Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 293/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť Š. T., zastúpeného

advokátkou JUDr. Evou Geleneky Hencovskou, Bajzova 2, Košice, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva podľa a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom

pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2014

telefaxom a 15. apríla 2014 osobne doručená sťažnosť Š. T. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Geleneky Hencovskou, Bajzova 2, Košice, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp.

zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa určovacou žalobou doručenou okresnému

súdu 26. apríla 2007 domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru

so zamestnávateľom U..., s. r. o. (ďalej len „žalovaný“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„V dôsledku sporadickej, nekoncepčnej a neefektívnej činnosti predmetného súdu

dochádza k porušovaniu základného práva garantovaného

v čl. 48 ods. 2. Konanie napadnutého súdu spôsobilo, že počas takmer siedmich rokov je

sústavne porušované právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

V predmetnom konaní vyvstali časové obdobia, počas ktorých nebol konajúcim súdom

vykonaný žiaden úkon. Jedná sa napríklad o nižšie uvedené, ale nie len o nasledovné

obdobia:

> Dňa 10. 06. 2008 súd vo veci nariadil riadne pojednávanie. Ďalšie pojednávanie

vytýčil až na 24. 11. 2009, z čoho vyplýva, že konal s odstupom vyše jedného roka.

> Následne bolo pojednávanie stanovené na 15. 01. 2010, z daného časového

obdobia vyplýva, že súd sa vecou zaoberal až po uplynutí ďalšieho roka.

> Dňa 04. 09. 2012 súd odročil pojednávanie na neurčito v dôsledku doplnenia

dokazovania

> Vo veci pojednával až dňa 20. 06. 2013, kedy pojednávanie opätovne odročil na

neurčito.

Posledné pojednávanie vo veci sa konalo 29. 10. 2013. Odvtedy už uplynulo dlhšie

časové obdobie, pričom súd doručil spis odvolaciemu súdu až 19. 2. 2014.

Za viac ako sedem rokov súd pojednával vo veci šesťkrát, v priemere, menej ako raz

ročne. Dielčie úkony nariadené súdom nijako nespejú ku konečnému - právoplatnému

rozhodnutiu. Na základe uvedených skutočností má sťažovateľ za to, že súd počas celého

konania sa nedostatočne intenzívne zaoberal skutkovým stavom, rovnako tak, nevykonával

vo veci ani jednotlivé úkony, ktoré by boli v rámci rozhodovacej činnosti relevantné pre

efektívne a rýchle rozhodnutie vo veci. Záverom je potrebné uviesť do pozornosti aj tú

skutočnosť, že prieťahy spôsobené v danom konaní nepriaznivo ovplyvňujú dôveru

sťažovateľa v súdnu moc, v poskytnutie právnej ochrany a ponechávajú ho v permanentnej

právnej neistote, napriek tomu, že účelom súdnej moci a jej realizácie je práve zabezpečiť

spravodlivosť a nápravu nezákonného stavu a to v čo najkratšom období. Vzhľadom na

skutočnosť, že od podania návrhu na začatie konania, t. j. od roku 2007, konajúci súd

prvého stupňa do dnešného dňa, o merite veci právoplatne nerozhodol, ako aj na základe

vyššie uvedených skutočností mám za to, že Okresný súd Košice II vo veci riadne nekonal

a stále nekoná, čím dochádza k porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a nedôvodným prieťahom v konaní.

Po preskúmaní samotnej dĺžky napadnutého konania ESĽP poznamenal, že bola

neprimeraná, v dôsledku čoho konštatoval, že došlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru.

Za zistené porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru ESĽP priznal účastníkovi konania - F. sumu

vo výške 10 500 EUR, z titulu nemajetkovej ujmy.

Sťažovateľ je toho názoru, že predmetná právna vec nie je natoľko komplikovaná

a náročná, aby mohla ospravedlniť 7-ročné prieťahy v konaní súdu. Taktiež má za to, že zo

súdneho spisu je zrejmé, že prieťahy v konaní boli spôsobené postupom súdu. Nadmerné

množstvo vecí, v ktorých Štát musí zabezpečiť konanie nemôžu byť dôvodom na zmarenie

uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku

nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom

konaní.

Sťažovateľ v súlade s žiada priznať

náhradu nemajetkovej ujmy. S ohľadom na okolnosti prípadu, zakladajúce porušenie

základných práv sťažovateľa, nielen v zmysle , ale aj

medzinárodných právnych predpisov, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, konkrétne článku 6 ods. 1 rovnako tak v zmysle zásad spravodlivosti, požaduje

náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20 000 €. Stanovenú výšku nemajetkovej ujmy

považuje sťažovateľ za primeranú odôvodňujúc to stavom právnej a psychickej neistoty.

Vznik a rozsah nemajetkovej ujmy odôvodňuje sťažovateľ nasledovne: Napriek tomu, že

v danom prípade mal sťažovateľ za to, že sú prítomné dôvody zakladajúce záujem na

rýchlom a efektívnom rozhodnutí, súd svojou nečinnosťou, ponechal sťažovateľa v neustálej

právnej neistote, v dôsledku čoho sa právne postavenie sťažovateľa ako žalobcu stalo

neistým.

Uvádzané konanie prebieha už vyše 6 rokov, počas ktorých sa sťažovateľ opakovane

snaží o vysvetlenie celej situácie a nedorozumení, ktoré počas obdobia trvania pracovného

pomeru vznikli. Predstavuje to preňho psychickú záťaž a rovnako tak aj pre jeho rodinu

a blízkych, a to až kým súd vec právoplatne nerozhodne, ponecháva sťažovateľa v neustálej

právnej neistote. Preto v zmysle uvedeného považuje uvedenú výšku nemajetkovej ujmy za

adekvátnu.“

Vzhľadom na skutočnosti uvádzané v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

takto rozhodol:

„Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. porušil právo

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v

Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. prikazuje

konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €, ktoré je

Okresný súd Košice II povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

Okresný súd Košice II je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške

340,90 Eur do 15 dní od právoplatnosti nálezu na účet právnej zástupkyne sťažovateľky.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo

k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd v napadnutom konaní vyhlásil

29. októbra 2013 rozsudok, ktorým rozhodol, že skončenie pracovného pomeru sťažovateľa

výpoveďou žalovaného z 3. novembra 2006 je neplatné a jeho pracovný pomer naďalej trvá.

Spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie bol Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) na účely rozhodnutia o odvolaní podanom proti prvostupňovému rozsudku

doručený 19. februára 2014.

V nadväznosti na uvedené zistenie ústavný súd považuje za potrebné poukázať na

svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , ako aj práva na

prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu

právnej neistoty, pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza zásadne až

právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (, ,

), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ,

).

Podľa svojej ustálenej judikatúry (napr. , , ,

) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa

(a tiež právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)

v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie

tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade okresným

súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už

nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd

sťažnosť v zásade odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je totiž

to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do

základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva významnú preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby

sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. , ,

).

V posudzovanej veci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (14. apríla 2014,

pozn.) okresný súd v napadnutom konaní už nemohol porušovať základné právo

sťažovateľa podľa ani jeho právo podľa dohovoru, keďže

v tom čase už o žalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. -209

z 29. októbra 2013.

S prihliadnutím na uvedené možno konštatovať, že okresný súd v čase podania

sťažnosti ústavnému súdu už nemohol podniknúť žiadne zákonné kroky na odstránenie

stavu právnej neistoty, pretože v danom čase už bol vyhlásený jeho rozsudok, ktorý bol

následne doručovaný účastníkom napadnutého konania a spis už bol v tom čase predložený

krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 29. októbra 2013, t. j. nachádzal sa mimo dispozície okresného súdu.

Na základe uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú (m. m. , ) podľa

.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd

zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

Nad rámec tohto rozhodnutia sťažnosti ústavný súd pre úplnosť dodáva, že v zmysle

je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania

okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom

na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie

konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ

špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska

požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd

rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu

k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. ,

).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn.

zo 4. júna 2010 nerozhodol len o tom, že skončenie pracovného pomeru sťažovateľa

výpoveďou z 3. novembra 2006 je neplatné a pracovný pomer naďalej trvá, ale aj o tom, že

jeho návrh v časti týkajúcej sa náhrady mzdy sa vylučuje na samostatné konanie, v ktorom

bude rozhodnuté aj o trovách konania. Vo vzťahu k časti výroku, ktorým okresný súd

rozhodol o vylúčení návrhu sťažovateľa na náhradu mzdy a o trovách konania, označený

rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 28. júla 2010.

Vzhľadom na už citované a s prihliadnutím na návrh sťažovateľa na rozhodnutie

vo veci (petit) bol predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu z hľadiska požiadavky

ústavnej ochrany len postup okresného súdu v konaní o určenie neplatnosti skončenia

pracovného pomeru (napadnuté konanie vedené okresným súdom, pozn.), a nie aj konanie,

predmetom ktorého je určenie náhrady mzdy a náhrady trov konania (označeným

rozsudkom okresného súdu zo 4. júna 2010 vylúčené na samostatné konanie, ktoré okresný

súd vedie pod sp. zn. ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2014