Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 328/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. mája 2014 predbežne

prerokoval sťažnosť K. R., zastúpeného advokátom JUDr. Ivanom Jánošíkom, Klincová 35,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

postupom a uznesením Krajského súdu

v Bratislave z 20. februára 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. R. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2014

doručená sťažnosť K. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) postupom a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

z 20. februára 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietané

uznesenie“ alebo „postup krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 1. októbra 2013 bol P. B. (ďalej len

„obžalovaný“) uznaný vinným zo spáchania prečinu výtržníctva v jednočinnom súbehu

s prečinom ublíženia na zdraví podľa príslušných ustanovení

v znení neskorších predpisov za fyzické napadnutie sťažovateľa (ďalej len

„poškodený“), za čo mu bol uložený peňažný trest vo výmere 500 €, náhradný trest odňatia

slobody a povinnosť nahradiť poškodenému náhradu škody v sume 628,80 €.

Proti rozhodnutiu okresného súdu podal obžalovaný odvolanie, ktoré však „žiadnym

spôsobom neupresnil, neuviedol v akom rozsahu rozsudok napáda, či odvolanie smeruje

proti všetkým výrokom, alebo len proti niektorým, prípadne aj proti konaniu, ktoré rozsudku

predchádzalo, a to ani po výzve súdu“.

Napriek tejto skutočnosti bola vec predložená na rozhodnutie odvolaciemu súdu,

ktorý namietaným uznesením podľa a č. Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“) rozsudok okresného

súdu zrušil v celom rozsahu a podľa vec okresnému súdu

vrátil, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Sťažovateľ je toho názoru, že „odvolací súd konal nad rámec zákona, keď podľa

uvedeného ustanovenia postupoval napriek nesplneniu jednotlivých podmienok a zároveň

dospel na základe absolútne neznámeho a neodôvodneného hodnotiaceho procesu k úplne

odlišným záverom ako súd prvého stupňa. Aj keď sťažovateľovi neprináleží posudzovať

hodnotiace postupy odvolacieho súdu z hľadiska ich formálnej ev. vecnej správnosti, súd by

nemal byť vo svojej argumentácii nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné

a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. V danom prípade však dôvody, ktoré

viedli odvolací súd k uvedeným záverom, s prihliadnutím na obsah vyšetrovacieho spisu,

vykonané dokazovanie, obsah jednotlivých výpovedí a pod., sa z pohľadu logického,

právneho či iného javia byť minimálne vágne a nepresvedčivé.

Sťažovateľ sa domnieva, že postup odvolacieho súdu bol v danom prípade

nezákonný, a navyše pokiaľ sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými

skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia

nevyplývajú, výrokom uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 02. 2014, č. k.:

2 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa ČI.

46 ods. 1 ...“.

Sťažovateľ je teda presvedčený, že krajský súd nemal splnené zákonné podmienky

ustanovené v ( a a ) na posudzovanie jeho

odvolania, ktoré nemalo žiadne odôvodnenie, pretože „nie je možné usúdiť, či takto

realizovaným odvolaním ev. vyhlásením o opravnom prostriedku obžalovaný napáda aspoň

niektorý výrok odsudzujúceho rozsudku, ak áno, ktorý...“.

Podľa názoru sťažovateľa «vyhlásenie obžalovaného „Podávam odvolanie“ nie je

odvolaním, nakoľko z neho nie je možné určiť revízny rozsah, a teda neboli splnené

podmienky vyžadované existujúcou právnou úpravou, aby odvolací súd vôbec o odvolaní

mohol rozhodovať...», preto sa sťažovateľ domnieva, „že odvolací súd v danom prípade

konal nad rámec právnej úpravy vymedzenej ust. ,

v dôsledku čoho bolo postupom a výrokom uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa

20. 02. 2014, č. k.: u sťažovateľa uplatňujúceho práva poškodeného

v trestnom konaní porušené práva na súdnu a inú právnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1

SR.

Uvedený postup odvolacieho súdu však nie je jediným porušením práva

sťažovateľa...

V prvom rade ide o posúdenie konania obžalovaného. Odvolací súd dospel k záveru

absolútne prekvapivému a rozpornému s vykonaným dokazovaním o tom, že obžalovaný mal

napadnúť poškodeného preto, že chcel zabrániť ďalšiemu útoku, a dokonca, že obžalovaný

mal v podstate brániť svoju osobu po tom, čo bol fyzicky napadnutý.

Odvolací súd však zrejme prehliadol skutočnosť, že útok poškodeného na

obžalovaného bol predmetom samostatného konania, pričom podľa názoru organu

príslušného na prejednanie priestupku nešlo ani len o priestupok, a konanie poškodeného

bolo konaním v krajnej núdzi, nakoľko poškodený chránil majetok - svojho psa (šteňa

jazvečíka), ktorého obžalovaný zdvihol a v stoji začal škrtiť (psa). Konania poškodeného

bolo posúdená a to je výsledkom rozhodnutia Okresného úradu Bratislava, Odboru

všeobecnej vnútornej správy, č. ObU-BA-OVVS3-2013/02540, Pr-2274/4-2012/LM-P40 zo

dňa 05. 06. 2013, právoplatného 02. 07. 2013. Súd prvého stupňa sa navyše s predmetnou

otázkou náležité vysporiadal a s prihliadnutím na vykonané dokazovanie dospel k názoru,

že voči konaniu poškodeného v krajnej núdzi nie je prípustné konanie obžalovaného v

nutnej obrane, pričom navyše s prihliadnutím na časový úsek medzi jednotlivými útokmi

(cca 10 sekúnd), konanie obžalovaného bolo posúdené ako príprava na ďalší útok (zložil si

šiltovku a okuliare), ako aj z postavenia osôb (poškodený bol otočený chrbtom k

obžalovanému, keďže po oslobodení psa z rúk obžalovaného ho podával svojej priateľke),

takéto konanie ani náznakom nemôže byť posudzované v medziach nutnej obrany. Z

uvedeného dôvodu sa právny záver odvolacieho súdu javí byť jednoznačne ako prekvapivý a

v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia a vykonaného dokazovania k nemu

podľa názoru sťažovateľa nie je možné dospieť.

Naviac odvolací súd mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa by malo byť

predčasné z dôvodu, že znalec sa vo vzťahu k otázke mechanizmu vzniku zranení pridržal

písomného znaleckého posudku. Znalec MUDr. Marek Vician, PhD. sa však osobne dostavil

na hlavné pojednávanie dňa 01. 10. 2013 na základe návrhu podaného obžalovaným.

Napriek skutočnosti, že obžalovaný navrhol vypočutie znalca, za ktorého účelom bolo

hlavné pojednávanie odročené, obžalovaný nemal na znalca žiadne otázky a súhlasil s

prečítaním znaleckého posudku, ktorého písomné vyhotovenie bolo konajúcim súdom

následne oboznámené. Postup odvolacieho súdu je preto zrejme nezákonný

a protiústavný...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Výrokom uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 02. 2014, č. k.:

2 bolo porušené základné právo K. R. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 SR.

... Uznesenie Krajského súdu... zo dňa 20. 02. 2014, č. k.: sa zrušuje a

vec sa mu vracia na nové rozhodnutie.

... Postupom Krajského súdu... v odvolacom konaní vedenom pod č. k.:

bolo porušené základné právo K. R. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR.

... Krajský súd... je povinný uhradiť K. R. trovy konania vo výške 340,90 EUR na účet

advokáta JUDr. Ivana Jánošíka, Bratislava do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis , ).

Predmetom sťažnosti sťažovateľa ako poškodeného v trestnom konaní (po podaní

obžaloby na obžalovaného) je nezákonnosť a neústavnosť postupu, resp. uznesenia

krajského súdu, ktorý napriek tomu, že podľa sťažovateľa nemal splnené zákonné

podmienky ustanovené v ( a a ) na

posudzovanie odvolania obžalovaného (odvolanie neobsahovalo žiadne odôvodnenie),

zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Okrem

toho sťažovateľ nesúhlasí aj s odôvodnením uznesenia krajského súdu.

Ústavný súd konštatuje, že trestné konanie od svojho začiatku až po jeho koniec je

procesom, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre

ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp.

korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde

namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1

, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. Zívala , Ölveczky

, Mamonov , Karlin ). Ústavný súd zastáva názor, že

nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci

svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania

záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako primárni ochrancovia ústavnosti (napr.

). Z uvedeného vyplýva, že okresný súd ešte konajúci v trestnej veci, ako aj

odvolací súd v prípade podania odvolania sú súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých

právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností daného

prípadu.

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, je založená na základe princípu subsidiarity. Tu treba

konštatovať, že napadnuté uznesenie (postup) krajského súdu nie je rozhodnutím, ktorým by

sa trestné konanie vedené proti obžalovanému ukončilo v merite veci, keďže krajský súd

ešte nevydal konečné rozhodnutie o vine či jeho nevine.

Sťažovateľ navyše ako poškodený môže naďalej aktívne vystupovať pri zisťovaní

skutkového stavu veci v konaní pred všeobecnými súdmi, má právo robiť návrhy

na vykonanie dôkazov alebo na ich doplnenie a právo predkladať dôkazy či právo vyjadriť

sa k vykonaným dôkazom ( ), má aj právo podať odvolanie

proti rozsudku súdu prvého stupňa, ale len pre nesprávnosť výroku o náhrade škody [§ 307

ods. 1 písm. c) ] a podobne.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní

sťažnosť sťažovateľa podľa odmietol pre nedostatok

svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2014