Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 293/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej

a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom

doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn . sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. vo veci

namietaného porušenia jej základných práv zaručených v a

Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 11. októbra 2012, sp. zn. z 15. októbra 2012, sp. zn.

z 18. októbra 2012, sp. zn. z 11. októbra 2012, sp. zn.

zo 17. októbra 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

. sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 14. júna 2013,

25. júna 2013, 1. augusta 2013 a 16. augusta 2013 doručené sťažnosti obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“),

vedené pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp.

zn. . sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. Rvp

18548/2013, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp.

zn. a sp. zn. vo veci namietaného porušenia jej

základných práv zaručených v a

(ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 11. októbra 2012, sp. zn.

z 15. októbra 2012, sp. zn. z 18. októbra 2012, sp. zn.

z 11. októbra 2012, sp. zn. zo 17. októbra 2012

(týkajúcimi sa námietok zaujatosti sudcov Okresného súdu Žiar nad Hronom) a im

predchádzajúcim postupom.

Sťažovateľka vo svojich sťažnostiach uviedla, že v predmetných konaniach vedených

okresnými súdmi bude podľa sťažovateľky nevyhnutné na základe vykonaného

dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo k uskutočneniu nesprávneho úradného

postupu, pričom pri danom právnom stave bude takéto posudzovanie uskutočňovať súd,

ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil ním škodu žalobcovi. V tomto prípade

preto existuje legitímny dôvod pochybovať o nestrannosti okresných súdov, ako aj

nestrannosti sudcov týchto súdov, a to najmä preto, že:

„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu

na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok

vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda

okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,

kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto

rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci

administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade

nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,

kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce

sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné

rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude

vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.

Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť

zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne

v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky

nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie

zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude

vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne

tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho

oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie

nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo

súdneho oddelenia.

c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného

postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by

ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov

rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno

predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne

v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd

Zvolen a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Zvolen, aby tak

dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Zvolen a škoda

nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany v spore.

Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. a nasl. Z.

z. bude Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať regresnú

náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu voči

zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore

úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom,

zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich

regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú naplnenie požiadavky

nestrannosti.“

Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby

o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresných súdov majú byť prerokované

a rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou „minimálne

kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti

všetkých sudcov okresných súdov, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu

javiť v očiach strán ako nezávislí.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil

dôvody vylúčenia sudcov okresných súdov z prerokovávania a rozhodovania predmetných

vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj

z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu

priamo dotknutý vo svojich právach;

b) nutnosť vylúčenia sudcu, ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než

z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Sťažovateľka reagovala aj na uznesenie ústavného súdu sp. zn.

zo 6. februára 2013, ktorým boli jej obsahovo obdobné sťažnosti odmietnuté z dôvodu

nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie a rozhodnutie. V tejto súvislosti

sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. , v ktorých tento preskúmaval

rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Ústavný súd však uvedenú rozhodovaciu prax podľa

sťažovateľky bez akéhokoľvek zdôvodnenia porušil práve a len v jej prípade. Sťažovateľka

taktiež poukázala na odôvodnenie publikovaného uznesenia (40/1998 ZSP) Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. .

Sťažnosti sťažovateľky sú obdobné, resp. totožné, čo sa týka skutkového a právneho

stavu a samotnej argumentácie sťažovateľky so stovkami (resp. tisíckami) sťažností, ktoré

sťažovateľka podala a ústavný súd o nich už rozhodol. Smerom k obsahu sťažností

a sťažovateľkinej argumentácie ústavný súd v podrobnostiach odkazuje na svoje predošlé

rozhodnutia v jej veciach, napríklad na rozhodnutia sp. zn. z 13. februára

2013, sp. zn. z 29. mája 2013, sp. zn. z 12. septembra

2013, sp. zn. z 26. septembra 2013, sp. zn. z 2. júla 2013

a sp. zn. z 15. augusta 2013.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade vykonateľnosti

napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade

s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane . S prihliadnutím na

obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z tohto obsahu vyplývajúcu

právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,

uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

III.

Ústavný súd v úvode konštatuje, že po preskúmaní predmetu sťažností vedených pod

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. dospel k záveru, že v týchto konaniach pred

ústavným súdom sťažovateľka namieta porušenie svojich práv v príčinnej súvislosti

s uznesením krajského súdu sp. zn. z 11. októbra 2012, voči ktorému už

podala ústavnému súdu identickú sťažnosť, ktorá bola ústavnému súdu doručená 14. júna

2013 a je vedená pod sp. zn. . Inak povedané, ústavný súd v tej istej veci

sťažovateľky už koná.

Podľa návrh nie je prípustný, ak ústavný súd

v tej istej veci koná.

Prekážka prv začatého konania (litispendencia) bráni tomu, aby na ústavnom súde

prebiehali dve konania, prípadne viac konaní v tej istej veci. Totožnosť veci je daná pri

zhode predmetu konania, skutkových okolností, z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje,

a identitou účastníkov konania. O prekážku litispendencie nejde, ak chýba čo len jeden

z uvedených znakov totožnosti veci.

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd konštatuje, že keďže ústavný súd

v identickej veci sťažovateľky (t. j. vo veci namietaného porušenia jej základných práv

zaručených v a a práva zaručeného v

dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. z 11. októbra 2012) už koná

(konanie vedené pod sp. zn. ), z dôvodu prekážky prv začatého konania

v tej istej veci bolo potrebné sťažnosti sťažovateľky vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

odmietnuť pre neprípustnosť podľa .

Ústavný súd ďalej uvádza, že po preskúmaní predmetu sťažností vedených pod

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. dospel k záveru, že v týchto konaniach pred

ústavným súdom sťažovateľka namieta porušenie svojich práv v príčinnej súvislosti

s uzneseniami krajského súdu sp. zn. z 15. októbra 2012 (sp. zn.

a sp. zn. ), sp. zn. z 11. októbra 2012

(sp. zn. ) a sp. zn. zo 17. októbra 2012 (sp. zn.

a sp. zn. ), voči ktorým už podala ústavnému súdu

identické sťažnosti, a o ktorých ústavný súd už rozhodol uzneseniami sp. zn.

z 30. januára 2014 (k uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 15. októbra 2012),

sp. zn. z 30. januára 2014 (k uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 11. októbra 2012), sp. zn. z 15. januára 2014 a sp. zn.

z 15. januára 2014 (obe k uzneseniu krajského súdu sp. zn.

zo 17. októbra 2012). Inak povedané, ústavný súd v tej istej veci sťažovateľky už rozhodol.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej (rei iudicatae) nastáva vtedy, ak sa má

v ďalšom konaní prejednávať rovnaká vec, o ktorej už v inom konaní bolo právoplatne

rozhodnuté. Totožnosť veci je daná pri zhode predmetu konania, skutkových okolností,

z ktorých sa uplatnené právo vyvodzuje, a identitou účastníkov konania. Avšak prekážkou

pre prejednanie veci nie je, ak ústavný súd síce už v minulosti v identickej veci rozhodol,

avšak rozhodoval len o podmienkach konania a v ďalšom návrhu už podmienky konania

splnené sú [ ].

Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd konštatuje, že keďže ústavný súd

v identickej veci sťažovateľky (t. j. vo veci namietaného porušenia jej základných práv

zaručených v a a práva zaručeného v

dohovoru uzneseniami krajského súdu sp. zn. z 15. októbra, sp. zn.

z 11. októbra 2012 a sp. zn. zo 17. októbra 2012)

už rozhodol (uznesenia ústavného súdu sp. zn. z 30. januára 2014, sp. zn.

z 30. januára 2014, sp. zn. z 15. januára 2014 a sp. zn.

z 15. januára 2014), pričom podmienky konania zostali nezmenené, bolo

potrebné sťažnosti sťažovateľky vedené pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

odmietnuť pre neprípustnosť podľa .

Nakoniec ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažností vedených pod sp. zn.

a sp. zn. , týkajúcich sa uznesení krajského súdu sp. zn.

z 11. októbra 2012 a sp. zn. z 18. októbra 2012,

v kontexte svojich zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky

v podaných sťažnostiach je totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách

predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých

atakovala právne závery všeobecných súdov rozhodujúcich o námietkach zaujatosti

vznesených sťažovateľkou v prvostupňových konaniach vedených pred okresnými súdmi,

v ktorých si uplatnila svoje žalobné nároky podľa Z. z o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov.

V tejto veci ústavný súd nadväzuje na svoje predchádzajúce právne názory

obsiahnuté v celom rade uznesení, ktorými rozhodol o skutkovo rovnakých veciach

sťažovateľky, a keďže nezistil dôvod na to, aby sa od týchto rozhodnutí odchýlil, dospel

k rovnakému záveru, že sťažnosti sťažovateľky treba odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na ich prerokovanie podľa , keďže

v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi sa môže sťažovateľka domáhať

ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu,

prípadne aj dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu.

Vzhľadom na uvedené, zohľadňujúc požiadavku princípu právnej istoty, aby sa na

určitú právne relevantnú otázku pri jej opakovaní v rovnakých podmienkach dala vždy

rovnaká odpoveď, sa preto ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich

rozhodnutí (napr. sp. zn. z 13. februára 2013, sp. zn.

z 29. mája 2013, sp. zn. z 12. septembra 2013, sp. zn.

z 26. septembra 2013, sp. zn. z 2. júla 2013 či mutatis mutandis sp. zn.

z 15. augusta 2013), ktoré skončili odmietnutím rovnakých, resp.

podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd v takýchto

a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto

v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2014