Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 315/2014
PDF · 132.99 KB
No categories available
IV. ÚS 315/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť V. H., ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 30 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 3 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných
slobôd Slovenskou republikou z dôvodu existencie právnej úpravy neumožňujúcej osobám
vo výkone trestu odňatia slobody voliť prezidenta Slovenskej republiky, a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. H. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 15. mája 2014
doručené podanie V. H. (ďalej len „sťažovateľ“), označené ako „Ústavná sťažnosť podľa
článku Ústavy SR – čl. 127 ods. 1“. Ústavný súd podanie sťažovateľa podľa označenia a
tiež podľa jeho obsahu kvalifikoval ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 30 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 3 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) Slovenskou republikou
z dôvodu existencie právnej úpravy neumožňujúcej osobám vo výkone trestu odňatia
slobody voliť prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“).
Sťažovateľ v úvodnej časti sťažnosti uvádza, že jeho „Ústavná sťažnosť sa týka
nepripustenia osoby vo výkone trestu odňatia slobody k voľbe prezidenta Slovenskej
republiky z dôvodu existencie prekážky aktívneho volebného práva.“.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ju podal v súvislosti s ostatnými voľbami
prezidenta uskutočnenými 15. marca 2014 a 29. marca 2014 (II. kolo volieb) v nadväznosti
na skutočnosť, že mu bolo okrskovou volebnou komisiou oznámené, že „voľby prezidenta
Slovenskej republiky sa zúčastniť nemôžem, z dôvodu existencie prekážky, ktorá mi
neumožňuje sa volieb zúčastniť. Podľa vysvetlenia volebnej okrskovej komisie mi prekážka
vznikla novelizáciou voľby prezidenta zo dňa 26. 2. 2014...“ (sťažovateľ bol právoplatne
odsúdený za spáchanie obzvlášť závažného trestného činu a bol mu uložený výkon trestu
odňatia slobody na doživotie, pričom v predchádzajúcich voľbách prezidenta mohol
prezidenta voliť napriek tomu, že sa už vtedy nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody,
pozn.).
Sťažovateľ zastáva názor, že „Štát Slovenská republika prostredníctvom svojich
delegovaných orgánov porušila u svojho občana H. V. právo na slobodné voľby oslabením
právnej istoty nesplnením si pozitívneho záväzku a legislatívnym opomenutím keď
diskriminačným spôsobom došlo účelovým konaním štátu k efektívnemu neodôvodnenému
odňatiu priznaného volebného práva...“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd o nej rozhodol tak, že vysloví, že Slovenská republika „modifikovaním úpravy
volebného práva pri voľbe prezidenta porušila princíp právnej istoty a... právo garantované
článkom 30 Ústavy SR a... článkom 3 Dodatkového protokolu č. 1 Európskeho dohovoru“.
Sťažovateľ sa tiež domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 1 000 € „navýšenú o akúkoľvek daň“ a tiež ustanovenia právneho zástupcu na jeho
zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažnosť sťažovateľa v predloženom znení je síce na viacerých miestach
nezrozumiteľná, ale z jej obsahu možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 30 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 3 dodatkového protokolu
z dôvodu existencie právnej úpravy neumožňujúcej (niektorým) osobám vo výkone trestu
odňatia slobody voliť prezidenta.
Podľa čl. 30 ods. 3 ústavy volebné právo je všeobecné, rovné a priame s tajným
hlasovaním. Podmienky výkonu volebného práva ustanoví zákon.
Podľa čl. 3 dodatkového protokolu (označeného nadpisom „Právo na slobodné
voľby“) Vysoké zmluvné strany sa zaväzujú konať v rozumných intervaloch slobodné
voľby s tajným hlasovaním za podmienok, ktoré zabezpečia slobodné vyjadrenie názorov
ľudu pri voľbe zákonodarného zboru.
Podľa čl. 101 ods. 2 druhej vety ústavy právo voliť prezidenta majú občania, ktorí
majú právo voliť do Národnej rady Slovenskej republiky.
Podľa § ods. 2 písm. b) zákona č. 333/2004 Z. z. o voľbách do Národnej rady
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „volebný zákon“) prekážkou
vo výkone práva voliť je výkon trestu odňatia slobody uložený za spáchanie obzvlášť
závažného zločinu.
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného je zjavné, že podstatou sťažnosti je namietanie
nesúladu právnej úpravy, ktorá vytvára prekážku výkonu práva voliť prezidenta pre osoby,
ktorým bol uložený výkon trestu odňatia slobody za spáchanie obzvlášť závažného zločinu,
o výkone, t. j. § 2 ods. 2 písm. b) volebného zákona v spojení s čl. 102 ods. 2 druhej vety
ústavy, s čl. 30 ods. 3 ústavy a čl. 3 dodatkového protokolu.
Sťažovateľ sa teda sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (takto je jeho podanie
označené, pozn.) domáha konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na právny názor vyplývajúci z jeho ustálenej
judikatúry, podľa ktorého „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len
na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu
konania pred ústavným súdom a na základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná
úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania
a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní)
pred ústavným súdom“ (II. ÚS 66/01, tiež II. ÚS 184/03, III. ÚS 184/06, IV. ÚS 314/07).
Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade právnych
predpisov podľa čl. 125 ústavy. Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má
nesporne aj ústavnú relevanciu a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí
v zmysle čl. 131 ods. 2 ústavy do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť
právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad
sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného
súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to
ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv
a slobôd (porovnaj IV. ÚS 50/2010).
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa sťažnosťou
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy domáha rozhodnutia o veci, o ktorej ústavný súd v tomto type
konania nie je oprávnený rozhodnúť. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa
pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok svojej právomoci.
Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade,
ak by podanie sťažovateľa kvalifikoval ako návrh na začatie konania o súlade právnych
predpisov podľa čl. 125 ústavy, musel by ho taktiež odmietnuť pri predbežnom prerokovaní
ako podané zjavne neoprávnenou osobou. Z ústavy [čl. 130 ods. 1 písm. a) až f) ústavy]
a zákona o ústavnom súde [§ 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 a) až f) zákona o ústavnom
súde] totiž vyplýva, že oprávnením iniciovať tento typ konania pred ústavným súdom môže
len najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej
republiky, vláda Slovenskej republiky, súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou,
generálny prokurátor Slovenskej republiky a verejný ochranca práv.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. júna 2014