Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 284/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s., Lazaretská 12, Bratislava,

zastúpenej spoločnosťou DEDÁK & Partners, s. r. o., Mlynské nivy 45, Bratislava, v mene

ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Štefan Dedák, a spoločnosťou Advokátska kancelária

Tomáš Kamenec, s. r. o., Špitálska 43, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

Mgr. Tomáš Kamenec, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na slobodu

prejavu a základného práva na informácie podľa a 2 Slovenskej

republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -134 z 25. júna 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Petit Press, a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. októbra 2013 doručená sťažnosť spoločnosti spoločnosti Petit Press, a. s., Lazaretská 12,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na slobodu prejavu a základného práva na informácie podľa a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -134 z 25. júna 2013.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

«... Sťažovateľ v denníku SME zverejnil dňa 03. 03. 2009 článok s názvom „O Ski

Park Ružomberok je bitka, súdna“ (ďalej len „článok“), ktorý obsahuje nasledovný výrok

„Ľ. K. strávil niekoľko mesiacov vo vyšetrovacej väzbe za výpalníctvo bratislavských

firiem“- (ďalej len „Informácia“).

Žalobou o ochranu osobnosti sa Ľ. K.,... (ďalej len „navrhovateľ“) domáhal, aby

Okresný súd Bratislava II (ďalej len „prvostupňový súd“) uložil sťažovateľovi -

vydavateľovi denníka SME povinnosť uverejniť v denníku SME ospravedlnenie v znení

definovanom v petite žaloby a aby súd zaviazal sťažovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy

vo výške 20.000 eur.

Dňa 10. 06. 2010 prvostupňový súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k.

77, ktorý následne doplnil dopĺňacím rozsudkom zo dňa 06. 12. 2012, č. k.

128 (ďalej spolu len „prvostupňový rozsudok“) nasledovne:

Návrh navrhovateľa v časti o uverejnenie ospravedlnenia zamietol (ďalej len

„Výrok I“),

Sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy

10.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (ďalej len „Výrok II“),

Vo zvyšku náhrady nemajetkovej ujmy žalobu zamietol (ďalej len „Výrok III“),

Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania (ďalej len

„Výrok IV“).

Proti prvostupňovému rozsudku v časti Výroku II a Výroku IV podal sťažovateľ

odvolanie, ktorému Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom zo dňa

25. 6. 2013, č. k. -134 (ďalej len „konečný rozsudok“) nevyhovel

a napadnutý prvostupňový rozsudok v napadnutých častiach potvrdil...

Sťažovateľ namieta, že odvolací súd v konečnom rozsudku neosvedčil splnenie

podmienok pre obmedzenie slobody prejavu a jeho rozhodnutie je v tomto smere arbitrárne

a z ústavného hľadiska neudržateľné. Odvolací súd mal svojím rozhodnutím nájsť

a zadefinovať rovnováhu, primeranosť medzi právom podľa , ústavne

konformnými možnosťami jeho obmedzenia a právom vyplývajúcim z .

Odvolací súd však v konečnom rozhodnutí bez zjavného dôvodu, ústavne nesúladným

spôsobom priorizoval právo na zachovanie osobnej cti a na ochranu mena navrhovateľa

pred právom sťažovateľa na slobodu prejavu. Nekriticky tak prebral závery prvostupňového

súdu a nevzal do úvahy argumenty sťažovateľa v jeho odvolaní...»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento

nález:

„1. Základné práva spoločnosti Petit Press, a. s. podľa článku 26 ods. 1 a 2

Slovenskej republiky a článku 46 ods. 1 rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave zo dňa 25. 6. 2013, č. k. -134 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. 6. 2013, č. k. -134

v časti, v ktorej uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej

ujmy 10.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a v časti, v ktorej žiadnemu

z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania, sa zrušuje a vec sa v r a c i a

Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti Petit Press, a. s. sa priznáva náhradu trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Podstata námietok sťažovateľky vychádza z jej tvrdení o tom, že napadnuté

rozhodnutie krajského súdu je nedostatočne a nepresvedčivo odôvodnené a právne závery

odvolacieho súdu sú v extrémnom nesúlade s jeho skutkovými zisteniami. Sťažovateľka sa

prostredníctvom predmetnej argumentácie domáha ochrany svojich práv v konaní pred

ústavným súdom, pričom ústavný súd zistil, že sťažovateľka ochranu svojich práv uplatnila

aj prostredníctvom podaného dovolania z 30. septembra 2013 adresovaného Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), o ktorom nebolo v čase predbežného

prerokovania sťažnosti ústavným súdom ešte rozhodnuté.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka svoje námietky uplatnila v sťažnosti

podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase

rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť

odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie

namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený

princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné

prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu, je sťažnosť považovaná za prípustnú až

po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu

právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu

pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika,

sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba možnosť podať sťažnosť

na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014