Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 246/2014
PDF · 280.64 KB
No categories available
IV. ÚS 246/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta
doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 18491/2013,
Rvp 18493/2013, Rvp 18494/2013, Rvp 18507/2013, Rvp 18508/2013, Rvp 19981/2013,
Rvp 19982/2013, Rvp 19983/2013, Rvp 23584/2013, Rvp 23585/2013, Rvp 23586/2013,
Rvp 23587/2013, Rvp 23588/2013, Rvp 23589/2013, Rvp 23590/2013, Rvp 23591/2013,
Rvp 23592/2013, Rvp 23593/2013, Rvp 23594/2013, Rvp 23595/2013, Rvp 23596/2013,
Rvp 23597/2013, Rvp 23598/2013, Rvp 23599/2013, Rvp 23600/2013, Rvp 23601/2013,
Rvp 23602/2013, Rvp 23603/2013, Rvp 23604/2013, Rvp 23605/2013, Rvp 23606/2013,
Rvp 23607/2013, Rvp 23608/2013 a Rvp 23609/2013, ktorými namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami
Krajského súdu v Žiline spisových značiek: 5 NcC 371/2013 z 30. apríla 2013,
5 NcC 80/2012 z 28. februára 2013, 8 NcC 368/2013 z 25. apríla 2013, 9 NcC 159/2013
z 12. februára 2013, 5 NcC 56/2013 z 28. februára 2013, 6 NcC 50/2013 z 31. januára 2013,
6 NcC 422/2013 z 30. apríla 2013, 6 NcC 354/2013 z 28. marca 2013, 7 NcC 144/2013
z 12. februára 2013, 5 NcC 189/2013 zo 7. marca 2013, 6 NcC 477/2013 z 18. septembra
2013, 6 NcC 480/2013 z 23. septembra 2013, 7 NcC 366/2013 z 9. októbra 2013,
6 NcC 478/2013 z 23. septembra 2013, 6 NcC 481/2013 z 23. septembra 2013,
8 NcC 288/2013 z 8. marca 2013, 5 NcC 278/2013 z 28. februára 2013, 8 NcC 287/2013
z 8. marca 2013, 5 NcC 297/2013 z 3. apríla 2013, 7 NcC 267/2013 z 18. marca 2013,
7 NcC 269/2013 z 18. marca 2013, 7 NcC 265/2013 z 19. marca 2013, 7 NcC 259/2013
z 19. marca 2013, 10 NcC 12/2013 zo 16. januára 2013, 5 NcC 322/2013 zo 4. apríla 2013,
8 NcC 420/2013 z 30. júla 2013, 6 NcC 476/2013 zo 14. augusta 2013, 8 NcC 419/2013
z 27. augusta 2013, 9 NcC 273/2013 zo 7. marca 2013, 9 NcC 428/2013 z 19. septembra
2013, 5 NcC 434/2013 z 30. septembra 2013, 9 NcC 282/2013 z 28. februára 2013
a 9 NcC 427/2013 z 19. septembra 2013, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 18491/2013, Rvp 18493/2013, Rvp 18494/2013, Rvp 18507/2013,
Rvp 18508/2013, Rvp 19981/2013, Rvp 19982/2013, Rvp 19983/2013, Rvp 23584/2013,
Rvp 23585/2013, Rvp 23586/2013, Rvp 23587/2013, Rvp 23588/2013, Rvp 23589/2013,
Rvp 23590/2013, Rvp 23591/2013, Rvp 23592/2013, Rvp 23593/2013, Rvp 23594/2013,
Rvp 23595/2013, Rvp 23596/2013, Rvp 23597/2013, Rvp 23598/2013, Rvp 23599/2013,
Rvp 23600/2013, Rvp 23601/2013, Rvp 23602/2013, Rvp 23603/2013, Rvp 23604/2013,
Rvp 23605/2013, Rvp 23606/2013, Rvp 23607/2013, Rvp 23608/2013 a Rvp 23609/2013
s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 18491/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. júna 2013,
1. augusta 2013 a 19. decembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
spisových značiek: 5 NcC 371/2013 z 30. apríla 2013, 5 NcC 80/2012 z 28. februára 2013,
8 NcC 368/2013 z 25. apríla 2013, 9 NcC 159/2013 z 12. februára 2013, 5 NcC 56/2013
z 28. februára 2013, 6 NcC 50/2013 z 31. januára 2013, 6 NcC 422/2013 z 30. apríla 2013,
6 NcC 354/2013 z 28. marca 2013, 7 NcC 144/2013 z 12. februára 2013, 5 NcC 189/2013
zo 7. marca 2013, 6 NcC 477/2013 z 18. septembra 2013, 6 NcC 480/2013 z 23. septembra
2013, 7 NcC 366/2013 z 9. októbra 2013, 6 NcC 478/2013 z 23. septembra 2013,
6 NcC 481/2013 z 23. septembra 2013, 8 NcC 288/2013 z 8. marca 2013, 5 NcC 278/2013
z 28. februára 2013, 8 NcC 287/2013 z 8. marca 2013, 5 NcC 297/2013 z 3. apríla 2013,
7 NcC 267/2013 z 18. marca 2013, 7 NcC 269/2013 z 18. marca 2013, 7 NcC 265/2013
z 19. marca 2013, 7 NcC 259/2013 z 19. marca 2013, 10 NcC 12/2013 zo 16. januára 2013,
5 NcC 322/2013 zo 4. apríla 2013, 8 NcC 420/2013 z 30. júla 2013, 6 NcC 476/2013 zo
14. augusta 2013, 8 NcC 419/2013 z 27. augusta 2013, 9 NcC 273/2013 zo 7. marca 2013,
9 NcC 428/2013 z 19. septembra 2013, 5 NcC 434/2013 z 30. septembra 2013,
9 NcC 282/2013 z 28. februára 2013 a 9 NcC 427/2013 z 19. septembra 2013 (ďalej len
„napadnuté uznesenia krajského súdu“).
Pozornosti ústavného súdu neušlo, že sťažovateľka doručila ústavnému súdu vo veci
vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 5 NcC 371/2012 týkajúcej sa konania vedeného
Okresným súdom Ružomberok pod sp. zn. 2 C 96/2012 totožné sťažnosti vedené ústavným
súdom pod sp. zn. Rvp 18491/2013 a sp. zn. Rvp 18493/2013.
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Liptovský Mikuláš,
Okresnému súdu Žilina, Okresnému súdu Ružomberok, Okresnému súdu Dolný Kubín
a Okresnému súdu Čadca (ďalej spolu aj „okresné súdy“) žaloby o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy, ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“).
Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť „kontinuálnym a zásadným zásahom do jej
základných práv“, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej
kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach
vedených okresnými súdmi, ktorých účastníkom bola sťažovateľka (ako oprávnená, pozn.).
Konania, predmetom ktorých sú nároky sťažovateľky na náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy proti Slovenskej republike sú Okresným súdom Liptovský Mikuláš
vedené pod spisovými značkami: 8 C 247/2012, 8 C 250/2012 a 10 C 208/2012, Okresným
súdom Dolný Kubín pod sp. zn. 4 C 101/2012, Okresným súdom Žilina pod sp. zn.
7 C 285/2012, Okresným súdom Ružomberok pod sp. zn. 2 C 96/2012 a sp. zn.
9 C 105/2012 a Okresným súdom Čadca pod spisovými značkami: 16 C 188/2012,
6 C 144/2012, 6 C 74/2012, 6 C 81/2012, 8 C 208/2012, 8 C 176/2012, 8 C 182/2012,
8 C 206/2012, 5 C 188/2012, 8 C 176/2012, 5 C 173/2012, 5 C 220/2012, 5 C 214/2012,
5 C 224/2012, 5 C 233/2012, 5 C 187/2012, 4 C 236/2012, 6 C 132/2012, 5 C 228/2012,
4 C 214/2012, 6 C 100/2012, 8 C 245/2012, 8 C 245/2012, 8 C 235/2012, 8 C 229/2012
a 8 C 229/2012 (ďalej spolu len „označené konania okresných súdov“).
Sťažovateľka v sťažnostiach poukazuje predovšetkým na skutočnosť, že práve
nesprávny úradný postup okresných súdov poznačený zbytočnými prieťahmi mal byť
dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody okresným súdom, ktoré sú zároveň podľa
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdmi príslušnými na prerokovanie
a rozhodnutie týchto vecí.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
už v úvode podaných žalôb „požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci
vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho
pohľadu)“.
V rámci odôvodnenia svojho uplatneného nároku sťažovateľka okrem iného
poukazuje na skutočnosť, že okresné súdy, ktoré mali zapríčiniť svojím nesprávnym
úradným postupom vznik škody na jej strane, nemôžu byť zároveň orgánom súdnej moci,
ktorý bude o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo
k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala
na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov
okresných súdov z prerokovania a rozhodovania v označených konaniach okresných súdov.
Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce
zásah do jej práv, konkrétne:
«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd..., t. j. práva na nestranný súd
zriadený zákonom.»
Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukazuje aj na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu (napr. II. ÚS 283/09, III. ÚS 116/06, II. ÚS 336/09,
III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu
(rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. 2. 1997, odsek 73; rozsudok ESĽP
Kyprianou v. Cyprus z 15. 12. 2005).
Sťažovateľka tvrdí, že objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby
o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresných súdov majú byť prerokované
a rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou „minimálne
kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti
všetkých sudcov okresných súdov, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu
javiť z pohľadu účastníkov ako nezávislí.
V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre
a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne
obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd vo svojich napadnutých
uzneseniach.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví, že napadnutými uzneseniami krajského súdu boli porušené jej základné
práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň
napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade
vykonateľnosti“ napadnutých uznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právna
a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky
a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc
§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1
výroku tohto uznesenia.
II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu,
ktorými krajský súd inter alia rozhodol o (ne)vylúčení konkrétnych sudcov okresných
súdov z prerokúvania a rozhodovania v označených konaniach okresných súdov.
II.2.1 K uzneseniam krajského súdu sp. zn. 6 NcC 50/2013 z 31. januára 2013
(Rvp 19981/2013), sp. zn. 5 NcC 56/2013 z 28. februára 2013 (Rvp 19982/2013), sp. zn.
6 NcC 422/2013 z 30. apríla 2013 (Rvp 19983/2013) a sp. zn. 6 NcC 354/2013
(Rvp 23584/2013) z 28. marca 2013
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol.
Ústavný súd zistil, že už:
- uznesením sp. zn. IV. ÚS 783/2013 z 18. decembra 2013 rozhodol o odmietnutí
sťažnosti sťažovateľky vo vzťahu ku konaniu o námietke zaujatosti vedenému krajským
súdom pod sp. zn. 6 NcC 354/2013 (Rvp 23584/2013),
- uznesením sp. zn. IV. ÚS 785/2013 z 18. decembra 2013 rozhodol o odmietnutí
sťažností sťažovateľky vo vzťahu ku konaniam o námietkach zaujatosti vedených krajským
súdom pod sp. zn. 6 NcC 50/2012 (Rvp 19981/2013), sp. zn. 5 NcC 56/2013
(Rvp 19982/2013) a sp. zn. 6 NcC 422/2013 (Rvp 19983/2013).
Predmetné sťažnosti boli odmietnuté z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu
na ich prerokovanie a rozhodnutie.
Z uvedeného teda vyplýva, že v konaniach vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 19981/2013, Rvp 19982/2013, Rvp 19983/2013 a Rvp 23584/2013 vystupujú identickí
účastníci (sťažovateľka a krajský súd), identický je aj predmet konania (ako to bolo
vo veciach vedených pod sp. zn. IV. ÚS 783/2013 a IV. ÚS 785/2013) a sťažovateľka sa
domáha vyslovenia porušenia rovnakých práv vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu,
o ktorom už ústavný súd rozhodol svojimi uzneseniami sp. zn. IV. ÚS 783/2013 a sp. zn.
IV. ÚS 785/2013 z 18. decembra 2013. Sťažovateľka sa teda domáha toho, aby ústavný súd
konal vo veciach, o ktorých už raz právoplatne rozhodol, bez toho, aby sa zmenili
podmienky konania. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti
sťažovateľky v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustné.
II.2.2 K ostatným uzneseniam krajského súdu
Ústavný súd po preskúmaní sťažností konštatuje, že sťažovateľka sa na neho
opakovane obracia so skutkovo a právne takmer identickými sťažnosťami, o ktorých už
viackrát rozhodol, pričom formuloval k jej námietkam jednoznačné právne závery (pozri
m. m. IV. ÚS 579/2013, IV. ÚS 390/2013, IV. ÚS 531/2013). Z uvedeného vyplýva, že
sťažovateľke už musí byť právny názor ústavného súdu na problematiku týkajúcu sa
nedostatku jeho právomoci na preskúmanie rozhodnutí príslušných všeobecných súdov
týkajúcich sa námietky zaujatosti sudcov všeobecných súdov konajúcich o žalobách
sťažovateľky o náhrade škody dostatočne známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva
otázka, aký význam a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu
v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je
nevyhnutné, aby z hľadiska splnenia právnych predpokladov na podanie individuálnej
sťažnosti na ESĽP opakovane preukazovala vyčerpanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy ako právneho prostriedku nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí
z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.
V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13
dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych
prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej
účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al. Evropská úmluva o lidských právech. Velké
Komentáře. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy
i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP
(Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. 11. 1980, č. 7654/76, bod 37), táto sa však
uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú
podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto
prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú
vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP
z 23. 9. 2003, č. 53984/00, bod 34).
Z takmer identickej argumentácie sťažovateľky uvedenej v sťažnostiach, ktoré sú
predmetom predbežného prerokovania, možno vyvodiť, že odôvodnenia napadnutých
uznesení krajského súdu obsahujú z hľadiska skutkových zistení a právneho posúdenia vecí
krajskými súdmi obdobné závery ako v iných jej veciach, ktoré už ústavným súdom boli
preskúmané a rozhodnuté.
S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej
hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania týchto sťažností
plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr.
uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 579/2013 z 23. septembra 2013, sp. zn.
IV. ÚS 390/2013 z 20. júna 2013 a sp. zn. IV. ÚS 531/2013 z 22. augusta 2013) týkajúcich
sa takmer rovnakých sťažností sťažovateľky, ktoré boli ústavným súdom odmietnuté
z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní sťažností
zdôrazňuje, že považuje za dostatočné poukázať na právne závery, na základe ktorých
odmietol predchádzajúce sťažnosti sťažovateľky z dôvodu nedostatku právomoci ústavného
súdu na ich prerokovanie, ktoré nie je účelné opakovane uvádzať aj v odôvodnení tohto
uznesenia, a preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, že sťažnosti
v tejto časti odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci na ich prerokovanie.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2014