Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 308/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej

a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. K., vo veci namietaného

porušenia a 2 v spojení s , a

a práva podľa čl. 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv postupom Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky a oznámením č. k. VI/2 Gd 322/12-7 zo 6. februára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla

2013 doručená sťažnosť Mgr. M. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

a 2 v spojení s , a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „deklarácia“)

postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)

a oznámením č. k. VI/2 Gd 322/12-7 zo 6. februára 2013 (ďalej len „napadnuté

oznámenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala generálnej prokuratúre

opakovaný podnet zo 7. decembra 2012 pre „porušenie zákonnosti a ústavnosti v stavebno-

územnom konaní, ktoré malo za následok zastavanie celého správneho konania“ o jej

žiadosti o vydanie územného rozhodnutia o umiestnení rodinného domu. Opakovaný podnet

sťažovateľky smeroval voči rozhodnutiu obce R. č. 291/2001/Ju-213 z 24. mája 2012

v spojení s rozhodnutím Krajského stavebného úradu v Prešove č. 2012-690/2751-4/SP-ZV

zo 6. septembra 2012 (ďalej spolu aj „rozhodnutia správnych orgánov“). Sťažovateľka

v opakovanom podnete poukázala najmä na skutočnosť, že v správnom konaní nebola

vykonaná miestna ohliadka a že správny orgán v obdobnom správnom konaní s rovnakým

skutkovým stavom, v ktorom ako účastník vystupoval sused sťažovateľky, prijal odlišné

rozhodnutie, na základe ktorého mohol sused sťažovateľky začať výstavbu rodinného domu

na pozemku susediacom s pozemkom sťažovateľky. Podľa sťažovateľky sa „orgány

prokuratúry nemali záujem“ vysporiadať s namietaným porušením princípu rovnosti

v konaní správneho orgánu. Podľa sťažovateľky niet pochýb, že konaním generálnej

prokuratúry a ostatných stupňov prokuratúry boli porušené ňou označené ustanovenia

, keďže tieto orgány prokuratúry „zavádzajú, klamú a priam zatvárajú svoje oči pred

vyloženou nezákonnosťou a [ne]ústavnosťou a hlavne diskrimináciou, čím konajú v rozpore

nielen s SR, ale aj vlastným zákonom o prokuratúre a vôbec nehladiac na

antidiskriminačný zákon“.

3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že „základné a ľudské

práva u sťažovateľky, hlavne v rovnosti práv u každého bez rozdielu“ boli orgánmi

prokuratúry porušené, ďalej aby jej priznal finančné zadosťučinenie a uložil generálnej

prokuratúre uhradiť sťažovateľke trovy konania.

II.

4. Z napadnutého oznámenia generálnej prokuratúry vyplýva, že na základe

sťažovateľkinho opakovaného podnetu zo 7. decembra 2012 preskúmala generálna

prokuratúra postup Krajskej prokuratúry v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) pri

vybavovaní sťažovateľkinho predchádzajúceho podnetu z 22. septembra 2012, ktorým

žiadala o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov. Po preskúmaní na vec sa

vzťahujúceho spisového materiálu generálna prokuratúra sťažovateľke napadnutým

oznámením oznámila, že ani zo strany generálnej prokuratúry neboli zistené dôvody na

prijatie osobitného prokurátorského opatrenia a zmenu stanoviska, ktoré bolo sťažovateľke

oznámené listom krajskej prokuratúry č. Kd 208/12 z 24. októbra 2012, s ktorým sa

generálna prokuratúra stotožnila a ktoré napadnutým oznámením doplnila. Podľa generálnej

prokuratúry skutočnosť, že sa stavebný úrad nezúčastnil jedného z právnych úkonov, ktoré

mali viesť k posúdeniu veci, sama osebe nemôže viesť k spochybneniu zákonnosti celého

procesného postupu, ktorý stavebný orgán uskutočnil, a to vzhľadom na množstvo iných

podkladov, skutočností a dôkazov, o ktoré oprel svoje rozhodnutie vo veci samej. Ďalej

generálna prokuratúra v napadnutom oznámení uviedla, že čo sa týka právnej situácie

suseda sťažovateľky, táto nie je z hľadiska posúdenia zákonnosti rozhodnutí správnych

orgánov podstatná, keďže sa týka inej odlišnej veci. V závere napadnutého oznámenia

generálna prokuratúra poučila sťažovateľku, že ďalšie opakované podnety v tejto veci budú

vybavované iba vtedy, ak budú obsahovať nové skutočnosti.

III.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

6. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr.

, , , , ).

IV.

7. Sťažovateľka namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1, čl. 124 a čl. 149

a práva podľa deklarácie postupom generálnej prokuratúry a napadnutým

oznámením, keďže generálna prokuratúra podľa sťažovateľky nezohľadnila skutkový stav

a s jej námietkami sa v napadnutom oznámení, ktorým vybavila jej opakovaný podnet,

nevysporiadala.

8. V úvode ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že

v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu

verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej

moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne s kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (porov. , ,

, ). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou

ústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia

zákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov

verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody,

resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu

samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu

verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(porov. , , , ).

9. Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že právu dotknutej osoby

požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom

podnetu, alebo opakovaného podnetu v zmysle a nasl.

o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) zodpovedá

povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto

podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť, avšak

súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej

podnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej predstavami (porov. , ,

).

10. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že generálna

prokuratúra reagovala na opakovaný podnet zákonným spôsobom, a teda riadne plnila svoje

povinnosti vyplývajúce zo zákona o prokuratúre, pričom vybavila opakovaný podnet

sťažovateľky napadnutým oznámením, ktoré spĺňa náležitosti predpokladané zákonom

o prokuratúre, v ktorom vyjadrila odôvodnený právny názor na zistený skutkový stav.

Generálna prokuratúra reagovala aj na námietky sťažovateľky týkajúce sa skutkového stavu

a nadväzujúcich rozhodnutí správnych orgánov a skutočnosť, že právne závery generálnej

prokuratúry sú odlišné od záverov sťažovateľky, nie je dôvodom na spochybňovanie

zákonnosti a ústavnosti vybavenia tohto opakovaného podnetu. Ústavný súd konštatuje,

že postupom generálnej prokuratúry v súlade so zákonom o prokuratúre nemohlo dôjsť

k porušeniu práva sťažovateľky domáhať sa ochrany svojich práv podaním podnetu alebo

opakovaného podnetu orgánom prokuratúry a právne závery vyslovené v napadnutom

oznámení nie sú arbitrárne, extrémne nelogické ani sa neodchýlili od veci samej a je nutné

považovať ich za výraz autonómneho prokurátorského rozhodovania, do ktorého ústavný

súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. V tomto ohľade sú všeobecné námietky

sťažovateľky o nezohľadnení skutkového stavu a nevysporiadaní sa s jej námietkami

zo strany generálnej prokuratúry zjavne neopodstatnené.

11. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

12. K namietanému porušeniu a 2 ústavný súd uvádza, že jeho

aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na porušenie individuálne určeného

základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia

a 2 bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode

sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. , , ,

z novšej judikatúry , , ).

13. Sťažovateľka však nenamieta porušenie a 2 vo vzťahu

ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode, ale v spojitosti s porušením čl. 1, čl. 124

a .

14. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Slovenská republika uznáva

a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je

viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom

chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.

15. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením , a

napadnutým oznámením konštatuje, že uvedené články neobsahujú konkrétnu garanciu

základného práva a slobody, ale sú základnými či všeobecnými ustanoveniami limitujúcimi

zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd (čl. 1), resp. upravujú

základné ústavné vymedzenie postavenia a kompetencií ústavného súdu a prokuratúry

( a ). V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade

sťažnosti podľa ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho

základného práva alebo slobody podľa , prípadne práva zaručeného kvalifikovanými

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z uvedeného teda

vyplýva, že porušenie iného článku než článku garantujúceho základné právo alebo

slobodu možno podaním individuálnej sťažnosti podľa namietať len v spojení

s namietaným porušením už konkrétneho označeného základného práva alebo slobody,

čo sťažovateľka nenamietala. Sťažovateľka namietla porušenie uvedených článkov

iba v spojitosti s porušením a 2 , ku ktorému sa ústavný súd vyjadril

v bode 12 tohto uznesenia. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti

v zmysle ako zjavne neopodstatnenú.

16. Pretože sťažovateľka nenamietla porušenie a ústavný súd nevyslovil porušenie

žiadneho garantovaného základného práva alebo slobody ani práva garantovaného

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,

neprichádzalo do úvahy, zohľadniac závery ústavného súdu vyslovené v bodoch 12 a 15

tohto uznesenia, ani vyslovenie porušenia a 2 . Z toho dôvodu ústavný

súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti v zmysle ako

zjavne neopodstatnenú.

17. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 7 deklarácie je potrebné uviesť, že

vzhľadom na to, že deklarácia nebola vyhlásená podľa a a zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky

v znení neskorších predpisov, nemá tento dokument povahu prameňa práva Slovenskej

republiky, ale len povahu politického dokumentu (porov. , ,

, ). Predmetom konania preto nemôže byť sťažnosť sťažovateľky

v tej časti, v ktorej namieta porušenie práva vyplývajúceho z medzinárodnej zmluvy, ktorá

nemá povahu prameňa práva. Aj v tejto časti bolo treba odmietnuť sťažnosť podľa § 25

ods. 2 pre zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. júna 2014