie odporcu poukazujúc na striktné

znenie Zmluvy o nájme a zákona o nebytových priestoroch odôvodňuje zrejmá

nespravodlivosť. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, alebo

znením Zmluvy, ale sa od neho môže a musí odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona,

pretože povinnosť súdov vyhľadávať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné

pokyny v zákonnom texte, alebo v zmluvnom dojednaní, ale tiež povinnosť zisťovať

a formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem

a ústavných zásad.

Obsah odvolania odporcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku

súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani

v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré

by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych

záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. V konaní nevyplynuli

najavo ani také vady konania, ktoré by mali za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia

( ).

So zreteľom na uvedené odvolací súd, stotožňujúc sa s odôvodnením rozhodnutia

súdu prvého stupňa, rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny podľa

, potvrdil.“

Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom

a právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje

základné právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd,

má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného

rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj generálna právna norma civilného procesu

() v ustanovení , podľa ktorého v odôvodnení

rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa

vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne

vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto

zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranu podľa

, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie,

vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že

rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je

založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa

posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každej veci.

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Krajský súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľom nastolenému

problému a objasnil svoje úvahy o tom, prečo považuje výpoveď zmluvy o nájme

za neplatnú.

Vo svojej doterajšej judikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(m. m. , , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V danom prípade k námietkam sťažovateľa vyjadreným v odvolaní zaujal podrobné

stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už okresný súd, pričom z citovanej časti

odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu (poukaz na § 219 ods. 1 a 2

) vyplýva, že okresný súd zistil správne skutkový stav

a správne vec právne posúdil.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd

dospel v spojení s rozsudkom okresného súdu, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,

že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor, podľa

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu

vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietaný rozsudok nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne

aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu.

Ústavný súd zdôrazňuje, že pri hľadaní práva považuje za samozrejmé a určujúce, že

v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych okolností každého prípadu, ktoré

vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov. Je povinnosťou všeobecného súdu

zohľadniť všetky relevantné okolnosti súdenej veci. Pokiaľ krajský súd pri posudzovaní

platnosti výpovede nájomnej zmluvy nezvolil prísne formalistický prístup, ktorý od neho

sťažovateľ požadoval, a zohľadnil tiež okolnosti, ktoré predchádzali uzatvoreniu zmluvy,

a tiež okolnosti, ku ktorým došlo počas trvania zmluvy, a účel, ktorý mal byť zmluvou

dosiahnutý, potom nemožno jeho postup hodnotiť ako odporujúci základnému právu na

súdnu ochranu podľa a právu na spravodlivý proces podľa

dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa ani práva podľa dohovoru.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom

prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, a preto sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2014