Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 19 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (24)II. ÚS 300/2014
PDF · 272.88 KB
No categories available
II. ÚS 300/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja
Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti
KASINVEST spol. s r. o., Jablunkov, Bělá 1005, Česká republika, zastúpenej Fridrich
Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, za ktorú koná advokát a konateľ
doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I č. k. 6 K 14/2013-121
zo 14. júna 2013 a uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 CoKR 42/2013-147
z 22. augusta 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti KASINVEST spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KASINVEST spol. s r. o., Jablunkov, Bělá
1005, Česká republika (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 K 14/2013-121 zo 14. júna 2013 a uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 CoKR 42/2013-147
z 22. augusta 2013 a žiada vydať tento nález:
„1) Základné právo spoločnosti KASINVEST spol. s r. o., IČO: 62 364 197, zapísaná
v OR vedenom Krajským súdom v Ostrave, sp. zn. C 7996, so sídlom: Jablunkov, Bělá 1005,
okres Frýdek-Místek, PSČ 739 91 na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 8. 2013, sp. zn.
2 CoKR/42/2013 bolo porušené.
2) Základné právo spoločnosti KASINVEST spol. s r. o., IČO: 62 364 197, zapísaná
v OR vedenom Krajským súdom v Ostrave, sp. zn. C 7996, so sídlom: Jablunkov, Bělá 1005,
okres Frýdek-Místek, PSČ 739 91 na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 8. 2013, sp. zn. 2 CoKR/42/2013 bolo porušené.
3) Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 8. 2013, sp. zn.
2 CoKR/42/2013 sa zrušuje.
4) Základné právo spoločnosti KASINVEST spol. s r. o., IČO: 62 364 197, zapísaná
v OR vedenom Krajským súdom v Ostrave, sp. zn. C 7996, so sídlom: Jablunkov, Bělá 1005,
okres Frýdek-Místek, PSČ 739 91 na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. 6. 2013, sp. zn.:
6 K/14/2013 bolo porušené.
5) Základné právo spoločnosti KASINVEST spol. s r. o., IČO: 62 364 197, zapísaná
v OR vedenom Krajským súdom v Ostrave, sp. zn. C 7996, so sídlom: Jablunkov, Bělá 1005,
okres Frýdek-Místek, PSČ 739 91 na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. 6. 2013, sp. zn.: 6 K/14/2013 bolo porušené.
6) Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. 6. 2013, sp. zn.: 6 K/14/2013,
sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
7) Spoločnosti KASINVEST spol. s r. o., IČO: 62 364 197, zapísaná v OR vedenom
Krajským súdom v Ostrave, sp. zn. C 7996, so sídlom: Jablunkov, Bělá 1005, okres Frýdek-
Místek, PSČ 739 91 priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- € (slovom: tisíc eur
0/100), ktoré je jej spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť Okresný súd Bratislava I
a Krajský súd v Bratislave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
8) Okresný súd Bratislava I a Krajský súd v Bratislave sú spoločne a nerozdielne
povinní uhradiť spoločnosti KASINVEST spol. s r. o., IČO: 62 364 197, zapísaná v OR
vedenom Krajským súdom v Ostrave, sp. zn. C 7996, so sídlom: Jablunkov, Bělá 1005,
okres Frýdek-Místek, PSČ 739 91 trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom
vyhotovení nálezu, na účet jej právneho zástupcu Fridrich Paľko, s. r. o. č. ú... vedený vo
VÚB, a. s. do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a k nej pripojených príloh,
sťažovateľ ako navrhovateľ podal 15. marca 2013 na okresnom súde návrh na vyhlásenie
konkurzu na majetok dlžníka TECHNOMARKET spol. s r. o. v likvidácii, Púchovská 16,
Bratislava (ďalej „TECHNOMARKET spol. s r. o.“). K návrhu pripojil [v súlade s § 12
ods. 2 písm. c) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZKR“ alebo „zákon
o konkurze a reštrukturalizácii“)] potvrdenie nezávislého audítora, ktorým tento potvrdil, že
navrhovateľ voči TECHNOMARKET spol. s r. o., eviduje v účtovníctve v súlade
s účtovnými predpismi pohľadávku s doloženým právnym dôvodom vzniku (vo výške
44 683,97 €), a sťažovateľ predložil i písomnú výzvu na jej zaplatenie zo 14. augusta 2012
adresovanú TECHNOMARKET spol. s r. o. Sťažovateľ označil aj ďalších veriteľov, voči
ktorým je spoločnosť TECHNOMARKET spol. s r. o., v omeškaní o viac ako 30 dní, a to T.
T. a DOMO-REAL, spol. s r. o., ktorí si splatné pohľadávky prihlásili do likvidácie,
a označil ďalšieho veriteľa V. K. Okresný súd uznesením č. k. 6 K 14/2013-31 z 27. marca
2013 po zistení, že návrh sťažovateľa spĺňa zákonom predpísané náležitosti, začal
konkurzné konanie na majetok TECHNOMARKET spol. s r. o., a uznesením č. k. 6 K
14/2013-40 z 10. apríla 2013 vyzval TECHNOMARKET spol. s r. o., aby sa vyjadril
k návrhu na vyhlásenie konkurzu a osvedčil svoju platobnú schopnosť.
TECHNOMARKET spol. s r. o., vo vyjadrení okrem iného uviedol, že sťažovateľ
nemá voči nemu žiadnu pohľadávku, táto neexistuje napriek tomu, že ju sťažovateľ
vo svojom účtovníctve eviduje. Naopak, sťažovateľ je dlžníkom spoločnosti
TECHNOMARKET spol. s r. o. (pohľadávka na zaplatenie sumy 36 244 €
s príslušenstvom), v zmysle právoplatného a vykonateľného rozsudku Krajského súdu
v Ostrave č. k. 2 Cm 281/1998-283 z 26. septembra 2011 v spojení s rozsudkom Vrchného
súdu v Olomouci sp. zn. 4 Cmo 149/2012 zo 7. júna 2012. Ani sťažovateľom označený
veriteľ V. K. nie je veriteľom spoločnosti TECHNOMARKET spol. s r. o., naopak,
TECHNOMARKET spol. s r. o., proti nemu vedie exekúciu na Okresnom súde Čadca pod
sp. zn. 5 Er 450/2009.
Okresný súd uznesením č. k. 6 K 14/2013-121 zo 14. júna 2013 návrh na vyhlásenie
konkurzu na majetok TECHNOMARKET spol. s r. o., zamietol. Dospel totiž k záveru, že
sťažovateľ na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu nebol aktívne legitimovaný (preto
neskúmal už ani osvedčovanie platobnej schopnosti TECHNOMARKET spol. s r. o.).
Aktívne legitimovaným na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu [§ 11 ods. 3, § 19 ods. 1
písm. c) ZKR] je iba ten veriteľ, ktorý má nespornú pohľadávku voči dlžníkovi 30 dní
po lehote splatnosti, pričom na prípadné sporné pohľadávky súd neprihliada (sporné
pohľadávky veriteľa nie sú spôsobilé založiť aktívnu legitimáciu na podanie návrhu
na vyhlásenie konkurzu). Sťažovateľ v konaní nepreukázal, že by takúto nespornú
pohľadávku voči TECHNOMARKET spol. s r. o., mal. Okresný súd z vykonaného
dokazovania naopak zistil, že TECHNOMARKET spol. s r. o., má voči sťažovateľovi
pohľadávku priznanú právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu (rozsudok
Krajského súdu v Ostrave č. k. 2 Cm 281/1998-283 z 26. septembra 2011 v spojení
s rozsudkom Vrchného súdu v Olomouci sp. zn. 4 Cmo 149/2012 zo 7. júna 2012). Pokiaľ
sťažovateľ tvrdil, že má voči TECHNOMARKET spol. s r. o., pohľadávku na zaplatenie
44 683,97 €, s ktorou je TECHNOMARKET spol. s r. o., v omeškaní o viac než 30 dní,
takáto preukázaná nebola. Okresný súd mal za preukázané, že sťažovateľ v minulosti
nadobudol pohľadávky voči TECHNOMARKET spol. s r. o., na základe zmluvy
o postúpení pohľadávky uzatvorenej 12. júla 1996 s V. K., Stavebno-obchodná činnosť
(pohľadávky z faktúr vo výške 36 243,99 €). Sťažovateľ následne (8. augusta 2012)
jednostranne započítal pohľadávky voči TECHNOMARKET spol. s r. o., pričom po zápočte
mala zostať na úhradu pohľadávka sťažovateľa voči TECHNOMARKET spol. s r. o.
vo výške 44 683,97 €. Pohľadávku voči TECHNOMARKET spol. s r. o., pôvodne
nadobudol V. K., Stavebno-obchodná činnosť, postúpením od Všeobecnej obchodnej
spoločnosti, s. r. o. (6. februára 1996). Následne V. K., Stavebno-obchodná činnosť,
uzatvoril s TECHNOMARKET spol. s r. o., dohodu o vyrovnaní pohľadávky tovarovou
kompenzáciou a pohľadávka bola takto uhradená. Neuhradená časť príslušenstva
pohľadávky – penále 298 089 Kč – sa stala predmetom konania pred Okresným súdom
Bratislava III pod sp. zn. 20 Cb 368/99, avšak žaloba bola zamietnutá rozsudkom č. k. 20
Cb 368/1999-440 z 28. septembrom 2011 potvrdeným odvolacím súdom. Preto pohľadávka,
o ktorú opiera návrh na vyhlásenie konkurzu sťažovateľ, musela byť považovaná za spornú.
Toto uznesenie potvrdil ako vecne správne krajský súd uznesením č. k.
2 CoKR 42/2013-147 z 22. augusta 2013.
Uznesenie okresného súdu č. k. 6 K 14/2013-121 zo 14. júna 2013 v spojení
s uznesením krajského súdu č. k. 2 CoKR 42/2013-147 z 22. augusta 2013 nadobudlo
právoplatnosť 1. októbra 2013.
Sťažovateľ sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie svojho základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.1 ústavy a práva na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu č. k. 6 K 14/2013-121
zo 14. júna 2013 a uznesením krajského súdu č. k. 2 CoKR 42/2013-147 z 22. augusta 2013
odôvodnil tým, že týmito rozhodnutiami bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred
súdom (bolo mu znemožnené proti TECHNOMARKET spol. s r. o., viesť konkurzné
konanie); rozhodnutia nie sú dostatočne odôvodnené a vychádzajú z nesprávneho právneho
posúdenia veci [nesprávnej interpretácie § 19 ods. 1 písm. c) ZKR] založeného na ústavne
nesúladnom výklade aplikovanej normy. Sťažovateľ je totiž presvedčený, že neobstojí
právny názor všeobecných súdov, podľa ktorého aktívne legitimovaným subjektom
na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu môže byť len taký veriteľ, ktorého pohľadávka
voči dlžníkovi je nesporná (a 30 dní po lehote splatnosti). Tento záver nemôže vyplývať ani
z príkazu § 19 ods. 1 písm. c) ZKR neprihliadať pri rozhodovaní o vyhlásení konkurzu
na záväzky dlžníka, ktoré sú sporné (resp. dlžník osvedčil ich spornosť). Ustanovenie § 19
ods. 1 písm. c) ZKR sa podľa presvedčenia sťažovateľa vzťahuje iba na osvedčovanie
platobnej schopnosti dlžníkom, ale nie na pohľadávku osoby, ktorá navrhuje konkurz
vyhlásiť (na posudzovanie jeho aktívnej vecnej legitimácie). Pokiaľ súdy vyžadovali, aby
sťažovateľ mal nespornú pohľadávku voči dlžníkovi ako podmienku vyhlásenia konkurzu
na majetok TECHNOMARKET spol. s r. o., vytvorili novú podmienku na vyhlásenie
konkurzu nad rámec podmienok ustanovených v § 11 ods. 3 ZKR. Požiadavka aktívnej
legitimácie navrhovateľa v takejto podobe nie je súčasťou ustanovení ZKR. Podmienky
hypotézy právnej normy stanovuje zákonodarca. Samotnú platobnú schopnosť spoločnosti
TECHNOMARKET spol. s r. o., ktorou sa mal okresný súd zaoberať, skúmať už opomenul.
Skúmať platobnú schopnosť TECHNOMARKET spol. s r. o., boli súdy povinné aj
v prípade, ak by dospeli k záveru o tom, že sťažovateľ nie je aktívne legitimovaný. Vyplýva
to zo zmyslu a účelu právnej úpravy, ako aj z toho, že pluralita veriteľov umožňuje
v konkurznom konaní v danom štádiu pokračovať aj v takomto prípade. Krajský súd sa
navyše nedostatočne zaoberal odvolaním sťažovateľa, reálne nepreskúmal rozhodujúce
otázky a ani nevysvetlil, z akých dôvodov dospel k záveru, podľa ktorého návrh sťažovateľa
na vyhlásenie konkurzu na majetok TECHNOMARKET spol. s r. o., musel byť zamietnutý
pre chýbajúcu aktívnu vecnú legitimáciu sťažovateľa.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ku ktorému malo dôjsť uznesením okresného súdu č. k. 6 K 14/2013-121 zo 14. júna
2013 a uznesením krajského súdu č. k. 2 CoKR 42/2013-147 z 22. augusta 2013.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.
Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti uzneseniu
okresného súdu č. k. 6 K 14/2013-121 zo 14. júna 2013. V súlade s princípom subsidiarity
svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky konania pred ním o tejto časti sťažnosti
sťažovateľa a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127
ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom
uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv týmto rozhodnutím okresného
súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto
prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol
uznesením krajského súdu č. k. 2 CoKR 42/2013-147 z 22. augusta 2013. Krajský súd ako
súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo
dôvodné, a rozhodnúť o ňom.
Ústavný súd sťažnosť smerujúcu proti uzneseniu okresného súdu č. k. 6 K 14/2013-
121 zo 14. júna 2013 z týchto dôvodov podľa § 25 zákona o ústavnom súde odmietol
pre nedostatok svojej právomoci.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu
krajského súdu č. k. 2 CoKR 42/2013-147 z 22. augusta 2013; vo vzťahu k nej je právomoc
ústavného súdu daná.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Krajský súd uznesenie č. k. 2 CoKR 42/2013-147 z 22. augusta 2013 odôvodnil
takto:
„Z obsahu spisu súdu prvého stupňa mal odvolateľ za preukázané, že navrhovateľ
v súlade s citovaným ustanovením § 12 ods. 2 písm. c) ZKR na dokladovanie svojej
pohľadávky pripojil k návrhu potvrdenie nezávislého audítora P. K., zo dňa 04. 03. 2013,
ktorým audítor potvrdil skutočnosť, že navrhovateľ pohľadávku účtuje v účtovníctve
spoločnosti v súlade s účtovnými predpismi a že pohľadávka má doložený právny dôvod
svojho vzniku, spolu s písomnou výzvou k uhradeniu pohľadávky zo dňa 14. 08. 2012, ktorá
bola adresovaná dlžníkovi.
Navrhovateľ v návrhu súčasne označil ďalších veriteľov, voči ktorým je dlžník
v omeškaní viac ako 30 dní, konkrétne T. T., a spoločnosť DOMO-REAL, spol. s r. o., so
sídlom Púchovská 16, 835 05 Bratislava, nakoľko ide o veriteľov, ktorí si svoj splatné
pohľadávky prihlásili do likvidácie. Ako ďalšieho veriteľa uviedol navrhovateľ v návrhu V.
K.
K vyššie uvedenému považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že v návrhu
na vyhlásenie konkurzu musí veriteľ, ktorý podáva návrh, označiť svoju pohľadávku, ktorú
má voči svojmu dlžníkovi a s ktorou dlžník mešká viac ako 30 dní po lehote splatnosti.
Zároveň je povinný označiť ďalšieho veriteľa a uviesť jeho pohľadávku, pričom pohľadávku
druhého veriteľa, ktorého v návrhu na vyhlásenie konkurzu uvedie, nemusí žiadnym
spôsobom preukazovať, stačí, keď túto pohľadávku označí. Označenie veriteľa a jeho
pohľadávky znamená okrem presnej identifikácie veriteľa identifikáciu výšky pohľadávky
a jej splatnosti, pretože zákon vyžaduje, aby dlžník aj s touto pohľadávkou bol v omeškaní
viac ako 30 dní po lehote splatnosti.
Navrhovateľ (veriteľ) musí preukázať písomnú výzvu ktoréhokoľvek veriteľa
na zaplatenie pohľadávky dlžníkovi, ktorá sa preukazuje alebo uvádza v návrhu
na vyhlásenie konkurzu. Pohľadávka druhého veriteľa sa nijako neosvedčuje, avšak ako to
vyplýva z ustanovenia § 19 ZKR, táto pohľadávka tak isto ako pohľadávka navrhovateľa
nesmie byť sporná.
Je na dlžníkovi, aby využil všetky procesné prostriedky a uplatnil akékoľvek dôkazy,
ktorými osvedčí svoju platobnú schopnosť alebo neoprávnenosť návrhu na vyhlásenie
konkurzu (napr. nedostatok aktívnej vecnej legitimácie, skutočnosť, že navrhovateľ nie je
veriteľom podľa hmotného práva, zánik spôsobilosti navrhovateľa byť účastníkom konania
a pod.).
S poukazom na argumentáciu navrhovateľa – veriteľa prezentovanú v podanom
odvolaní, že dlžník bol predlžený v momente vstupu do likvidácie považuje dovolací súd
za potrebné zdôrazniť, že veriteľ je oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu len pre
platobnú neschopnosť dlžníka a nie pre predĺženie. Podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu
pri predlžení dlžníka zabezpečuje zákon tým, že ukladá túto povinnosť dlžníkovi a osobám,
ktoré sú oprávnené a povinné konať v mene dlžníka alebo za dlžníka (štatutárny orgán, jeho
člen, likvidátor, iný zákonný zástupca). Súčasne zavádza novú zodpovednosť povinných
osôb za nesplnenie tejto povinnosti v § 11 ods. 4 ZKR (viď Ďurica M. zákon o konkurze
a reštrukturalizácii, komentár, Bratislava: C. H. BECK 2012, 68 s.). ...
Po dôkladnom oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvého stupňa sa odvolací súd
stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že veriteľom označená pohľadávka voči dlžníkovi
je sporná a súd na prípadné sporné pohľadávky veriteľa neprihliada a takéto pohľadávky
nie sú spôsobilé založiť navrhovateľovu aktívnu legitimáciu na podanie návrhu
na vyhlásenie konkurzu.
Účelom konkurzného konania nie je zisťovanie existencie sporných pohľadávok.
Konkurzný súd rozsiahlejšie dokazovanie vedie len v súvislosti so skutočnosťami, ktoré sú
rozhodujúce pre posúdenie splnenia hmotnoprávnych podmienok na vyhlásenie konkurzu.
Oprávnenie podať návrh na vyhlásenie konkurzu – splnenie podmienok, musí veriteľ
osvedčiť bez toho, aby bolo potrebné o existencii jeho pohľadávky viesť rozsiahle
dokazovanie. Otázka preukázania alebo nepreukázania spornej pohľadávky musí byť vždy
predmetom samostatného sporového konania, pričom konkurzný súd nemôže viesť v rámci
konkurzného konania dokazovanie ohľadom preukázania základu pohľadávky, ktorej
spornosť sa namieta.
Je však potrebné uviesť, že doterajší obsah spisu dostatočným spôsobom
dokumentuje, že navrhovateľ nie je veriteľom dlžníka a nebol ním ani v čase podania
návrhu na vyhlásenie konkurzu. Skutočnosť, že navrhovateľ je dlžníkom dlžníka bola
preukázaná právoplatnými a vykonateľnými rozhodnutiami príslušných súdov Českej
republiky. V konaní pred prvostupňovým súdom bolo tiež preukázané, že ani ďalší
navrhovateľom označený veriteľ dlžníka V. K. nie je skutočným veriteľom dlžníka, čo bolo
jednoznačne preukázané rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 3 Cob 328/2012-478
zo dňa 22. 05. 2013, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 20
Cb 368/1999-440 zo dňa 28. 09. 20111.
Navrhovateľom označený dlžník ďalej dokladoval, že ani ďalší označený veriteľ,
spoločnosť DOMO-REAL, spol. s r. o. Púchovská 16, 835 05 Bratislava, nie je veriteľom
dlžníka s pohľadávkou 30 dní po lehote splatnosti (podľa § 12 ods. 2 ZKR), nakoľko dňa
31. 12. 2012 bola spoločnosťou TECHNOMARKET spol. s r. o. uzatvorená písomná
dohoda o predĺžení splatnosti všetkých jeho pohľadávok do doby vymoženia pohľadávky
exekučne od V. K.
Dohodu o predlžení splatnosti označený dlžník uzatvoril aj s ďalším označeným
veriteľom T. T. dňa 14. 01. 2013, ktorou bola predĺžená splatnosť všetkých vystavených
a doručených faktúr spoločnosti TECHNOMARKET spol. s r. o., v likvidácii, do doby
vymoženia finančných prostriedkov zo súdnych sporov a exekučných konaní vedených
v prospech spoločnosti TECHNOMARKET spol. s r. o., v likvidácii.
Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnuté uznesenie Okresného súdu
Bratislava I č. k. 6 K 14/2013-121 zo dňa 14. 06. 2013 v súlade s ustanovením § 219 ods. 1
a 2 O. s. p. potvrdil ako vecne správne.“
Sťažovateľ sťažnosť na porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu č. k. 2 CoKR 42/2013-147
z 22. augusta 2013 odôvodnil tým, že toto rozhodnutie je jednak nedostatočne odôvodnené
a jednak je založené na ústavne nekonformnom výklade podmienok aktívnej legitimácie
navrhovateľa v konaní o vyhlásenie konkurzu, pretože neobstojí taký výklad ustanovení
zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého aktívne legitimovaným subjektom
na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu môže byť len taký veriteľ, ktorého pohľadávka
voči dlžníkovi je nesporná [§ 19 ods. 1 písm. c) ZKR sa vzťahuje iba na osvedčovanie
platobnej schopnosti dlžníkom], a zo žiadneho iného ustanovenia zákona o konkurze
a reštrukturalizácii takéto obmedzenie pre navrhovateľa v konaní o vyhlásenie konkurzu
nevyplýva. Navyše, skúmať platobnú schopnosť TECHNOMARKET spol. s r. o., bol
krajský súd povinný aj v prípade, ak by dospel k záveru o tom, že sťažovateľ nie je aktívne
legitimovaný, pretože to vyplýva zo zmyslu a účelu právnej úpravy, ako aj z toho, že
pluralita veriteľov umožňuje v konkurznom konaní v danom štádiu pokračovať aj v takomto
prípade.
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia krajského
súdu dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne
neodôvodnil svoje rozhodnutie, resp. nereagoval na obsah odvolania sťažovateľa, k záveru,
že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský súd dal jasnú a
zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaní nastolil. Vysvetlil, z akého dôvodu
dospel k záveru o tom, že sťažovateľ na podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok
TECHNOMARKET spol. s r. o., nebol aktívne legitimovaný, a z akého dôvodu musel byť
jeho návrh na vyhlásenie konkurzu zamietnutý. Krajský súd neponechal bez povšimnutia
odvolacie argumenty sťažovateľa, ktoré mali pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho
rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu
ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Sťažovateľ vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu však ďalej tvrdil, že toto je
založené na ústavne neakceptovateľnom výklade zákona o konkurze a reštrukturalizácii,
pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu navrhovateľa, a v prípade jej nedostatku, aj pokiaľ ide
o osvedčovanie platobnej schopnosti dlžníka.
Podľa § 11 ods. 1 druhej vety ZKR návrh na vyhlásenie konkurzu je oprávnený
podať dlžník, veriteľ, v mene dlžníka likvidátor alebo iná osoba, ak to ustanovuje tento
zákon.
Podľa § 11 ods. 3 ZKR veriteľ je oprávnený podať návrh na vyhlásenie konkurzu, ak
môže odôvodnene predpokladať platobnú neschopnosť svojho dlžníka. Platobnú
neschopnosť dlžníka možno odôvodnene predpokladať vtedy, ak je dlžník viac ako 30 dní
v omeškaní s plnením aspoň dvoch peňažných záväzkov viac ako jednému veriteľovi a bol
jedným z týchto veriteľov písomne vyzvaný na zaplatenie.
Podľa § 12 ods. 2 ZKR ak návrh na vyhlásenie konkurzu podáva veriteľ, v návrhu je
povinný uviesť skutočnosti, z ktorých možno odôvodnene predpokladať platobnú
neschopnosť dlžníka, ako aj označiť svoju pohľadávku 30 dní po lehote splatnosti a označiť
ďalšieho veriteľa s pohľadávkou 30 dní po lehote splatnosti. K návrhu je veriteľ povinný
pripojiť listiny, ktoré dokladajú jeho pohľadávku označenú v návrhu. Navrhovateľ
pohľadávku doloží:
a) písomným uznaním dlžníka s úradne overeným podpisom dlžníka,
b) vykonateľným rozhodnutím alebo iným podkladom, na základe ktorého
možno nariadiť výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu,
c) potvrdením audítora, správcu alebo súdneho znalca, že navrhovateľ
pohľadávku účtuje v účtovníctve v súlade s účtovnými predpismi, a v prípade, že ide
o pohľadávku nadobudnutú prevodom alebo prechodom, aj potvrdením audítora, správcu
alebo súdneho znalca, že pohľadávka účtovaná v účtovníctve navrhovateľa má doložený
dôvod vzniku, ak podáva návrh voči právnickej osobe, alebo
d) potvrdením Ministerstva financií Slovenskej republiky o existencii
pohľadávky štátu z príspevku poskytnutého dlžníkovi z prostriedkov Európskej únie,
schváleného a účtovaného certifikačným orgánom.
Podľa § 12 ods. 3 ZKR ak návrh na vyhlásenie konkurzu podáva veriteľ, ktorý nemá
na území Slovenskej republiky bydlisko alebo sídlo alebo organizačnú zložku podniku,
v návrhu je povinný uviesť aj zástupcu na doručovanie písomností, ktorý ma bydlisko alebo
sídlo na území Slovenskej republiky; k návrhu je povinný pripojiť aj listiny preukazujúce,
že zástupca poverenie na doručovanie písomností prijal.
Podľa § 19 ods. 1 písm. a) bodu 1a ZKR ak sa konkurzné konanie začalo na návrh
veriteľa,
a) súd do 5 dní od začatia konkurzného konania 1. odošle dlžníkovi do vlastných rúk
rovnopis návrhu spolu s uznesením, ktoré obsahuje najmä 1a. výzvu, aby sa do 20 dní
od jeho doručenia vyjadril k návrhu a osvedčil svoju platobnú schopnosť...
Podľa § 19 ods. 1 písm. c) ZKR súd rozhodne o vyhlásení konkurzu vtedy, ak dlžník
neosvedčil svoju platobnú schopnosť, inak rozhodne o zastavení konkurzného konania; pri
rozhodovaní o vyhlásení konkurzu súd neprihliada na záväzky, pri ktorých dlžník osvedčil
ich spornosť...
Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa, tento je presvedčený, že citované ustanovenia
zákona o konkurze a reštrukturalizácii je potrebné vykladať tak, že pre aktívnu legitimáciu
navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu sa nevyžaduje, aby navrhovateľ svoju pohľadávku
voči dlžníkovi osvedčil, a zároveň tak, že aj v prípade, ak ju neosvedčí, je súd povinný
skúmať platobnú schopnosť dlžníka.
Krajský súd, naopak, vychádzal z toho, že aktívne legitimovaným navrhovateľom
konkurzného konania môže byť iba subjekt, ktorého pohľadávka nesmie byť sporná, pričom
je na dlžníkovi, aby využil všetky procesné prostriedky a uplatnil akékoľvek dôkazy,
ktorými osvedčí (okrem iného aj) neoprávnenosť návrhu na vyhlásenie konkurzu
spočívajúcu (napríklad aj) v nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, t. j. skutočnosti, že
navrhovateľ nie je veriteľom dlžníka podľa hmotného práva, s následkom, že pokiaľ obsah
konkurzného spisu v čase rozhodovania konkurzného súdu dostatočným spôsobom
nedokumentuje, že navrhovateľ je veriteľom dlžníka a bol ním aj v čase podania návrhu na
vyhlásenie konkurzu, návrh na vyhlásenie konkurzu musí byť zamietnutý (bez toho, aby sa
konkurzný súd zaoberal ďalšími otázkami).
Ako vyplýva z citovaných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii, táto
právna úprava vychádza z princípu, podľa ktorého konkurz na majetok dlžníka môže byť
vyhlásený iba na návrh subjektov definovaných zákonom o konkurze a reštrukturalizácii.
Jedným z týchto subjektov je veriteľ dlžníka. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii zároveň
stanovuje náležitosti návrhu veriteľa na vyhlásenie konkurzu, ktorých splnenie je
predpokladom začatia konkurzného konania. Jednou z týchto náležitostí je aj pripojenie
listiny, ktorá dokladuje pohľadávku navrhovateľa (napr. aj len potvrdenie audítora, že
navrhovateľ pohľadávku účtuje v účtovníctve v súlade s účtovnými predpismi, a v prípade,
že ide o pohľadávku nadobudnutú prevodom alebo prechodom, aj potvrdením audítora,
správcu alebo súdneho znalca, že pohľadávka účtovaná v účtovníctve navrhovateľa má
doložený dôvod vzniku, ak podáva návrh voči právnickej osobe). Pri rozhodovaní
o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka však konkurzný súd nemôže vychádzať iba
z obsahu návrhu na vyhlásenie konkurzu; je povinný vziať do úvahy aj obsah vyjadrenia
dlžníka k tomuto návrhu a ním predložené dôkazy. Opačný prístup by predstavoval
neprípustný formalizmus v rozhodovaní konkurzného súdu. Pritom ani z ustanovenia § 19
ods. 1 písm. c) ZKR nevyplýva, že pri rozhodovaní o návrhu na vyhlásenie konkurzu
prichádza do úvahy iba jeho vyhlásenie alebo zastavenie konkurzného konania.
Pri rozhodovaní o vyhlásení konkurzu je daný v rovnakom ustanovení navyše konkurznému
súdu zákonný príkaz neprihliadať na záväzky, pri ktorých dlžník osvedčil ich spornosť (bez
toho, aby táto povinnosť konkurzného súdu bola zákonom obmedzená iba na posudzovanie
otázky platobnej schopnosti dlžníka). Zmyslu a účelu právnej úpravy zákona o konkurze
a reštrukturalizácii preto zodpovedá iba taký výklad citovaných ustanovení tohto zákona,
ktorý vylučuje v prípade, ak by obsah konkurzného spisu ako celok nepotvrdzoval
existenciu hmotnoprávneho vzťahu medzi navrhovateľom a dlžníkom, ktorého obsahom je
pohľadávka navrhovateľa voči dlžníkovi, vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka.
Nemožno totiž pripustiť, aby bol konkurz na majetok dlžníka vyhlásený na návrh osoby,
ktorá nie je veriteľom dlžníka. Rovnako v tomto štádiu konkurzného konania je z rovnakého
dôvodu vylúčené, aby za tejto situácie pre vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka
postačovala existencia iných veriteľov (hoc aj s nespornou pohľadávkou voči dlžníkovi),
z ktorých však žiaden návrh na vyhlásenie konkurzu voči dlžníkovi so zákonom
predpísanými náležitosťami nepodal.
Z uvedených dôvodov (a aj s prihliadnutím na priliehavé konštatovanie krajského
súdu, podľa ktorého účel konkurzného konania vylučuje rozsiahlejšie dokazovanie otázky
existencie pohľadávky navrhovateľa voči dlžníkovi a splnenie podmienok na vyhlásenie
konkurzu vrátane aktívnej legitimácie navrhovateľa musí navrhovateľ osvedčiť bez toho,
aby bolo potrebné o existencii jeho pohľadávky viesť takéto rozsiahle dokazovanie) nie je
možné považovať výklad dotknutých ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii
odvolacím súdom za taký, ktorý sa prieči zmyslu a účelu právnej úpravy konkurzného
konania.
Preto, pokiaľ obsah konkurzného spisu ako celok dostatočným spôsobom
dokumentuje, že navrhovateľ nie je veriteľom dlžníka a nebol ním ani v čase podania
návrhu na vyhlásenie konkurzu (hoci navrhovateľ predložil konkurznému súdu s návrhom aj
potvrdenie audítora o tom, že pohľadávku voči dlžníkovi účtuje v účtovníctve v súlade
s účtovnými predpismi, ako aj o doložení dôvodu jej vzniku v účtovníctve navrhovateľa),
neostáva než návrh na vyhlásenie konkurzu navrhovateľa zamietnuť, a to aj v prípade, ak by
pohľadávky iných veriteľov voči dlžníkovi sporné neboli.
Krajský súd vo veci sťažovateľa svojím rozhodnutím naplnil princíp, podľa ktorého
bol povinný postupovať pri nachádzaní práva tak, aby rešpektoval skutočný zmysel
a podstatu základných (a aj jednoduchých) práv zúčastnených osôb, nepostupoval prísne
formalisticky, a takto neumožniť priechod zjavnej nespravodlivosti.
Kontrolou zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie dotknutých ustanovení právneho
poriadku krajským súdom so sťažovateľom označenými ustanoveniami ústavy dospel
ústavný súd k záveru, že je vylúčené, aby uznesením krajského súdu mohlo dôjsť
k porušeniu sťažovateľom označených práv.
S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti
rozhodnutiu krajského súdu odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Iba to, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom
rozsudku nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho
sťažnosti.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. júna 2014