Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 323/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej

a sudcu Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. V. H. a A. H., zastúpených

advokátom Mgr. Martinom Gedrom, advocatius s. r. o., Palackého 12, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Okresný súd Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo JUDr. V. H. a A. H., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov,

zaručené v a v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. JUDr. V. H. a A. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume každému

z nich po 5 000 € (slovom päťtisíc eur), ktoré j e Okresný súd Prešov p o v i n n ý

vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. JUDr. V. H. a A. H. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume

492,86 € (slovom štyristodeväťdesiatdva eur a osemdesiatšesť centov), ktorú j e Okresný

súd Prešov p o v i n n ý vyplatiť im na účet ich právneho zástupcu Mgr. Martina Gedru,

advocatius s. r. o., Palackého 12, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-11 z 5. júna 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. V. H. (ďalej len „sťažovateľ“) a A. H.

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Prešov (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplynul chronologický prehľad niektorých úkonov

vykonaných v napadnutom konaní, ako aj tieto podstatné skutočnosti:

«(...) Predmetom konania pred ústavným súdom bude posúdenie, či postupom

porušovateľov: prvostupňového súdu - Okresného súdu Prešov, v konaní vedenom pod

sp. zn. vo veci obžalovaného P. K.(...) došlo vo vzťahu k sťažovateľom ako

poškodeným k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru a tiež či došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

, keďže do dnešného dňa nie je uvedené konanie právoplatne skončené.

Neuváženým konaním obžalovaného(...) sťažovatelia navždy stratili svojho

prvorodeného syna. Predmetný skutok je predmetom konania na Okresnom súde Prešov,

pod spisovou značkou . Uvedený skutok bol obžalovaným spáchaný pred viac ako

11 rokmi a čo je zarážajúce, že trestné konanie, ktoré sa vedie na uvedených súdoch nie je

do dnešného dňa právoplatne skončené.

(...) domáhame sa ochrany práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda rovnako

základného práva podľa poškodeným v rámci trestného konania je

podmienené tým, aby bol uplatnený nárok na náhradu škody v trestnom konaní, ktoré

možno za určitých podmienok považovať za konanie vo veci poškodeného (jeho záležitostí).

(...)

Podľa judikatúry všeobecných súdov, ako aj zo znenia § 46 ods. 3 Trestného

poriadku je jednou zo základných podmienok na vyslovenie povinnosti nahradiť škodu, aby

poškodený svoj nárok uplatnil voči určitej osobe - obvinenému. Z uvedeného vyplýva, že

vo veci poškodeného sa konanie začína uplatnením si nároku na náhradu škody voči určitej

osobe, ktorej určitosť je vyjadrená najskôr vznesením obvinenia. Táto procesná podmienka

je (...) splnená nakoľko dňa 04. 10. 2001 si v zápisnici o výsluchu poškodeného ČVS: OUV-

739/30-2001 sťažovatelia riadne uplatnili prostredníctvom svojho právneho zástupcu nárok

na náhradu škody. (...)

i. Predmetné konanie vedené okresným súdom, v rámci ktorého namietajú

sťažovatelia zbytočné prieťahy, možno hodnotiť ako konanie, ktoré po skutkovej ani právnej

stránke podľa názoru sťažovateľov nie je zložité.

ii. Podiel sťažovateľov ako strany v trestnom konaní, resp. podiel ich právneho

zástupcu na predĺžení konania nie je v tomto konaní žiaden. Sťažovatelia boli v konaní

súčinnostní. Ako už bolo uvedené sťažovatelia si riadne, včas uplatnili a vyčíslili náhradu

škody, ktorá im vznikla v tomto konaní.

iii. K predmetnému tretiemu kritériu sťažovatelia predovšetkým poukazujú na fakt, že

z hľadiska hodnotenia povahy veci je potrebné sa oprieť o všeobecnú zásadu uznávanú aj

v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota na konanie v trestných veciach

v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je

s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie ().

Nemožno pochybovať o tom, že povaha trestného činu ktorým bola spôsobená smrť, ktorého

sa obžalovaný dopustil, si vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie

účelu súdneho konania, čo okrem iného pre všeobecný súd znamená povinnosť organizovať

svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená a aby sa čo

najskôr odstránil stav právnej neistoty strán trestného konania vrátane poškodenej strany.

V tejto súvislosti sa nie je možné uspokojiť ani s prípadným argumentom

porušovateľov, že prieťah vznikol z dôvodu nadmerného počtu trestných vecí vzhľadom

na to, že ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už viackrát vyslovil názor, že nadmerné

množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti

za zbytočné prieťahy v súdnom konaní(...)

Vychádzajúc z uvedených dôvodov je teda jednoznačne možné domnievať sa, že

postupom porušovateľov, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...)

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru(...) priznáva so zreteľom na

konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadi úvahou, že cieľom primeraného

finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

Pre bližšie vysvetlenie závažnosti konania vedeného na Okresnom súde Prešov,

poukazujeme na vyjadrenie sťažovateľov - poškodených zo dňa 08. 10. 2002, ktoré bolo

doručené Okresnému súdu Prešov k spisovej značke , v ktorom uviedli

nasledovné - uvedeným stanoviskom vysvetlili svoju neúčasť na pojednávaniach:

„Vo svojom stanovisku chceme najskôr vysvetliť dôvod osobnej neúčasti

na pojednávaní. Týmto dôvodom rozhodne nie je nezáujem či akákoľvek iná podoba

nezainteresovanosti. Naopak! Dôvodom je intenzívne prežívanie tragédie, ktorá nás

postihla pred rokom a úsilie vyhnúť sa atmosfére, ktorá túto tragédiu bezprostredne

pripomína, čím naše psychické muky ešte znásobuje! Navyše, chceme sa vyhnúť priamemu

stretnutiu s človekom, ktorý má rozhodujúci podiel zodpovednosti za zbytočnú smrť nášho

nevinného 21 ročného syna a napriek tomu dodnes nedokázal na adresu nás, nešťastných

rodičov - vyjadriť minimálny prejav ľútosti. Pravdepodobne si ešte stále plne neuvedomuje

čo sa stalo. On totižto nestratil to, čo mu bolo najdrahšie a teda nemusel prežívať tragédiu

aká nemá v živote rodiča obdobu...“

Vyššie uvedené slová sťažovateľov jednoznačne preukazujú aká závažná vec sa

prejednáva na Okresnom súde v Prešove, pod spisovou značkou . Ako už bolo

uvedené, predmetné súdne konanie ešte stále nie je právoplatne skončené a trvá už viac ako

11 rokov. Sťažovateľom je v tejto súvislosti jasné, že ani výsledok trestného konania a ani

toto konanie, resp. výsledok tohto konania a prípadné finančné zadosťučinenie im syna už

nikdy nevráti. Avšak je potrebné zdôrazniť, že hociktorý úkon konajúceho trestného súdu

(či už je to pojednávanie, resp. písomné podanie vo veci) neustále oživuje sťažovateľom

nesmierne smutné spomienky a tým spôsobuje ujmu.

Sťažovateľ na základe všetkých vyššie uvedených skutočnosti, a tiež s ohľadom na

doterajšiu prax Ústavného súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach, preto požaduje

finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR(...)

Na základe všetkých tu uvedených skutočností sťažovatelia žiadajú, aby Ústavný súd

Slovenskej republiky o tejto sťažnosti sťažovateľa rozhodol nasledovne:

1. Základné právo sťažovateľov: JUDr. V. H.(...) a A. H.(...) podľa čl. 48 ods. 2

(...) a Dohovoru(...) postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom

pod sp. zn. (...) porušené bolo.

2. (...)

3. Sťažovateľom JUDr. V. H.(...) a A. H.(...) priznáva primerané zadosťučinenie

vo výške 10.000,-EUR(...), ktoré im je Okresný súd Prešov povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Prešov je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia(...) na účet

právneho zástupcu JUDr. Martina Gedru(...) do 15 dní od právoplatnosti nálezu. (...)»

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:

okresný súd, zastúpený jeho podpredsedom listom sp. zn. z 8. augusta

2013 a právny zástupca sťažovateľov stanoviskom k vyjadreniu okresného súdu

z 2. septembra 2013.

3.1 Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol chronológiu úkonov

vykonaných súdom v danej veci a dodal tieto relevantné skutočnosti:

„(...) Z(...) genézy prípadu je zrejmé, že Okresný súd Prešov v predmetnej veci konal

plynulo, s predpokladanou starostlivosťou a bez zbytočných prieťahov. Z uvedeného dôvodu

navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že základné právo

JUDr. V. H. a A. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(...) a podľa Dohovoru(...) postupom Okresného súdu Prešov v konaní

vedenom pod sp. zn. porušené nebolo.

V zmysle o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky súhlasíme s tým, aby ústavný súd v tejto veci upustil od ústneho pojednávania

o prijatej sťažnosti, nakoľko podľa nášho názoru od ústneho pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci. (...)“

3.2 Právny zástupca sťažovateľov vo svojom podaní k vyjadreniu okresného súdu

uviedol najmä, že:

«(...) Porušovateľ vo svojom písomnom vyjadrení na štyroch stranách podrobne

opisuje priebeh konania v trestnej veci obž. P. K., sp. zn. . Rovnako vo vyjadrení

uvádza, že trestná vec obžalovaného P. K. bola právoplatne ukončená rozsudkom

Krajského súdu Prešov zo dňa 12. 06. 2013, sp. zn. .

Záverom uvádza, „z vyššie uvedenej genézy prípadu je zrejmé, že Okresný súd

Prešov v predmetnej veci konal plynulo, s predpokladanou starostlivosťou a bez zbytočných

prieťahov.“

Vzhľadom na to, že sťažovatelia s názorom Okresného súdu Prešov nesúhlasia,

podávajú prostredníctvom svojho zástupcu nasledovné stručné vyjadrenie:

Konanie v trestnej veci obžalovaného P. K. právoplatne skončilo po viac ako

jedenástich rokoch. Porušovateľ vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 08. 08. 2013

nijakým spôsobom neodôvodnil vzniknuté objektívne prieťahy. Taxatívne vymenoval úkony

(na štyroch stranách), ktoré boli vo veci vykonané. Záverom, nevediac na základe akej

skutočnosti, sucho skonštatoval, že vo veci konal plynulo, s predpokladanou starostlivosťou

a bez zbytočných prieťahov. Nijako nerozporoval tvrdenia sťažovateľov, nijako neodôvodnil

vznik objektívnych prieťahov. (...)

Vzhľadom na to, že Porušovateľ nezabezpečil taký procesný postup v súdnom konaní,

ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty v tak citlivej právnej veci, neprejednal vec

v primeranej lehote bez zbytočných prieťahov, sťažovatelia žiadajú, aby Ústavný súd

Slovenskej republiky o tejto sťažnosti sťažovateľov rozhodol nasledovne:

1. Základné právo sťažovateľov: JUDr. V. H.(...) a A. H.(...) podľa čl. 48 ods. 2

(...) a Dohovoru(...) postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom

pod sp. zn. porušené bolo.

2. Sťažovateľom JUDr. V. H.(...) a A. H.(...) priznáva primerané zadosťučinenie

vo výške 10.000,-EUR(...), ktoré im je Okresný súd Prešov povinný vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Prešov je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia(...) na účet

právneho zástupcu JUDr. Martina Gedru(...) do 15 dní od právoplatnosti nálezu.

V súvislosti s ustanovením , týmto sťažovatelia

výslovne súhlasia, aby sa v tejto veci upustilo od ústneho pojednávania.»

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav

konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. :

Dňa 15. januára 2002 bola na Okresnom súde Svidník podaná obžaloba na

obvineného P. K. (ďalej len „obžalovaný“) pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 221

ods. 1 a 2 a pre pokus trestného činu neposkytnutia pomoci podľa

ods. 1 k , pretože podľa tejto obžaloby obžalovaný 15. júla 2001 asi

o 21.30 h ľavou prednou časťou svojho osobného motorového vozidla „narazil do pred

vozidlom stojaceho chodca K. H., ktorý v dôsledku nárazu spadol na vozovku a následne

cez neho vozidlom prešiel, čím mu spôsobil mnohopočetné zranenia(...), ktorým toho istého

dňa o 22.45 hod. v NsP vo S. podľahol“, a následne „prešiel na Poštovú ulicu bez toho, aby

chodcovi poskytol potrebnú pomoc“. Poškodení v predmetnej trestnej veci sú rodičia neb.

K. H., a to sťažovatelia v danej veci pred ústavným súdom.

Dňa 21. februára 2002 uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. bola vec odňatá Okresnému súdu Svidník a bola prikázaná na

prerokovanie a rozhodnutie Okresnému súdu Prešov.

Dňa 28. februára 2002 bol spis doručený okresnému súdu, bol zaevidovaný pod

sp. zn. a pridelený JUDr. Bohuslavovi Toporcerovi.

Dňa 6. marca 2002 okresný súd uznesením č. k. -374 určil výšku

peňažnej záruky.

Dňa 11. marca 2002 okresný súd uznesením č. k. -376 prijal peňažnú

záruku a prepustil obžalovaného z väzby na slobodu.

Dňa 15. marca 2002 prokurátor Okresnej prokuratúry Prešove (ďalej len „okresný

prokurátor“ alebo „prokurátor“) podal proti uzneseniu č. k. -376 sťažnosť.

V rovnaký deň sa obžalovaný obrátil svojím podaním na okresný súd, ktorým žiadal

o predbežné prerokovanie obžaloby a vrátenie veci do prípravného konania.

Dňa 11. apríla 2002 krajský súd uznesením č. k. -396 napadnuté

uznesenie okresného súdu zrušil a peňažnú záruku ako náhradu väzby neprijal.

Dňa 15. apríla 2002 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa 2. mája 2002 obžalovaný opätovne podal žiadosť o prepustenie z väzby na

slobodu.

Dňa 9. mája 2002 okresný súd uznesením č. k. -406 nariadil, aby suma

100 000 Sk, ktorá bola zložená ako peňažná záruka, bola vrátená družke obžalovaného.

Dňa 10. mája 2002 okresný súd uznesením č. k. -407 žiadosť

obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

Dňa 20. mája 2002 obžalovaný podal sťažnosť proti uzneseniu č. k. -407.

Dňa 6. júna 2002 krajský súd uznesením č. k. -413 sťažnosť

obžalovaného zamietol.

Dňa 30. júla 2002 bolo vo veci nariadené hlavné pojednávanie na 20. august 2002.

Dňa 20. augusta 2002 bolo hlavné pojednávanie odročené na 10. september 2002.

Okresný súd uznesením č. k. -420 žiadosť obžalovaného o prepustenie z väzby

na slobodu zamietol.

Dňa 10. septembra 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

8. október 2002 na účely vypočutia svedkov.

Dňa 11. septembra 2002 sťažovatelia písomne vyčíslili náhradu uplatnenej škody.

Dňa 8. októbra 2002 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd

rozhodol vo veci rozsudkom č. k. -455. Okresný prokurátor zahlásil proti

tomuto rozhodnutiu čo do trestu odvolanie. Žiadosť obžalovaného na prepustenie z väzby

na slobodu okresný súd uznesením č. k. -460 zamietol. Obžalovaný zahlásil

proti uvedenému uzneseniu sťažnosť.

Dňa 15. októbra 2002 obžalovaný podal na okresnom súde písomné dôvody jeho

zahlásenej sťažnosti proti uzneseniu č. k. -460.

Dňa 12. novembra 2002 podala družka obžalovaného a 19. novembra 2002 podal

sťažovateľ odvolanie proti rozsudku okresného súdu č. k. -455.

Dňa 21. novembra 2002 okresný prokurátor písomne odôvodnil svoje odvolanie

proti rozsudku okresného súdu č. k. -455.

Dňa 2. decembra 2002 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o podaných

opravných prostriedkoch.

Dňa 17. decembra 2002 krajský súd uznesením č. k. -479 zamietol

sťažnosť obžalovaného proti uzneseniu okresného súdu č. k. -460.

Dňa 6. februára 2003 krajský súd uznesením č. k. -485 napadnutý

rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu, „aby ju v potrebnom rozsahu

znovu prejednal a rozhodol“.

Dňa 10. februára 2003 obžalovaný požiadal o prepustenie z väzby na slobodu.

Dňa 5. marca 2003 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa 18. marca 2003 okresný súd uznesením č. k. -493 žiadosť

obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu zamietol.

Dňa 27. marca 2003 bolo vo veci nariadené hlavné pojednávanie na 29. apríl 2003.

Dňa 29. apríla 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

9. jún 2003 na účely vykonania ďalšieho dokazovania.

Dňa 9. júna 2003 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd

rozhodol vo veci rozsudkom č. k. -508. Okresný súd uznesením č. k.

-507 prepustil obžalovaného z väzby na slobodu.

Dňa 30. júla 2003 prokurátor a 7. augusta 2003 obžalovaný podali odvolanie proti

rozsudku okresného súdu č. k. -508.

Dňa 12. augusta 2003 prokurátor písomne odôvodnil svoje odvolanie.

Dňa 25. augusta 2003 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o podaných

odvolaniach v danej veci.

Dňa 12. novembra 2003 krajský súd napadnutý rozsudok uznesením č. k.

530 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil „okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu

znovu prejednal a rozhodol“.

Dňa 3. februára 2004 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa 20. marca 2004 okresný súd uznesením č. k. -535 pribral do veci

znalca z odboru klinickej psychológie.

Dňa 12. októbra 2004 bol okresnému súdu doručený vyžiadaný znalecký posudok.

Dňa 11. marca 2005 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 26. máj 2005.

Dňa 26. mája 2005 sa uskutočnilo vo veci hlavné pojednávanie, ktoré bolo odročené

na 27. september 2005 na ďalšie dokazovanie.

Dňa 27. septembra 2005 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na

6. december 2005 na účely predvolania svedkyne.

Dňa 6. decembra 2005 bolo hlavné pojednávanie odročené na 17. január 2006 na

účely predvedenia a vypočutia svedkyne.

Dňa 17. januára 2006 bolo hlavné pojednávanie odročené na 13. február 2006 na

účely „predvolania svedkyne, obžalovaného a obhajcu“.

Dňa 13. februára 2006 bolo hlavné pojednávanie odročené na 28. marec 2006 s tým,

že „bude volaný obžalovaný, obhajca a svedkyňa P.“.

Dňa 11. mája 2006 bolo hlavné pojednávanie odročené na 11. máj 2006 „za účelom

opätovného predvolania neprítomného obžalovaného, upovedomenia obhajcu“.

Dňa 11. mája 2006 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd

rozhodol vo veci rozsudkom č. k. -614.

Dňa 14. novembra 2006 prokurátor a 16. novembra 2006 obžalovaný podali

odvolanie proti rozsudku okresného súdu č. k. -614.

Dňa 15. decembra 2006 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol

o podaných odvolaniach v danej veci.

Dňa 22. decembra 2008 krajský súd napadnutý rozsudok uznesením č. k.

-646 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil „súdu prvého stupňa, aby ju

v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol“.

Dňa 30. januára 2009 bol spis vrátený okresnému súdu.

Dňa 5. augusta 2009 bola predmetná vec opatrením predsedu okresného súdu č. k.

-1 pridelená „na prejednanie a rozhodnutie sudcovi JUDr. Mariánovi

Vorobelovi, ktorý spis fyzicky prevzal dňa 15. 10. 2009“.

Dňa 19. januára 2010 okresný súd uznesením č. k. -658 pribral do

konania znalecký ústav Žilinskej univerzity na podanie znaleckého posudku z odboru

cestnej dopravy. Znalecký ústav bol povinný podať znalecký posudok do 6 mesiacov od

právoplatnosti tohto uznesenia (8. mája 2010).

Dňa 5. novembra 2010 bol súdu doručený vypracovaný znalecký posudok.

Dňa 29. novembra 2010 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 23. február 2011.

Dňa 23. februára 2011 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

18. máj 2011 na účely vykonania ďalšieho dokazovania.

Dňa 18. mája 2011 bolo pojednávanie odročené na 7. september 2011 z dôvodu

neprítomnosti obžalovaného, ktorý podaním z 25. mája 2011 ospravedlnil svoju

neprítomnosť na tomto pojednávaní s tým, že sa mu na ceste naň pokazilo auto.

Dňa 18. júla 2011 bol zmenený nariadený termín pojednávania zo 7. septembra 2011

na 30. september 2011.

Dňa 30. septembra 2011 bolo hlavné pojednávanie odročené z dôvodu neprítomnosti

člena senátu na 2. december 2011.

Dňa 2. decembra 2011 sa uskutočnilo pojednávanie, avšak z dôvodu potreby

vykonania výsluchov ďalších svedkov a doplnenia znaleckého posudku bolo hlavné

pojednávanie odročené na 3. február 2012.

Dňa 3. februára 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na

neurčito na účely „vykonania doplnku k znaleckému posudku“ a zisťovania pobytu svedkov.

Dňa 13. júla 2012 bolo okresnému súdu doručené doplnenie č. 1 k znaleckému

posudku č. 280/2010.

Dňa 17. júla 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 14. september 2012.

Dňa 14. septembra 2012 bolo hlavné pojednávanie odročené z dôvodu neprítomnosti

člena senátu na 19. október 2012.

Dňa 19. októbra 2012 bolo hlavné pojednávanie odročené z dôvodu ospravedlnenej

neprítomnosti predvolaného súdneho znalca, pričom pojednávanie bolo odročené na

12. december 2012.

Dňa 12. decembra 2012 bol na hlavnom pojednávaní vypočutý súdny znalec a boli

vykonané ďalšie dôkazy, pričom okresný súd na tomto pojednávaní vyhlásil rozsudok č. k.

-813.

Dňa 11. januára 2013 predsedníčka okresného súdu v zastúpení podpredsedom,

predĺžila lehotu na písomné vyhotovenie rozsudku o 30 dní, t. j. do 11. februára 2013,

pričom v uvedený deň bol rozsudok stranám konania expedovaný.

Dňa 11. januára 2013 prokurátor podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu č. k.

-813.

Dňa 4. marca 2013 bol spis predložený krajskému súdu, aby rozhodol o podanom

odvolaní.

Dňa 12. júna 2013 rozsudkom krajského súdu č. k. -855 bolo napadnuté

trestné konanie právoplatne ukončené.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. dochádzalo k porušovaniu základného

práva sťažovateľov – v procesnom postavení poškodených – na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov(...)

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, ).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované

v , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie

účastníka a postup súdu (napr. ). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet

sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.

, , ). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj

v danom prípade.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z hľadiska hodnotenia povahy veci sa oprel

o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota

na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných

práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie

(). Nemožno pochybovať o tom, že aj povaha predmetného závažného trestného

činu si vyžadovala osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho

konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd mal povinnosť organizovať svoj

procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a skončená, aby sa čo

najskôr odstránil stav právnej neistoty účastníkov konania vrátane poškodenej strany.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že dĺžka

posudzovaného konania nebola závislá od právnej alebo skutkovej zložitosti veci. Napokon

ani podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú alebo právnu

zložitosť predmetnej veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov

v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne

zohľadnená na ich ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto

konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci

a predovšetkým poukazuje na to, že trvanie posudzovaného konania viac ako 11 rokov (od

28. februára 2002 do 12. júna 2013) je už samo osebe neprimerané, a to aj v tom prípade, ak

odhliadneme od toho, že spis sa nachádzal v danej veci takmer jeden rok na odvolacom

(krajskom) súde.

Okrem uvedeného ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v predmetnej veci bez

akýchkoľvek zákonných alebo iných dôvodov krátkodobo, ale aj dlhodobo nečinný od

12. októbra 2004 do 11. marca 2005 (päť mesiacov) a od 30. januára 2009 do 19. januára

2010 (jeden rok). V kontexte viac ako desať rokov trvania napadnutého konania na

okresnom súde uvedené nečinnosti už rozhodne nadobúdajú charakter zbytočných

prieťahov v zmysle a v zmysle dohovoru, pretože okresný

súd viac ako poldruha roka vo veci nevykonal žiadne úkony smerujúce k odstráneniu

právnej neistoty, v ktorej sa aj sťažovatelia ako poškodení počas napadnutého súdneho

konania nachádzali, čo je základným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch

a dohovoru (pozri napr. ). K uvedenej nečinnosti, a teda k zbytočným

prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne

v dôsledku postupu súdu. Personálne zmeny, na ktoré v danej veci poukázal podpredseda

okresného súdu, nebolo možné akceptovať. Ústavný súd už v podobných súvislostiach

viackrát vyslovil (pozri napr. a v ňom citovanú predchádzajúcu judikatúru

ústavného súdu), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v

ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté

prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali včas adekvátne opatrenia. v

čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné

opatrenia umožňujúce prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez

zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa

nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové

nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho

konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v oslabiť poukázaním

napr. na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS

119/03). Okrem uvedeného ústavný súd opakovane zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či

bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

posudzoval postup súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou)

alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní

odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo

vyjadrení súdu ().

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

v a práva podľa dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 12. júna 2013 bolo rozsudkom krajského súdu č. k.

-855 napadnuté trestné konanie právoplatne ukončené, neprichádzalo do úvahy

v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa .

5. Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške

10 000 €, najmä preto, že okresný súd „nezabezpečil taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty v tak citlivej právnej veci

a neprejednal vec v primeranej lehote bez zbytočných prieťahov“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre

sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné

zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia , ktoré podľa zásad

spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov,

najmä na neobyčajne dlhé trvanie napadnutého konania, ako aj vzhľadom na povahu veci

považuje za primerané vo výške každému po 5 000 €. Ústavný súd pritom prihliadol aj na

to, že vec bola medzičasom právoplatne skončená.

Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri

úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia zo 17. decembra 2012, spísanie

sťažnosti z 10. februára 2013 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu

z 2. septembra 2013). Za jeden úkon vykonaný v roku 2012 patrí odmena v sume 127,16 €

a režijný paušál po 7,63 € a za dva úkony vykonané v roku 2013 patrí odmena v sume

dvakrát po 130,16 € a režijný paušál dvakrát po 7,81 €, preto trovy právneho zastúpenia pre

jedného sťažovateľa by predstavovali celkove 410,73 €. Základná sadzba tarifnej odmeny

bola znížená o 50 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých

osôb“, t. j. na sumu 205,36 €. Spolu s režijným paušálom teda jednému sťažovateľovi

prislúcha odmena v sume 205,36 €. V prípade dvoch sťažovateľov tvorí náhrada trov

právnej služby advokátom celkovú sumu 410,72 € v zmysle vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, pričom k uvedenej sume

bolo treba pripočítať 20 % DPH, teda sumu 82,14 €, t. j. trovy právneho zastúpenia

sťažovateľov predstavujú celkove sumu 492,86 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľov

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014