Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 180/2014
PDF · 278.06 KB
No categories available
I. ÚS 180/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. B., zastúpeného obchodnou spoločnosťou PATENT
IURIST s. r. o., Dostojevského rad 5, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta
JUDr. Ing. Vladimíra Neuschla, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.
5 To 45/2012 z 13. novembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Tdo 38/2013 z 9. októbra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2014
doručená sťažnosť M. B., (ďalej len „sťažovateľ“) zastúpeného obchodnou spoločnosťou
PATENT IURIST s. r. o., Dostojevského rad 5, Bratislava, konajúcou prostredníctvom
advokáta JUDr. Ing. Vladimíra Neuschla, vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 To 45/2012 z 13. novembra 2012 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 38/2013 z 9. októbra 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Dunajská Streda (ďalej len
„okresný súd“) bola proti sťažovateľovi podaná obžaloba pre trestný čin ublíženia na zdraví
podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,Trestný zákon“), ktorá bola evidovaná pod sp. zn. 2 T 82/2011.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 2 T 82/2011-257 zo 16. januára 2012 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu zo 16. januára 2012“) bol sťažovateľ uznaný vinným
zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona
s poukazom na ustanovenie § 138 písm. h) Trestného zákona, za čo bol odsúdený podľa
§ 157 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 353 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) na trest odňatia
slobody v trvaní 2 rokov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona mu uložený trest bol
podmienečne odložený a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona mu bola určená skúšobná
doba štyroch rokov. Okresný súd podľa § 61 ods. 1 a 2 Trestného zákona sťažovateľovi
zároveň uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na 4 roky.
Krajský súd v predmetnej veci rozhodol o sťažovateľovom odvolaní proti rozsudku
okresného súdu zo 16. januára 2012 uznesením sp. zn. 5 To 45/2012 z 13. novembra 2012
(ďalej len „uznesenie krajského súdu z 13. novembra 2012“) tak, že ho podľa § 319
Trestného poriadku zamietol.
Sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu z 13. novembra 2012 podal dovolanie
z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, o ktorom najvyšší súd
rozhodol uznesením č. k. 1 Tdo 38/2013-300 z 9. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie
najvyššieho súdu z 9. októbra 2013“) tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku
odmietol. Uznesenie najvyššieho súdu z 9. októbra 2013 bolo sťažovateľovi doručené
5. februára 2014.
Podľa sťažovateľa v predmetnom konaní bolo podstatným posúdenie otázky, „či
sťažovateľ pri vedení vozidla - traktor zn. Zetor 5718, dna 4. 8. 2012 na ceste II. triedy 510
v km 18;0 v smere do obce N. časť E. na obec J. v okrese Dunajská Streda v čase o 8.50 hod
zavinil dopravnú nehodu, pri ktorej boli poškodenému spôsobené zranenia, opísané
v skutkovej vete prvostupňového rozsudku a či toto jeho konanie vykazuje znaky niektorej zo
skutkových podstát trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona“.
Sťažovateľ bol okresným súdom uznaný vinným zo spáchania trestného činu
ublíženia na zdraví podľa § 159 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona a naplnenie
kvalifikovanej skutkovej podstaty uvedeného trestného činu tento súd odôvodnil tým, že
sťažovateľ tento čin v zmysle § 138 písm. h) Trestného zákona spôsobil závažnejším
spôsobom konania, pretože porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu mu zo zamestnania,
postavenia alebo funkcie alebo dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona.
Okresný súd a krajský súd v predmetnej veci svoj záver o vine sťažovateľa
zo spáchania trestného činu a zodpovednosti za jeho následky podľa sťažovateľa založili
predovšetkým na tvrdeniach svedka-znalca z odboru cestnej dopravy (ďalej len „súdny
znalec“) o zlej technike a spôsobe jazdy sťažovateľa uvedených počas jeho výsluchu
na hlavnom pojednávaní 16. januára 2012, ako aj v znaleckom posudku č. 104/2008
z 10. novembra 2008 a jeho doplnení č. 27/2010 z 24. mája 2010. Zvyšná časť odôvodnenia
okresného súdu vzťahujúca sa na proces dokazovania spočívala podľa sťažovateľa
v podstate len v rekapitulácii svedeckých výpovedí svedkov O. B., F. B., A. J. a I. P.
Podľa sťažovateľa rozsudok okresného súdu zo 16. januára 2012 a uznesenie
krajského súdu z 13. novembra 2012 s ohľadom na ich obsah a konštrukciu „(i) nie sú
náležitým spôsobom a riadne odôvodnené, (ii) sú založené na odkazoch na všeobecné pojmy
a citované zákonné ustanovenia a (iii) nedávajú logické odpovede na základné otázky
predmetného konania“, v dôsledku čoho nespĺňajú kritériá kladené na odôvodnenie
súdnych rozhodnutí v právnom štáte, a preto zasahujú do sťažovateľovho práva
na spravodlivý súdny proces.
Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho
veci sa podľa neho nevysporiadali dostatočne s otázkami podstatnými pre rozhodnutie.
V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že vo vzťahu k druhu a výške trestu odôvodnenie
okresného súdu a krajského súdu v ich rozhodnutiach (rozsudok okresného súdu
zo 16. januára 2012 a uznesenie krajského súdu z 13. novembra 2012) podľa neho
absentuje, ako aj na skutočnosť, že neboli dostatočne vyhodnotené dôkazy svedčiace v jeho
prospech.
Krajský súd k otázke druhu a výšky trestu v rámci svojho uznesenia z 13. novembra
2012 uviedol: „... súd prvého stupňa rozhodol správne aj pokiaľ ide o druh a výmeru
uloženého trestu. Správne zohľadnil všetky okolnosti rozhodujúce pri určení trestu, najmä
osobu a následok konania obžalovaného. Na obžalovaného sa hľadí akoby doteraz nebol
súdom trestaný. Následok jeho konania bol veľmi závažný vzhľadom na ťažké zranenia,
ktoré utrpel poškodený. Odvolací súd je preto rovnakého názoru ako prvostupňový súd že
účel trestu splní aj podmienečný trest odňatia slobody, takže na obžalovaného netreba
pôsobiť výkonom trestu...“ V nadväznosti na uvedené sťažovateľ poukázal na odôvodnenie
rozsudku okresného súdu zo 16. januára 2012 vzťahujúce sa na otázku trestu, ktorý mu bol
uložený, a na jeho výšku „... pri určení druhu trestu a jeho výmere súd prihliadal najmä na
spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, na osobu páchateľa, jeho
pomer a možnosti jeho nápravy a dospel k záveru, že na prevýchovu obžalovaného je možné
dostatočne účinne vplývať čo i len uložením prevýchovného trestu na slobode, preto mu za
spáchanú trestnú činnosť uložil trest odňatia slobody v trvaní 2 roky, výkon ktorého trestu
však mu podmienečne uložil na primeranú skúšobnú dobu v trvaní 4 roky. Obžalovanému
okrem toho uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlo akéhokoľvek druhu taktiež
na 4 roky.“. Z tejto argumentácie je podľa sťažovateľa zrejmé, že odôvodnenia okresného
súdu a krajského súdu týkajúce sa druhu trestu a jeho výšky sú strohé a formalistické,
založené na všeobecných pojmoch, bez ich bližšej špecifikácie zohľadňujúcej osobitosti
a konkrétne špecifiká predmetu uvedeného konania a možno ich označiť za arbitrárne
a nedostatočné.
Podľa sťažovateľa z obsahu rozsudku okresného súdu zo 16. januára 2012
a uznesenia krajského súdu z 13. novembra 2012 výslovne a jednoznačne nevyplýva ani
konkrétna dôležitá zákonná povinnosť, ktorej porušenia sa mal v relevantný deň pri vedení
motorového vozidla dopustiť, a obsahujú v tejto súvislosti len všeobecné konštatovanie,
avšak bez akéhokoľvek čo i len odkazu na ustanovenie nejakého všeobecného záväzného
právneho predpisu, hoci povinnosťou súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej
veci bolo túto povinnosť označiť aj odkazom na konkrétne ustanovenie zákona.
Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci poukázali aj na „spôsob
konania“, avšak bez bližšieho odôvodnenia jednotlivých skutočností rozhodujúcich pre jeho
zdôvodnenie, napriek tomu, že v sťažovateľovom prípade bola aplikovaná na klasifikovanie
jeho konania ako trestného činu kvalifikovaná skutková podstata spojená s inou sadzbou
trestu odňatia slobody.
Z uznesenia krajského súdu z 13. novembra 2012 a rozsudku okresného súdu
zo 16. januára 2012 je zrejmé, že konajúce súdy opätovne nezdôvodnili, akými
myšlienkovými úvahami sa riadili pri hodnotení dôkazov, ktoré okolnosti boli pre nich
rozhodujúce a ako sa zároveň vysporiadali s dôkazmi svedčiacimi v prospech sťažovateľa.
Krajský súd k otázke dokazovania v rámci svojho uznesenia z 13. novembra 2012
konštatoval, že „okresný súd vykoná dokazovanie v dostatočnom rozsahu a vykonané
dôkazy aj správne vyhodnotí“.
Okresný súd v rozsudku zo 16. januára 2012 k otázke dokazovania najprv
zrekapituloval výpovede sťažovateľa, poškodenej a jednotlivých svedkov, ako aj súdneho
znalca, skonštatoval, že poškodený sedel v čase nehody na pohybujúcom sa motocykli, jeho
konanie nebolo ovplyvnené alkoholom a „vzhľadom na vykonané dokazovanie, poukazujúc
aj na pripojený listinný dôkazný materiál... súd mal za preukázané, že obžalovaný M. B.
inému spôsobil ťažkú ujmu na zdraví...“. Podľa sťažovateľa z uvedeného vyplýva, že súdy
zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci svoju povinnosť odôvodniť proces
dokazovania a predovšetkým otázky voľného hodnotenia dôkazov splnili opätovne pomerne
stroho, formalisticky, zrekapitulujúc jednotlivé dôkazy a skonštatujúc určitý záver bez
prezentovania logických úvah a myšlienkových pochodov, ktorými sa riadili pri hodnotení
dôkazov.
Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci sa nezaoberali ani dôkazmi, ktoré
svedčili v prospech samotného sťažovateľa, a nepredostreli dôvod, prečo na ne
neprihliadali. V tejto súvislosti poukázal na čestné vyhlásenie I. P. z 5. augusta 2008,
z ktorého podľa neho vyplývajú skutočnosti čiastočne odchylné od záverov vyjadrených
v znaleckých posudkoch a vo výpovedi súdneho znalca. Z uvedeného je podľa sťažovateľa
zrejmé, že rozsudok okresného súdu zo 16. januára 2012 a uznesenie krajského súdu
z 13. novembra 2012 nie sú náležitým spôsobom odôvodnené ani v časti vzťahujúcej sa
na proces dokazovania a z neho vyplývajúce skutočnosti.
Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že súdy zúčastnené na rozhodovaní
v predmetnej veci dôsledkom nedostatočného, strohého a vo vysokej miere formalistického
odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 13. novembra 2012 a rozsudku okresného súdu
zo 16. januára 2012 porušili jeho právo na spravodlivý súdny proces, ktorý v sebe nesie aj
požiadavku náležitého odôvodnenia rozhodnutia.
Uvedené nedostatky uznesenia krajského súdu z 13. novembra 2012 a rozsudku
okresného súdu zo 16. januára 2012 neboli odstránené ani zo strany najvyššieho súdu ako
súdu dovolacieho, hoci podľa sťažovateľa vykonať nápravu vytýkaných nedostatkov, a tým
odstrániť ústavne nekonformný postup okresného súdu a krajského súdu bolo povinnosťou
tohto súdu, a pretože tak najvyšší súd nepostupoval, svojím uznesením z 9. októbra 2013
porušil sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie. Najvyšší súd podľa sťažovateľa
pri rozhodovaní o jeho dovolaní ústavne neakceptovateľným spôsobom interpretoval
a aplikoval príslušné ustanovenia Trestného poriadku a jeho právne názory vyjadrené
v uznesení najvyššieho súdu z 9. októbra 2013 sú podľa jeho názoru z ústavného hľadiska
neudržateľné. Sťažovateľ ním podané dovolanie odôvodnil dôvodmi podľa § 371 ods. 1
písm. c) a i) Trestného poriadku (porušením práva na obhajobu, nesprávne právne
posúdenie zisteného skutku alebo na nesprávne použitie iného hmotnoprávneho
ustanovenia).
Najvyšší súd podľa názoru postupoval zjavne formalisticky a uplatnil príliš
reštriktívny výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku pri formulovaní svojho
záveru, že v prípade sťažovateľa neboli dôvody na dovolanie splnené. Najvyšší súd
akceptoval tak po stránke kvalitatívnej, ako aj po stránke kvantitatívnej spôsob a rozsah
odôvodnenia záverov rozsudku okresného súdu zo 16. januára 2012 a uznesenia krajského
súdu z 13. novembra 2012, keď vo svojom uznesení z 9. októbra 2013 uviedol, že
„k námietke obvineného že z odôvodnenia rozhodnutí nevyplýva, akými úvahami sa súdy
spravovali pri hodnotení všetkých dôkazov, je nutné uviesť, že odvolací Krajský súd
v Trnave, prevzal závery okresného súdu, ktoré sú vyčerpávajúce“. Keďže uvedený záver
najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za neprijateľný s ohľadom na už uvedené dôvody,
podľa sťažovateľa k zásahu do jeho základných práv a slobôd došlo aj uznesením
najvyššieho súdu z 9. októbra 2013.
Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,
v ktorom vysloví, že jeho základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo uznesením krajského
súdu z 13. novembra 2012, ako aj uznesením najvyššieho súdu z 9. októbra 2013 porušené,
tieto zruší a vráti vec krajskému súdu na ďalšie konanie a zaviaže krajský súd uhradiť
sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ v predmetnej veci namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
z 13. novembra 2012 a uznesením najvyššieho súdu z 9. októbra 2013. K namietanému
porušeniu uvedených práv malo dôjsť tým, že:
- uznesenie krajského súdu z 13. novembra 2012 nie je riadne odôvodnené, je založené na
odkazoch na všeobecné pojmy a nedáva odpovede na základné otázky predmetu konania,
krajský súd sa v ňom nevysporiadal s otázkami podstatnými pre rozhodnutie, predovšetkým
v ňom absentuje odôvodnenie vo vzťahu k druhu a výške uloženého trestu a nie sú v ňom
ani riadne vyhodnotené v konaní vykonané dôkazy, najmä tie, ktoré svedčia v prospech
sťažovateľa, z obsahu uvedeného uznesenia nevyplýva ani konkrétna zákonná povinnosť,
ktorej porušenia sa mal sťažovateľ dopustiť, hoci k jej špecifikácii malo dôjsť aj poukazom
na konkrétne ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu a celý proces
dokazovania v tomto uznesení bol nedostatočne zhodnotený,
- v rámci uznesenia najvyššieho súdu z 9. októbra 2013 najvyšší súd nesprávne ústavne
neakceptovateľným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia Trestného
poriadku a jeho právne názory sú z ústavného hľadiska neudržateľné.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
z 9. októbra 2013
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej
správy, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,
či v konaní pred orgánmi verejnej správy bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav
a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej správy vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie orgánu verejnej správy v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery orgánu verejnej správy môžu byť teda predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za
následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS
139/02, III. ÚS 180/02).
Najvyšší súd v predmetnej veci rozhodoval o dovolaní podanom sťažovateľom proti
uzneseniu krajského súdu z 13. novembra 2013. V rámci odôvodnenia uznesenia
z 9. októbra 2013 najvyšší súd poukázal na príslušné ustanovenia Trestného poriadku, ktoré
v danom prípade aplikoval. Osobitne sa následne v tomto rozhodnutí zameral na posúdenie
jednotlivých námietok sťažovateľa uvedených v podanom dovolaní poukazujúcich na
dôvody uvedené v § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku.
Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa porušenia jeho práva na obhajobu
podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku spočívajúceho v nezabezpečení účasti jeho
obhajcu na oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania v jeho veci najvyšší súd uviedol,
že „... po preštudovaní spisového materiálu, zistil nasledovné: Ako vyplýva zo Záznamu
o preštudovaní vyšetrovacieho spisu založenom na č. l. 228 a 229, preštudovanie
vyšetrovacieho spisu sa uskutočnilo dňa 8. apríla 2011 na Okresnom riaditeľstve
Policajného zboru v Dunajskej Strede so záznamom (u každého jednotlivo), že obvinený M.
B. a obhajca JUDr. Vladimír Lamačka, nebol prítomný, každý vyrozumený písomne,
a lehota, v prípade skrátenia lehoty troch dní, nebola skrátená. K uvedenému záznamu sú
pripojené doručenky o prevzatí vyrozumenia o možnosti preštudovať spis, s podpisom
a dátumom 1. marca 2011 tak obvineným M. B. v mieste bydliska B., ako i advokátom
JUDr. Vladimírom Lamačkom v sídle Advokátskej kancelárie, Hlavné nám. č. 7, Nové
Zámky.
Hore uvedené teda vylučuje tvrdenie obhajoby, že obhajca nebol riadne a včas
upovedomený o možnosti preštudovať vyšetrovací spis. Obžaloba bola podaná na
obvineného M. B. prokurátorom Okresnej prokuratúry Dunajská Streda až 19. apríla 2011.
Je pravdou, že odvolací krajský súd v písomnom odôvodnení napadnutého uznesenia
nevenoval tomuto vytýkanému odvolaciemu dôvodu pozornosť, avšak samotná absencia
písomného odôvodnenia nemá vplyv na tvrdenie, že malo byť výraznou mierou porušené
právo obvineného B. na obhajobu tým, že nebol, spoločne so svojím obhajcom, včas
oboznámený s výsledkami vyšetrovania. Zároveň, ak tým nie je naplnený odvolací, ale ani
dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ...
Obvinený mal počas celého konania dostatočný priestor na vyjadrenie sa ku všetkým
skutočnostiam, pričom zo spisu nebolo preukázané, že by mu bolo bránené, resp. odopreté
vykonávať svoje práva.
Nakoľko obvineného zastupoval obhajca, ktorý taktiež využil právo vyjadriť sa
k predmetu konania a dostatočným spôsobom obhajoval svojho klienta, argumentácia
obvineného o zásadnom porušení práva na obhajobu je nedôvodná.“.
Najvyšší súd k námietke sťažovateľa týkajúcej sa dôvodov podľa § 371 ods. 1
písm. i) Trestného poriadku (nesprávne právne posúdenie zisteného skutku, absencia
dôkazov v prospech sťažovateľa a vysporiadanie sa s nimi v rozhodnutí, nesprávne
vyhodnotenie dôkazov, nepovolenie vykonať doplnenia dokazovania) v podstatnom
uviedol:
„... v dovolaní obvinený v podstate poukazuje na výsledky a obsah dokazovania,
na jednotlivé vykonané dôkazné prostriedky a obsah dôkazov, pričom polemizuje so závermi
súdov, ktoré ho uznali vinným za spáchaný trestný čin. Dôvody, ktoré uvádza obvinený
v podanom dovolaní sú zhodné s jeho odvolacími dôvodmi a najvyšší súd jednoznačne
konštatuje, že týmito dôvodmi sa zaoberal, okrem okresného súdu, aj odvolací krajský súd,
a preto v podrobnostiach na ne len poukazuje.
Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že v kritický deň obvinený jazdil
na traktore, ku ktorému bol pripojený príves, ktorý nezodpovedal podmienkam prevádzky na
cestných komunikáciách. Príves nebol vybavený smerovými, ani brzdovými svetlami a ani
evidenčným číslom. Obvinený sa tesne pred odbočovaním doľava nepresvedčil, či už nie je
predchádzaný iným účastníkom cestnej premávky. S odbočovacím manévrom vľavo začal
obvinený v čase, keď bol predchádzaný motocyklistom, v dôsledku čoho došlo k zrážke
oboch vozidiel, pri ktorej motocykel vrazil do ľavého zadného kolesa traktora. Následkom
tejto dopravnej nehody utrpel motocyklista zranenia, ktorým v ten istý deň v nemocnici
podľahol.
Najvyšší súd sa pri svojom rozhodnutí plne stotožnil s názorom tak okresného, ako
i krajského, súdu uvedeného v písomnom vyhotovení oboch rozhodnutí. K námietke
obvineného že z odôvodnení rozhodnutí nevyplýva, akými úvahami sa súdy spravovali pri
hodnotení všetkých dôkazov, je nutné uviesť, že odvolací Krajský súd v Trnave, prevzal
závery okresného súdu, ktoré sú vyčerpávajúce. Dovolací Najvyšší súd Slovenskej republiky
len dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na
doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní
rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby
odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého
stupňa...
Obsah trestného spisu neposkytuje žiaden podklad o tom, že by vyšetrovateľ v rámci
prípravného konania a okresný, resp. krajský súd, pri vykonávaní úkonov súdneho konania
postupovali v rozpore s príslušnými zákonnými ustanoveniami ako aj, že by vykonali
relevantné dôkazy nezákonným spôsobom.
Napokon, obvineným napádaný skutkový stav veci tak, ako ho zistili a ustálili súdy
nižšej inštancie, namietané spoluzavinenie motocyklistu a proklamovaná primárna
zodpovednosť motocyklistu, sú dôvody stojace mimo zákonný dovolací dôvod podľa § 371
ods. 1 písm. i/ Tr. por. Z obsahu dovolania totiž vyplýva, že obvinený napáda skutkové
zistenia súdov prvého a druhého stupňa. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd
dovolací, § 377 Tr. por., je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy
nižšej inštancie. Podľa citovaného ustanovenia môže byť dovolacím dôvodom len
skutočnosť, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku
alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom však správnosť
a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
... Na základe vyššie uvedeného možno zhrnúť, že dovolaním nie je možné primárne
napádať skutkové okolnosti prípadu a na základe toho vyvodzovať nesprávnu kvalifikáciu
skutku. Zákon v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por. pripúšťa možnosť podania
dovolania len v prípade, kedy na základe správne a úplne zisteného skutkového stavu veci
bolo použité nesprávne právne posúdenie skutku alebo z dôvodu, že rozhodnutie bolo
založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Dovolací dôvod ani
podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. teda nie je daný.“
Podľa zistenia ústavného súdu sa najvyšší súd starostlivo zaoberal všetkými
tvrdeniami sťažovateľa predloženými v rámci jeho dovolania, uviedol, akými úvahami
sa pri ich hodnotení spravoval, a ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa
ktorých zistený skutkový stav posúdil. Najvyšší súd rozhodol v predmetnej veci aj v súlade
s doterajšou judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (nález sp. zn.
I. ÚS 140/04 z 20. apríla 2005, uznesenie sp. zn. I. ÚS 64/97 z 8. októbra 1997, rozhodnutie
z 8. júna 1976, Annuaire č. 22, Engel a ostatní c/Holandsko), podľa ktorej adekvátna
obhajoba pred súdom nevyžaduje predvolanie a výsluch každého svedka, ktorého navrhla
obhajoba, resp. princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení
so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi a súdu vykonať len tie
dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. V súlade so svojou
ustálenou judikatúrou najvyšší súd prijal taktiež záver, podľa ktorého nevykonanie
dokazovania v rozsahu predpokladanom obvineným a hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý
nezodpovedá predstavám obvineného, nie je možné uplatniť pod dôvody dovolania podľa
§ 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, ale ide o skrytú formu vyjadrenia záujmu
obvineného, aby boli vykonané dôkazy (zistený skutkový stav) v jeho prospech, t. j. ide
o námietky založené na skutkových výhradách, a preto na takéto námietky dovolací súd
nemohol prihliadať.
Samotná nespokojnosť sťažovateľa so závermi najvyššieho súdu uvedenými v jeho
rozhodnutí nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia, resp. o arbitrárnosti
záverov v ňom vyslovených, a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie
porušenia ním označených práv.
S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že
z predloženej sťažnosti ani z k nej pripojených napadnutých rozhodnutí nevyplýva nič, čo
by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených najvyšším
súdom, a teda o porušení základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46
ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 dohovoru.
Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní
podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
z 13. novembra 2012
Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 13. novembra
2012, ako aj obsah rozsudku okresného súdu zo 16. januára 2012 v rozsahu, v ktorom na
uvedené odôvodnenie odkazuje krajský súd.
Krajský súd v rámci odôvodnenia svojho uznesenia z 13. novembra 2012
v podstatnom uviedol:
„Odvolací súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.
Okresný súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a vykonané dôkazy aj správne
vyhodnotil. Obhajoba obžalovaného spočívala v tom, že pri odbočovaní bol v stálom
pohybe a poškodený podľa neho musel ísť veľmi rýchlo, čo potvrdili aj svedkovia P. a O.
a F. B., takže dopravnú nehodu on nezapríčinil. Vo veci vypočutí svedkovia I. P. a O. a F.
B. potvrdili, že poškodený išiel na motocykli veľkou rýchlosťou. V tomto smere však treba
poukázať na závery znalca z odboru cestnej dopravy, ktorý ustálil rýchlosť jazdy
poškodeného v rozpätí od 82 do 92 km/hod, teda nešlo o neprimeranú rýchlosť. Obžalovaný
však jazdil s prívesom, ktorý nespĺňal technické požiadavky. Tento príves totiž nebol
vybavený ukazovateľmi zmeny smeru jazdy, takže ak aj obžalovaný na traktore zapol
ukazovateľ zmeny smeru jazdy doľava, poškodený to cez príves nemohol vidieť. Z takto
vykonaného dokazovania je teda zrejmé, že obžalovaný sa po ceste pohyboval s prívesom,
ktorý nebol vybavený ukazovateľmi zmeny smeru jazdy, brzdovými svetlami ani evidenčným
číslom, čím ohrozoval ostatných účastníkov cestnej premávky, čo je porušením dôležitej
povinnosti uloženej podľa zákona v zmysle § 138 písm. h) Tr. zák. Vo vzťahu k výroku o vine
možno ďalej poukázať na správne dôvody napadnutého rozsudku.
Súd I. stupňa rozhodol správne aj pokiaľ ide o druh a výmeru uloženého trestu.
Správne zohľadnil všetky okolnosti rozhodujúce pri určení trestu, najmä osobu a následok
konania obžalovaného. Na obžalovaného sa hľadí akoby doteraz nebol súdom trestaný.
Následok jeho konania bol veľmi závažný vzhľadom na ťažké zranenia, ktoré utrpel
poškodený. Odvolací súd je preto rovnakého názoru ako prvostupňový súd, že účel trestu
splní aj podmienečný trest odňatia slobody, takže na obžalovaného netreba pôsobiť
výkonom trestu.
V súlade so zákonom bol obžalovanému uložený aj trest zákazu činnosti riadiť
motorové vozidlá každého druhu, pretože sa trestnej činnosti dopustil práve v súvislosti
s touto činnosťou porušením povinností z nej vyplývajúcich a vzhľadom na vyššie uvedený
následok jeho konania je aj výmera tohto trestu primeraná.“
Okresný súd v rámci odôvodnenia rozsudku zo 16. januára 2012 najprv stručne
v podstatnom popísal skutočnosti zistené v rámci vykonaného dokazovania z výpovedí
obžalovaného svedkov i zúčastnených osôb (súdnych znalcov), ako i listinných dôkazov
v predmetnom konaní a následne vo vzťahu k naplneniu jednotlivých znakov skutkovej
podstaty trestného činu, zo spáchania ktorého bol sťažovateľ odsúdený, uviedol:
„Poškodený v čase dopravnej nehody sedel na pohybujúcom sa motocykli, z ktorého
po zrážke s traktorom spadol doľava na ľavú stranu tela a pravdepodobne došlo ešte
k pretečeniu a posuvu jeho tela po vozovke.
Konanie poškodeného v čase smrti nebolo ovplyvnené alkoholom. Smrtí poškodeného
by bolo možné pravdepodobne zabrániť, resp. túto aspoň oddialil včasným rozpoznaním
rozsahu úrazového stavu a poskytnutím okamžitej adekvátnej odbornej lekárskej pomoci.
Vzhľadom na takto vykonané dokazovanie, poukazujúc aj na pripojený listinný
dôkazný materiál - zápisnica o obhliadke miesta dopravnej nehody, záznam dopravnej
nehody, fotodokumentácia, lekárske správy, predbežná pitevná správa - súd mal za
preukázané, že obžalovaný M. B. inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví
a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti
uloženému podľa zákona, čím naplnil všetky zákonne znaky prečinu ublíženia na zdraví
podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h)
Technika a spôsob jazdy obžalovaného v tomto prípade nebola správna. Použil
k jazde príves, ktorý nezodpovedal podmienkam prevádzky na cestných komunikáciách.
Prives nebol vybavený smerovými svetlami, ani brzdovými svetlami a ani evidenčným
číslom.
Obžalovaný sa tesne pred odbočením doľava nepresvedčil, či už nie je predchádzaný
iným účastníkom cestnej premávky. Zabrániť dopravnej nehode mohol v prvom rade
obžalovaný, keby sa bezprostredne pred zmenou jazdy doľava, smerom na poľnú cestu bol
presvedčil, či už nie je predchádzaný iným účastníkom cestnej premávky. Tým, že
obžalovaný použil k jazde po pozemných komunikáciách príves, ktorý nezodpovedal
podmienkam -prevádzky na pozemných komunikáciách, z uvedeného dôvodu si obžalovaný
znemožnil včas a v dostatočnej vzdialenosti dať okoliu najavo svoj zámysel zmeny smeru
jazdy.“
Vo vzťahu k druhu a výmere trestu okresný súd v rozsudku zo 16. januára 2012
uviedol: „Obžalovaný M. B. z miesta svojho trvalého bydliska je kladne hodnotený. Doteraz
bol štyrikrát súdne trestaný, naposledy v roku 1984, kedy bol odsúdený podľa § 201
Trestného zákona pod sp. zn 1 T/412/1984 k nápravnému opatreniu po dobu 3 mesiace. 15
% z platu ako aj k trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na 13 mesiacov. Na
obžalovaného sa však hľadí, ako keby nebol odsúdený.
Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadol najmä na spôsob spáchania
činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho
nápravy a dospel k záveru, že na prevýchovu obžalovaného je možné dostatočne účinne
vplývať čo i len uložením prevýchovneho trestu na slobode, preto mu za spáchanú trestnú
činnosť uložil trest odňatia slobody v trvaní 2 roky, výkon ktorého trestu však mu
podmienečne uložil na primeranú skúšobnú dobu v trvaní 4 roky. Obžalovanému okrem
toho uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu taktiež na
4 roky.“
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd rozhodol bez vykonania
všetkých dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci samej, vykonané dôkazy
nevyhodnotil v súlade so zákonom a ani odôvodnenie jeho rozsudku nie je dostatočné.
Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu z 13. novembra 2012
možno považovať za dostatočné, a samotná skutočnosť, že sťažovateľ so závermi súdov
zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci nie je spokojný, nemôže byť dôvodom vyslovenia
porušenia ním označených práv.
Sťažovateľ namietal, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci dostatočne
nezhodnotili dôkazy svedčiace v jeho prospech, predovšetkým možné spoluzavinenie
poškodeného motocyklistu na dopravnej nehode, pretože dvaja svedkovia vypočutí v konaní
potvrdili, že tento jazdil neprimerane rýchlo. Krajský súd v tejto súvislosti svoj záver o vine
sťažovateľa podľa ústavného súdu správne založil na záveroch súdneho znalca z odboru
cestnej dopravy, v rámci ktorých uvedený znalec určil rýchlosť jazdy poškodeného
a následne ju vyhodnotil ako primeranú a taktiež konštatoval nesplnenie zákonných
povinností sťažovateľom.
Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nekonkretizovali
dostatočne zákonnú povinnosť, ktorej porušenia sa mal dopustiť. Uvedené tvrdenie
sťažovateľa podľa ústavného súdu nemožno považovať za pravdivé, keďže ako z obsahu
rozsudku okresného súdu zo 16. januára 2012, tak aj z obsahu uznesenia krajského súdu
z 13. novembra 2012 vyplýva jednoznačný záver, podľa ktorého sťažovateľ jazdil
s prívesom, ktorý nespĺňal technické požiadavky [§ 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 8/2009 Z. z.
o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len
„zákon č. 8/2009 Z. z.“)] a v dôsledku tejto skutočnosti si nemohol riadne splniť ani ďalšiu
zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 19 v spojení s § 30 zákona č. 8/2009 Z. z. súvisiacu
s realizovaním úkonov odbočovania (povinnosť dať znamenie o zmene smeru jazdy pred
odbočovaním). Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci tieto zákonné povinnosti
sťažovateľa v odôvodnení svojich rozhodnutí riadne popisom konkretizovali a nedostatok
odôvodnenia spočívajúci len v samotnej skutočnosti, že tieto povinnosti neboli súdmi
zúčastnenými na rozhodovaní v predmetnej veci identifikované aj príslušnými
ustanoveniami zákona, nemožno podľa ústavného súdu vyhodnotiť ako dôvod na
vyslovenie zásahu do sťažovateľom označených práv. Podľa ústavného súdu súdy
zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci následne taktiež správne konštatovali, že
porušením prvej z uvedených zákonných povinností došlo k porušeniu dôležitej povinnosti
podľa § 138 písm. h) Trestného zákona sťažovateľom, pretože takýmto konaním ohrozoval
ostatných účastníkov cestnej premávky, resp. v značnej miere zvyšoval nebezpečenstvo pre
ľudský život a zdravie.
Konanie sťažovateľa bolo aj podľa názoru ústavného súdu súdmi zúčastnenými na
rozhodovaní v predmetnej veci správne právne posúdené a za dostatočné možno podľa neho
považovať aj odôvodnenie týkajúce sa druhu a výmery trestu sťažovateľa, v rámci ktorého
tieto súdy poukázali na okolnosti, ktoré brali pri svojom rozhodovaní do úvahy.
K spôsobu odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom krajský súd podľa sťažovateľa
odkázal na skutkové a právne závery okresného súdu, s ktorými sa stotožnil, považuje
ústavný súd za potrebné poukázať na svoju predchádzajúcu judikatúru, v ktorej už vyslovil,
že odôvodnenie súdu odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci možno
z hľadiska jeho preskúmateľnosti považovať za síce krajnú, no ešte stále ústavnoprávne
akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr. IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné
stanovisko sudcu Milana Ľalíka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7 . mája 2014