Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 722/2013
PDF · 257.21 KB
No categories available
IV. ÚS 722/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti M. R., zastúpeného advokátkou
JUDr. Miroslavou Tencerovou, Šafárikovo námestie 2, Bratislava, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 45 C 180/2006, za účasti
Okresného súdu Bratislava II, takto
rozhodol:
1. Základné právo M. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn.
45 C 180/2006 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
45 C 180/2006 konal bez zbytočných prieťahov.
3. M. R. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc
eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť M. R. trovy konania v sume
417,98 € (slovom štyristosedemnásť eur a deväťdesiatosem centov) na účet jeho právnej
zástupkyne JUDr. Miroslavy Tencerovej, Šafárikovo námestie 2, Bratislava, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2013
doručená sťažnosť M. R., (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 45 C 180/2006.
Sťažovateľ v sťažnosti najmä uvádza:
«Navrhovateľ sa návrhom na vydanie rozsudku zo dňa 15. 08. 2005 (podanom dňa
17. 08. 2005) domáhal, aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy vo výške 421 088,- Sk
s príslušenstvom (ďalej len ako „návrh na vydanie rozsudku“). Navrhovateľ sa domáhal
zaplatenia uvedenej sumy z titulu nárokov, ktoré mu vznikli odstúpením od kúpnej zmluvy zo
dňa 15. 08. 2002 a odstúpením od zmluvy o dielo zo dňa 06. 11. 2002.
Okresný súd Bratislava II vydal dňa 07. 03. 2007 rozsudok pod č. k. 45 C 180/2006-
156, ktorým zaviazal odporcu na zaplatenie sumy vo výške 37 489,- Sk, spolu s úrokom
z omeškania vo výške 6 % ročne z dlžnej sumy od 14. 07. 2005 do zaplatenia. Uznaný nárok
navrhovateľa predstavoval cenu za dodávku a montáž splynovacieho zariadenia na
predmetnom vozidle. Vo zvyšku t. j. v časti čo do vrátania kúpnej ceny vozidla súd návrh
zamietol. Súčasne súd zaviazal navrhovateľa na náhradu trov konania voči odporcovi,
v celkovej výške 50 292,- Sk k rukám právnej zástupkyne odporcu.
Proti vyššie uvedenému rozsudku podal navrhovateľ dňa 20. 04. 2007
prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie a to v časti, v ktorej súd návrh
zamietol, ako i v časti ohľadne náhrady trov konania. V odvolaní požiadal navrhovateľ
o pripustenie zmeny petitu... Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením zo dňa
30. 06. 2008, č. k. 2 Co 330/07-186, rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 07. 03. 2007
v napadnutej časti zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.
Uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 15. 12. 2008 Okresný súd Bratislava II
pripustil zmenu petitu, tak ako to žiadal navrhovateľ.
Po vykonanom dokazovaní vyniesol Okresný súd Bratislava II dňa 29. 06. 2009
rozsudok, č. k. 45 C/180/2006-212, ktorým zaviazal odporcu na zaplatenie sumy vo výške
13 230,73 EUR (čo v slovenských korunách predstavuje sumu vo výške 398 589,- Sk) spolu
so 6 % ročným úrokom z omeškania od 14. 07. 2005 až do zaplatenia ako aj náhradu trov
konania v sume 1 652,12 EUR a trov právneho zastúpenia v sume 3 660,38 EUR všetko do
3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že navrhovateľ je v tej istej lehote povinný vrátiť
odporcovi motorové vozidlo značky DAEWOO Lanos II S4DR.
Proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, č. k. 45 C/180/2006-212 zo dňa 29. 06.
2009 podal odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 08. 09. 2009
odvolanie. Uvedeným odvolaním žiadal odporca odvolací súd, aby predmetný rozsudok
zmenil alt. v napadnutej časti zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie v
zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. h) Občianskeho súdneho poriadku.
Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd uznesením zo dňa 31. 01. 2011,
č. k. 2 Co 25/2010 - 237, rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vrátil mu
vec na ďalšie konanie.
Po vrátení predmetnej právnej veci z Krajského súdu v Bratislave (dňa 08. 03. 2011)
ustanovil Okresný súd Bratislava II uznesením zo dňa 27. 07. 2011 znalca M. R., z odboru:
Doprava cestná, odvetvie: Technický stav cestných vozidiel.
Uznesením zo dňa 09. 02. 2012, č. k. 45 C/180/2006-256 prvostupňový súd zrušil
uznesenie zo dňa 27. 07. 2011, č. k. 45 C/180/2006-213, ktorým bolo nariadené znalecké
dokazovanie znalcom M. R. Dňa 03. 04. 2012 vydal Okresný súd Bratislava II uznesenie,
č. k. 45 C/180/2006-262, ktorým priznal znalcovi znalečné vo výške 33,02 EUR.
Uznesením zo dňa 20. 09. 2012, č. k. 45 C/180/2006-267 ustanovil Okresný súd
Bratislava II nového znalca z odboru Doprava cestná, odvetvie: Technický stav cestných
vozidiel, a to R. H. K vytýčeniu nového termínu súdneho pojednávania však opäť nedošlo.
Od podania návrhu na vydanie rozsudku na zaplatenie 421 088,- Sk s
príslušenstvom, dňa 17.08.2005 uplynulo ku dňu podania tejto žiadosti t. j. ku dňu 12. 03.
2013 viac ako 7,5 roka. Navrhovateľ investoval do vozidla nemalú čiastku finančných
prostriedkov bez toho, aby mal z neho reálny úžitok. Navrhovateľ žije v neustálej právnej
neistote. K jej odstráneniu dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným
zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako
právoplatným rozhodnutím súdu. Právna neistota vyvoláva v obžalovanom pocity krivdy,
úzkosti a nespravodlivosti.»
Sťažovateľ tvrdí, že „postupom Okresného súdu Bratislava II došlo k porušeniu
práva navrhovateľa stanoveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky... činnosťou
Okresného súdu Bratislava II bolo porušené aj právo účastníka konania na spravodlivé
a verejné prejednanie veci v primeranej lehote nezávislým a nestranným súdom v súlade
s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Sťažovateľ sa domáha tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia
vo výške 20 000 €, čo odôvodňuje takto: „Dôvodom žiadosti o priznanie primeraného
zadosťučinenia je predovšetkým samotná skutočnosť porušenia práva sťažovateľa
a dlhodobo trvajúci stav právnej neistoty, ktorý pretrvával z dôvodu nečinnosti všeobecného
súdu. Nemajetková ujma spôsobená sťažovateľovi je priamym následkom porušenia
základného práva ustanoveného v čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky zo strany Okresného
súdu Bratislava II.“
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí
jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod č. k. 45 C 180/2006 porušené bolo.
2. Sťažovateľ v prípade vyslovenia porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd žiada zároveň o priznanie primeraného zadosťučinenia vo výške
20 000,- EUR (slovom: dvadsaťtisíc eur).
3. Sťažovateľovi priznáva úhradu trov konania v sume 747,72 EUR, ktoré je Okresný
súd Bratislava II povinný zaplatiť na účet advokátky JUDr. Miroslavy Tencerovej..., do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedníčku okresného
súdu o vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu reagovala predsedníčka
okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 3161/2013 z 5. novembra 2013, v ktorom okrem iného
uviedla: „Z úkonov vykonaných v konaní jednoznačne vyplýva, že zo strany súdu
k zbytočným prieťahom nedochádza. Je pravdou, že od podania návrhu uplynul už dlhší
časový odstup, avšak je potrebné uviesť, že vo veci bol už dvakrát vyhlásený rozsudok,
pričom Krajský súd v Bratislave vec zrušil a vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Ak aj vo veci vznikli nejaké prieťahy, neboli spôsobené nečinnosťou zo strany súdu
ale zo strany súdnych znalcov. Prvý ustanovený znalec znalecký posudok nevypracoval,
pričom po preštudovaní spisu uviedol, že v období rokov 1995 - 2005 bol zamestnancom
spoločnosti S., s. r. o. a od roku 2005 je riaditeľom spoločnosti, ktorej najvýznamnejším
klientom je spoločnosti S., s. r. o. V tejto súvislosti znalec uviedol, že by mohli vzniknúť zo
strany účastníkov konania pochybnosti o nezaujatosti znalca.
Z uvedeného dôvodu došlo následne k zrušeniu uznesenia o ustanovení znalca
a opätovne bol v konaní ustanovený nový znalec, ktorý znalecký posudok vypracoval až po
niekoľkých urgenciách a vzájomnej komunikácii so súdom. V konaní sa pokračuje
v súčasnej dobe plynulo a bez prieťahov.“
Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 722/2013-22 z 12. decembra 2013 prijal
sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 45 C 180/2006.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresného
súdu, aby prípadne doplnila predchádzajúce vyjadrenie okresného súdu k sťažnosti
a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčka
okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 2025/2014 z 5. februára 2014 oznámila, že netrvá na
tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a že zotrváva na svojom vyjadrení
k sťažnosti z 5. novembra 2013 a nebude ho už dopĺňať.
Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrila, či trvá
na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedníčky okresného
súdu sp. zn. Spr 3161/2013 z 5. novembra 2013 a sp. zn. Spr. 2025/2014 z 5. februára 2014
na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.
Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 7. marca 2014
oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, pričom v ňom navyše okrem
iného uviedla: „V uznesení Okresného súdu Bratislava II zo dňa 9. 2. 2012,
č. k. 45 C/180/2006 o zrušení uznesenia OS BA II zo dňa 27. 7. 2011 (ktorým súd v konaní
nariadil znalecké dokazovanie) sa však dôvody uvádzané vo vyjadrení predsedníčky
Okresného súdu Bratislava II zo dňa 5. 11. 2013 neuvádzajú. Predmetné uznesenie OS BA
II zo dňa 9. 2. 2012 je odôvodnené tým, že súd dospel k záveru, že sa nebude pokračovať
v dokazovaní vypracovaním znaleckého posudku (t. j. vo všeobecnosti, nie týmto
konkrétnym znalcom) vzhľadom na vyjadrenia R. (s ktorými sa navrhovateľ stotožnil), že
vzhľadom na dlhý časový odstup od podania žalobného návrhu možno predpokladať
spochybniteľnosť znaleckého dokazovania, pričom toto nebude účelné a efektívne aj
vzhľadom na finančnú náročnosť vyhodnotenia technického stavu vozidla (najmä
v súvislosti stým, že súčasný stav vozidla nemusí byť zhodný s jeho stavom v predmetnom
období 2002-2005). Znalec M. R. súčasne poukázal na znalecký posudok znaleckej
organizácie S. (ktorej bol zamestnancom do marca 2005), z ktorého súd môže vychádzať pri
posudzovaní stavu vozidla v predmetnom období. V odôvodnení predmetného uznesenia
Okresného súdu Bratislava II zo dňa 9. 2. 2012 sa však neuvádza, že by nariadenie
znaleckého dokazovania znalcom M. R. bolo zrušené z dôvodov uvádzaných predsedníčkou
OS BA II v jej vyjadrení k sťažnosti zo dňa 5. 11. 2013.
O to prekvapivejšie bolo potom následné rozhodnutie súdu o ďalšom nariadení
znaleckého dokazovania znalcom R. H. (20. 9. 2012). Tento znalec len potvrdil vyjadrenia
predchádzajúceho znalca R., že vzhľadom na stav vozidla a možný vznik neodôvodnených
následných škôd rozhodne neodporučil doplnenie nádrží palivami a uskutočnenie skúšobnej
jazdy, pričom považoval za nesporné, že vady bránia riadnemu užívaniu vozidla. Nákladné
a časovo náročné skúmanie technického stavu vozidla a závad na ňom vyhodnotil ako
neúčelné a nehospodárne (chronologický popis na str. 3 a 4 ústavnej sťažnosti)...
I keby argumenty súdu o na prieťahoch spôsobených znalcami boli relevantné, súd
mohol a mal použiť dostupné právne prostriedky na zabezpečenie nápravy, čo však neučinil.
Prieťahy súdu v súvislosti so znaleckým dokazovaním však vidím v tom, že napriek
informácii znalca R. o jeho neúčelnosti súd opätovne nariadil znalecké dokazovanie
(ktorého závery sú len potvrdením vyjadrenia predchádzajúceho znalca R.)...“
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 45 C 180/2006 a z písomných
vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil tieto skutočnosti o doterajšom priebehu
namietaného konania:
Sťažovateľ (v procesnom postavení navrhovateľa) podal 17. augusta 2005 návrh na
vydanie platobného rozkazu, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 421 088 Sk s prísl.
Okresný súd vyzval 20. septembra 2005 navrhovateľa na zaplatenie súdneho
poplatku za návrh na začatie konania a následne 8. novembra 2005 uznesením č. k.
31 Ro 3012/2005-65 zastavil konanie pre jeho nezaplatenie.
Dňa 5. decembra 2005 sťažovateľ zaplatil súdny poplatok a 19. decembra 2005 podal
odvolanie proti uzneseniu o zastavení konania. Okresný súd uznesením
č. k. 31 Ro 3012/2005-74 z 8. februára 2006 zrušil uznesenie o zastavení konania.
Sťažovateľ doručil 29. marca 2006 okresnému súdu doplnenie návrhu na začatie
konania.
Dňa 4. apríla 2006 okresný súd uznesením č. k. 31 Ro 3012/2005-89 zastavil konanie
v časti príslušenstva a 28. apríla 2006 vydal platobný rozkaz č. k. 31 Ro 3012/2005-92.
Odporca podal 30. júna 2006 odpor proti platobnému rozkazu.
Okresný súd vyzval 13. júla 2006 odporcu na zaplatenie súdneho poplatku za odpor
a odpor doručil sťažovateľovi.
Po tom, čo bol 7. septembra 2006 spis preradený do registra „C“ a bola mu pridelená
sp. zn. 45 C 180/2006, okresný súd vec prerokoval 22. novembra 2006 na pojednávaní.
Dňa 31. januára 2007 po prerokovaní veci okresný súd pojednávanie odročil
z dôvodu, že účastníci oznámili, že majú záujem o mimosúdne vyriešenie sporu. Keďže
k mimosúdnej dohode medzi účastníkmi konania nedošlo, okresný súd vec 7. marca 2007
prerokoval a o návrhu sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 45 C 180/2006-156, proti
ktorému podal sťažovateľ 26. apríla 2007 odvolanie.
Okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na
rozhodnutie o odvolaní 10. mája 2007.
Krajský súd 29. júna 2007 vrátil spis okresnému súdu s pokynom, že má konanie
zastaviť pre nezaplatenie súdneho poplatku za odvolanie, na čo mu následne okresný súd
spis opätovne predložil (10. júla 2007) s poukazom, že nemôže zastaviť konanie pre
nezaplatenie súdneho poplatku za odvolanie.
Dňa 30. júna 2008 krajský súd uznesením č. k. 2 Co 330/07-188 v napadnutej časti
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom zrušenie
rozsudku odôvodnil s poukazom na § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“).
Okresný súd 28. októbra 2008 doručil účastníkom konania procesné poučenia
a predvolal ich na pojednávanie, následne 15. decembra 2008 vec prerokoval na
pojednávaní a pripustil zmenu petitu tak, že predmetom konania je rozhodovanie o zaplatení
sumy 398 589 Sk s prísl. a vrátení motorového vozidla.
Dňa 21. januára 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito,
pričom aj ďalšie pojednávania nariadené na 30. marec 2009 a 13. máj 2009 boli odročené
pre neprítomnosť zákonného sudcu.
Na pojednávaní uskutočnenom 29. júna 2009 okresný súd o veci rozhodol v poradí
druhým rozsudkom č. k. 45 C 180/06-212, ktorým v časti návrhu vyhovel a v časti konanie
zastavil (v zastavenej časti je rozsudok právoplatný, pozn.); odporca podal 8. septembra
2009 proti tomuto rozsudku odvolanie.
Dňa 25. septembra 2009 okresný súd vyzval odporcu na zaplatenie súdneho poplatku
za odvolanie a zároveň doručil odvolanie sťažovateľovi. Spis bol 3. februára 2010
predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.
Odvolací súd uznesením č. k. 2 Co 25/2010-237 z 31. januára 2011 v napadnutej
časti rozsudok zrušil [opäť s poukazom na § 221 ods. 1 písm. f) OSP] a vec vrátil súdu
prvého stupňa na opätovne konanie a rozhodnutie 4. marca 2011.
Dňa 27. júla 2011 okresný súd nariadil znalecké dokazovanie.
Znalec písomným podaním z 26. septembra 2011 požiadal o predĺženie lehoty na
podanie posudku a o sprístupnenie informácií týkajúcich sa veci.
Okresný súd uznesením č. k. 45 C 180/06-256 z 9. februára 2012 zrušil uznesenie
o ustanovení znalca a následne mu 3. apríla 2012 uznesením č. k. 45 C 180/06-262 priznal
odmenu za uskutočnené úkony.
Dňa 20. septembra 2012 bol uznesením č. k. 45 C 180/06-267 ustanovený
na vypracovanie znaleckého posudku ďalší znalec, ktorému bol 9. februára 2013 doručený
spis.
Okresný súd 13. marca 2013 a 20. augusta 2013 urgoval znalca na predloženie
znaleckého posudku. Znalec doručil 16. septembra 2013 okresnému súdu vypracovaný
posudok a vyúčtoval si odmenu. Okresný súd 18. septembra 2013 zaslal účastníkom
konania znalecký posudok a uznesením č. k. 45 C 180/06-300 z 28. októbra 2013 priznal
znalcovi odmenu.
Ústavný súd zistil, že posledným úkonom okresného súdu bolo nariadenie
pojednávania na 2. apríl 2014, ktoré bolo preročené z dôvodov na strane účastníkov konania
na 7. máj 2014.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Sťažovateľ sa v konaní pred ústavným súdom v prvom rade domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 45 C 180/2006.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie
pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo
upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na
odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. V súvislosti s posudzovaním zložitosti veci ústavný súd konštatuje, že predmetom
namietaného konania je rozhodovanie o žalobe, ktorou sa sťažovateľ domáha zaplatenia
sumy 13 977,56 € s príslušenstvom a vrátenia motorového vozidla z titulu nárokov, ktoré
mu vznikli odstúpením od kúpnej zmluvy a odstúpením od zmluvy o dielo, pričom takéto
spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov. Ústavný súd preto
nepovažuje posudzovanú vec za právne zložitú. Obsah súdneho spisu sp. zn. 45 C 180/2006
naznačuje, že vec sťažovateľa je fakticky zložitejšia, avšak touto skutočnosťou nemožno
podľa ústavného súdu ospravedlniť doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania.
2. Pri hodnotení doterajšieho priebehu namietaného konania z hľadiska ďalšieho
štandardne uplatňovaného kritéria, teda správania sťažovateľa ako účastníka tohto konania,
ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na
jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 45 C 180/2006 k zbytočným prieťahom.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Zo súdneho spisu sp. zn. 45 C 180/2006 vyplýva, že v doterajšom priebehu
namietaného konania postupoval okresný súd v zásade plynulo, t. j. nemožno mu vyčítať
neodôvodnenú nečinnosť, avšak konanie ako celok je podľa názoru ústavného súdu
poznačené neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, a to jednak vzhľadom na dôvody,
pre ktoré boli rozsudky zo 7. marca 2007 a 29. júna 2009 krajským súdom zrušené
[z dôvodov podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP, teda odňatia možnosti konať pred súdom,
v prvom prípade z dôvodu, že súd prvého stupňa nerozhodol pred vydaním rozsudku
o návrhu sťažovateľa na zmenu petitu, a v druhom prípade z dôvodu, že nevykonal dôkaz
navrhnutý odporcom] a vrátené na ďalšie konanie, ako aj na neefektívny a nesústredný
postup pri zabezpečovaní znaleckého dokazovania.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že neefektívnou a nesústredenou
činnosťou okresného súdu v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a teda aj
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na skutočnosť, že namietané konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal
okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 45 C 180/2006 konal bez zbytočných
prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
20 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na
konkrétne okolnosti prípadu.
Vychádzajúc z doterajšej dĺžky namietaného konania, ako aj období, v ktorých došlo
k neefektívnej činnosti okresného súdu, a zohľadňujúc primerane faktickú zložitosť veci,
ústavný súd dospel k názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 6 000 € bude
primerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním
advokátkou JUDr. Miroslavou Tencerovou. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní
o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 € (za 2 úkony urobené v roku 2013),
a z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok
2013, ktorá bola 804 € (za 1 úkon urobený v roku 2014).
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané do 30. júna 2013 (prevzatie
a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1
písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v znení účinnom do 30. júna 2013 a za
jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014 (stanovisko k vyjadreniu predsedníčky
okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. c) a § 16 ods. 3
vyhlášky v znení účinnom od 1. júla 2013. Za dva úkony vykonané v roku 2013 tak priznal
po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, za jeden úkon vykonaný v roku 2014 úhradu 134 €, režijný
paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2013 po 7,81 € a za úkon
vykonaný v roku 2014 v sume 8,04 €, čo spolu predstavuje sumu 417,98 € (bod 4 výroku
tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. marca 2014