Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 384/2014
PDF · 171.23 KB
No categories available
III. ÚS 384/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2014
predbežne prerokoval sťažnosť E. K., zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,
Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie jej základných práv
podľa 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods.
1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach č. k. 6 Co 131/2012-209 z 24. septembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. decembra 2013 doručená sťažnosť E. K., (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané
porušenie jej základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 131/2012-209 z 24. septembra 2013
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že 31. marca 2008 podala
sťažovateľka Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) žalobu o ochranu
osobnosti, ktorou sa od Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „odporca“) domáhala
zaplatenia sumy 800 000 Sk z titulu nesprávneho úradného postupu, ktorý spočíval v tom,
že na platobnom rozkaze sp. zn. Ro 17716/97 z 5. novembra 1997 vyznačil právoplatnosť
napriek tomu, že proti nemu podala v zákonnej lehote odpor. Sťažovateľke neskôr
prisvedčil aj krajský súd uznesením sp. zn. 11 Co 251/04 z 25. februára 2005, v ktorom
konštatoval, že „včas podaný odpor mal za následok, že platobný rozkaz sa zo zákona
zrušil“, a preto predmetnú vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že v dôsledku vyznačenia právoplatnosti uvedeného platobného
rozkazu boli v rokoch 2001 a 2002 začaté proti sťažovateľke dve exekučné konania,
čo sa nepriaznivo prejavilo nielen na jej zdravotnom stave, ale (ako tvrdila neskôr, pozn.)
zasiahlo aj do jej občianskej cti, ľudskej dôstojnosti, dobrého mena a súkromia, podala
okresnému súdu žalobu, ktorú však tento rozsudkom č. k. 23 C 59/2009-188
z 24. septembra 2013 v celom rozsahu zamietol. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil
v podstate tým, že „exekučné konania... nie je možné považovať výlučne za príčinu, ktorá
viedla k zásahu do osobnostných práv súkromia sťažovateľky“, vzhľadom na to, že súbežne
s nimi prebiehali aj iné konania – o vyporiadanie bezpodielového vlastníctva manželov
po rozvode manželstva a o náhradu škody, ktoré taktiež „mohli zasiahnuť a postihnúť
zdravie, česť, dôstojnosť, dobré meno a prejavy osobnej povahy navrhovateľky“, a teda
v danom prípade „nebolo preukázané, že došlo k takému zásahu do súkromia
navrhovateľky, ktorý by viedol k zníženiu jej dôstojnosti, vážnosti a bola by potrebná
náhrada finančného zadosťučinenia“. Navrhovateľka inú formu zadosťučinenia, napr.
ospravedlnenie zo strany okresného súdu, vo svojej žalobe nepožadovala.
Na základe odvolania sťažovateľky odôvodneného tým, že okresný súd dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne
právne posúdil, krajský súd napadnutým rozhodnutím rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že „nepovažuje konanie pred ústavným súdom
za priestor, v ktorom by bolo miesto na opakovanie skutkových tvrdení prednášaných
a preukazovaných pred všeobecnými súdmi. Ako bolo uvedené, podstata skutkových
okolností v konaní sporná nebola... Spornou v predmetnej veci zostala skutočnosť,
či sťažovateľka... má právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch alebo nie.“.
Vzhľadom na skutkové okolnosti daného prípadu sa však sťažovateľka „nemôže stotožniť
s tým, že by boli zlučiteľné s jej základnými právami na ochranu súkromia, vedenie
súkromného života, ochranu pred nezasahovaním doň a s právom na účinný prostriedok
nápravy, ako aj s právom na náhradu škody spôsobnej orgánom verejnej moci, také závery
všeobecných súdov, ktoré nesprávny úradný postup súdu, ktorý vyústil vo vedenie exekúcie
proti sťažovateľke... vyhodnotili ako taký, za ktorý nemá sťažovateľka nárok na odškodnenie
v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch.“.
Na základe uvedeného preto v petite žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľky na
- zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti zakotvené v článku 19
ods. 1 Ústavy SR,
- ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života
zakotvené v článku 19 ods. 2 Ústavy SR,
- náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom zakotvené v článku 46 ods. 3 Ústavy SR,
- rešpektovanie jej súkromného života zakotvené v článku 8 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
- účinný prostriedok nápravy proti porušeniu jej práv priznaných Dohovorom
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého sa dopustili osoby pri plnení
úradných povinností zakotvené v článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd,
- domáhanie sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom zakotvené v článku 46
ods. 1 Ústavy SR,
- spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd
bolo rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co/131/2012-209 zo dňa
24. 9. 2013 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Košiciach pokračovať
v porušovaní namietaného práva sťažovateľky.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 6 Co/131/2012-209 zo dňa 24. 9. 2013 a vracia vec Krajskému súdu v Košiciach
na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základných práv sťažovateľky podľa
čl. 19 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 13
dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 131/2012-209 z 24. septembra 2013, ktorým
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby sťažovateľky o ochranu
osobnosti, odôvodnená v podstate tým, že jej zo strany týchto súdov nebol priznaný „nárok
na odškodnenie v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch“.
Predložená sťažnosť sa vyznačuje nedostatkom odôvodnenia vo vzťahu k obsahu
jednotlivých práv napádaných v petite, ku ktorých porušeniu malo dôjsť zo strany krajského
súdu, čo je pri rozhodovaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nevyhnutné na vymedzenie hraníc,
v ktorých navrhovateľ žiada realizovať ústavný prieskum dodržiavania základných práv
a slobôd v konaní realizovanom tým-ktorým orgánom verejnej moci.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľke je z jeho skoršej rozhodovacej činnosti
(I. ÚS 137/07 a III. ÚS 267/08) známa nielen judikatúra týkajúca sa oprávnenia
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu k obsahu práv,
porušenie ktorých v sťažnosti namieta, ale pokiaľ ide o nastolenú problematiku, aj ním
vyslovený záver, že v okolnostiach prípadu „... bolo úlohou krajského súdu vyhodnotiť
intenzitu, charakter, okolnosti vzniku zásahu do práv spojených s ochranou osobnosti
sťažovateľky, zároveň bolo jeho úlohou posúdiť vzniknuté následky, a tak aj dospieť
k záveru, či boli dané dôvody na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy“.
Ústavný súd opätovne pripomína, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným súdom sama
osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním
vydaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97,
I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právo
na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Keďže predmetná sťažnosť je práve takéhoto charakteru, pričom z ústavnoprávneho
hľadiska niet žiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov krajského súdu
vyjadrených v napadnutom rozhodnutí, t. j. že „v prejednávanej veci... odvolacie dôvody
neboli naplnené“ , a zároveň „nebolo preukázané, aby navrhovateľke vznikla závažná ujma
v príčinnej súvislosti s exekučným konaním, ktoré sa voči nej viedlo na Okresnom súde
Košice - okolie“, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodov zjavnej neopodstatnenosti
a nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí, pričom nepovažoval za potrebné toto svoje
rozhodnutie podrobnejšie odôvodňovať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2014