Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 235/2014
PDF · 209.44 KB
No categories available
I. ÚS 235/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 14119/2012 a sp. zn. Rvp 14120/2012
vo veci namietaného porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami
Okresného súdu Žiar nad Hronom sp. zn. 11 Er 76/2006 z 20. februára 2012
a sp. zn. 11 Er 1298/2003 z 20. februára 2012, a porušenia svojich základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uzneseniami
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 CoE 288/2012 z 31. júla 2012
a sp. zn. 1 CoE 256/2012 z 30. mája 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp14119/2012
a sp. zn. Rvp 14120/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 14119/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli
4. decembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 14119/2012
a sp. zn. Rvp 14120/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru postupom a uzneseniami Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 11 Er 76/2006 z 20. februára 2012 a sp. zn. 11 Er 1298/2003 z 20. februára
2012 a porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom a uzneseniami
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoE 288/2012
z 31. júla 2012 a sp. zn. 1 CoE 256/2012 z 30. mája 2012.
2. Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia
poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvných vzťahov založených
zmluvami o úvere sťažovateľka pristúpila po dohode s dlžníkmi k spísaniu notárskych
zápisníc, ktoré obsahovali okrem iných náležitostí súhlas povinných osôb s ich
vykonateľnosťou. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníkov bola sťažovateľka
nútená domáhať sa splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií
na podklade exekučných titulov (notárske zápisnice). Prvostupňový súd poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne exekúcie
napadnutými uzneseniami zastavil. Na základe odvolania sťažovateľky boli napadnuté
uznesenia okresného súdu potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu.
3. V sťažnostiach sťažovateľka tvrdí, že postupom okresného súdu v napadnutých
konaniach a napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu
zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy...; 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...; 3) právo vlastniť majetok
zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1
Protokolu č. 1 k Dohovoru; 5)všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2
Ústavy; 6) zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.
4. V úvodných častiach sťažností sťažovateľka predovšetkým namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku
ktorému malo dôjsť tým, že „súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj
keď tak boli podľa zákona povinné učiniť!“. S poukazom na § 57 ods. 5 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Exekučný poriadok“) sťažovateľka predovšetkým uvádza, že „Ak by aj bolo
pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo citované
ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred účinnosťou zákona č. 230/2012 Z. z.),
na argumentácii a legitimite námietky oprávneného to nič nemení, pretože podľa
prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa Exekučného poriadku v znení zákona
č. 230/2012 Z. z. aj v prípade exekučných konaní začatých pred jeho účinnosťou. Odvolací
súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p.
zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie.“.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na judikatúru ústavného súdu k základnému právu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej „všeobecné
súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ale aj právo na spravodlivé súdne
konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred
vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu.
Súčasťou takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad
práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom
prípade tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť právneho
základu rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08)“.
V tejto súvislosti ďalej sťažovateľka namieta, že „... súd sa nijako nevysporiadal
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil
prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako
jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal dlh do výšky
vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva... Tvrdíme, že v danom prípade je nutné požiadať
o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej
únie... Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť
posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv
komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúce z doterajšieho
výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Tvrdíme, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj
o výklad čl. 17 čl. 47 Charty základných práv EÚ... S poukazom na vyššie uvedenú právnu
argumentáciu, ako aj s poukazom na argumenty obsiahnuté v podanom odvolaní, máme
za to, že všeobecný súd mal na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy
o fungovaní EÚ rozhodnúť tak, že: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP
a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie predkladajú prejudiciálne otázky...“.
Poukazujúc na konkrétne rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) a ústavného súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru sťažovateľka v ďalších častiach sťažností najmä uviedla, že „Všeobecný súd,
ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce
k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu
so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.
5. Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutých
konaniach a napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu
zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy...; 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...; 3) právo vlastniť majetok
zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1
Protokolu č. 1 k Dohovoru“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd „a) nedostatočne zistil skutkový
stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach,
ktorých existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo
ako napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne
v spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené
čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru...“.
6. Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami
okresného súdu, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom
a uzneseniami krajského súdu, napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia
krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení
krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 14119/2012 a sp. zn. Rvp 14120/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a všeobecných súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný
súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
uznesenia.
III.
9. Ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažností vedených
pod sp. zn. Rvp 14119/2012 a sp. zn. Rvp 14120/2012 týkajúcich sa v záhlaví tohto
rozhodnutia citovaných rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu a v kontexte svojich
zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je
totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností,
ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období, v ktorých atakovala právne závery
všeobecných súdov a ktoré skončili odmietnutím sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie
(v častiach týkajúcich sa rozhodnutí okresných súdov), resp. z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti (v častiach týkajúcich sa rozhodnutí krajských súdov).
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke musí byť známy právny názor ústavného súdu
tak na problematiku týkajúcu sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konania
skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (notárskej
zápisnice), ako aj na ostatné skutkové okolnosti, ktoré boli podstatné pre závery
všeobecných súdov, a námietky sťažovateľky týkajúce sa postupu a záverov všeobecných
súdov v týchto exekučných konaniach.
S prihliadnutím na totožnosť tak osoby sťažovateľky, ako aj totožnosť použitej
právnej argumentácie a skutkových okolností, ktoré boli podstatné pre závery všeobecných
súdov, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na sťažovateľkinu znalosť dôvodov
odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu
na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí
všeobecných súdov a sťažovateľkou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia. Vzhľadom na uvedené sa preto
ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr.
sp. zn. IV. ÚS 91/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 142/2013 z 8. marca 2013,
sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013 či mutatis mutandis sp. zn. III. ÚS 506/2013
z 29. októbra 2013 alebo sp. zn. II. ÚS 342/2013 z 19. júna 2013), ktoré skončili
odmietnutím rovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam
uvedených.
Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené
právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia,
v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu týchto sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie (v častiach
týkajúcich sa uznesení okresných súdov), resp. z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti
(v častiach týkajúcich sa uznesení krajských súdov).
10. Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2014