Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 544/2013
PDF · 263.08 KB
No categories available
IV. ÚS 544/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti A. H., zastúpenej advokátom
JUDr. Pavlom Kollárom, Lehotského 4, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom
pod sp. zn. 12 C 109/2009, za účasti Okresného súdu Dunajská Streda, takto
rozhodol:
1. Základné právo A. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 C 109/2009 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresný súd Dunajská Streda j e p o v i n n ý uhradiť A.H., trovy konania
v sume 300 € (slovom tristo eur) na účet advokáta JUDr. Pavla Kollára, Lehotského 4,
Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2013
doručená sťažnosť A. H., (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“ alebo
„navrhovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Kollárom, Lehotského 4,
Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 C 109/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je navrhovateľkou v súdnom konaní
o určenie výživného manželky vedenom okresným súdom pod sp. zn. 12 C 109/2009.
Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažnosť
odôvodňuje takto:
„Dňa 17. 06. 2009 sťažovateľ podal na Okresnom súde v Dunajskej Strede návrh
na určenie výživného manželke so spis. zn. č. 12 C/109/2009. Okresný súd v Dunajskej
Strede v predmetnej veci vôbec nekonal až do dňa 19. 04. 2010, kedy sa konalo prvé
pojednávanie v predmetnej veci, čo predstavuje obdobie trvajúce desať (10) kalendárnych
mesiacov...
Následne po niekoľkých písomných podaniach, súdnych pojednávaniach a
rozhodnutí vo veci samej rozsudkom Okresného súdu v Dunajskej Strede, bolo po odvolaní
proti rozsudku sťažovateľovi doručené Uznesenie Krajského súdu v Trnave
so spis. zn. č. 23 Co/286/2011-293 zo dňa 31. 01. 2012, ktorým bol rozsudok súdu prvého
stupňa... zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie...
Sťažovateľ taktiež do pozornosti uvádza, že celé konanie vedené pred Okresným
súdom v Dunajskej Strede... vo veci určenia výživného manželke už trvá viac
ako štyridsaťpäť (45) mesiacov od podania návrhu vo veci samej, pričom pri rozhodovaní
o výživnom by sa mal brať aj ohľad na dôležitosť a včasnosť uplatnenia tohto dôležitého
a podstatného právneho inštitútu v rámci rodinného práva...“
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že „... po vrátení predmetnej veci na ďalšie
konanie na Okresný súd Dunajská Streda... sťažovateľ podal sťažnosť podľa ust. § 62 ods. 1
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch listom zo dňa 06. 09. 2012 na konajúci Okresný súd
Dunajská Streda z dôvodu prieťahov v predmetnom odvolacom konaní...“.
K spôsobu vybavenia predmetnej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že jej
9. októbra 2012 bola «... doručená písomnosť s názvom „Vybavenie sťažnosti na prieťahy
v občianskoprávnej veci sp. zn. 12 C/109/2009“ vyhotovená predsedom Okresného súdu
Dunajská Streda, v ktorej podľa právneho názoru sťažovateľa predseda Okresného súdu
Dunajská Streda chronologicky vymenúva neefektívne konanie konajúceho súdu vedeného
pod spis. zn. č. 12 C/109/2009, avšak ani raz nepripustil možnosť, že v priebehu vyše troch
kalendárnych rokov trvajúceho konania so spis. zn. č. 12 C/109/2009 urobil Okresný súd
Dunajská Streda chybu, keď nebol schopný v tomto vyše trojročnom období konať efektívne
a včas...
V časovom slede od podania návrhu na súd sťažovateľom, sú viaceré niekoľko
mesačné obdobia, kedy súd nekonal a to tak v konaní o nariadení predbežného opatrenia
ako aj v konaní vo veci samej. Ako príklad sťažovateľ uvádza obdobie máj až september
2011, november 2011 až marec 2012. Z vyššie uvedených dôvodov sťažovateľ podal
dňa 24. 10. 2012 predsedovi Krajského súdu v Trnave svoju žiadosť o prešetrenie
vybavenia sťažnosti predsedom Okresného súdu Dunajská Streda podľa § 67 ods. 1 písm. a)
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov...
Z vyššie uvedených dôvodov je sťažovateľ toho názoru, že sťažnosť, ktorú podal
navrhovateľ na Okresnom súde Dunajská Streda, nebola predsedom Okresného súdu
Dunajská Streda riadne vybavená a požiadal predsedu Krajského súdu v Trnave,
aby rozhodol, že v konaní so spis. zn. č. 12 C/109/2009 vedenom pred Okresným súdom
Dunajská Streda boli spôsobené prieťahy v konaní a aby nariadil odstránenie zistených
nedostatkov na Okresnom súde Dunajská Streda.
Predseda Krajského súdu v Trnave JUDr. Anton Jaček listom zo dňa 24. 01. 2013
s názvom „Upovedomenie o vybavení podania“ uviedol, že záver predsedníčky Okresného
súdu Dunajská Streda, ktorá nezistila prieťahy v konaní zavinené Okresným súdom
Dunajská Streda, považuje za vecne správny a žiadosť sťažovateľa o prešetrenie vybavenia
sťažnosti ako celok nepovažuje za dôvodnú.
Z vyššie uvedených dôvodov... sťažovateľ zastáva názor, že Okresný súd Dunajská
Streda bol a je v konaní vedenom pod spis. zn. č. 12 C/109/2009 nečinný...».
Sťažovateľka žiada, aby je ústavný súd priznal aj „... primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 3.000,- EUR...“, čo odôvodňuje s poukazom na to, že „... je už
dlhodobo v stave právnej neistoty a boli mu spôsobené nielen materiálne,
ale aj nemateriálne ujmy, a to nielen v osobe sťažovateľa, ale aj v osobe bývalého
manželského zväzku a statusu sťažovateľa ako bývalej manželky a matky troch detí
ako aj z dôvodu vyššie uvedených skutočností a predložených dôkazov“.
Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo A.H., trvalé bytom: ..., občianka SR, na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nečinnosťou
Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod spis. zn. č. 12 C/109/2009
porušené bolo.
2. Okresnému súdu Dunajská Streda sa prikazuje, aby v konaní vedenom
pod spis. zn. č. 12 C/109/2009 konal včas bez ďalších prieťahov.
3. A. H., trvalé bytom:..., občianka SR, sa priznáva primerané finančné
zadosťučinenie v sume vo výške 3.000,- EUR (slovom: tri tisíc eur), ktoré mu je Okresný súd
Dunajská Streda povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného
súdu Slovenskej republiky na účet právneho zástupcu advokáta JUDr. Pavol Kollár.
4. Okresný súd Dunajská Streda je povinný uhradiť A. H., trvalé bytom:..., občianka
SR, náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia v sume vo výške 300,- EUR
(slovom: tristo eur) na účet právneho zástupcu advokáta JUDr. Pavol Kollár do 2 mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“
Ústavný súd sťažnosť, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v napadnutom konaní, predbežne prerokoval a uznesením
č. k. IV. ÚS 544/2013-10 z 23. septembra 2013 ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie.
Ústavný súd následne listom zo 4. novembra 2013 vyzval predsedníčku okresného
súdu, aby sa k sťažnosti písomne vyjadrila a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa
vo veci konalo ústne pojednávanie.
Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 524/2013 z 28. novembra 2013
doručenom ústavnému súdu 3. decembra 2013 uviedla toto: „V občianskoprávnej veci
navrhovateľky A. H. som riešila sťažnosti navrhovateľky, odporcu a vykonala som analýzu
aj pre verejnú ochrankyňu práv.
Sťažnosť A. H. som vybavila dňa 1. 10. 2012 pod sp. zn. 1 SprV 287/2012, posúdila
som ju ako neopodstatnenú a priebeh konania som analyzovala do 10. 9. 2012.
Sťažnosť odporcu J. H. som vybavila dňa 21. 12. 2012, takisto som ju posúdila ako
neopodstatnenú, priebeh konania som analyzovala do 5. 12. 2012.
Pre verejnú ochrankyňu práv analýzu som vykonala dňa 14. 1. 2013
pod sp. zn. Spr 1160/2012. Vec sp. zn. 12 C 109/2009 som analyzovala do 7. 1. 2013.
Vo veci sp. zn. 12 C 109/2009 som sa viackrát zúčastnila na pojednávaniach. Vo veci
dňa 13. 3. 2013 bol vyhlásený rozsudok, proti ktorému navrhovateľka A. H. podala
odvolanie a spisový materiál dňa 9. 5. 2013 bol predložený na krajský súd.“
Zároveň predsedníčka okresného súdu k prípisu okrem iného pripojila kópiu
vybavenia sťažnosti sp. zn. 1 SprV 287/2012 z 1. októbra 2012 a kópiu písomného
stanoviska vypracovaného pre Úrad verejného ochrancu práv sp. zn. Spr 1160/2012
zo 14. januára 2013, v ktorých podrobne rekapitulovala priebeh napadnutého konania
v posudzovanom období.
Dňa 16. decembra 2013 ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky,
aby sa vyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenie
okresného súdu sp. zn. Spr 524/2013 z 28. novembra 2013 na vedomie a prípadné zaujatie
stanoviska. Právny zástupca sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu
30. decembra 2013 oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, a k vyjadreniu
okresného súdu skonštatoval, že vo veci sťažovateľky je preukázané, že došlo k porušeniu
jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedníčky okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd využil
možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania,
pretože po oboznámení sa s ich argumentáciou dospel k názoru, že od neho nemožno
očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia práv podľa označeného článku
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 109/2009.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej
sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie
pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo
upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod
na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť preskúmavanej veci, ústavný súd konštatuje,
že predmetom namietaného konania je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky, ktorým
sa domáha určenia výživného manželky. Obdobné konania tvoria štandardnú súčasť
rozhodovacej agendy okresných súdov, pričom k tejto problematike existuje v zásade
ustálená judikatúra všeobecných súdov, a preto vec sťažovateľky ústavný súd nepovažuje
z právneho hľadiska za zložitú. Obsah súdneho spisu sp. zn. 12 C 109/2009 nepotvrdzuje
ani faktickú zložitosť predmetnej veci. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru,
že právnou ani skutkovou zložitosťou veci nemožno ospravedlňovať doterajšiu dĺžku
namietaného konania. Ústavný súd zároveň zdôraznil, že vzhľadom na predmet
namietaného konania, ktorý má pre sťažovateľku zásadný význam, ide o vec,
k prerokovaniu ktorej musí všeobecný súd pristupovať s osobitnou starostlivosťou.
V súvislosti s posudzovaním uvedeného kritéria ústavný súd zistil, že okresný súd
v napadnutom konaní nariadil predbežným opatrením odporcovi prispievať sťažovateľke
súdom určenú sumu výživného.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky ako účastníčky
napadnutého konania, ústavný súd prihliadol na skutočnosť, že pojednávanie
nariadené na 9. február 2010, 24. máj 2010 a 25. jún 2012 bolo odročené z dôvodu
ospravedlnenej neúčasti sťažovateľky a jej právnej zástupkyne, pričom pojednávanie
nariadené na 15. december 2010 bolo odročené aj z dôvodu neprítomnosti sťažovateľky
na nariadenom pojednávaní. Vychádzajúc z uvedených zistení, ústavný súd konštatuje,
že aj sťažovateľka má určitý (negatívny) podiel na doterajšej neprimeranej dĺžke
napadnutého konania. Uvedené správanie sťažovateľky ako účastníčky konania síce nemôže
ospravedlniť doterajšiu dĺžku napadnutého konania, ale možno ho primerane zohľadniť
pri určení sumy finančného zadosťučinenia.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou,
teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03,
IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Ústavný súd zo súdneho spisu sp. zn. 12 C 109/2009 zistil, že v doterajšom priebehu
napadnutého konania okresný súd konal vo veci v zásade priebežne a plynulo. Ústavný súd
v tejto súvislosti neakceptoval tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého bol postup okresného
súdu v napadnutom konaní už v jeho úvode poznamenaný niekoľkomesačnou nečinnosťou.
Z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu sp. zn. 12 C 109/2009 vyplýva, že okresný
súd v tomto období priebežne vykonával úkony súvisiace s prípravou pojednávania
(napr. doručovanie návrhu na začatie konania druhému účastníkovi konania, nariadenie
dvoch termínov pojednávania, ktoré boli následne odročené pre neúčasť účastníkov konania
a úkony súvisiace s ustanovením procesného opatrovníka odporcovi), čo nemožno
bez ďalšieho pripísať na ťarchu okresného súdu. Ústavný súd tiež neakceptoval
tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého postup okresného súdu v priebehu napadnutého
konania bol poznamenaný dlhšími časovými obdobiami jeho nečinnosti (obdobie máj
až september 2011, november 2011 až marec 2012), pretože v uvedených časových
obdobiach sa na vec súvisiaci spisový materiál nachádzal na Krajskom súde v Trnave (ďalej
len „krajský súd“) práve v súvislosti s podanými opravnými prostriedkami
proti rozhodnutiam okresného súdu vydaným v napadnutom konaní.
Okresný súd uznesením č. k. 12 C 109/2009-415 zo 7. januára 2013 zrušil na návrh
odporcu predbežné opatrenie nariadené uznesením č. k. 12 C 109/2009-66 z 26. apríla 2010
v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 10 Co 270/2010-110 z 25. augusta 2010
k 1. júnu 2011, ktoré krajský súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu
uznesením z 9. júla 2013 potvrdil a ktoré nadobudlo právoplatnosť 5. augusta 2013.
Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom č. k. 12 C 109/2009-465
z 13. marca 2013 po tom, ako 28. februára 2013 odročil pojednávanie na 13. marec 2013
na účely vyhlásenia rozsudku (sťažovateľka doručila sťažnosť ústavnému súdu
7. marca 2013). O odvolaní proti tomuto rozsudku rozhodol krajský súd rozsudkom
č. k. 24 Co 195/2013-531 z 13. novembra 2013 tak, že ho zmenil; označený rozsudok
krajského súdu nadobudol právoplatnosť 14. januára 2014.
Pri posudzovaní, či v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky, ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd nebol v namietanom konaní
nečinný, ale jeho postup bol neefektívny a nesústredený, o čom svedčí najmä
- zmena uznesenia okresného súdu sp. zn. 12 C 109/2009 z 26. apríla 2010 o určení
výšky výživného manželke v odvolacom konaní vedenom krajským súdom
pod sp. zn. 10 Co 270/2010, a to uznesením krajského súdu z 25. augusta 2010;
- zrušenie rozsudku okresného súdu sp. zn. 12 C 109/2009 z 11. mája 2011
v odvolacom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 23 Co 286/2011, a to uznesením
krajského súdu z 31. decembra 2012 o určení výživného manželke, pre jeho závažné
procesné pochybenie (nepreskúmateľnosť) a vrátenie mu veci na ďalšie konanie;
- zrušenie uznesenia okresného súdu sp. zn. 12 C 109/2009 z 11. októbra 2012,
ktorým okresný súd zrušil predbežné opatrenie nariadené uznesením sp. zn. 12 C 109/2009
z 26. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 10 Co 270/2010
z 25. augusta 2010 v odvolacom konaní vedenom krajským súdom
pod sp. zn. 11 Co 469/2012, a to uznesením z 26. novembra 2012, a vrátenie veci
okresnému súdu na ďalšie konanie;
- nedostatočné využívanie všetkých procesných prostriedkov na zabezpečenie
procesnej disciplíny účastníkov konania.
Obranu okresného súdu, v rámci ktorej poukazoval najmä na plynulý priebeh
napadnutého konania, ústavný súd neakceptoval.
Ústavný súd po komplexom posúdení všetkých okolností daného prípadu [z hľadiska
skutkovej, právnej a procesnej (viacinštančný priebeh napadnutého konania) náročnosti
veci, správania sťažovateľky, postupu okresného súdu poznamenaného najmä
nesústredenosťou, zohľadňujúc pritom charakter a význam predmetu napadnutého konania
a jeho celkovú dĺžku] dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní
bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výrokovej časti tohto nálezu.
III.
Sťažovateľka okrem vyslovenia porušenia označeného základného práva žiada,
aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov,
a tiež sa domáhala aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov
právneho zastúpenia.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil,
aby vo veci konal.
Pretože napadnuté konanie bolo v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti
už právoplatne skončené, neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd prikázal okresnému
súdu v napadnutom konaní konať bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto rozhodol
tak, ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva
boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €.
Tento návrh odôvodnila najmä s poukazom na doterajšiu dĺžku napadnutého konania
a s tým súvisiacim stavom jej právnej neistoty.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (m. m. IV. ÚS 210/04). Pri rozhodovaní o priznaní
finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných
Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie
podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd
zohľadňoval predovšetkým charakter neefektívnej činnosti okresného súdu v napadnutom
konaní, dĺžku konania (takmer 45 mesiacov), predmet sporu (určenie výšky výživného
manželke) a jeho význam pre sťažovateľku, ako aj správanie sťažovateľky, ktoré do istej
miery tiež prispelo k celkovej dĺžke napadnutého konania. Ústavný súd tiež prihliadol
na v zásade plynulý postup okresného súdu v napadnutom konaní, ako aj na to, že okresný
súd už v úvode napadnutého konania nariadil odporcovi predbežným opatrením povinnosť
prispievať sťažovateľke na výživu, čím zohľadnil osobitné okolnosti veci súvisiace s jeho
predmetom a významom, ktorý takéto konanie pre sťažovateľku nepochybne má.
V súvislosti s rozhodovaním o priznaní finančného zadosťučinenia sťažovateľke ústavný
súd nemohol prehliadnuť, že sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu až po tom,
ako okresný súd 28. februára 2013 odročil pojednávanie na účely vyhlásenia rozsudku
v danej veci na 13. marec 2013, teda v čase, keď už mohla oprávnene očakávať, že okresný
súd v jej veci meritórne rozhodne a odstráni tak stav jej právnej neistoty. Podľa názoru
ústavného súdu bola právna neistota sťažovateľky v čase doručenia sťažnosti ústavnému
súdu už podstatným spôsobom znížená. Za týchto okolností ústavný súd sťažnosť v časti,
v ktorej sťažovateľka žiada priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, považuje
za neodôvodnenú, a preto tejto časti sťažnosti nevyhovel a rozhodol tak, ako to je uvedené
v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.
Ústavný súd podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátom
JUDr. Pavlom Kollárom, Lehotského 4, Bratislava.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2012, ktorá bola
781 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2013. Úhradu priznal za dva
úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3,
§ 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon
po 130,16 €, čo spolu s paušálnou náhradou niektorých hotových výdavkov za každý úkon
právnej služby (2x 7,81 €) predstavuje sumu 275,94 €. Keďže právny zástupca je platcom
dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“], uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške
20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov. Celková odmena za poskytnuté právne služby predstavuje
sumu 331,13 €. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka si uplatnila úhradu trov konania
v sume 300 €, ústavný súd úhradu priznal v ňou požadovanej sume (bod 2 výroku tohto
nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia
uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. mája 2014