Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 271/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júna 2014

predbežne prerokoval sťažnosť R. Š., zastúpeného advokátkou JUDr. Ivanou Halahijovou,

Advokátska kancelária, Vazovova 9/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na obhajobu podľa , ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom generálneho prokurátora Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

XVI/2 Pz 41/14/1000 a uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII/2 Gv 117/13/1000-77 z 23. januára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2014

faxom a následne 13. mája 2014 poštou doručená sťažnosť R. Š. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou JUDr. Ivanou Halahijovou, Advokátska kancelária, Vazovova 9/A,

Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods.

3 (ďalej len „“), ako aj práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom generálneho prokurátora

Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) v konaní vedenom pod sp. zn.

XVI/2 Pz 41/14/1000 a uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VII/2 Gv 117/13/1000-77 z 23. januára 2014 (ďalej

len „uznesenie prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry“).

Zo sťažnosti vyplýva, že v trestnej veci sťažovateľa trestne stíhaného

na základe uznesenia vyšetrovateľa Policajného zboru ČVS: PPZ-664/NKA-PZ-BA-2013

z 30. júla 2013 pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy v štádiu pokusu bolo obhajcovi

sťažovateľa doručené uznesenie ČVS: PPZ-664/NKA-PZ-BA-2013 z 23. decembra 2013

o vylúčení veci (ďalej len „uznesenie o vylúčení veci“) obvineného L. B. trestne stíhaného

na základe totožného uznesenia zo spoločného konania s trestnou vecou sťažovateľa, ako aj

ďalších obvinených (M. K., R. Z.). Vylúčená trestná vec je vedená na expozitúre Bratislava,

národnej protizločineckej jednotky, národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného

zboru pod ČVS: PPZ-1137/NKA-PZ-BA-2013.

Proti uzneseniu o vylúčení veci podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť, pretože

podľa jeho názoru predmetné uznesenie odporuje , ktoré

nemožno aplikovať „na úkor zmyslu a predmetu zakotveného v

“. Uznesením prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry bola sťažnosť

sťažovateľa zamietnutá ako podaná neoprávnenou osobou z dôvodu, že sťažovateľovi sa

týmto uznesením nemení procesné postavenie obvineného, a teda nezasahuje žiadnym

spôsobom do jeho práv. Podľa názoru sťažovateľa zmena procesného postavenia

spoluobvineného L. B. na svedka sa zásadným spôsobom dotýka aj jeho procesného

postavenia ako obvineného, a to z dôvodu, že kým právom obvineného zaručeným

je odoprieť výpoveď, tak jednou zo základných povinností svedka je vypovedať, pričom

dôvody na odopretie výpovede sú taxatívne uvedené v . V danom

prípade to znamená, že „kým L. B. v pozícii obvineného môže využiť svoje právo

nevypovedať, v procesnom postavení svedka toto právo nemá, naopak je jeho povinnosťou

vypovedať, čo môže negatívne ovplyvniť aj sťažovateľa“. Uvedené platí najmä preto, že

L. B. je tou osobou, ktorá do určitej miery usvedčuje sťažovateľa z účasti na trestnej

činnosti a zmenou jeho procesného postavenia dôjde aj k zásadnej zmene v hodnotení jeho

výpovede v neprospech ostatných obvinených.

Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že prokurátor úradu špeciálnej

prokuratúry zasiahol do jeho základného práva na obhajobu podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru, ako aj do jeho procesných práv v zmysle § 34

, keď ním podanú sťažnosť zamietol ako podanú neoprávnenou osobou

bez toho, aby sa ňou dôsledne zaoberal. Podľa sťažovateľa tak uznesením prokurátora úradu

špeciálnej prokuratúry, ako aj uznesením o vylúčení veci bol porušený zákon v jeho

neprospech.

Sťažovateľ následne využijúc sa obrátil na generálneho

prokurátora s návrhom, aby podľa a nasl. zrušil uznesenie

prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, ako aj uznesenie o vylúčení veci. Generálny

prokurátor vyhodnotil návrh sťažovateľa ako podaný neoprávnenou osobou, o čom bol

sťažovateľ upovedomený listom č. k. XVI/2 Pz 41/14/1000-4 z 10. marca 2014. Sťažovateľ

namietal, že k ním uvádzaným dôvodom sa generálny prokurátor nevyjadril, aj keď

z obsahu upovedomenia vyplýva, že preskúmal zákonnosť napadnutých uznesení v celom

rozsahu. Sťažovateľ ďalej uviedol, že v čase predloženia spisu generálnej prokuratúre mal

spis viac ako 3000 strán, vyšetrovateľ Policajného zboru spracoval a doručil stanovisko

k návrhu na zrušenie právoplatného uznesenia o vylúčení veci generálnej prokuratúre

10. marca 2014. V rovnaký deň generálny prokurátor preskúmal zákonnosť napadnutých

rozhodnutí a spracoval svoje stanovisko. Z pohľadu sťažovateľa je krajne nepravdepodobné,

aby generálny prokurátor za daných okolností mal dostatok času na dôkladné oboznámenie

sa s obsiahlym spisovým materiálom. Z uvedeného dôvodu považuje sťažovateľ postup

a rozhodnutie generálneho prokurátora za nezákonný a neústavný.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť

na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že „postup Generálneho prokurátora SR a Uznesenie

Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR zo dňa 23. 1. 2014 vydané pod spisovou značkou

VII/2 Gv 117/13/1000-77 je nezákonné a odporuje , pretože ním

bolo porušené právo sťažovateľa na obhajobu zakotvené v článku 50 ods. 3

... a zároveň v článku 6 ods. 3 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd..., zrušil napadnuté Uznesenie Úradu

špeciálnej prokuratúry GP SR zo dňa 23. 1. 2014 vydané pod spisovou značkou

VII/2 Gv 117/13/10000-77“, a priznal mu náhradu trov konania

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva

na obhajobu podľa , ako aj práva podľa dohovoru postupom

generálneho prokurátora a uznesením prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, ktorým bola

zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu o vylúčení trestnej veci obvineného L. B. zo

spoločného konania s trestnou vecou sťažovateľa a ostatných obvinených. Uznesenie

prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry sťažovateľ napadol podaním návrhu na zrušenie

právoplatného rozhodnutia vydaného v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného

poriadku využijúc tak mimoriadny opravný prostriedok umožňujúci generálnemu

prokurátorovi napraviť nezákonnosť v postupe a v rozhodnutiach vydaných v prípravnom

konaní. Generálny prokurátor oznámil sťažovateľovi listom č. k. XVI/2 Pz 41/14/1000-4

z 10. marca 2014, že uznesenie o vylúčení veci a uznesenie prokurátora úradu špeciálnej

prokuratúry považuje za zákonné a správne, pričom nebolo zistené také podstatné

pochybenie zákona, ktoré by mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci sťažovateľa.

Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania v zmysle § 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde. Ústavný súd poukazuje v spojitosti s tým na to, že petit sťažnosti napriek

tomu, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovanou právnou zástupkyňou, vykazuje

nedostatky. V návrhu na rozhodnutie vo veci samej totiž chýba označenie konkrétneho

postupu generálneho prokurátora, v dôsledku ktorého mali byť porušené sťažovateľom

označené práva. Z obsahu odôvodnenia sťažnosti však bolo ústavnému súdu zrejmé, že

sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom generálneho prokurátora v konaní

vedenom pod sp. zn. XVI/2 Pz 41/14/1000 a v tom zmysle ústavný súd ustálil aj petit

sťažnosti.

1. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením

prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry

Podľa názoru sťažovateľa uznesením prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry došlo

k zásahu do základného práva sťažovateľa na obhajobu zaručeného , ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru z dôvodu, že sa jeho sťažnosťou proti uzneseniu

o vylúčení veci obvineného L. B. zo spoločného konania s trestnou vecou sťažovateľa, ako

aj ďalších obvinených, v dôsledku ktorej došlo aj k zmene procesného postavenia

sťažovateľa (k jeho zhoršeniu), prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry dôsledne

nezaoberal, ale ju zamietol ako podanú neoprávnenou osobou.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že návrhom z 26. februára 2014 sťažovateľ žiadal

generálneho prokurátora označené uznesenie prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry ako

aj jemu prechádzajúce uznesenie o vylúčení veci zrušiť v súlade s § 363 ods. 1 Trestného

poriadku, na základe ktorého generálny prokurátor preskúmal uvedené uznesenia a vec

vybavil listom č. k. XVI/2 Pz 41/14-1000-4 z 10. marca 2014.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Keďže v danom prípade sa sťažovateľ mohol domáhať ochrany svojich práv

uplatnením právneho prostriedku nápravy adresovaného generálnemu prokurátorovi podľa

príslušných ustanovení [( ), čo

sťažovateľ aj využil, pozn.], ústavný súd jeho sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu

prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2

v spojení s .

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom

generálneho prokurátora

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že generálny prokurátor na základe návrhu

sťažovateľa podaným v súlade s preskúmal uznesenie

prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry, ako aj konanie, ktoré vydaniu tohto rozhodnutia

predchádzalo, a zároveň uznesenie o vylúčení veci a dospel k záveru, že nezistil „také

podstatné pochybenie zákona, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci,“ a preto jeho

návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní nevyhovel.

K už citovanému záveru dospel generálny prokurátor na základe preskúmania

zákonnosti oboch napadnutých uznesení a v liste č. k. XVI/2 Pz 41/14-1000-4

z 10. marca 2014 predovšetkým uviedol:

„Na základe Vášho návrhu bol zadovážený a preskúmaný na vec sa vzťahujúci

spisový materiál.

Stotožnil som sa s názorom prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry SR, že obvinený R. Š. nie je osobou oprávnenou na podanie sťažnosti proti

uzneseniu vyšetrovateľa PZ o vylúčení veci. Preto nie je ani osobou oprávnenou na podanie

návrhu v zmysle .

Napriek tejto skutočnosti som preskúmal zákonnosť napadnutých uznesení v celom

rozsahu.

Nezistil som dôvody na použitie mimoriadneho opravného prostriedku, t. j. zrušenie

právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní postupom podľa § 363 a nasl. Trestného

poriadku.

Rozhodnutie vyšetrovateľa o vylúčení veci obvineného L. B. na samostatné konanie a

následné rozhodnutie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

SR považujem za zákonné a správne.“

Podľa názoru sťažovateľa je postup generálneho prokurátora pri vybavovaní jeho

návrhu podľa nezákonný a neústavný, keďže sa nevyjadril

ku všetkým dôvodom uvedeným v predmetnom návrhu.

Z už spomenutého princípu subsidiarity ustanoveného v

vyplýva, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľom označených

práv a vecne sa zaoberať sťažnosťami len vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti

a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv prostredníctvom iných

právnych prostriedkov nápravy, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie

niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc

ústavného súdu na konanie o nich. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je

to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou

ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií.

Zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní (trestnom) je upravené

v ôsmej hlave III. časti s označením „Mimoriadne opravné prostriedky“.

Podľa generálny prokurátor zruší právoplatné

rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktorému

predchádzalo, bol porušený zákon. Porušením zákona sa rozumie podstatné pochybenie,

ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci.

Podľa generálny prokurátor, ak rozhoduje

bez návrhu podľa odseku 1, môže zrušiť rozhodnutie podľa § 363 ods. 1 do troch mesiacov

od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia; ak rozhoduje na základe návrhu podľa

odseku 1, môže rozhodnutie podľa § 363 ods. 1 zrušiť do šiestich mesiacov

od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia.

Podľa ak generálny prokurátor po preskúmaní veci

na základe návrhu oprávnenej osoby uvedenej v § 364 ods. 1 nezistí dôvody na zrušenie

napadnutého rozhodnutia alebo ak uplynula lehota uvedená v § 364 ods. 1 alebo 3,

upovedomí o tom osobu, ktorá návrh podala.

V súlade s Z. z o prokuratúre v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o prokuratúre“) na vybavenie podnetu je príslušný ten prokurátor, ktorý je

príslušný na vykonanie opatrení vyplývajúcich z podaného podnetu.

Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor

povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona

alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie

návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže

vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých

vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu,

pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný,

vykoná opatrenia na odstránenie porušenia zákona a ostatných všeobecne záväzných

právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že sťažnosť sťažovateľa v tejto časti smeruje proti

postupu generálneho prokurátora vo fáze prípravného (trestného) konania, keď

o odôvodnenosti, a teda zákonnosti a ústavnosti trestného stíhania sťažovateľa meritórne

zatiaľ príslušný všeobecný súd nerozhodoval. Z už uvedeného okrem iného vyplýva, že

platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému, prípadne

aj v ďalšom štádiu trestného konania (po prípadnom podaní obžaloby) ako obžalovanému

právne účinným spôsobom namietať porušenie svojich základných práv a slobôd

garantovaných a listinou, resp. práv garantovaných dohovorom, ku ktorým malo

dôjsť v dôsledku ním tvrdeného nezákonného postupu a rozhodnutia vyšetrovateľa

Policajného zboru a prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry v predmetnej trestnej veci.

Sťažovateľ v postavení strany trestného konania má už v rámci prípravného konania

oprávnenie aktívne zasahovať do objasňovania skutkovo relevantných okolností

a skutočností kladených mu za vinu. Navyše, tak súd prvého stupňa, ktorý by bol oprávnený

konať a rozhodovať v trestnej veci sťažovateľa po skončení prípravného konania, ako aj

odvolací súd v prípade podania odvolania v predmetnej trestnej veci sú súdmi s plnou

jurisdikciou, v právomoci ktorých je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj

právnych okolností posudzovaného prípadu vrátane oprávnenia preskúmať zákonnosť

a ústavnosť postupu orgánov prípravného konania v trestnej veci sťažovateľa v tomto štádiu

trestného stíhania predchádzajúcemu podaniu obžaloby (obdobne napr. alebo

). Procesné záruky zabezpečujúce zákonnosť postupu orgánov činných

v trestnom konaní a všeobecných súdov (prípadne ochranu pred jej porušením) pritom

vyplývajú z II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy prvého oddielu (dozor prokurátora),

ako aj III. časti (súdne konanie) druhej hlavy (preskúmanie a predbežné prejednanie

obžaloby), prípadne šiestej hlavy (odvolanie a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy

(mimoriadne opravné prostriedky) .

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd poukazuje tiež na svoju konštantnú

judikatúru, v rámci ktorej v prípadoch, pri ktorých sťažovateľ namieta porušenie svojich

garantovaných práv alebo slobôd v trestnom konaní, opakovane zdôrazňuje, že

trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa

pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní,

ako aj v predmetnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať

jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.

Preto spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde

prostredníctvom sťažnosti podľa namietať také pochybenia príslušných

orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a ktoré mohli

vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v

(, m. m. tiež , , , ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa

v spojení s ako neprípustnú z dôvodu, že

sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyčerpal všetky právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd poskytuje.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júna 2014