Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 113/2014
PDF · 224.68 KB
No categories available
I. ÚS 113/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť SVB – Spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových
priestorov, zastúpeného advokátskou kanceláriou OLEXOVA VASILISIN s. r. o.,
Dunajská 18, Bratislava, konajúceho advokátkou JUDr. Zuzanou OLEXOVOU, LL.M.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 393/2012
z 28. novembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť SVB – Spoločenstvo vlastníkov bytov o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
25. februára 2014 doručená sťažnosť SVB – Spoločenstvo vlastníkov bytov a nebytových
priestorov (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátskou kanceláriou OLEXOVA
VASILISIN s. r. o., Dunajská 18, Bratislava, konajúcou advokátkou JUDr. Zuzanou
OLEXOVOU, LL.M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 393/2012 z 28. novembra 2012
(ďalej len „rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva:
Dňa 7. novembra 20108 uzatvoril sťažovateľ so Š. M. zmluvu o nájme č. 72/03/2008
(ďalej len „zmluva“). Dňa 25. februára 2011 sťažovateľ zmluvu o nájme vypovedal z
dôvodu „vykonania stavebných úprav v rozpore so zmluvou – bez súhlasu prenajímateľa.
Ďalším dôvodom bolo aj užívanie priestorov ktoré predmetom nájmu nemali podľa názoru
prenajímateľa byť.“. Okresný súd Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom
sp. zn. 7 C 218/2011 z 28. mája 2012 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) rozhodol, že
výpoveď je neplatná.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej poukazuje na to, že okresný súd v rozsudku „... uviedol,
že vzhľadom na skutočnosť, že nájomca priestor zásahmi zhodnotil a neboli zistené ani
zásahy ohrozujúce statiku budovy..., má za to, že sa nejednalo o platnú výpoveď.
Súd sa v rozsudku nevyporiadal s analýzou obsahu zmluvy, skutkom pre ktorý bola
výpoveď podaná a následným aplikovaním obsahu zmluvy na daný skutkový stav.
V odôvodnení rozsudku vôbec nie je uvedené, ako súd vyhodnotil konanie nájomcu,
ktorým vykonal úpravy bez predošlého súhlasu prenajímateľa z hľadiska porušenia...
Subjektívny názor žalobcu o zhodnotení priestoru nebol z pohľadu zmluvy síce
relevantný, napriek tomu žalovaný... zdokladoval aj negatívne stavebné dôsledky týchto
úprav – narušenie statiky budovy, rosný efekt z dôvodu nerovnomerného zateplenia budovy,
znemožnenie prístupu k rozvodom atď. a tiež fakt, že nájomca si bol vedomý trvalého
odmietavého postoja vlastníkov k búracím stavebným prácam v prízemí budovy...
Krajský súd Bratislava potvrdil závery súdu prvého stupňa a odôvodnil to tým, že
v tomto prípade nie je možné dôsledne aplikovať ustanovenie zmluvy, ktorou si účastníci
medzi sebou slobodne upravili právne vzťahy a zákona č. 116/1990 Z. z..., ale je potrebné
tieto vykladať v súlade s účelom zákona. Súd neobjasnil, čo v danom prípade malo byť
účelom zákona, ktorý mal na mysli a ktorým sa pri výklade zmluvy riadil, ani neuviedol,
o aké právne ustanovenia svoj právny záver o výnimke zo záväznosti zmluvy pre jej
účastníkov opiera.
Krajský súd na podporu svojho záveru uviedol aj to, že sa jednalo o osobný spor
predsedníčky žalovaného a žalobcu. Ani v tomto prípade nie je zrejmé, aký právny vzťah má
táto skutočnosť k právnemu riešeniu platnosti výpovede a na základe akého právneho
ustanovenia. Odôvodnenie rozhodnutia sa javí preto ako zmätočné a nedostatočné.
Krajský súd v Bratislave sa rovnako v odôvodnení nezaoberal skutočnosťami, ktoré
mali... význam pre vyhodnotenie skutkového a právneho stavu a teda rozhodnutie vo veci,
a to...
či stavebné úpravy boli alebo neboli vykonané bez súhlasu prenajímateľa...
či došlo alebo nedošlo k užívaniu predmetu nájmu v rozpore so zmluvou...
ak došlo k užívaniu predmetu nájmu v rozpore so zmluvou – či toto na základe
zmluvy zakladalo alebo nezakladalo platný výpovedný dôvod...
Naopak – súdy uzavreli, že za... okolností spočívajúcich v tom že:
- mal nájomca priestory zhodnotiť a súčasne
- mal nájomca so štatutárnou predstaviteľkou prenajímateľa osobný konflikt,
nebol nájomca povinný zmluvu dodržať, resp. jej nedodržanie nemôže viesť k právnym
následkom (sankciám) zmluvne predpokladaných.
Súdy však uvedené skutkové, ani právne závery nijak nepodložili a v odôvodnení
rozsudku neuviedli, o aké právne predpisy svoj záver opreli a akými úvahami sa pritom
riadili.
Jednak súdy nevysvetlili, na základe čoho dospeli k presvedčeniu o zhodnotení
priestoru nájomcom, keďže podľa prenajímateľa naopak došlo k vážnym negatívnym
následkom, vrátane ohrozenia statiky budovy.
Súčasne neobjasnili, na základe čoho je podľa ich názoru otázka zhodnotenia
priestorov nájomcom relevantná vo vzťahu k záveru, či boli naplnené dôvody výpovede.
Napokon interpretácia práva prijatá súdom druhého stupňa, podľa ktorej
s prihliadnutím na účel zákona možno zmluvu porušiť, je v príkrom rozpore so zmluvnou
slobodou, ktorá je základným atribútom občiansko-právnych a obchodno-právnych vzťahov
a takýto výklad odporuje z nášho pohľadu základným právnym princípom usporiadania
zmluvných vzťahov.
Navyše, Krajský súd opäť opomenul tento svoj záver podložiť právne odkazom
na právnu normu.“.
Podľa sťažovateľa sa „... postup súdov... javí ako nedôvodný a arbitrárny až do tej
miery, že zásade popiera účel a význam právneho predpisu... a má za následok porušenie
základného práva na súdnu ochranu garantovanú v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru....
V predmetnej veci sa odvolací súd rovnako ako prvostupňový súd dospeli k záverom
nemajúcim oporu v zákone, ani v zmluve, ich výkladom došlo k popretiu ustanovení zmluvy
uzatvorenej slobodne zmluvnými stranami, a to bez logického a ústavne konformného
zdôvodnenia takého postupu.
Uvedenú aplikáciu práva považujeme za takú, ktorá nemá oporu v zákone, je ústavne
nekonformná a jej výsledkom je neoprávnený zásah do práv sťažovateľa.“.
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 28. 11. 2012 sp. zn. 9Co/393/2012
právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušil.
2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 28. 11. 2012 sp. zn. 9Co/393/2012
právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd porušil.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
28. 11. 2012 sp. zn. 9Co/393/2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 167,74 EUR, ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť na účet
právneho zástupcu... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie
rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy „zjavne
neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie
poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania
sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak
na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení
alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd
navrhovateľa a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe
argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým
bol potvrdený rozsudok okresného súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozhodnutím
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov
s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä
v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne,
resp. svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Z týchto hľadísk potom ústavný
súd posudzoval rozsudok krajského súdu.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na obsah odôvodnenia
rozsudku okresného súdu: „Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že účastníci konania
uzatvorili dňa 7. 11. 2008 zmluvu o nájme, na základe ktorej odporca prenechal
2
navrhovateľovi do užívania nebytový priestor o výmere 112 ms príslušenstvom, tak ako
bolo vyznačené v pôdoryse, ktorý tvoril prílohu č. 1 Zmluvy. Dňa 25. 2. 2011 odporca
doručil navrhovateľovi výpoveď z nájomnej zmluvy dôvodiac, že navrhovateľ užíva priestor
nad stanovený rozsah, miestnosť č. 13 a vykonal stavebné úpravy bez súhlasu
prenajímateľa; montáž murovaných priečok namiesto montáže sadrokartónového podhľadu
so sadrokartonovými fabiónmi s izoláciou, ktoré z dôvodu bezpečnosti mali zostať
prístupné, zateplenie z vnútornej strany obvodovej múry a stropov, vybúranie dvoch nových
otvorov vo fasáde namiesto výmeny dverí a okna za plastové.
Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanovením § 9 ods. 1, 2 zák.
č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov, zastávajúc názor, že v konaní
nebolo preukázané, že by navrhovateľ užíval priestory, ktoré v zmluve dohodnuté neboli,
čo potvrdili svedkovia A. L. a P. M. Nebolo preukázané taktiež, že navrhovateľ vykonal
stavebné práce, ktoré by ohrozovali bezpečnosť prípadne statiku domu. Zo zápisnice z
rokovania zo dňa 30. 6. 2010, ktorej sa zúčastnili navrhovateľ, zástupcovia vlastníkov bytov
a mandatár je zrejmé, že vec je možné vyriešiť dohodou, keďže s návrhom, aby mohol
navrhovateľ čas miestnosti č. 13 užívať v pomernej časti je možné predelením
sadrokartónovou ľahko demontovateľnou priečkou, aby ju vlastníci mohli využívať ako
sklad alebo miestnosť pre zasadnutie zhromaždenia a navrhovateľ ako sklad, pričom toto
riešenie s úpravou ceny za prenájom plus presné určenie výmery by ukončilo dlhotrvajúci
spor medzi účastníkmi. Takéto riešenie odmietla iba predsedníčka spoločenstva Ing. H., čím
je potvrdená obrana navrhovateľa, že ide predovšetkým o osobný spor Ing. H. voči jeho
osobe, keďže vec je možné vyriešiť k spokojnosti oboch1 strán. V konaní nebolo preukázané
také porušenie zo strany navrhovateľa, ktoré zakladalo dôvod na výpoveď z nájmu
priestorov a súd prvého stupňa prihliadol aj na skutočnosť, že odporca investoval do
rekonštrukcie priestorov nie malú čiastku, priestor zveľadil, spor je možné ukončiť
mimosúdne v dôsledku čoho dospel k záveru, že návrh je dôvodný.“
Následne krajský súd poukázal na dôvody, ktorými sťažovateľ odôvodnil odvolanie
proti rozsudku okresného súdu: „... zmluvné strany si v čl. III bod 1 zmluvy o nájme
dohodli, že nájomca môže vykonávať stavebné úpravy za účelom zhodnotenia priestorov,
ktoré boli taxatívne vymenované v bode 2. V čl. VII v bode 4, pričom na akékoľvek iné
stavebné úpravy nad rámec taxatívne vymedzených úprav je potrebný predchádzajúci
písomný súhlas prenajímateľa. Navrhovateľ nad rámec povolených úprav zhotovil
murované priečky, sadrokartónové podhľady, vykonal zateplenie vnútra nebytového
priestoru a vybúral okenné otvory, čo navrhovateľ nepopiera. Jeho obrana smeruje k tomu,
že priestory zhodnotil, pričom zhodnotenie priestoru nie je predmetom tohto konania. Ani
jeden z vypočutých svedkov (A. L., P. M.) nepotvrdili, že na predmetné stavebné práce mal
navrhovateľ udelený súhlas. Súd sa sústredil na irelevantné zistenia, pričom neprihliadal
na príslušné zmluvné ustanovenia a podmienky udelenia súhlasu ako základný dôkaz
v prospech odporcu, a to napriek tomu, že táto argumentácia bola označená v každom
prejave odporcu a súd sa, s nimi vôbec nevysporiadal. V zmysle čl. I bod 1 zmluvy bolo ako
2
predmet nájmu dohodnutý priestor o výmere 112 m. Podľa pôdorysu uvedenému
dojednaniu zodpovedá predmet nájmu pozostávajúci z miestnosti č. 10, 11 a 12, ktoré majú
2
spolu výmeru 113,23 m. Sporná miestnosť č. 13 je technickou miestnosťou na účely
manipulácie s rozvodmi teplej vody pre celý bytový dom a má nezanedbateľnú výmeru
2
55 m, preto je vylúčené, aby vôľou zmluvných strán bolo prenajatie miestnosti č. 13. Súd sa
v odôvodnení svojho rozsudku obmedzil na tvrdenie, že navrhovateľ neužíval priestory,
ktoré by neboli dohodnuté v zmluve, pričom toto svoje tvrdenie nepodložil žiadnym
relevantným argumentom. Nevysporiadal sa s hlavným dôkazom odporcu, a to dojednaním
2
v zmluve podľa ktorého má byť predmet nájmu 112 mpriestoru, pričom nájom miestnosti
č. 13 zásadne odporuje. Namiesto toho súd na podporu svojho neopodstatneného záveru
uviedol, že zápis z rokovania účastníkov zo dňa 30. 6. 2010 o urovnaní vzťahov ohľadom
miestnosti č. 13 nepodpísala len predsedníčka odporcu, čo pripísal tomu, že celý nárok je
len výsledkom jej osobného sporu s navrhovateľom.“
K jednotlivým odvolacím dôvodom sťažovateľa krajský súd uviedol: „Predmetom
konania je určenie neplatnosti výpovede z nájmu nebytového priestoru z dôvodu užívania
nad stanovený rozsah a z dôvodu vykonania stavebných úprav bez súhlasu prenajímateľa.
Medzi účastníkmi konania je nesporné, že prenajímateľ v zmysle Zmluvy o nájme prenechal
2
nájomcovi do užívania nebytový priestor o výmere 112 m. Keďže v priebehu výkonu nájmu
došlo k nezrovnalostiam pri vymedzení plochy užívania, pristúpili účastníci zmluvy
k rokovaniu. Zo zápisnice z rokovania dňa 30. 6. 2010 vyplýva, že navrhovateľ
2
po premeraní prenajatej plochy užíva 115,97 m, pričom prenajímateľ prejavil záujem
o ďalšie rokovanie ohľadom využívania miestnosti č. 13 v pomernej časti, s možným
predelením sadrokartónovou ľahko demontovateľnou priečkou. Odporcom prezentovanú
snahu rokovať a záujem pokračovať v prenajímaní nebytového priestoru vyhodnotil súd
prvého stupňa za natoľko významnú, že za spornosť prejedávanej veci označil osobný spor
navrhovateľa s Ing. H., keď nezistil, že odporca užíva nebytový priestor nad stanovený
rozsah, resp. tento je zanedbateľný.
Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje, že záver ktorý si sudca urobí
o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených skutočností vzhľadom na získané poznatky je vecou
vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom
hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces, ktorého podstatou sú tak čiastkovo ako aj
komplexné závery sudcu o vierohodnosti poznatkov získaných vykonaním dôkazov. Keďže
prvostupňovému súdu nemožno vyčítať hodnotenie dôkazov v rozpore s pravidlami
logického myslenia a v rozpore s právami a oprávnenými záujmami účastníkov, ako aj
v rozpore s prejavenou vôľou odporcu vec riešiť mimosúdne a ponechať prenajaté priestory
naďalej v užívaní navrhovateľovi, odporcom namietané odvolacie dôvody boli vyhodnotené
ako bezvýznamné.
Za spôsobilý odvolací dôvod nie je možné považovať ani tvrdenie, že navrhovateľ
porušil svoje oprávnenia a vykonal stavebné úpravy nad rámec povolených prác.
Z okolnosti predchádzajúcich uzatvoreniu nájomného vzťahu (a to tak z vyjadrení svedkov
p. L., p. M. a navrhovateľa) je nepopierateľným faktom, že úmyslom prenajímateľa bolo
nielen nebytové priestory prenajať, ktoré sa v dôsledku dezolátneho stavebnotechnického
stavu dlhšiu dobu nedarilo zrealizovať, ale aj zhodnotiť predmet nájmu vykonaním prác
uvedených v čl. III bod 2 Zmluvy o nájme. V kontexte uvedeného potom vyznieva následný
postoj prenajímateľa k vykonaným úpravám, ktoré priestory zhodnotili, neohrozili
bezpečnosť za prekvapivý, blížiaci sa k šikanóznemu a špekulatívnemu výkonu subjektívnych
práv spočívajúceho v uplatnení výpovedného dôvodu, ktorý je prejavom nepodstatného,
účelového a tendenčného formalizmu, naviac je vo výraznom nesúlade s materiálnym
účelom a podstatou zmluvného vzťahu založeného na ekonomickom využití chátraných
nebytových priestorov.
Odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade nemožno tolerovať formalistický
postup, ktorým sa za použitia sofistikovanej argumentácie odporcu poukazujúc na striktné
znenie Zmluvy o nájme a zákona o nebytových priestoroch odôvodňuje zrejmá
nespravodlivosť. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, alebo
znením Zmluvy, ale sa od neho môže a musí odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona,
pretože povinnosť súdov vyhľadávať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné
pokyny v zákonnom texte, alebo v zmluvnom dojednaní, ale tiež povinnosť zisťovať
a formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem
a ústavných zásad.
Obsah odvolania odporcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku
súdu prvého stupňa z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani
v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré
by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych
záverov, na ktorých súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie. V konaní nevyplynuli
najavo ani také vady konania, ktoré by mali za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia
So zreteľom na uvedené odvolací súd, stotožňujúc sa s odôvodnením rozhodnutia
súdu prvého stupňa, rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny podľa
§ 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.“
Jednou z neoddeliteľných súčastí princípu právnej istoty v demokratickom
a právnom štáte je aj garancia, že ak sa fyzická osoba alebo právnická osoba, využijúc svoje
základné právo na súdnu ochranu, obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd,
má právo, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného
rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj generálna právna norma civilného procesu
(Občianskeho súdneho poriadku) v ustanovení § 157 ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa
vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Toto
zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie,
vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že
rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je
založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa
posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každej veci.
Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).
Krajský súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľom nastolenému
problému a objasnil svoje úvahy o tom, prečo považuje výpoveď zmluvy o nájme
za neplatnú.
Vo svojej doterajšej judikatúre ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane
(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
V danom prípade k námietkam sťažovateľa vyjadreným v odvolaní zaujal podrobné
stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už okresný súd, pričom z citovanej časti
odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu (poukaz na § 219 ods. 1 a 2
Občianskeho súdneho poriadku) vyplýva, že okresný súd zistil správne skutkový stav
a správne vec právne posúdil.
Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových
a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým krajský súd
dospel v spojení s rozsudkom okresného súdu, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť,
že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa
ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietaný rozsudok nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne
aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru
krajského súdu.
Ústavný súd zdôrazňuje, že pri hľadaní práva považuje za samozrejmé a určujúce, že
v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych okolností každého prípadu, ktoré
vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov. Je povinnosťou všeobecného súdu
zohľadniť všetky relevantné okolnosti súdenej veci. Pokiaľ krajský súd pri posudzovaní
platnosti výpovede nájomnej zmluvy nezvolil prísne formalistický prístup, ktorý od neho
sťažovateľ požadoval, a zohľadnil tiež okolnosti, ktoré predchádzali uzatvoreniu zmluvy,
a tiež okolnosti, ku ktorým došlo počas trvania zmluvy, a účel, ktorý mal byť zmluvou
dosiahnutý, potom nemožno jeho postup hodnotiť ako odporujúci základnému právu na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy a právu na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom
prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami, a preto sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. marca 2014