Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 334/2014
PDF · 183.38 KB
No categories available
III. ÚS 334/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s., Šustekova 49,
Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD.,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Galanta a jeho uzneseniami sp. zn. 17 Er/1582/2011
z 10. februára 2014 (Rvp 3554/2014) a sp. zn. 17 Er/353/2012 z 29. novembra 2013
(Rvp 3555/2014), postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa a jeho uznesením sp. zn.
4 Er/535/2011 z 25. februára 2014 (Rvp 3556/2014) a postupom Okresného súdu Trnava
a jeho uzneseniami sp. zn. 19 Er/882/2010 z 28. februára 2014 (Rvp 3557/2014), sp. zn.
10 Er/57/2009 z 20. februára 2014 (Rvp 3558/2014), sp. zn. 10 Er/405/2011 z 20. februára
2014 (Rvp 3559/2014), sp. zn. 14 Er/619/2008 z 21. februára 2014 (Rvp 3560/2014)
a sp. zn. 10 Er/334/2009 z 20. februára 2014 (Rvp 3779/2014) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s., vedené pod sp. zn.
Rvp 3554/2014, Rvp 3555/2014, Rvp 3556/2014, Rvp 3557/2014, Rvp 3558/2014,
Rvp 3559/2014, Rvp 3560/2014 a sp. zn. Rvp 3779/2014 s p á j a na spoločné konanie,
ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 334/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s., o d m i e t a pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 3. apríla 2014
a 4. apríla 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti EX CREDIT, a. s., Šustekova 49,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 12
ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru označeným postupom a uzneseniami Okresného súdu
Galanta, Okresného súdu Stará Ľubovňa a Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresné
súdy“ a „postup a uznesenia okresných súdov“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov a že v rámci tejto činnosti
poskytla rôznym fyzickým osobám – dlžníkom „pôžičky“, ktoré boli títo povinní vrátiť
podľa podmienok dojednaných v uzavretých zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci
dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, stali sa pohľadávky sťažovateľky
splatnými, a preto pristúpila k podaniu návrhov na vykonanie exekúcie podľa § 38 a nasl.
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov. V priebehu exekučných konaní sa sťažovateľka „z dôvodu obavy
o právny a fakticky osud pohľadávky rozhodla podať exekučnému súdu návrh na zmenu
súdneho exekútora a za nového súdneho exekútora navrhla ustanoviť R. K.“. Uzneseniami
okresných súdov bolo rozhodnuté „o zamietnutí návrhu oprávneného na zmenu pôvodného
exekútora“.
Podľa názoru sťažovateľky postupom a uzneseniami okresných súdov v napadnutých
konaniach boli porušené jej označené práva, predovšetkým základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, keďže ten-ktorý okresný súd
„a) bez toho, aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa
13. 04. 2011, sp .zn.: III ÚS 322/2010-37;
b) bez toho, aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti súdneho exekútora vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho, aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom
a legitímnom postupe súdneho exekútora v exekúcii;
d) bez toho, aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny
priebeh exekúcie;
e) bez toho, aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou
platnosťou... o právnom postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo
právne účinky do budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť
vymoženie pohľadávky výkonom exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom –
R. K..“.
Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré odôvodňuje tým, že „všeobecný
súd svojím rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad
spravodlivého súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom,
ktorý je nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1.
Napadnutým rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku
sťažovateľa existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu
majetku sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.
Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č.20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1
majetok chránený Dohovorom, o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím
všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru sťažovateľka
uvádza, že ,,aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť
rovnaká, mal v konaní pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne. Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd
rozhodoval o jeho práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto
rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako
povinný. Z okolností daného prípade nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by
mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné
zaobchádzanie so sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením
oprávneného), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako
dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,
ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12
ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami okresných súdov v uvedených
konaniach, zruší uznesenia okresných súdov a veci im vráti na ďalšie konanie
a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Podľa § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku môže súd v záujme hospodárnosti
konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia
alebo sa týkajú tých istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 3554/2014, Rvp 3555/2014, Rvp 3556/2014, Rvp 3557/2014, Rvp 3558/2014,
Rvp 3559/2014, Rvp 3560/2014 a sp. zn. Rvp 3779/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a všeobecných súdov rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy
tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
2. Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami okresných
súdov v uvedených konaniach.
Vychádzajúc zo sťažností a k nim pripojených splnomocnení ústavný súd konštatuje,
že sťažovateľka všetky sťažnosti podala prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu, pričom
je zrejmé, že tento ich aj koncipoval.
V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že ide o právneho zástupcu, ktorý bol
v minulosti v súvislosti zo zastupovaním inej sťažovateľky [obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, v mene ktorej (rovnako ako
v posudzovaných prípadoch, pozn.) koná konateľ J. F.] viackrát poučený o všeobecných aj
osobitných náležitostiach návrhu na začatie konania požadovaných ustanoveniami § 20 a §
50 zákona o ústavnom súde, ktoré sú predpokladom úspešného uplatnenia námietky
porušenia základných práv a slobôd v konaní pred ústavným súdom, ako aj o podmienkach
prípustnosti a včasnosti podania sťažnosti vyplývajúcich z ustanovení § 53 zákona
o ústavnom súde, pričom tomuto právnemu zástupcovi je dobre známa aj konštantná
judikatúra ústavného súdu týkajúca sa komplexu danej problematiky počnúc rozhodnutiami
všeobecných súdov o ne/udelení poverenia na vykonanie exekúcie tomu-ktorému súdnemu
exekútorovi končiac vydaním meritórnych rozhodnutí všeobecných súdov.
Sťažovateľka napriek tomu, že na úvodnej strane každej zo sťažností uvádza ako
prílohy „dokumenty podľa textu“, ústavnému súdu okrem splnomocnení žiadne iné písomné
doklady nedoručila (napr. kópie uznesení okresných súdov s riadnym vyznačením dátumu
ich právoplatnosti). Tento nedostatok zákonom predpísaných náležitostí neumožňuje
ústavnému súdu náležite preskúmať prípustnosť sťažností podľa § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde ani to, či boli podané v lehote vyplývajúcej z § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd zdôrazňuje, že právny inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25
ods. 1 zákona o ústavnom súde) a s ním spojené náležitosti, ktoré musí každý návrh
obsahovať, nie je samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajú podmienky konania
a bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať.
Ústavný súd opätovne pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí
vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti.
Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04,
IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010, III. ÚS 430/2012 a iné).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované
právne zastúpenie sťažovateľky konštatuje, že predložené sťažnosti vykazujú také
nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len
procesných podmienok konania pred ústavným súdom, preto ich odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí už pri ich
predbežnom prerokovaní.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky
v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. mája 2014