Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 284/2014
PDF · 145.65 KB
No categories available
III. ÚS 284/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s., Lazaretská 12, Bratislava,
zastúpenej spoločnosťou DEDÁK & Partners, s. r. o., Mlynské nivy 45, Bratislava, v mene
ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Štefan Dedák, a spoločnosťou Advokátska kancelária
Tomáš Kamenec, s. r. o., Špitálska 43, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
Mgr. Tomáš Kamenec, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na slobodu
prejavu a základného práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 131/2013-134 z 25. júna 2013
a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. októbra 2013 doručená sťažnosť spoločnosti spoločnosti Petit Press, a. s., Lazaretská 12,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva
na slobodu prejavu a základného práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 8 Co 131/2013-134 z 25. júna 2013.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:
«... Sťažovateľ v denníku SME zverejnil dňa 03. 03. 2009 článok s názvom „O Ski
Park Ružomberok je bitka, súdna“ (ďalej len „článok“), ktorý obsahuje nasledovný výrok
„Ľ. K. strávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe za výpalníctvo bratislavských
firiem“- (ďalej len „Informácia“).
Žalobou o ochranu osobnosti sa Ľ. K.,... (ďalej len „navrhovateľ“) domáhal, aby
Okresný súd Bratislava II (ďalej len „prvostupňový súd“) uložil sťažovateľovi -
vydavateľovi denníka SME povinnosť uverejniť v denníku SME ospravedlnenie v znení
definovanom v petite žaloby a aby súd zaviazal sťažovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 20.000 eur.
Dňa 10. 06. 2010 prvostupňový súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 10 C/104/2009-
77, ktorý následne doplnil dopĺňacím rozsudkom zo dňa 06. 12. 2012, č. k. 10 C/104/2009-
128 (ďalej spolu len „prvostupňový rozsudok“) nasledovne:
Návrh navrhovateľa v časti o uverejnenie ospravedlnenia zamietol (ďalej len
„Výrok I“),
Sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy
10.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (ďalej len „Výrok II“),
Vo zvyšku náhrady nemajetkovej ujmy žalobu zamietol (ďalej len „Výrok III“),
Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania (ďalej len
„Výrok IV“).
Proti prvostupňovému rozsudku v časti Výroku II a Výroku IV podal sťažovateľ
odvolanie, ktorému Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo dňa
25. 6. 2013, č. k. 8 Co 131/2013-134 (ďalej len „konečný rozsudok“) nevyhovel
a napadnutý prvostupňový rozsudok v napadnutých častiach potvrdil...
Sťažovateľ namieta, že odvolací súd v konečnom rozsudku neosvedčil splnenie
podmienok pre obmedzenie slobody prejavu a jeho rozhodnutie je v tomto smere arbitrárne
a z ústavného hľadiska neudržateľné. Odvolací súd mal svojím rozhodnutím nájsť
a zadefinovať rovnováhu, primeranosť medzi právom podľa čl. 26 ústavy, ústavne
konformnými možnosťami jeho obmedzenia a právom vyplývajúcim z čl. 19 ústavy.
Odvolací súd však v konečnom rozhodnutí bez zjavného dôvodu, ústavne nesúladným
spôsobom priorizoval právo na zachovanie osobnej cti a na ochranu mena navrhovateľa
pred právom sťažovateľa na slobodu prejavu. Nekriticky tak prebral závery prvostupňového
súdu a nevzal do úvahy argumenty sťažovateľa v jeho odvolaní...»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento
nález:
„1. Základné práva spoločnosti Petit Press, a. s. podľa článku 26 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 25. 6. 2013, č. k. 8 Co 131/2013-134 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 6. 2013, č. k. 8 Co 131/2013-134
v časti, v ktorej uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej
ujmy 10.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a v časti, v ktorej žiadnemu
z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania, sa zrušuje a vec sa v r a c i a
Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti Petit Press, a. s. sa priznáva náhradu trov konania.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Podstata námietok sťažovateľky vychádza z jej tvrdení o tom, že napadnuté
rozhodnutie krajského súdu je nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnené a právne závery
odvolacieho súdu sú v extrémnom nesúlade s jeho skutkovými zisteniami. Sťažovateľka sa
prostredníctvom predmetnej argumentácie domáha ochrany svojich práv v konaní pred
ústavným súdom, pričom ústavný súd zistil, že sťažovateľka ochranu svojich práv uplatnila
aj prostredníctvom podaného dovolania z 30. septembra 2013 adresovaného Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), o ktorom nebolo v čase predbežného
prerokovania sťažnosti ústavným súdom ešte rozhodnuté.
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila v sťažnosti
podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase
rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť
odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie
namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.
Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený
princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia
najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné
prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje.
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09,
I. ÚS 358/09), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu, je sťažnosť považovaná za prípustnú až
po rozhodnutí o dovolaní.
Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky
bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania
neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy konštatuje, že v prípade procesného
rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti
ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu
právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu
pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,
sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším
súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba možnosť podať sťažnosť
na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2014