Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 243/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. T., zastúpeného advokátom

JUDr. Bartolomejom Kaščákom, Advokátska kancelária, M. R. Štefánika 171, Vranov nad

Topľou, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 30. mája 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. septembra

2013 doručená sťažnosť M. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde zaručeného v (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „namietané konanie“) a jeho rozsudkom z 30. mája 2013 (ďalej aj

„namietané rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že „Rozsudkom Okresného súdu Košice - okolie zo dňa

24. 5. 2011 č. k. -390 bol žalobca uznaný vinným z prečinu nepovolenej výroby

liehu podľa § 253 ods. 1, 2 v súbehu s prečinom podľa § 275 ods. 1, 2 písm. a/ Tr. zák.

spáchaného formou spolupáchateľstva na tom skutkovom základe, že 17. 9. 2009 zakúpil

zariadenie na výrobu liehu a uzatvárania fliaš, následne dňa 18. 9. 2009 zakúpil

od neznámej osoby 6000 litrov liehu a dňa 19. 9. 2009 prevzal falzifikáty kontrolných

známok. Ďalší odsúdený R. S. po dohode s ďalšími osobami lieh riedili, plnili do fliaš

a prechovávali 1242 spotrebiteľských balení liehu s nalepenými známkami a 368 fliaš bez

známok s celkovou hodnotou 8.838,90 Eur.

Za to bol žalobcovi uložený peňažitý trest 3.000 Eur.

Súbežne s trestným konaním Colný úrad Košice (v ďalšom CÚ) rozhodnutím

z 27. 10. 2009 a 16. 12. 2009 zabezpečil liehoviny vydané pri domovej prehliadke dňa

22. 9. 2009.

Rozhodnutím zo dňa 7. 12. 2009 CÚ rozhodol o prepadnutí predmetného tovaru

v prospech štátu s odôvodnením, že žalobca nepreukázal pôvod a spôsob nadobudnutia

predmetného liehu. Vlastníkom vecí sa stal štát.

CÚ dňa 24. 8. 2010 určil daň podľa pomôcok a platobným výmerom z 21. 10. 2010

predpísal žalobcovi spotrebnú daň za obdobie 22. 9. 2009 vo výške 52.221,64 Eur.

Colný úrad v spolupráci s VVS a. s. Košice vykonal dňa 2. 2. a 5. 2. 2010 zničenie

prepadnutého liehu 8290 litrov.

Rozhodnutím zo dňa 12. 4. 2010 predpísal CÚ žalobcovi povinnosť zaplatiť náklady

spojené so zničením tovaru v sume 1.549,66 Eur.“.

Proti platobnému výmeru Colného úradu Michalovce (ďalej len „colný úrad“)

č. 26281/2010-5364 z 21. októbra 2010 (ďalej len „platobný výmer“) podal sťažovateľ

odvolanie. Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“) svojím

rozhodnutím č. 44079/2010 z 2. júna 2011 (ďalej len „rozhodnutie colného riaditeľstva“)

zamietlo odvolanie sťažovateľa proti platobnému výmeru colného úradu. Správnou žalobou

podanou na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sa sťažovateľ domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia colného riaditeľstva. Krajský súd o žalobe sťažovateľa

rozhodol rozsudkom č. k. -37 z 22. februára 2012 tak, že túto ako nedôvodnú

zamietol podľa . Proti uvedenému rozsudku krajského

súdu podal sťažovateľ odvolanie. O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd

namietaným rozhodnutím tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Podľa sťažovateľa postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní, ako aj

namietaným rozhodnutím došlo k porušeniu jeho označených práv, pričom v odôvodnení

sťažnosti bližšie uviedol:

„Podľa (v časovo platnom znení) od

dane je oslobodený aj lieh zničený colným orgánom alebo pod jeho dohľadom, ak sa

vlastníkom stal štát.

Správny orgán v rozpore so znením nezohľadnil

ustanovenia svedčiace v prospech účastníka konania.

... Rozhodnutím a postupom súdu bol som ukrátený na svojom ústavnom práve

na prejednanie veci na nezávislom a nestrannom súde, na tom, aby moja záležitosť bola

spravodlivo posúdená. Neboli akceptované ustanovenia zákona svedčiace v môj prospech

ohľadne stanovenia daňovej povinnosti za lieh, ktorý prepadol v prospech štátu.

Žalovaný správny orgán počas súdneho preskúmavania jeho odvolacieho

rozhodnutia dopĺňal údaje a stanoviská, ktoré očividne neuvádzal v preskúmavanom

rozhodnutí.

Súdy sa uspokojili s takýmto postupom žalovaného a neprávom moju žalobu zamietli.

Predmetom súdneho preskúmavania správneho rozhodnutia súdom je právoplatné

rozhodnutie a teda nemožno ho v tomto konaní zo strany žalovaného správneho orgánu

spresňovať, doplňovať alebo inak vylepšovať ( ).

Ani správny orgán ani súdy nezohľadnili v môj prospech znejúce ustanovenie § 7

ods. 2 písm. g/ o oslobodení od dane z liehu, ktorého vlastníkom sa

stal štát a ktorý CÚ zničil...

O nesprávnosti pri aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať

aj v prípade, že sa príslušným ustanovením zákona vôbec nezaoberal.

Navrhujem, aby Ústavný súd posúdil napadnutý rozsudok NS SR aj z hľadiska, či sa

najvyšší súd pri výklade zákonných ustanovení, na ktorých svoje rozhodnutie založil,

neodchýlil natoľko od znenia príslušných zákonných ustanovení, že by v zásade poprel ich

význam...“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vo veci vedenej pod sp. zn.

porušil základné právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zaručené v

Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2 Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. dňa

30. 5. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania (právneho

zastupovania)... spolu 120.88 Eur na účet právneho zástupcu sťažovateľa

JUDr. Bartolomeja Kaščáka... do 15 dni od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu

SR.“

Z rozsudku krajského súdu č. k. -37 z 22. februára 2012 vyplýva, že ním

bola v konaní o preskúmanie rozhodnutia colného riaditeľstva zamietnutá žaloba

sťažovateľa ako nedôvodná.

Zo skutkového stavu zisteného žalovaným správnym orgánom vyplynulo, že „Dňa

27. 10. 2009 a 16. 12. 2009 boli colným úradom vydané rozhodnutia... sp. zn.

5691 a sp. zn. -5691, ktorými... bol colným úradom zabezpečený nájdený lieh

a spotrebiteľské balenia liehu, ktoré boli nájdené dňa 22. 09. 2009 pri domovej prehliadke

a ktorých pôvod alebo spôsob nadobudnutia nevedel žalobca preukázať. Predmetnými

rozhodnutiami prišlo k zabezpečeniu množstva liehu a spotrebiteľských balení liehu tak, ako

boli špecifikované v odôvodnení rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného sa žalobca stal

daňovým dlžníkom podľa a na základe

cit. zákona bol povinný podať colnému úradu daňové priznanie v lehote najneskôr do troch

pracovných dní nasledujúcich po vzniku daňovej povinnosti a zároveň bol povinný

v rovnakej lehote zaplatiť daň. Žalobca daňové priznanie v zákonom stanovenej lehote

nepodal, preto bol správcom dane vyzvaný výzvou zo dňa 02. 03. 2010 na podanie

daňového priznania v lehote do 8 dní odo dňa doručenia tejto výzvy. Táto výzva bola

žalobcovi doručená 04. 03. 2010 a lehota na podanie daňového priznania mu uplynula

12. 03. 2010. Dňa 16. 03. 2010 bolo colnému úradu doručené daňové priznanie žalobcu,

ktorým ako základ dane určil množstvo 0 hl a priznal spotrebnú daň vo výške 0 eur.

Po preskúmaní formálnych náležitostí podaného daňového priznania a súvisiaceho

spisového materiálu správca dane posúdil údaje uvedené v daňovom priznaní ako

nesprávne a nepravdivé, v dôsledku čoho vyzval žalobcu na odstránenie nedostatkov svojho

podania v lehote do 15 dní odo dňa doručenia výzvy... Žalobca nedostatky svojho podania

v určenej lehote neodstránil, pričom dňa 07. 07. 2010 bolo colnému úradu doručené

písomné vyjadrenie zo dňa 30. 06. 2010, v ktorom uviedol, že v súvislosti s týmto prípadom

je stíhaný ako obvinený a vzhľadom na tento stav nemožno od neho požadovať, aby

poskytoval dôkazy proti svojej osobe. Keďže žalobca neodstránil nedostatky daňového

priznania, pristúpil správca dane k určeniu dane podľa pomôcok v zmysle § 42 zák. č.

Na základe pomôcok, ktoré mal colný úrad k dispozícii a ktoré si sám

zaobstaral aj bez súčinnosti so žalobcom, určil colný úrad žalobcovi spotrebnú daň z liehu,

čoho dôkazom je protokol o určení dane podľa pomôcok zo dňa 24. 08. 2010 č.

21840/2010-5364 vo výške uvedenej v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa.“

Správny súd dospel k záveru, že dotknuté správne orgány postupovali v súlade

s platnou právnou úpravou, v správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav a na

jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver, preto sú preskúmavané rozhodnutia

vecne správne a zákonné. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej konštatoval,

že „Z dôkazov vykonaných v správnom konaní... nepochybne vyplýva, že v danom prípade

boli splnené podmienky pre vyrubenie dane podľa pomôcok v zmysle § 42 zákona o správe

daní a poplatkov, pretože, ako to vyplýva z obsahu administratívneho spisu aj vyššie

citovaných dôkazov, daňové priznanie podané daňovým subjektom nezodpovedalo zisteným

skutočnostiam a tento neodstránil jeho nedostatky v správcom dane určenej lehote. Pri

určení dane podľa pomôcok vychádzal správca dane z dôkazov, nachádzajúcich sa

v administratívnom spise tak, ako boli špecifikované v jednotlivých rozhodnutiach, či už

správneho orgánu prvého stupňa, ako aj druhostupňového správneho orgánu, na základe

ktorých v súlade s platnou právnou úpravou bol správne určený základ dane a na jeho

základe vyrubená aj daňová povinnosť.

Námietky žalobcu považoval súd za právne irelevantné. V konaní bolo jednoznačne

preukázané, že žalobca nepreukázal pôvod a spôsob nadobudnutia liehu v súlade s platnou

právnou úpravou, čo sporným ani nebolo. V danom prípade daňová povinnosť v zmysle

citovaných zákonných ustanovení vznikla žalobcovi dňom zistenia liehu, ktorý sa nachádzal

u žalobcu, t. j. dňom 22. 09. 2009, preto okolnosť, že tento lieh bol zabezpečený, následne

prepadol štátu a bol zničený, nemá na vznik daňovej povinnosti žiadny vplyv. Na vznik

daňovej povinnosti nemá vplyv ani účel použitia tohto liehu. Základ dane bol určený

v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami a to prepočtom podľa osobitného predpisu,

v zmysle ods. 2 § 5 zákona o spotrebnej dani z liehu, zohľadniac výsledky odborných

expertíz zaistených vzoriek. Z takto určeného základu dane bola správne vyrubená daň.“.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 30. mája 2013 bolo

porušené jeho základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde zaručené v a právo na spravodlivé

súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

K porušeniu sťažovateľom označených práv malo dôjsť v dôsledku nesprávneho

právneho posúdenia relevantných ustanovení o spotrebnej dani

z liehu a o zmene a doplnení o výrobe a uvádzaní liehu na trh

v znení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) a o správe daní

a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov, pričom súdy konajúce vo veci sťažovateľa v rozpore s citovanými právnymi

predpismi neaplikovali ustanovenia znejúce v prospech sťažovateľa, v zmysle ktorých mal

byť sťažovateľ oslobodený od uloženia daňovej povinnosti.

Ústavný súd považuje, tak ako pri obdobných sťažnostiach smerujúcich proti

rozhodnutiam všeobecných súdov, za potrebné zdôrazniť, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému

rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, alebo z ústavného hľadiska inak neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , ). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov.

V odôvodnení namietaného rozhodnutia najvyšší súd v podstatnom uviedol:

„Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu

správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy je posudzovať, či správny orgán

vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie

rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či

rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či rozhodnutie

obsahovalo zákonom predpísané náležitostí, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo

vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako i procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť

rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu

predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd

teda skúma procesné pochybenie správneho orgánu namietané v žalobe či uvedené

procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom

ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia ( ).

Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

v konkrétnej veci sa v zásade obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy s ktorých správny

orgán vychádza nie sú pochybné najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre

porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané

dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver ku ktorému správny orgán dospel.

Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho

orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú vec relevantný právny predpis.

Podľa v znení do 31. decembra 2011,

daňová povinnosť vzniká aj dňom zistenia liehu, ktorý sa nachádza alebo ktorý sám

nachádzal u právnickej osoby alebo u fyzickej osoby, ak táto právnická osoba alebo fyzická

osoba nevie preukázať pôvod alebo spôsob nadobudnutia liehu v súlade s týmto zákonom,

a to bez ohľadu na to či nakladá alebo nakladala s liehom ako s vlastným.

Podľa v znení do 31. decembra 2011,

daňovým dlžníkom pri vzniku daňovej povinnosti podľa § 12 ods. 2 je právnická osoba

alebo fyzická osoba, ktorá nevie preukázať v súlade s týmto zákonom pôvod alebo spôsob

nadobudnutia liehu u nej zisteného, ktorý sa u nej nachádza alebo ktorý sa u nej nachádzal

a to bez ohľadu na to, či nakladá alebo nakladala s liehom ako s vlastným.

Podľa v znení do 31. decembra 2011, je základom

dane množstvo liehu vyjadrené v hektolitroch 100 % alkoholu pri teplote 20 °C.

Podľa odseku 2 citovaného zákonného ustanovenia alkoholom na účely tohto zákona

sa rozumie etylalkohol v zmesi s inými alkoholmi a starými látkami, pričom objemová

koncentrácia alkoholu sa zistí a vypočíta spôsobom podľa osobitného predpisu (príloha

č. 16 III, vyhláška UNSS SR č. o meradlách a metrologickej kontrole v znení

neskorších predpisov).

Najvyšší súd Slovenskej republiky za rozhodujúcu skutočnosť pre právne posúdenie

veci považuje fakt, že z odobratých vzoriek tovaru po expertíznom preskúmaní v laboratóriu

colného riaditeľstva bolo jednoznačne preukázané, že na základe domovej prehliadky

u žalobcu dňa 22. septembra 2009 bol nájdený lieh, ktorého pôvod, alebo spôsob

nadobudnutia žalobca nevedel preukázať. Žalobca žiadnymi relevantnými dôkazmi túto

skutočnosť nevyvrátil a ani nespochybnil, čím v plnej miere naplnil podmienky na aplikáciu

o spotrebnej dani z liehu, v spojení s

ods. 2 písm. a/citovaného zákona.

Zohľadniac túto skutočnosť sa všetky v odvolaní prednesené námietky, ktoré zároveň

korešpondujú s rozsahom, v ktorom bolo žalobou napadnuté rozhodnutie správneho

orgánu, javia ako irelevantné, lebo nemajú vplyv na rozhodujúcu skutočnosť, že u žalobcu

bol nájdený lieh, ktorého pôvod a ani spôsob použitia nevedel preukázať.

Najvyšší súd prihliadnuc na ustanovenie ako aj na ustanovenie

v znení do 31. decembra 2011 na námietku

žalobcu, že nemohol byť v konaní o vyrubenie dane donucovaný k tomu, aby ako osoba

v postavení obvineného z prečinu vykonal úkony, ktorými by sa sám usvedčoval z trestného

činu, uvádza, že táto námietka nie je relevantná, nakoľko nie je logicky vysvetliteľné, akým

spôsobom by sa žalobca mohol ohroziť prípade v podstate identickej obrany proti obvineniu

z prečinu nepovolenej výroby liehu a proti vyrubovaciemu konaniu podľa vtedy platného

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných

finančných orgánov v znení neskorších predpisov, kde je predmetom konania otázka vzniku

daňovej povinnosti podľa

Z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že žalovaný správny orgán ako aj

správny orgán prvého stupňa zabezpečili dostatok dôkazov, tieto správne vyhodnotili,

pričom na základe dostatočných podkladov dospeli k správnym skutkovým aj právnym

záverom.

Najvyšší súd vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, rozsahu a dôvodov

odvolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu, po preskúmaní odvolaním

napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu s poukazom

na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu vznesené v odvolaní proti rozsudku

krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, keď krajský

súd po podrobnom zhrnutí skutkového stavu veci sa s námietkami vznesenými v žalobe

náležite, i keď stručne, vyporiadal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Košiciach, ako vecne správny podľa j ods. 3 veta druhá a

potvrdil.“

V citovanej časti odôvodnenia namietaného rozsudku (nadväzujúceho na dôvody

rozhodnutia krajského súdu) najvyšší súd jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre

ktoré považoval odvolacie námietky sťažovateľa za irelevantné a pre ktoré odvolaniu

sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu nevyhovel. Najvyšší súd dospel k záveru, že

daňová povinnosť sťažovateľa bola určená v súlade s citovanými právnymi predpismi,

pričom všetky odvolacie námietky sťažovateľa (ktoré uplatnil aj v konaní pred správnymi

orgánmi) nemali žiadny vplyv na vznik daňovej povinnosti. Podľa názoru ústavného súdu

uvedený postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho názoru a záveru

vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa so skutkovým hodnotením a následne právnym názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného

súdu, a to nahrádzanie právneho názoru najvyššieho súdu, je možné realizovať len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor najvyššieho súdu v danej veci je

zdôvodnený dostatočným spôsobom, ktorý ústavný súd považuje za ústavne

akceptovateľný. Zo záverov najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť alebo taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty či zmyslu.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde o odmietnutí sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že konajúce súdy v jeho prípade nezohľadnili

ustanovenie v znení účinnom do 31. marca

2010, ústavný súd konštatuje, že uvedenú námietku sťažovateľ neuplatnil v konaní pred

všeobecnými súdmi, ale prvýkrát až v konaní o ústavnej sťažnosti.

Z princípu subsidiarity ( ) limitujúceho vzťah ústavného súdu

ku všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi

musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým

spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom.

Pokiaľ sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred

ústavným súdom argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred

všeobecnými súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc (,

). Keďže sťažovateľ ochranu svojich práv nerealizoval v plnom rozsahu

v konaní pred všeobecnými súdmi, ale až podaním sťažnosti ústavnému súdu, prichádzalo

do úvahy odmietnutie sťažnosti v časti uvedenej námietky aj z dôvodu nedostatku

právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie ( ).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal

a ani nevyzýval sťažovateľa na predloženie kvalifikovaného splnomocnenia na jeho

zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2014