Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 153/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti MAC TV s. r. o., Brečtanová 1, Bratislava,

zastúpenej advokátom Mgr. Petrom Ďurčekom, Advokátska kancelária Bugala – Ďurček,

s. r. o., Drotárska cesta 102, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv

zaručených , 2 a 4, a a 2

a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. novembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti MAC TV s. r. o., Bratislava, o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. januára

2014 doručená a podaním z 29. januára 2014 potvrdená sťažnosť spoločnosti MAC TV

s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľka“) vo veci namietaného

porušenia základných práv zaručených v čl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2

(ďalej len „“) a práv zaručených a

ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

o opravnom prostriedku sťažovateľky vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 6. novembra 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka bola

v procesnom postavení navrhovateľky „v konaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu

odporkyne (Rada pre vysielanie a retransmisiu Bratislava, pozn.) č. zo dňa

18. decembra 2012“. Rada pre vysielanie a retransmisiu Bratislava (ďalej len „rada“, príp.

„odporkyňa“) predmetným rozhodnutím vyslovila, že sťažovateľka (účastník správneho

konania) „porušil povinnosť ustanovenú v tým, že

na televíznej programovej službe JOJ Plus dňa 15. 07. 2012 v čase od 17:00 hod. do 18:00

hod. odvysielal reklamné šoty - reklamný blok v čase od cca 17:32:18 hod. do cca 17:37:03

hod. v trvaní 4 minúty 45 sekúnd a reklamný blok v čase od cca 17:53:14 hod. do cca

17:57:58 hod. v trvaní 4 minúty 44 sekúnd - a telenákupné šoty v čase od cca 17:00:00 hod.

do cca 17:05:30 hod. v trvaní 5 minút 30 sekúnd, v celkovom časovom rozsahu 14 minút

a 59 sekúnd, za čo mu ukladá sankciu podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d) zákona

č. - pokutu, určenú podľa

vo výške 5 000 €, slovom päťtisíc eur...“. O odvolaní sťažovateľky z 5. februára 2013

rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. zo 6. novembra 2013, ktorým potvrdil

„rozhodnutie odporkyne č. zo dňa 18. decembra2012“ a sťažovateľke uložil

povinnosť zaplatiť súdny poplatok v sume 500 €. Sťažovateľka uviedla, že «najvyšší súd

napadnutým rozhodnutím zasiahol do základného právo sťažovateľky na spravodlivý súdne

konanie, súdnu a inú právnu ochranu, práva na slobodu prejavu a práva podnikať

garantované SR a Dohovorom, a to konkrétne ustanoveniami článku 46 ods. 1, 2

v spojení s článkom 12 ods. 1, článku 26, ods. 1, 2 a 4 a článku 35 ods. 1 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj článku 6 ods. 1 a článku 10 ods. 1 a 2 Dohovoru

a subsidiárne ustanovenia článku 1 Dohovoru».

3. Sťažovateľka tvrdí, že „že k zásahu a porušeniu práv sťažovateľky došlo postupom

najvyššieho súdu v súvislosti s napadnutým rozhodnutím, ktorým potvrdil rozhodnutie Rady,

a v ktorom došlo k takej interpretácii a aplikácii dotknutých právnych predpisov, ktorá nie

je zlučiteľná s , t. j. z ústavného hľadiska neospravedlniteľná, neudržateľná

a v konečnom dôsledku by viedla k odmietnutiu spravodlivosti.“. Sťažovateľka ďalej tvrdí,

že „vysielanie ako celok, a to bez ohľadu na obsah (či ide o program alebo reklamné

prerušenie), je slobodným prejavom sťažovateľky, na ktorý sa vzťahuje ochrana podľa

ustanovení článku 26 ods. 1, 2 a 4 a článku 10 Dohovoru.

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že vysielanie reklamných prerušení počas vysielania

televíznej programovej služby je realizáciou práva sťažovateľky podnikať, na ktoré sa

vzťahuje ochrana podľa ustanovení článku 35 ods. 1 .

Obe vyššie uvedené práva boli podľa názoru sťažovateľky porušené, nakoľko

najvyšší súd potvrdením rozhodnutia Rady aplikoval taký výklad právnych predpisov, ktorý

nezodpovedal požiadavke proporcionality zásahu do slobody prejavu a v jeho dôsledku

došlo k obmedzeniu práva na slobodu prejavu a práva sťažovateľky podnikať.“.

4. Podľa názoru sťažovateľky „aplikácia ustanovení právnych predpisov zo strany

najvyššieho súdu bola arbitrárna, v právnom štáte neželaná a neudržateľná, pričom

neoprávnene zasiahla do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie, práva

na slobodu prejavu a práva na podnikanie“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo spoločnosti MAC TV, s. r. o.... na súdnu a inú ochranu podľa

čl. 46 ods. 1) a ods. 2), práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4, a práva

na podnikanie podľa ... a a Európskeho dohovoru...

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o odvolaní pod sp. zn.:

zo dňa 06. 11. 2013, porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu... v konaní o odvolaní pod sp. zn.: zo dňa

06. 11. 2013 sa zrušuje vo všetkých výrokoch a vec sa vracia Najvyššiemu súdu

na Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinní uhradiť spoločnosti MAC TV, s. r. o... trovy právneho

zastúpenia vo výške 323,50 EUR...“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8. Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,

tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať

idey a informácie bez ohľadu na hranice... Podľa slobodu prejavu

a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia

v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu,

verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich

právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby

preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu

však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu... Tento článok

nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo

filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd (sloboda prejavu), pretože zahŕňa

aj povinnosť aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam,

obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti

alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority

a nestrannosti súdnej moci.

9. Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa

domáha vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 35

ods. 1 a a 2 a práv podľa a a 2 dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. novembra 2013, ktorým potvrdil

prvostupňové rozhodnutie, t. j. stotožnil sa s faktickými a právnymi názormi a závermi rady,

ktoré však podľa názoru sťažovateľky vyplývali z nedostatočne zisteného skutkového stavu

veci a jeho následných nesprávnych právnych záverov. Najvyššiemu súdu v podstatnom

vytýkala arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť jeho rozhodnutia (pozri tiež body 3 a 4).

10. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale

podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje

o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho

posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,

že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (, ).

11. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (resp. práva podľa dohovoru) označeným rozhodnutím najvyššieho

súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky

výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní

sťažovateľky rozsudkom sp. zn. zo 6. novembra 2013 sú zlučiteľné

s označeným článkom (resp. dohovoru).

12. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel

k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako

vecne správne, náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jeho argumentácia vychádzajúca

z v konaní zisteného skutkového stavu a na tomto základe vyvodených právnych záverov.

Najvyšší súd v odôvodnení okrem iného uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmame

zákonnosti rozhodnutia odporkyne na základe podaného opravného prostriedku preskúmal

napadnuté rozhodnutie postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 2301 ods. 1

(ďalej len ) a

na pojednávaní súdu dňa 06. 11. 2013 po preskúmaní dôvodov uvedených v opravnom

prostriedku a po oboznámení sa s ústnymi vyjadreniami zástupcov účastníkov konania, ako

aj s obsahom pripojeného administratívneho spisu č. 367-PLO/O-4820/2012, s obsahom

rozhodnutia Rady č. zo dňa 18. 12. 2012, ako aj s obsahom obrazovo-

zvukového záznamu a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky nie je

dôvodný.

Z obsahu spisového materiálu, ktorý bol predložený súdu vyplýva, že v tejto veci bolo

začaté správne konanie oznámením o začatí správneho konania č. 367-PLO/O-4820/20I2

zo dňa 25. 09. 2012, ktoré bolo doručené advokátovi navrhovateľky dňa 11. 10. 2012.

V spise je pripojený obrazovo-zvukový záznam predmetného programu, opätovná výzva

na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie, zápisnica o hlasovaní Rady zo dňa 18. 12.

2012 a rozhodnutie Rady č. zo dňa 18. 12. 2012.

Úlohou najvyššieho súdu v zmysle námietok navrhovateľky bolo posúdiť, či

navrhovateľka odvysielaním týchto programov porušila zákonné ustanovenie špecifikované

odporkyňou v rozhodnutí a či teda sankcia bola uložená v súlade so zákonom. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preskúmal, či napadnuté rozhodnutie odporkyne nevybočilo z medzí

a hľadísk ustanovených zákonom, či jej závery zodpovedajú zásadám logického myslenia

a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1

).

V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných

prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa

tretej hlavy piatej časti ( ). Súd môže vykonať dôkazy

nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia ( veta druhá ).

Podľa pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa

primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Senát najvyššieho súdu v posudzovanej veci postupom podľa ustanovení tretej hlavy

piatej časti preskúmal zákonnosť postupu a zákonnosť

napadnutého rozhodnutia odporkyne, ktorým rozhodla, že:

1. navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v

Z. z. tým, že na televíznej programovej službe JOJ Plus dňa 15. 07. 2012 o cca 17:05 hod.

v trvaní cca 116 minút a 41 sekúnd (vrátane reklamných prerušení) odvysielala program

Bravados, ktorý bol prerušený zaradením reklamy štyrikrát. Toto konanie navrhovateľky je

podľa odporkyne v rozpore s ustanovením , keďže

predmetný program bolo možné prerušiť zaradením reklamy len trikrát.

2. Druhým výrokom bolo vyslovené porušenie

tým, že na televíznej programovej službe JOJ Plus dňa 15. 07. 2012 v čase od 17:00 hod.

do 18:00 hod. odvysielala reklamné šoty - reklamný blok v čase od cca 17:32:18 hod.

do cca 17:37:03 hod. v trvaní 4 minúty 45 sekúnd a reklamný blok v čase od cca 17:53:14

hod. do cca 17:57:58 hod. v trvaní 4 minúty 44 sekúnd a telenákupné šoty v čase

od 17:00:00 hod. do cca 17:05:30 hod. v trvaní 5 minút 30 sekúnd, v celkovom časovom

rozsahu 14 minút a 59 sekúnd.

Za uvedené porušenie povinností odporkyňa uložila navrhovateľke úhrnnú sankciu -

pokutu vo výške 5.000 €, uplatňujúc absorpčnú zásadu.

Podľa pri vysielaní spravodajského programu

alebo audiovizuálneho diela, okrem seriálu, série, dokumentárneho filmu, programu pre

maloletých a bohoslužieb, sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo

telenákupu na každý 30-minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie tohto

spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút; pri vysielaní

seriálu, série a dokumentárneho filmu sa povoľuje prerušenie zaradením reklamy alebo

telenákupu bez ohľadu na ich trvanie.

Podľa čl. 20 ods. 1 Smernice č. 2010/13/EÚ o koordinácii niektorých ustanovení

upravených zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením v členských

štátoch týkajúcich sa poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb (smernica

o audiovizuálnych mediálnych službách) členské štáty zabezpečia, aby pri zaraďovaní

televíznej reklamy alebo telenákupu do programov nebola pri zohľadnení prirodzených

prestávok, dĺžky a povahy daného programu narušená integrita programov a neboli

dotknuté práva držiteľov práv.

Podľa čl. 20 ods. 2 Smernice č. 2010/13/EÚ vysielanie filmov vyrobených pre

televíziu (okrem viacdielnych sérií, seriálov a dokumentárnych programov),

kinematografických diel a spravodajských programov možno prerušovať televíznou

reklamou a/alebo telenákupom jedenkrát za každé plánované obdobie v dĺžke najmenej

30 minút. Vysielanie detských programov možno prerušovať televíznou reklamou a/alebo

telenákupom jedenkrát za každé plánované obdobie v dĺžke najmenej 30 minút v prípade, že

plánovaná dĺžka trvania tohto programu je viac ako 30 minút. Počas bohoslužieb nie je

možné zaraďovať do vysielania televíznu reklamu ani telenákup.

Podľa vysielací čas vyhradený reklamným šotom

a telenákupným šotom počas jednej celej hodiny nesmie presiahnuť 20 % (12 min).

Vysielací čas vyhradený reklame v čase od 19.00 h do 22.00 h nesmie presiahnuť

u vysielateľa na základe zákona osem minút počas jednej celej hodiny.

Podľa do pôsobnosti Rady v oblasti

výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona

a podľa osobitných predpisov.

Podľa na konanie podľa tohto zákona sa

vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti

nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.

Podľa za porušenie povinnosti uloženej týmto

zákonom alebo osobitnými predpismi Rada ukladá tieto sankcie:

a) upozornenie na porušenie zákona,

b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,

c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,

d) pokutu,

e) odňatie licencie za závažné porušenie povinností.

Podľa Rada uloží vysielateľovi

televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3 319 €

do 165.969 € a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 € do 49.790 €, ak

porušil podmienky na vysielanie mediálnej komerčnej komunikácie vrátane reklamy

a telenákupu.

Ustanovenie výslovne určuje, že zaradením

reklamy alebo telenákupu je možné prerušiť každý 30 minútový časový úsek. Ak by

zákonodarca mienil povoliť prerušenie programu reklamou alebo telenákupom aj kratší

časový úsek, vyjadril by to jednoznačným spôsobom, napr. pri vysielaní programu sa

povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý začatý 30-

minútový časový úsek. Poukazujúc na znenie čl. 20 ods. 2 Smernice č. 2010/13/EÚ dospel

senát na základe eurokonformného výkladu k záveru, že vysielanie programu trvajúceho

dlhšie ako 30 minút možno prerušovať televíznou reklamou a/alebo telenákupom jedenkrát

za každé plánované obdobie v dĺžke najmenej 30 minút Aj v ustanovení § 35 ods. 3 zákona

č. je uvedené, že reklamou je možné prerušiť každý 30-minútový časový úsek.

Podľa názoru súdu ani výkladom tohto ustanovenia nie je možné dospieť k záveru, že je

povolené prerušiť aj kratší časový úsek, keďže takýto by už v zákone stanovených 30 minút

nedosahoval. Programy, ktoré trvajú kratšie ako 30 minút zákonodarca umožnil prerušiť

reklamou alebo telenákupom, avšak takúto výnimku nestanovil pri programoch, ktoré trvajú

dlhšie ako 30 minút a pri prerušení reklamou alebo telenákupom sa delia na ucelené 30-

minútové úseky. Výklad zákona, ktorý použil správny orgán v napadnutom rozhodnutí je aj

v súlade s úniovým právom, konkrétne s citovanou smernicou č. 2010/13/EÚ. Vnútroštátne

orgány aplikácie práva (tak súdne, ako aj správne orgány) sa majú vždy usilovať

o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva.

V tejto súvislosti poukazuje súd i na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-

6/98 vo veci Arbeitsgemeinschaft Deutscher Rundfunkanstalten (ARD) vs. PRO Sieben

Media AG, za účasti SAT 1 SatellitenFernsehen Gmbh a Kábel 1, K1 Fernsehen GmbH,

v ktorom okrem iného Súdny dvor uviedol, že členské štáty sú oprávnené stanoviť pre

televízne vysielanie, ktoré spadá do ich právomoci, úpravu vysielania reklamy buď

na základe tzv. čistého princípu (do trvania programu sa započítava len čas vysielania

diela) alebo tzv. hrubého princípu (do času trvania programu sa započíta čas vysielania

diela + čas trvania reklamných prerušení).

nestanovuje na účely vysielania reklamy definíciu čistého

alebo hrubého časového úseku (§ 35 ods. 3), ale stanovuje len, že zaradením reklamy alebo

telenákupu je možné prerušiť každý 30 minútový časový úsek. Na základe uvedeného je

preto možné dospieť k záveru, že uvedené ustanovenie je potrebné vykladať spôsobom, ktorý

je pre vysielateľa menej obmedzujúci. Odporkyňa preto v tomto prípade postupovala

správne, ak pri posudzovaní dodržiavania povinnosti vysielateľa na prerušenie programu

a zaradenie reklamy vychádzala z celkovej dĺžky trvania diela vrátane času trvania

reklamných prerušení. Takýto postup je možné podľa názoru najvyššieho súdu možné

akceptovať len za predpokladu, že vysielateľ dodrží zákonom stanovený časový rozsah

vysielania reklamy a telenákupu.

K námietke navrhovateľky týkajúcej sa rozhodnutí č. , č. ,

č. RL/086/2011 senát odvolacieho súdu uvádza, že konanie o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia Rady č. zo dňa 26. 04. 2011 bolo právoplatne skončené dňa 03. 05.

2013 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, ktorý žalobu zamietol. Predmetným

rozhodnutím bola navrhovateľke uložená sankcia - upozornenie na porušenie zákona,

konkrétne za porušenie povinnosti ustanovenej v

V tejto súvislosti senát odvolacieho súdu poukazuje aj na rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. zo dňa 26. 02. 2002, z ktorého vyplývajú už judikované pravidlá

pre ukladanie sankcií v správnom konaní: ,,Uplatnenie prísnejšej sankcie sa viaže

na opakované porušenie právnej povinnosti a nie na identický skutok.“ Keďže

navrhovateľka už bola sankcionovaná za porušenie ustanovenia § 35 ods. 3 zákona

č. , Rada bola oprávnená uložiť navrhovateľke prísnejšiu sankciu - teda

pokutu za porušenie predmetnej povinnosti.

K navrhovateľkinmu porušeniu povinnosti upravenej v § 36 ods. 2 zákona

č. súd uvádza, že vysielateľka v posudzovanom skutku prekročila zákonom

stanovený vysielací čas vyhradený reklamným a telenákupným šotom v trvaní 12 minút

počas jednej hodiny. Uvedené skutočnosti neboli navrhovateľkou namietané. Sankcia preto

i v tejto časti rozhodnutia bola uložená v medziach zákona.

Keďže v rozsahu navrhovateľkou vymedzených dôvodov nebolo zistené pochybenie

pri aplikovaní relevantných zákonných ustanovení, najvyšší súd s poukazom na vyššie

uvedené napadnuté rozhodnutie Rady č. zo dňa 18. 12. 2012 podľa § 250q

ods. 2 potvrdil.

O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4

veta druhá a o súdnych poplatkoch a poplatku

za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a položky č. 10 písm. g/ Sadzobníka

súdnych poplatkov ako prílohy k uvedenému zákonu v znení účinnom od 01. októbra 2012,

podľa ktorého je navrhovateľka povinná zaplatiť na účet súdu súdny poplatok v sume 500 €.

Účet najvyššieho súdu je vedený v Štátnej pokladnici pod č...

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa v spojení

s tak, že navrhovateľke právo na náhradu trov konania nepriznal,

keďže v konaní nemala úspech.»

13. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (a v jeho rozsahu tiež prvostupňové

rozhodnutie, keďže bolo potvrdené odvolacím súdom, pozn.) obsahuje podľa názoru

ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by

jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho

súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného

súdu (, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno

právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd

za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).

14. Ústavný súd poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. novembra 2013 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne odvolacie závery,

konštatuje dostatočne zistený skutkový stav (odvolávajúc sa aj na predošlé konanie vo veci,

pozn.), k čomu najvyšší súd dospel na základe vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj

, ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

15. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa a 2 a práva podľa dohovoru.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

16. Sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4

(ako aj práva podľa dohovoru) a tým, že najvyšší súd

„aplikoval taký výklad právnych predpisov, ktorý nezodpovedal požiadavke proporcionality

zásahu do slobôd prejavu a práva sťažovateľky podnikať“ (pozri tiež bod 3). Pretože

ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupom a rozsudkom

najvyššieho súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a 2 , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, v rozsahu sťažovateľkou namietaných skutočností (totožných s uvádzanými

vo vzťahu k os. 1 a 2 , pozn.) nemožno uvažovať ani o porušení základného

práva podľa , 2 a 4 a a práva podľa a 2

dohovoru (pozri tiež body 13 až 15).

17. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľky je aj v časti

namietajúcej porušenie , 2 a 4 a a a 2 dohovoru

zjavne neopodstatnená.

18. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2014