Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 308/2014
PDF · 172.47 KB
No categories available
II. ÚS 308/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ivetty Macejkovej
a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. K., vo veci namietaného
porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1, čl. 124 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv postupom Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky a oznámením č. k. VI/2 Gd 322/12-7 zo 6. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla
2013 doručená sťažnosť Mgr. M. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
čl. 12 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1, čl. 124 a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 7 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „deklarácia“)
postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)
a oznámením č. k. VI/2 Gd 322/12-7 zo 6. februára 2013 (ďalej len „napadnuté
oznámenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala generálnej prokuratúre
opakovaný podnet zo 7. decembra 2012 pre „porušenie zákonnosti a ústavnosti v stavebno-
územnom konaní, ktoré malo za následok zastavanie celého správneho konania“ o jej
žiadosti o vydanie územného rozhodnutia o umiestnení rodinného domu. Opakovaný podnet
sťažovateľky smeroval voči rozhodnutiu obce R. č. 291/2001/Ju-213 z 24. mája 2012
v spojení s rozhodnutím Krajského stavebného úradu v Prešove č. 2012-690/2751-4/SP-ZV
zo 6. septembra 2012 (ďalej spolu aj „rozhodnutia správnych orgánov“). Sťažovateľka
v opakovanom podnete poukázala najmä na skutočnosť, že v správnom konaní nebola
vykonaná miestna ohliadka a že správny orgán v obdobnom správnom konaní s rovnakým
skutkovým stavom, v ktorom ako účastník vystupoval sused sťažovateľky, prijal odlišné
rozhodnutie, na základe ktorého mohol sused sťažovateľky začať výstavbu rodinného domu
na pozemku susediacom s pozemkom sťažovateľky. Podľa sťažovateľky sa „orgány
prokuratúry nemali záujem“ vysporiadať s namietaným porušením princípu rovnosti
v konaní správneho orgánu. Podľa sťažovateľky niet pochýb, že konaním generálnej
prokuratúry a ostatných stupňov prokuratúry boli porušené ňou označené ustanovenia
ústavy, keďže tieto orgány prokuratúry „zavádzajú, klamú a priam zatvárajú svoje oči pred
vyloženou nezákonnosťou a [ne]ústavnosťou a hlavne diskrimináciou, čím konajú v rozpore
nielen s Ústavou SR, ale aj vlastným zákonom o prokuratúre a vôbec nehladiac na
antidiskriminačný zákon“.
3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že „základné a ľudské
práva u sťažovateľky, hlavne v rovnosti práv u každého bez rozdielu“ boli orgánmi
prokuratúry porušené, ďalej aby jej priznal finančné zadosťučinenie a uložil generálnej
prokuratúre uhradiť sťažovateľke trovy konania.
II.
4. Z napadnutého oznámenia generálnej prokuratúry vyplýva, že na základe
sťažovateľkinho opakovaného podnetu zo 7. decembra 2012 preskúmala generálna
prokuratúra postup Krajskej prokuratúry v Prešove (ďalej len „krajská prokuratúra“) pri
vybavovaní sťažovateľkinho predchádzajúceho podnetu z 22. septembra 2012, ktorým
žiadala o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov. Po preskúmaní na vec sa
vzťahujúceho spisového materiálu generálna prokuratúra sťažovateľke napadnutým
oznámením oznámila, že ani zo strany generálnej prokuratúry neboli zistené dôvody na
prijatie osobitného prokurátorského opatrenia a zmenu stanoviska, ktoré bolo sťažovateľke
oznámené listom krajskej prokuratúry č. Kd 208/12 z 24. októbra 2012, s ktorým sa
generálna prokuratúra stotožnila a ktoré napadnutým oznámením doplnila. Podľa generálnej
prokuratúry skutočnosť, že sa stavebný úrad nezúčastnil jedného z právnych úkonov, ktoré
mali viesť k posúdeniu veci, sama osebe nemôže viesť k spochybneniu zákonnosti celého
procesného postupu, ktorý stavebný orgán uskutočnil, a to vzhľadom na množstvo iných
podkladov, skutočností a dôkazov, o ktoré oprel svoje rozhodnutie vo veci samej. Ďalej
generálna prokuratúra v napadnutom oznámení uviedla, že čo sa týka právnej situácie
suseda sťažovateľky, táto nie je z hľadiska posúdenia zákonnosti rozhodnutí správnych
orgánov podstatná, keďže sa týka inej odlišnej veci. V závere napadnutého oznámenia
generálna prokuratúra poučila sťažovateľku, že ďalšie opakované podnety v tejto veci budú
vybavované iba vtedy, ak budú obsahovať nové skutočnosti.
III.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
6. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr.
I. ÚS 110/02, II. ÚS 60/08, II. ÚS 165/2011, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 92/04).
IV.
7. Sťažovateľka namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1, čl. 124 a čl. 149
ústavy a práva podľa čl. 7 deklarácie postupom generálnej prokuratúry a napadnutým
oznámením, keďže generálna prokuratúra podľa sťažovateľky nezohľadnila skutkový stav
a s jej námietkami sa v napadnutom oznámení, ktorým vybavila jej opakovaný podnet,
nevysporiadala.
8. V úvode ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou zdôrazňuje, že
v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory príslušného orgánu
verejnej moci, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verejnej moci bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu príslušný orgán verejnej
moci vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (porov. I. ÚS 17/01, II. ÚS 137/08,
III. ÚS 328/08, IV. ÚS 11/2010). Ústavný súd teda nie je prieskumným súdom a úlohou
ústavného súdu nie je suplovať orgány verejnej moci, ktorým prislúcha interpretácia
zákonov v rámci ich právnym poriadkom upravenej pôsobnosti a právomoci. Z ústavného
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutia orgánov
verejnej moci, prostredníctvom ktorých došlo k porušeniu základného práva alebo slobody,
resp. také, kde k porušeniu základného práva alebo slobody došlo v konaní, ktoré vydaniu
samotného rozhodnutia predchádzalo. Skutkové a právne závery príslušného orgánu
verejnej moci môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(porov. I. ÚS 12/05, II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).
9. Súčasťou judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, že právu dotknutej osoby
požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom
podnetu, alebo opakovaného podnetu v zmysle § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) zodpovedá
povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto
podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť, avšak
súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej
podnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej predstavami (porov. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03,
10. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že generálna
prokuratúra reagovala na opakovaný podnet zákonným spôsobom, a teda riadne plnila svoje
povinnosti vyplývajúce zo zákona o prokuratúre, pričom vybavila opakovaný podnet
sťažovateľky napadnutým oznámením, ktoré spĺňa náležitosti predpokladané zákonom
o prokuratúre, v ktorom vyjadrila odôvodnený právny názor na zistený skutkový stav.
Generálna prokuratúra reagovala aj na námietky sťažovateľky týkajúce sa skutkového stavu
a nadväzujúcich rozhodnutí správnych orgánov a skutočnosť, že právne závery generálnej
prokuratúry sú odlišné od záverov sťažovateľky, nie je dôvodom na spochybňovanie
zákonnosti a ústavnosti vybavenia tohto opakovaného podnetu. Ústavný súd konštatuje,
že postupom generálnej prokuratúry v súlade so zákonom o prokuratúre nemohlo dôjsť
k porušeniu práva sťažovateľky domáhať sa ochrany svojich práv podaním podnetu alebo
opakovaného podnetu orgánom prokuratúry a právne závery vyslovené v napadnutom
oznámení nie sú arbitrárne, extrémne nelogické ani sa neodchýlili od veci samej a je nutné
považovať ich za výraz autonómneho prokurátorského rozhodovania, do ktorého ústavný
súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. V tomto ohľade sú všeobecné námietky
sťažovateľky o nezohľadnení skutkového stavu a nevysporiadaní sa s jej námietkami
zo strany generálnej prokuratúry zjavne neopodstatnené.
11. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
12. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy ústavný súd uvádza, že jeho
aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na porušenie individuálne určeného
základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia
čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode
sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov. I. ÚS 34/96, II. ÚS 85/01, II. ÚS 167/04,
z novšej judikatúry I. ÚS 509/2012, III. ÚS 87/2011, IV. ÚS 281/2012).
13. Sťažovateľka však nenamieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy vo vzťahu
ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode, ale v spojitosti s porušením čl. 1, čl. 124
14. Podľa čl. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo. Slovenská republika uznáva
a dodržiava všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je
viazaná, a svoje ďalšie medzinárodné záväzky.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 149 ústavy prokuratúra Slovenskej republiky chráni práva a zákonom
chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu.
15. Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením čl. 1, čl. 124 a čl. 149 ústavy
napadnutým oznámením konštatuje, že uvedené články neobsahujú konkrétnu garanciu
základného práva a slobody, ale sú základnými či všeobecnými ustanoveniami limitujúcimi
zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv a slobôd (čl. 1), resp. upravujú
základné ústavné vymedzenie postavenia a kompetencií ústavného súdu a prokuratúry
(čl. 124 a čl. 149 ústavy). V nadväznosti na uvedené treba konštatovať, že v prípade
sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho
základného práva alebo slobody podľa ústavy, prípadne práva zaručeného kvalifikovanými
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z uvedeného teda
vyplýva, že porušenie iného článku ústavy než článku garantujúceho základné právo alebo
slobodu možno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namietať len v spojení
s namietaným porušením už konkrétneho označeného základného práva alebo slobody,
čo sťažovateľka nenamietala. Sťažovateľka namietla porušenie uvedených článkov ústavy
iba v spojitosti s porušením čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, ku ktorému sa ústavný súd vyjadril
v bode 12 tohto uznesenia. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti
v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
16. Pretože sťažovateľka nenamietla porušenie a ústavný súd nevyslovil porušenie
žiadneho ústavou garantovaného základného práva alebo slobody ani práva garantovaného
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách,
neprichádzalo do úvahy, zohľadniac závery ústavného súdu vyslovené v bodoch 12 a 15
tohto uznesenia, ani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy. Z toho dôvodu ústavný
súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
17. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 7 deklarácie je potrebné uviesť, že
vzhľadom na to, že deklarácia nebola vyhlásená podľa čl. 7 ústavy a § 1 a § 4 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky
v znení neskorších predpisov, nemá tento dokument povahu prameňa práva Slovenskej
republiky, ale len povahu politického dokumentu (porov. II. ÚS 28/96, II. ÚS 18/97,
I. ÚS 176/03, I. ÚS 18/06). Predmetom konania preto nemôže byť sťažnosť sťažovateľky
v tej časti, v ktorej namieta porušenie práva vyplývajúceho z medzinárodnej zmluvy, ktorá
nemá povahu prameňa práva. Aj v tejto časti bolo treba odmietnuť sťažnosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. júna 2014