Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 344/2014
PDF · 267.12 KB
No categories available
IV. ÚS 344/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republikyna neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., zastúpeného
advokátom JUDr. Vladimírom Pochom, Hviezdoslavova 3, Bardejov, vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
- postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 11/2006
a jeho uzneseniami z 9. júla 2009, z 10. novembra 2010, z 26. júla 2011 a z 3. februára
2012,
- postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 243/2009
a jeho uznesením zo 6. októbra 2009, v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 179/2010 a jeho
uznesením z 28. apríla 2011, v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 101/2011 a jeho
uznesením z 20. decembra 2011 a v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoPr 6/2012 a jeho
uznesením zo 4. apríla 2012 a
- uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 236/2013,
2 Cdo 237/2013, 2 Cdo 238/2013, 2 Cdo 239/2013 z 31. októbra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2014
doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“). Po posúdení obsahu sťažnosti ústavný súd ustálil, že sťažovateľ namieta
porušenie svojich práv
- postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 C 11/2006 a jeho uzneseniami z 9. júla 2009, z 10. novembra 2010,
z 26. júla 2011 a z 3. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“),
- postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Co 243/2009 a jeho uznesením zo 6. októbra 2009, v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Co 179/2010 a jeho uznesením z 28. apríla 2011, v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Co 101/2011 a jeho uznesením z 20. decembra 2011 a v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 CoPr 6/2012 a jeho uznesením zo 4. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté
uznesenia krajského súdu“) a
- uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Cdo 236/2013, 2 Cdo 237/2013, 2 Cdo 238/2013, 2 Cdo 239/2013 z 31. októbra 2013
(ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na okresnom súde návrh
na obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“). O tomto návrhu rozhodol okresný súd uznesením č. k. 1 C 11/2006-80
z 9. júla 2009 tak, že ho zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 5 Co 243/2009-92 zo 6. októbra 2009
tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne.
Okresný súd uznesením č. k. 1 C 11/2006-113 z 10. novembra 2010 rozhodol tak,
že neustanovil sťažovateľovi zástupcu z radov advokátov na jeho zastupovanie v konaní
o dovolaní. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd uznesením č. k. 8 Co 179/2010-118 z 28. apríla 2011 tak, že uznesenie okresného súdu
potvrdil.
Okresný súd uznesením č. k. 1 C 11/2006-122 z 26. júla 2011 vyzval sťažovateľa,
aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia doplnil svoje podanie z 3. júna 2011,
ktoré označil ako dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 8 Co 179/2010
z 28. apríla 2011. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd uznesením č. k. 1 Co 101/2011-128 z 20. decembra 2011 tak, že odvolanie
podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietol.
Okresný súd uznesením č. k. 1 C 11/2006-132 z 3. februára 2012 vyzval sťažovateľa,
aby si v lehote 10 dní od doručenia uznesenia zvolil advokáta, ktorý ho bude zastupovať
v dovolacom konaní, a aby v uvedenej lehote predložil splnomocnenie udelené tomuto
advokátovi. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd uznesením č. k. 3 CoPr 6/2012-143 zo 4. apríla 2012 tak, že odvolanie podľa § 218
ods. 1 písm. c) OSP v spojení s § 202 ods. 3 písm. l) OSP odmietol.
Proti uvádzaným uzneseniam krajského súdu podal sťažovateľ dovolania, o ktorých
rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 2 Cdo 236/2013, 2 Cdo 237/2013,
2 Cdo 238/2013, 2 Cdo 239/2013 z 31. októbra 2013 tak, že dovolania odmietol.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na právoplatné a vykonateľné rozhodnutie
okresného súdu vo veci „č. k. 4 C 184/89...“, ktorým mu „vzniklo priamo zo zákona
/ods. 1/, §-u 61/ − zákonníka práce – na základe jeho výroku právo na pridelenie práce
z trvajúceho klasického, či obdobného pracovnoprávneho pomeru alebo vzťahu daného
k... štátu...“.
V sťažnosti ďalej uvádza:
«S poukazom na predom moje absolútne nevyvrátiteľné presvedčenie i tvrdenie
o tom, že sa k tejto kauze nesprávne a nezodpovedne postavili naše všeobecné súdy
na všetkých úrovniach a stupňoch rozhodovania od základného, cez odvolací a nakoniec
aj ten najvyšší, a to pokiaľ ide nielen o vecnú stránku, ale aj procesnú s koncovkou
v dovolaniach, jasne nielen po skutkovej, ale najmä právnej stránke pochybili! Preto
je nemysliteľné a neprípustné, aby súd „po ukončení“ sporu doručil rozsudok vo veci samej
účastníkom konania bez toho, aby ho vopred pred nimi verbálne vyhlásil a aby ho takto ako
totálne nezákonný a neústavný schválil i odvolací súd a aby sa z toho všetkého hlavne
procesne vyzul na 4 x aj náš kasačný a Najvyšší sud SR /!/, a to bez toho, aby sa môjho
zvoleného advokáta vôbec na niečo pýtal!
... Posledné dovolania som podal výslovne na vady konania podľa §-u 237 OSP lebo
iné podať nebolo možné, súc si vedomý toho, že tieto existujú, hoci iba jedna pod písm. f/
tohto §-u a ja som presvedčený, že kasačný súd mi zabránil svojím ich paušálnym
odmietnutím v dovolávaní a prístupe k ozajstnej spravodlivosti! Vo svojom uznesení uvádza,
že on žiadne vady konania nezistil a ja iba dodávam, že iba preto, lebo to urobiť
jednoducho nechcel! Podľa mňa je kdesi chyba, keď v tejto kauze je také množstvo hrubého
porušenia práva a súdy to nevidia a všetko je v najlepšom poriadku.
... Po vyjdení rozsudku ESĽP v Štrasburgu pod čís.: 32106/96 náš štát v záujme
nápravy nežiaduceho stavu a odčinenia dôsledkov z neho vyplývajúcich celkom nič
neurobil. /Viď a konfrontuj moje písomné podanie pre bardejovský súd z 25. 6. 2009
k tomuto č. k. 1 C 11/06/. Z neho totiž implicitne vyplýva tiež to, že napr. absencia
kontradiktorického súdneho procesu alebo aj rovnosť „v zbrani“ ap. sa zmysluplne nedá
odstrániť ničím, iba zopakovaním súdneho procesu s týmito požiadavkami Dohovoru, ktoré
boli v tomto súdnom konaní pod č. k. 1 C 11/06 suverénne odignorované /!/, pretože nikdy
k tomu nedošlo a ani nebola zo strany našej justície vyvinutá žiadna snaha v tomto smere.
... Ja mám právo, ako obeť totálneho bezprávia, násilia a diskriminácie vedieť,
že kto ma aj z úrovne našich najvyšších súdov v mojich kauzách permanentne knokautuje!
Z uznesenia NS z 31. 10. 2013 vyplýva, že o tejto moje právnej veci rozhodoval 3-členný
senát, ale mne nie sú vôbec známi 2-ja sudcovia, ktorí to boli a aj na tejto moje skaze
sa podieľali. No, aj ten jeden, čo je v ňom ako predseda senátu pomenovaný bol vždy
a aj je vonkoncom neprijateľný, pričom ja som nemal až doposiaľ žiadnu možnosť ani voči
jednému vzniesť námietku predpojatosti, ktorá mi zo zákona, ako moje neodňateľné
i ústavné právo patrí! Zdôrazňujem, že táto námietka je tu namieste, pretože už za čias
dlhodobého nespravodlivého rozhodovania aj o iných početných kauzách, ktoré sa týkali
mojej osoby, z úrovne Krajského súdu v Prešove ma tento sudca cieľavedome ničil!
... Niektoré tvrdenia najvyššieho súdu nielenže sú pochybné, ale aj rozporné...
na str. 6 v 2. ods. sa uvádza, že pokiaľ ide o §-237 OSP je on povinný na neho vždy
prihliadať, a to či už to účastník namieta alebo nie, ale na ďalšej strane, v ods. 2/
mi vo svojom uznesení vytýka to, že pokiaľ ide o tento §-237 OSP a jeho taxatívne
pomenované vady, tieto som mu nekonkretizoval, keďže ja som svoje tvrdenie o tom údajne
iba paušalizoval!
... V ozajstnom demokratickom a právnom štáte, nemala by byť zaužívaná taká
zásada, ako u nás, že kto nemá finančne i čo len na 3-och advokátov a pre insolventnosť
sa nemôže s nikým o svoje práva súdiť, kde sa advokát priamo zo zákona na to vyžaduje,
pretože aj pre nás platia a musia platiť tak dôležité právne dokumenty, ako sú Listina
základných práv... so svojím ústavným zákonom čís. 23/91 Zb. /viď jej ods. 2/, čl. 37/,
ale aj Rezolúcia Valného zhromaždenia OSN z 10. 12. 1948, ktoré naša justícia podľa
mojich poznatkov si absolútne nevšíma, už nehovoriac o Dohovore, ktorý je súčasťou nášho
právneho poriadku.»
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„... základné a ľudské práva... podľa čl. 46 Ústavy SR a ods. 1/ čl. 6 Dohovoru
o ich ochrane boli v konaní o dovolaní pred Najvyšším sudom SR jeho uznesením
2 Cdo 236-239/2013 z 31. 10. 2013 v kontinuite s uzneseniami prešovského odvolacieho
súdu zo 6. 10. 2009; 28. 4. a 20. 12. 2011 a 4. 4. 2012 označené v ňom a v spojení
s rozhodnutiami bardejovského súdu pod 4 C 194/92 a naposledy pod č. k. 1 C 11/06
/uznesenie z 9. 7. 2009/, porušené boli.
... Zrušuje všetky súdne rozhodnutia, ktoré sú uvedené pod bodom 1./...
... Prikazuje zodpovedným právnym subjektom nanovo v tejto veci konať
a spravodlivo rozhodnúť.
... Ukladá Najvyššiemu súdu SR spoločne a nerozdielne s odvolacím prešovským
a bardejovským súdmi uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania, a to v lehote 15-tich
dní od právoplatnosti tohto súdneho nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 C 11/2006 a jeho uzneseniami z 9. júla 2009 a z 10. novembra 2010
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom,
že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 11/2006
a jeho uzneseniami z 9. júla 2009 a z 10. novembra 2010 ústavný súd poukazuje na princíp
subsidiarity ustanovený v čl. 127 ods. 1 ústavy (premietnutý aj do § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,
ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje,
že nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenia okresného súdu z 9. júla 2009
a z 10. novembra 2010 a postup, ktorý predchádzal ich vydaniu, pretože ich preskúmal
na základe odvolaní sťažovateľa podľa § 201 a nasl. OSP krajský súd.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 C 11/2006 a jeho uzneseniami z 26. júla 2011 a z 3. februára 2012
Jednou zo základných podmienok konania o sťažnosti je jej podanie v lehote
ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína
plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol
o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným
dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje
zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03,
V tejto časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
okresného súdu z 26. júla 2011 a z 3. februára 2012 a postupom, ktorý predchádzal ich
vydaniu. Uznesenie z 26. júla 2011 nadobudlo právoplatnosť 5. augusta 2011 a uznesenie
z 3. februára 2012 nadobudlo právoplatnosť 13. februára 2012. Sťažovateľ podal sťažnosť
na poštovú prepravu 27. februára 2014, teda zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd prihliadol tiež na to, že sťažovateľ proti týmto
uzneseniam podal odvolania na krajský súd, ktorý tieto odvolania odmietol z dôvodu, že
boli podané proti uzneseniam, proti ktorým odvolanie nie je prípustné [§ 218 ods. 1 písm. c)
OSP]. Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd vecne neprerokoval odvolania sťažovateľa
proti týmto uzneseniam okresného súdu.
Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol na predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Co 243/2009 a jeho uznesením zo 6. októbra 2009, v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 Co 179/2010 a jeho uznesením z 28. apríla 2011, v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 Co 101/2011 a jeho uznesením z 20. decembra 2011 a v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 CoPr 6/2012 a jeho uznesením zo 4. apríla 2012
Sťažovateľ v sťažnosti žiada zrušiť napadnuté uznesenia krajského súdu z dôvodu
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Vo svojej sťažnosti však neuvádza argumentáciu, ktorá by priamo
smerovala proti napadnutým uzneseniam krajského súdu, prípadne proti postupu krajského
súdu, ktorý predchádzal ich vydaniu.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy.
Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných
náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody
sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne
označením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené dodáva, že nedostatok odôvodnenia
má významné procesné dôsledky. Je preto základnou povinnosťou sťažovateľa,
aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok
na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí
odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie
predloženého sporu (IV. ÚS 610/2012).
Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej
osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok
zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho
základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou
aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy,
územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok sťažnosť
sťažovateľa v tejto časti neobsahuje (IV. ÚS 610/2012).
Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho v sťažnosti označených práv nie je
dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú
objektívne okolnosti, ktoré by dovolili vysloviť takýto záver aspoň na účely prijatia
sťažnosti na ďalšie konanie (IV. ÚS 610/2012).
Keďže sťažnosť sťažovateľa neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa
ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom
súde.
V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd
uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone
advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva
a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony
právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne
spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie,
ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom
(napr. II. ÚS 117/05).
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
4. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Cdo 236/2013, 2 Cdo 237/2013, 2 Cdo 238/2013, 2 Cdo 239/2013 z 31. októbra 2013
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolania sťažovateľa,
skúmal prípustnosť týchto dovolaní proti napadnutým uzneseniam krajského súdu, pričom
uviedol:
„Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávaných veciach odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia
§ 239 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiam vydaným v tejto procesnej
forme, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu [§ 239
ods. 1 písm. a) O. s. p.], alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu
Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c)] na zaujatie stanoviska.
Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo
odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c) [§ 239 ods. 1 písm. b) O. s. p.]. Podľa § 239 ods. 2 O. s. p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutie na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenia o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Keďže rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré sú napadnuté dovolaním nevykazujú znaky
niektorého z týchto uznesení, nemožno prípustnosť dovolania žalobcu vyvodiť z ustanovenia
Následne najvyšší súd skúmal, či nie je daný niektorý z dovolacích dôvodov podľa
„S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniam podľa
§ 239 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia...
Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom
ustanovení dovolací súd nezistil.
V dovolaní zo dňa 7. 11. 2009 proti uzneseniu odvolacieho súdu zo 6. októbra 2009
č. k. 5 Co 243/2009-92 žalobca namieta zmätočnosť v tom, že žalovaný nemá pasívnu
legitimáciu v predmetnom spore.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať na tú skutočnosť,
že otázka tzv. vecnej legitimácie účastníka (aktívnej alebo pasívnej), je z hľadiska
prípustnosti dovolania irelevantná (viď R 34/1993). Preto tvrdenia žalobcu uvádzané
v dovolaní, ktoré sa týkajú pasívnej legitimácie žalovaného sú pre prípustnosť dovolania
právne bezvýznamné.
Žalobca v dovolaniach, a to zo dňa 3. 6. 2011 voči uzneseniu odvolacieho súdu
zo dňa 28. 4. 2011 č. k. 8 Co 179/2010-118, v dovolaní zo dňa 29. januára 2012 proti
uzneseniu odvolacieho súdu zo dňa 20. decembra 2011 č. k. 1 Co 101/2011/128
a v dovolaní zo dňa 27. 4. 2012 proti uzneseniu odvolacieho súdu zo dňa 4. apríla 2012
č. k. 3 CoPr 6/2012-143 zhodne namieta zmätočnosť (§ 237 O. s. p.) bez toho, aby vady
konania v jednotlivých rozhodnutiach v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p. konkretizoval.
Svoje tvrdenia iba paušalizuje. Ako už bolo hore uvedené, dovolací súd žiadne procesné
vady vymenované v písmenách a) až g) § 237 O. s. p. v napadnutých rozhodnutiach ako
aj v konaniach, ktoré im predchádzali nezistil.
Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu voči napadnutým rozhodnutiam
odvolacieho súdu nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolania žalobcu odmietol podľa § 243b
ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiam,
proti ktorým nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolaní sa nezaoberal
napadnutými rozhodnutiami odvolacieho súdu z hľadiska ich vecnej správnosti.“
Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať
za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by rozhodnutie
o odmietnutí dovolaní sťažovateľa proti napadnutým uzneseniam krajského súdu malo byť
arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Na uvedenom závere nič nemení okolnosť,
že sťažovateľ je iného názoru. Jeho odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe
bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov ústavy a dohovoru.
Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd
zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Ústavný súd preto zisťoval, či spôsob
výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd odôvodnil svoje
rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne
neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej
právnej úpravy.
Najvyšší súd uviedol, že o podaných dovolaniach možno konať iba v prípade
splnenia zákonom ustanovených podmienok požadovaných na takéto konanie. Skúmal teda,
či tieto podmienky sú splnené. Zistil pritom, že prípustnosť dovolaní sťažovateľa nemožno
vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 OSP.
Následne najvyšší súd s prihliadnutím na § 242 ods. 1 OSP skúmal existenciu
niektorej z procesných vád podľa § 237 OSP. V prvom rade konštatoval, že existenciu
žiadnej z uvedených procesných vád nezistil. Poukázal tiež na všeobecný charakter
dovolacej argumentácie sťažovateľa o zmätočnosti napadnutých uznesení krajského súdu.
K námietke sťažovateľa o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného v dovolaní proti
uzneseniu krajského súdu zo 6. októbra 2009 uviedol, že otázka vecnej legitimácie nemá
vplyv na prípustnosť dovolania.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup najvyššieho súdu
ako dovolacieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesenie z 31. októbra 2013, ktorým
odmietol dovolania sťažovateľa proti napadnutým uzneseniam krajského súdu, nemá znaky
arbitrárnosti, t. j. svojvôle, je v súlade s procesnoprávnymi predpismi (napr. § 239 ods. 1 a 2
a § 237 OSP), s tým, že najvyšší súd ako dovolací súd svoje závery primerane odôvodnil.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup
súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi
konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali
možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy alebo práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 31. októbra 2013.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru
ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení OSP – predovšetkým
§ 239 ods. 1 a 2 a § 237 OSP najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky
nevykazuje.
K námietke sťažovateľa, že nepoznal zloženie senátu dovolacieho súdu, je potrebné
uviesť, že sťažovateľ mal možnosť žiadať uvedenú informáciu na dovolacom súde a zistiť
zloženie senátu, ktorý prerokúval jeho dovolanie. Ústavný súd nezistil také skutočnosti,
ktoré by naznačovali vecnú súvislosť tejto skutočnosti s namietaným porušením označených
práv podľa ústavy a dohovoru.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť
už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. júna 2014