Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 180/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. B., zastúpeného obchodnou spoločnosťou PATENT

IURIST s. r. o., Dostojevského rad 5, Bratislava, konajúcou prostredníctvom advokáta

JUDr. Ing. Vladimíra Neuschla, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

, ako aj práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 13. novembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 9. októbra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. apríla 2014

doručená sťažnosť M. B., (ďalej len „sťažovateľ“) zastúpeného obchodnou spoločnosťou

PATENT IURIST s. r. o., Dostojevského rad 5, Bratislava, konajúcou prostredníctvom

advokáta JUDr. Ing. Vladimíra Neuschla, vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa (ďalej len „“), ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 13. novembra 2012 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 9. októbra 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na Okresnom súde Dunajská Streda (ďalej len

„okresný súd“) bola proti sťažovateľovi podaná obžaloba pre trestný čin ublíženia na zdraví

podľa a v znení neskorších

predpisov (ďalej len ,,“), ktorá bola evidovaná pod sp. zn. .

Rozsudkom okresného súdu č. k. -257 zo 16. januára 2012 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu zo 16. januára 2012“) bol sťažovateľ uznaný vinným

zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa a

s poukazom na ustanovenie , za čo bol odsúdený podľa

s použitím Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na trest odňatia

slobody v trvaní 2 rokov. Podľa mu uložený trest bol

podmienečne odložený a podľa mu bola určená skúšobná

doba štyroch rokov. Okresný súd podľa a sťažovateľovi

zároveň uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na 4 roky.

Krajský súd v predmetnej veci rozhodol o sťažovateľovom odvolaní proti rozsudku

okresného súdu zo 16. januára 2012 uznesením sp. zn. z 13. novembra 2012

(ďalej len „uznesenie krajského súdu z 13. novembra 2012“) tak, že ho podľa § 319

zamietol.

Sťažovateľ proti uzneseniu krajského súdu z 13. novembra 2012 podal dovolanie

z dôvodov podľa a , o ktorom najvyšší súd

rozhodol uznesením č. k. -300 z 9. októbra 2013 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu z 9. októbra 2013“) tak, že ho podľa

odmietol. Uznesenie najvyššieho súdu z 9. októbra 2013 bolo sťažovateľovi doručené

5. februára 2014.

Podľa sťažovateľa v predmetnom konaní bolo podstatným posúdenie otázky, „či

sťažovateľ pri vedení vozidla - traktor zn. Zetor 5718, dna 4. 8. 2012 na ceste II. triedy 510

v km 18;0 v smere do obce N. časť E. na obec J. v okrese Dunajská Streda v čase o 8.50 hod

zavinil dopravnú nehodu, pri ktorej boli poškodenému spôsobené zranenia, opísané

v skutkovej vete prvostupňového rozsudku a či toto jeho konanie vykazuje znaky niektorej zo

skutkových podstát trestného činu uvedeného v osobitnej časti “.

Sťažovateľ bol okresným súdom uznaný vinným zo spáchania trestného činu

ublíženia na zdraví podľa a a naplnenie

kvalifikovanej skutkovej podstaty uvedeného trestného činu tento súd odôvodnil tým, že

sťažovateľ tento čin v zmysle spôsobil závažnejším

spôsobom konania, pretože porušil dôležitú povinnosť vyplývajúcu mu zo zamestnania,

postavenia alebo funkcie alebo dôležitú povinnosť uloženú mu podľa zákona.

Okresný súd a krajský súd v predmetnej veci svoj záver o vine sťažovateľa

zo spáchania trestného činu a zodpovednosti za jeho následky podľa sťažovateľa založili

predovšetkým na tvrdeniach svedka-znalca z odboru cestnej dopravy (ďalej len „súdny

znalec“) o zlej technike a spôsobe jazdy sťažovateľa uvedených počas jeho výsluchu

na hlavnom pojednávaní 16. januára 2012, ako aj v znaleckom posudku č. 104/2008

z 10. novembra 2008 a jeho doplnení č. 27/2010 z 24. mája 2010. Zvyšná časť odôvodnenia

okresného súdu vzťahujúca sa na proces dokazovania spočívala podľa sťažovateľa

v podstate len v rekapitulácii svedeckých výpovedí svedkov O. B., F. B., A. J. a I. P.

Podľa sťažovateľa rozsudok okresného súdu zo 16. januára 2012 a uznesenie

krajského súdu z 13. novembra 2012 s ohľadom na ich obsah a konštrukciu „(i) nie sú

náležitým spôsobom a riadne odôvodnené, (ii) sú založené na odkazoch na všeobecné pojmy

a citované zákonné ustanovenia a (iii) nedávajú logické odpovede na základné otázky

predmetného konania“, v dôsledku čoho nespĺňajú kritériá kladené na odôvodnenie

súdnych rozhodnutí v právnom štáte, a preto zasahujú do sťažovateľovho práva

na spravodlivý súdny proces.

Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho

veci sa podľa neho nevysporiadali dostatočne s otázkami podstatnými pre rozhodnutie.

V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že vo vzťahu k druhu a výške trestu odôvodnenie

okresného súdu a krajského súdu v ich rozhodnutiach (rozsudok okresného súdu

zo 16. januára 2012 a uznesenie krajského súdu z 13. novembra 2012) podľa neho

absentuje, ako aj na skutočnosť, že neboli dostatočne vyhodnotené dôkazy svedčiace v jeho

prospech.

Krajský súd k otázke druhu a výšky trestu v rámci svojho uznesenia z 13. novembra

2012 uviedol: „... súd prvého stupňa rozhodol správne aj pokiaľ ide o druh a výmeru

uloženého trestu. Správne zohľadnil všetky okolnosti rozhodujúce pri určení trestu, najmä

osobu a následok konania obžalovaného. Na obžalovaného sa hľadí akoby doteraz nebol

súdom trestaný. Následok jeho konania bol veľmi závažný vzhľadom na ťažké zranenia,

ktoré utrpel poškodený. Odvolací súd je preto rovnakého názoru ako prvostupňový súd že

účel trestu splní aj podmienečný trest odňatia slobody, takže na obžalovaného netreba

pôsobiť výkonom trestu...“ V nadväznosti na uvedené sťažovateľ poukázal na odôvodnenie

rozsudku okresného súdu zo 16. januára 2012 vzťahujúce sa na otázku trestu, ktorý mu bol

uložený, a na jeho výšku „... pri určení druhu trestu a jeho výmere súd prihliadal najmä na

spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, na osobu páchateľa, jeho

pomer a možnosti jeho nápravy a dospel k záveru, že na prevýchovu obžalovaného je možné

dostatočne účinne vplývať čo i len uložením prevýchovného trestu na slobode, preto mu za

spáchanú trestnú činnosť uložil trest odňatia slobody v trvaní 2 roky, výkon ktorého trestu

však mu podmienečne uložil na primeranú skúšobnú dobu v trvaní 4 roky. Obžalovanému

okrem toho uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlo akéhokoľvek druhu taktiež

na 4 roky.“. Z tejto argumentácie je podľa sťažovateľa zrejmé, že odôvodnenia okresného

súdu a krajského súdu týkajúce sa druhu trestu a jeho výšky sú strohé a formalistické,

založené na všeobecných pojmoch, bez ich bližšej špecifikácie zohľadňujúcej osobitosti

a konkrétne špecifiká predmetu uvedeného konania a možno ich označiť za arbitrárne

a nedostatočné.

Podľa sťažovateľa z obsahu rozsudku okresného súdu zo 16. januára 2012

a uznesenia krajského súdu z 13. novembra 2012 výslovne a jednoznačne nevyplýva ani

konkrétna dôležitá zákonná povinnosť, ktorej porušenia sa mal v relevantný deň pri vedení

motorového vozidla dopustiť, a obsahujú v tejto súvislosti len všeobecné konštatovanie,

avšak bez akéhokoľvek čo i len odkazu na ustanovenie nejakého všeobecného záväzného

právneho predpisu, hoci povinnosťou súdov zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej

veci bolo túto povinnosť označiť aj odkazom na konkrétne ustanovenie zákona.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci poukázali aj na „spôsob

konania“, avšak bez bližšieho odôvodnenia jednotlivých skutočností rozhodujúcich pre jeho

zdôvodnenie, napriek tomu, že v sťažovateľovom prípade bola aplikovaná na klasifikovanie

jeho konania ako trestného činu kvalifikovaná skutková podstata spojená s inou sadzbou

trestu odňatia slobody.

Z uznesenia krajského súdu z 13. novembra 2012 a rozsudku okresného súdu

zo 16. januára 2012 je zrejmé, že konajúce súdy opätovne nezdôvodnili, akými

myšlienkovými úvahami sa riadili pri hodnotení dôkazov, ktoré okolnosti boli pre nich

rozhodujúce a ako sa zároveň vysporiadali s dôkazmi svedčiacimi v prospech sťažovateľa.

Krajský súd k otázke dokazovania v rámci svojho uznesenia z 13. novembra 2012

konštatoval, že „okresný súd vykoná dokazovanie v dostatočnom rozsahu a vykonané

dôkazy aj správne vyhodnotí“.

Okresný súd v rozsudku zo 16. januára 2012 k otázke dokazovania najprv

zrekapituloval výpovede sťažovateľa, poškodenej a jednotlivých svedkov, ako aj súdneho

znalca, skonštatoval, že poškodený sedel v čase nehody na pohybujúcom sa motocykli, jeho

konanie nebolo ovplyvnené alkoholom a „vzhľadom na vykonané dokazovanie, poukazujúc

aj na pripojený listinný dôkazný materiál... súd mal za preukázané, že obžalovaný M. B.

inému spôsobil ťažkú ujmu na zdraví...“. Podľa sťažovateľa z uvedeného vyplýva, že súdy

zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci svoju povinnosť odôvodniť proces

dokazovania a predovšetkým otázky voľného hodnotenia dôkazov splnili opätovne pomerne

stroho, formalisticky, zrekapitulujúc jednotlivé dôkazy a skonštatujúc určitý záver bez

prezentovania logických úvah a myšlienkových pochodov, ktorými sa riadili pri hodnotení

dôkazov.

Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci sa nezaoberali ani dôkazmi, ktoré

svedčili v prospech samotného sťažovateľa, a nepredostreli dôvod, prečo na ne

neprihliadali. V tejto súvislosti poukázal na čestné vyhlásenie I. P. z 5. augusta 2008,

z ktorého podľa neho vyplývajú skutočnosti čiastočne odchylné od záverov vyjadrených

v znaleckých posudkoch a vo výpovedi súdneho znalca. Z uvedeného je podľa sťažovateľa

zrejmé, že rozsudok okresného súdu zo 16. januára 2012 a uznesenie krajského súdu

z 13. novembra 2012 nie sú náležitým spôsobom odôvodnené ani v časti vzťahujúcej sa

na proces dokazovania a z neho vyplývajúce skutočnosti.

Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že súdy zúčastnené na rozhodovaní

v predmetnej veci dôsledkom nedostatočného, strohého a vo vysokej miere formalistického

odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 13. novembra 2012 a rozsudku okresného súdu

zo 16. januára 2012 porušili jeho právo na spravodlivý súdny proces, ktorý v sebe nesie aj

požiadavku náležitého odôvodnenia rozhodnutia.

Uvedené nedostatky uznesenia krajského súdu z 13. novembra 2012 a rozsudku

okresného súdu zo 16. januára 2012 neboli odstránené ani zo strany najvyššieho súdu ako

súdu dovolacieho, hoci podľa sťažovateľa vykonať nápravu vytýkaných nedostatkov, a tým

odstrániť ústavne nekonformný postup okresného súdu a krajského súdu bolo povinnosťou

tohto súdu, a pretože tak najvyšší súd nepostupoval, svojím uznesením z 9. októbra 2013

porušil sťažovateľovo právo na spravodlivé súdne konanie. Najvyšší súd podľa sťažovateľa

pri rozhodovaní o jeho dovolaní ústavne neakceptovateľným spôsobom interpretoval

a aplikoval príslušné ustanovenia a jeho právne názory vyjadrené

v uznesení najvyššieho súdu z 9. októbra 2013 sú podľa jeho názoru z ústavného hľadiska

neudržateľné. Sťažovateľ ním podané dovolanie odôvodnil dôvodmi podľa § 371 ods. 1

písm. c) a i) (porušením práva na obhajobu, nesprávne právne

posúdenie zisteného skutku alebo na nesprávne použitie iného hmotnoprávneho

ustanovenia).

Najvyšší súd podľa názoru postupoval zjavne formalisticky a uplatnil príliš

reštriktívny výklad príslušných ustanovení pri formulovaní svojho

záveru, že v prípade sťažovateľa neboli dôvody na dovolanie splnené. Najvyšší súd

akceptoval tak po stránke kvalitatívnej, ako aj po stránke kvantitatívnej spôsob a rozsah

odôvodnenia záverov rozsudku okresného súdu zo 16. januára 2012 a uznesenia krajského

súdu z 13. novembra 2012, keď vo svojom uznesení z 9. októbra 2013 uviedol, že

„k námietke obvineného že z odôvodnenia rozhodnutí nevyplýva, akými úvahami sa súdy

spravovali pri hodnotení všetkých dôkazov, je nutné uviesť, že odvolací Krajský súd

v Trnave, prevzal závery okresného súdu, ktoré sú vyčerpávajúce“. Keďže uvedený záver

najvyššieho súdu považuje sťažovateľ za neprijateľný s ohľadom na už uvedené dôvody,

podľa sťažovateľa k zásahu do jeho základných práv a slobôd došlo aj uznesením

najvyššieho súdu z 9. októbra 2013.

Na základe uvedeného sťažovateľ ústavnému súdu navrhol, aby vydal nález,

v ktorom vysloví, že jeho základné práva na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo uznesením krajského

súdu z 13. novembra 2012, ako aj uznesením najvyššieho súdu z 9. októbra 2013 porušené,

tieto zruší a vráti vec krajskému súdu na ďalšie konanie a zaviaže krajský súd uhradiť

sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v predmetnej veci namietal porušenie jeho základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu

z 13. novembra 2012 a uznesením najvyššieho súdu z 9. októbra 2013. K namietanému

porušeniu uvedených práv malo dôjsť tým, že:

- uznesenie krajského súdu z 13. novembra 2012 nie je riadne odôvodnené, je založené na

odkazoch na všeobecné pojmy a nedáva odpovede na základné otázky predmetu konania,

krajský súd sa v ňom nevysporiadal s otázkami podstatnými pre rozhodnutie, predovšetkým

v ňom absentuje odôvodnenie vo vzťahu k druhu a výške uloženého trestu a nie sú v ňom

ani riadne vyhodnotené v konaní vykonané dôkazy, najmä tie, ktoré svedčia v prospech

sťažovateľa, z obsahu uvedeného uznesenia nevyplýva ani konkrétna zákonná povinnosť,

ktorej porušenia sa mal sťažovateľ dopustiť, hoci k jej špecifikácii malo dôjsť aj poukazom

na konkrétne ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu a celý proces

dokazovania v tomto uznesení bol nedostatočne zhodnotený,

- v rámci uznesenia najvyššieho súdu z 9. októbra 2013 najvyšší súd nesprávne ústavne

neakceptovateľným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia Trestného

poriadku a jeho právne názory sú z ústavného hľadiska neudržateľné.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

z 9. októbra 2013

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu alebo iného orgánu verejnej

správy, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,

či v konaní pred orgánmi verejnej správy bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu orgán verejnej správy vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie orgánu verejnej správy v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery orgánu verejnej správy môžu byť teda predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , I. ÚS

139/02, ).

Najvyšší súd v predmetnej veci rozhodoval o dovolaní podanom sťažovateľom proti

uzneseniu krajského súdu z 13. novembra 2013. V rámci odôvodnenia uznesenia

z 9. októbra 2013 najvyšší súd poukázal na príslušné ustanovenia , ktoré

v danom prípade aplikoval. Osobitne sa následne v tomto rozhodnutí zameral na posúdenie

jednotlivých námietok sťažovateľa uvedených v podanom dovolaní poukazujúcich na

dôvody uvedené v a .

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa týkajúcim sa porušenia jeho práva na obhajobu

podľa spočívajúceho v nezabezpečení účasti jeho

obhajcu na oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania v jeho veci najvyšší súd uviedol,

že „... po preštudovaní spisového materiálu, zistil nasledovné: Ako vyplýva zo Záznamu

o preštudovaní vyšetrovacieho spisu založenom na č. l. 228 a 229, preštudovanie

vyšetrovacieho spisu sa uskutočnilo dňa 8. apríla 2011 na Okresnom riaditeľstve

Policajného zboru v Dunajskej Strede so záznamom (u každého jednotlivo), že obvinený M.

B. a obhajca JUDr. Vladimír Lamačka, nebol prítomný, každý vyrozumený písomne,

a lehota, v prípade skrátenia lehoty troch dní, nebola skrátená. K uvedenému záznamu sú

pripojené doručenky o prevzatí vyrozumenia o možnosti preštudovať spis, s podpisom

a dátumom 1. marca 2011 tak obvineným M. B. v mieste bydliska B., ako i advokátom

JUDr. Vladimírom Lamačkom v sídle Advokátskej kancelárie, Hlavné nám. č. 7, Nové

Zámky.

Hore uvedené teda vylučuje tvrdenie obhajoby, že obhajca nebol riadne a včas

upovedomený o možnosti preštudovať vyšetrovací spis. Obžaloba bola podaná na

obvineného M. B. prokurátorom Okresnej prokuratúry Dunajská Streda až 19. apríla 2011.

Je pravdou, že odvolací krajský súd v písomnom odôvodnení napadnutého uznesenia

nevenoval tomuto vytýkanému odvolaciemu dôvodu pozornosť, avšak samotná absencia

písomného odôvodnenia nemá vplyv na tvrdenie, že malo byť výraznou mierou porušené

právo obvineného B. na obhajobu tým, že nebol, spoločne so svojím obhajcom, včas

oboznámený s výsledkami vyšetrovania. Zároveň, ak tým nie je naplnený odvolací, ale ani

dovolací dôvod podľa ...

Obvinený mal počas celého konania dostatočný priestor na vyjadrenie sa ku všetkým

skutočnostiam, pričom zo spisu nebolo preukázané, že by mu bolo bránené, resp. odopreté

vykonávať svoje práva.

Nakoľko obvineného zastupoval obhajca, ktorý taktiež využil právo vyjadriť sa

k predmetu konania a dostatočným spôsobom obhajoval svojho klienta, argumentácia

obvineného o zásadnom porušení práva na obhajobu je nedôvodná.“.

Najvyšší súd k námietke sťažovateľa týkajúcej sa dôvodov podľa § 371 ods. 1

písm. i) (nesprávne právne posúdenie zisteného skutku, absencia

dôkazov v prospech sťažovateľa a vysporiadanie sa s nimi v rozhodnutí, nesprávne

vyhodnotenie dôkazov, nepovolenie vykonať doplnenia dokazovania) v podstatnom

uviedol:

„... v dovolaní obvinený v podstate poukazuje na výsledky a obsah dokazovania,

na jednotlivé vykonané dôkazné prostriedky a obsah dôkazov, pričom polemizuje so závermi

súdov, ktoré ho uznali vinným za spáchaný trestný čin. Dôvody, ktoré uvádza obvinený

v podanom dovolaní sú zhodné s jeho odvolacími dôvodmi a najvyšší súd jednoznačne

konštatuje, že týmito dôvodmi sa zaoberal, okrem okresného súdu, aj odvolací krajský súd,

a preto v podrobnostiach na ne len poukazuje.

Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že v kritický deň obvinený jazdil

na traktore, ku ktorému bol pripojený príves, ktorý nezodpovedal podmienkam prevádzky na

cestných komunikáciách. Príves nebol vybavený smerovými, ani brzdovými svetlami a ani

evidenčným číslom. Obvinený sa tesne pred odbočovaním doľava nepresvedčil, či už nie je

predchádzaný iným účastníkom cestnej premávky. S odbočovacím manévrom vľavo začal

obvinený v čase, keď bol predchádzaný motocyklistom, v dôsledku čoho došlo k zrážke

oboch vozidiel, pri ktorej motocykel vrazil do ľavého zadného kolesa traktora. Následkom

tejto dopravnej nehody utrpel motocyklista zranenia, ktorým v ten istý deň v nemocnici

podľahol.

Najvyšší súd sa pri svojom rozhodnutí plne stotožnil s názorom tak okresného, ako

i krajského, súdu uvedeného v písomnom vyhotovení oboch rozhodnutí. K námietke

obvineného že z odôvodnení rozhodnutí nevyplýva, akými úvahami sa súdy spravovali pri

hodnotení všetkých dôkazov, je nutné uviesť, že odvolací Krajský súd v Trnave, prevzal

závery okresného súdu, ktoré sú vyčerpávajúce. Dovolací Najvyšší súd Slovenskej republiky

len dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na

každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na

doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní

rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby

odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého

stupňa...

Obsah trestného spisu neposkytuje žiaden podklad o tom, že by vyšetrovateľ v rámci

prípravného konania a okresný, resp. krajský súd, pri vykonávaní úkonov súdneho konania

postupovali v rozpore s príslušnými zákonnými ustanoveniami ako aj, že by vykonali

relevantné dôkazy nezákonným spôsobom.

Napokon, obvineným napádaný skutkový stav veci tak, ako ho zistili a ustálili súdy

nižšej inštancie, namietané spoluzavinenie motocyklistu a proklamovaná primárna

zodpovednosť motocyklistu, sú dôvody stojace mimo zákonný dovolací dôvod podľa § 371

ods. 1 písm. i/ Z obsahu dovolania totiž vyplýva, že obvinený napáda skutkové

zistenia súdov prvého a druhého stupňa. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd

dovolací, , je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy

nižšej inštancie. Podľa citovaného ustanovenia môže byť dovolacím dôvodom len

skutočnosť, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku

alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom však správnosť

a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

... Na základe vyššie uvedeného možno zhrnúť, že dovolaním nie je možné primárne

napádať skutkové okolnosti prípadu a na základe toho vyvodzovať nesprávnu kvalifikáciu

skutku. Zákon v ustanovení pripúšťa možnosť podania

dovolania len v prípade, kedy na základe správne a úplne zisteného skutkového stavu veci

bolo použité nesprávne právne posúdenie skutku alebo z dôvodu, že rozhodnutie bolo

založené na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Dovolací dôvod ani

podľa teda nie je daný.“

Podľa zistenia ústavného súdu sa najvyšší súd starostlivo zaoberal všetkými

tvrdeniami sťažovateľa predloženými v rámci jeho dovolania, uviedol, akými úvahami

sa pri ich hodnotení spravoval, a ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa

ktorých zistený skutkový stav posúdil. Najvyšší súd rozhodol v predmetnej veci aj v súlade

s doterajšou judikatúrou ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (nález sp. zn.

z 20. apríla 2005, uznesenie sp. zn. z 8. októbra 1997, rozhodnutie

z 8. júna 1976, Annuaire č. 22, Engel a ostatní c/Holandsko), podľa ktorej adekvátna

obhajoba pred súdom nevyžaduje predvolanie a výsluch každého svedka, ktorého navrhla

obhajoba, resp. princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení

so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi a súdu vykonať len tie

dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. V súlade so svojou

ustálenou judikatúrou najvyšší súd prijal taktiež záver, podľa ktorého nevykonanie

dokazovania v rozsahu predpokladanom obvineným a hodnotenie dôkazov spôsobom, ktorý

nezodpovedá predstavám obvineného, nie je možné uplatniť pod dôvody dovolania podľa

a , ale ide o skrytú formu vyjadrenia záujmu

obvineného, aby boli vykonané dôkazy (zistený skutkový stav) v jeho prospech, t. j. ide

o námietky založené na skutkových výhradách, a preto na takéto námietky dovolací súd

nemohol prihliadať.

Samotná nespokojnosť sťažovateľa so závermi najvyššieho súdu uvedenými v jeho

rozhodnutí nesvedčí o arbitrárnosti preskúmavaného rozhodnutia, resp. o arbitrárnosti

záverov v ňom vyslovených, a nemôže byť bez ďalšieho ani dôvodom na vyslovenie

porušenia ním označených práv.

S ohľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľa v tejto časti podľa dospel k záveru, že

z predloženej sťažnosti ani z k nej pripojených napadnutých rozhodnutí nevyplýva nič, čo

by svedčilo o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov vyvodených najvyšším

súdom, a teda o porušení základného práva na súdnu ochranu sťažovateľa podľa čl. 46

, ako aj práva podľa dohovoru.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní

podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

z 13. novembra 2012

Ústavný súd preskúmal obsah odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 13. novembra

2012, ako aj obsah rozsudku okresného súdu zo 16. januára 2012 v rozsahu, v ktorom na

uvedené odôvodnenie odkazuje krajský súd.

Krajský súd v rámci odôvodnenia svojho uznesenia z 13. novembra 2012

v podstatnom uviedol:

„Odvolací súd podľa preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť

napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť

postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Okresný súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a vykonané dôkazy aj správne

vyhodnotil. Obhajoba obžalovaného spočívala v tom, že pri odbočovaní bol v stálom

pohybe a poškodený podľa neho musel ísť veľmi rýchlo, čo potvrdili aj svedkovia P. a O.

a F. B., takže dopravnú nehodu on nezapríčinil. Vo veci vypočutí svedkovia I. P. a O. a F.

B. potvrdili, že poškodený išiel na motocykli veľkou rýchlosťou. V tomto smere však treba

poukázať na závery znalca z odboru cestnej dopravy, ktorý ustálil rýchlosť jazdy

poškodeného v rozpätí od 82 do 92 km/hod, teda nešlo o neprimeranú rýchlosť. Obžalovaný

však jazdil s prívesom, ktorý nespĺňal technické požiadavky. Tento príves totiž nebol

vybavený ukazovateľmi zmeny smeru jazdy, takže ak aj obžalovaný na traktore zapol

ukazovateľ zmeny smeru jazdy doľava, poškodený to cez príves nemohol vidieť. Z takto

vykonaného dokazovania je teda zrejmé, že obžalovaný sa po ceste pohyboval s prívesom,

ktorý nebol vybavený ukazovateľmi zmeny smeru jazdy, brzdovými svetlami ani evidenčným

číslom, čím ohrozoval ostatných účastníkov cestnej premávky, čo je porušením dôležitej

povinnosti uloženej podľa zákona v zmysle § 138 písm. h) Tr. zák. Vo vzťahu k výroku o vine

možno ďalej poukázať na správne dôvody napadnutého rozsudku.

Súd I. stupňa rozhodol správne aj pokiaľ ide o druh a výmeru uloženého trestu.

Správne zohľadnil všetky okolnosti rozhodujúce pri určení trestu, najmä osobu a následok

konania obžalovaného. Na obžalovaného sa hľadí akoby doteraz nebol súdom trestaný.

Následok jeho konania bol veľmi závažný vzhľadom na ťažké zranenia, ktoré utrpel

poškodený. Odvolací súd je preto rovnakého názoru ako prvostupňový súd, že účel trestu

splní aj podmienečný trest odňatia slobody, takže na obžalovaného netreba pôsobiť

výkonom trestu.

V súlade so zákonom bol obžalovanému uložený aj trest zákazu činnosti riadiť

motorové vozidlá každého druhu, pretože sa trestnej činnosti dopustil práve v súvislosti

s touto činnosťou porušením povinností z nej vyplývajúcich a vzhľadom na vyššie uvedený

následok jeho konania je aj výmera tohto trestu primeraná.“

Okresný súd v rámci odôvodnenia rozsudku zo 16. januára 2012 najprv stručne

v podstatnom popísal skutočnosti zistené v rámci vykonaného dokazovania z výpovedí

obžalovaného svedkov i zúčastnených osôb (súdnych znalcov), ako i listinných dôkazov

v predmetnom konaní a následne vo vzťahu k naplneniu jednotlivých znakov skutkovej

podstaty trestného činu, zo spáchania ktorého bol sťažovateľ odsúdený, uviedol:

„Poškodený v čase dopravnej nehody sedel na pohybujúcom sa motocykli, z ktorého

po zrážke s traktorom spadol doľava na ľavú stranu tela a pravdepodobne došlo ešte

k pretečeniu a posuvu jeho tela po vozovke.

Konanie poškodeného v čase smrti nebolo ovplyvnené alkoholom. Smrtí poškodeného

by bolo možné pravdepodobne zabrániť, resp. túto aspoň oddialil včasným rozpoznaním

rozsahu úrazového stavu a poskytnutím okamžitej adekvátnej odbornej lekárskej pomoci.

Vzhľadom na takto vykonané dokazovanie, poukazujúc aj na pripojený listinný

dôkazný materiál - zápisnica o obhliadke miesta dopravnej nehody, záznam dopravnej

nehody, fotodokumentácia, lekárske správy, predbežná pitevná správa - súd mal za

preukázané, že obžalovaný M. B. inému z nedbanlivosti spôsobil ťažkú ujmu na zdraví

a taký čin spáchal závažnejším spôsobom konania - porušením dôležitej povinnosti

uloženému podľa zákona, čím naplnil všetky zákonne znaky prečinu ublíženia na zdraví

podľa , s poukazom na ust.

.

Technika a spôsob jazdy obžalovaného v tomto prípade nebola správna. Použil

k jazde príves, ktorý nezodpovedal podmienkam prevádzky na cestných komunikáciách.

Prives nebol vybavený smerovými svetlami, ani brzdovými svetlami a ani evidenčným

číslom.

Obžalovaný sa tesne pred odbočením doľava nepresvedčil, či už nie je predchádzaný

iným účastníkom cestnej premávky. Zabrániť dopravnej nehode mohol v prvom rade

obžalovaný, keby sa bezprostredne pred zmenou jazdy doľava, smerom na poľnú cestu bol

presvedčil, či už nie je predchádzaný iným účastníkom cestnej premávky. Tým, že

obžalovaný použil k jazde po pozemných komunikáciách príves, ktorý nezodpovedal

podmienkam -prevádzky na pozemných komunikáciách, z uvedeného dôvodu si obžalovaný

znemožnil včas a v dostatočnej vzdialenosti dať okoliu najavo svoj zámysel zmeny smeru

jazdy.“

Vo vzťahu k druhu a výmere trestu okresný súd v rozsudku zo 16. januára 2012

uviedol: „Obžalovaný M. B. z miesta svojho trvalého bydliska je kladne hodnotený. Doteraz

bol štyrikrát súdne trestaný, naposledy v roku 1984, kedy bol odsúdený podľa § 201

pod sp. zn k nápravnému opatreniu po dobu 3 mesiace. 15

% z platu ako aj k trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá na 13 mesiacov. Na

obžalovaného sa však hľadí, ako keby nebol odsúdený.

Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadol najmä na spôsob spáchania

činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho

nápravy a dospel k záveru, že na prevýchovu obžalovaného je možné dostatočne účinne

vplývať čo i len uložením prevýchovneho trestu na slobode, preto mu za spáchanú trestnú

činnosť uložil trest odňatia slobody v trvaní 2 roky, výkon ktorého trestu však mu

podmienečne uložil na primeranú skúšobnú dobu v trvaní 4 roky. Obžalovanému okrem

toho uložil aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu taktiež na

4 roky.“

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že krajský súd rozhodol bez vykonania

všetkých dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci samej, vykonané dôkazy

nevyhodnotil v súlade so zákonom a ani odôvodnenie jeho rozsudku nie je dostatočné.

Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu z 13. novembra 2012

možno považovať za dostatočné, a samotná skutočnosť, že sťažovateľ so závermi súdov

zúčastnených na rozhodovaní v jeho veci nie je spokojný, nemôže byť dôvodom vyslovenia

porušenia ním označených práv.

Sťažovateľ namietal, že súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci dostatočne

nezhodnotili dôkazy svedčiace v jeho prospech, predovšetkým možné spoluzavinenie

poškodeného motocyklistu na dopravnej nehode, pretože dvaja svedkovia vypočutí v konaní

potvrdili, že tento jazdil neprimerane rýchlo. Krajský súd v tejto súvislosti svoj záver o vine

sťažovateľa podľa ústavného súdu správne založil na záveroch súdneho znalca z odboru

cestnej dopravy, v rámci ktorých uvedený znalec určil rýchlosť jazdy poškodeného

a následne ju vyhodnotil ako primeranú a taktiež konštatoval nesplnenie zákonných

povinností sťažovateľom.

Podľa sťažovateľa súdy zúčastnené na rozhodovaní v jeho veci nekonkretizovali

dostatočne zákonnú povinnosť, ktorej porušenia sa mal dopustiť. Uvedené tvrdenie

sťažovateľa podľa ústavného súdu nemožno považovať za pravdivé, keďže ako z obsahu

rozsudku okresného súdu zo 16. januára 2012, tak aj z obsahu uznesenia krajského súdu

z 13. novembra 2012 vyplýva jednoznačný záver, podľa ktorého sťažovateľ jazdil

s prívesom, ktorý nespĺňal technické požiadavky [

o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len

„“)] a v dôsledku tejto skutočnosti si nemohol riadne splniť ani ďalšiu

zákonnú povinnosť vyplývajúcu z v spojení s súvisiacu

s realizovaním úkonov odbočovania (povinnosť dať znamenie o zmene smeru jazdy pred

odbočovaním). Súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci tieto zákonné povinnosti

sťažovateľa v odôvodnení svojich rozhodnutí riadne popisom konkretizovali a nedostatok

odôvodnenia spočívajúci len v samotnej skutočnosti, že tieto povinnosti neboli súdmi

zúčastnenými na rozhodovaní v predmetnej veci identifikované aj príslušnými

ustanoveniami zákona, nemožno podľa ústavného súdu vyhodnotiť ako dôvod na

vyslovenie zásahu do sťažovateľom označených práv. Podľa ústavného súdu súdy

zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci následne taktiež správne konštatovali, že

porušením prvej z uvedených zákonných povinností došlo k porušeniu dôležitej povinnosti

podľa sťažovateľom, pretože takýmto konaním ohrozoval

ostatných účastníkov cestnej premávky, resp. v značnej miere zvyšoval nebezpečenstvo pre

ľudský život a zdravie.

Konanie sťažovateľa bolo aj podľa názoru ústavného súdu súdmi zúčastnenými na

rozhodovaní v predmetnej veci správne právne posúdené a za dostatočné možno podľa neho

považovať aj odôvodnenie týkajúce sa druhu a výmery trestu sťažovateľa, v rámci ktorého

tieto súdy poukázali na okolnosti, ktoré brali pri svojom rozhodovaní do úvahy.

K spôsobu odôvodnenia rozhodnutia, v ktorom krajský súd podľa sťažovateľa

odkázal na skutkové a právne závery okresného súdu, s ktorými sa stotožnil, považuje

ústavný súd za potrebné poukázať na svoju predchádzajúcu judikatúru, v ktorej už vyslovil,

že odôvodnenie súdu odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutia v tej istej veci možno

z hľadiska jeho preskúmateľnosti považovať za síce krajnú, no ešte stále ústavnoprávne

akceptovateľnú alternatívu odôvodnenia (napr. , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom

prerokovaní podľa v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa pripája odlišné

stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7 . mája 2014