Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 344/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republikyna neverejnom zasadnutí 19. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., zastúpeného

advokátom JUDr. Vladimírom Pochom, Hviezdoslavova 3, Bardejov, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

- postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniami z 9. júla 2009, z 10. novembra 2010, z 26. júla 2011 a z 3. februára

2012,

- postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením zo 6. októbra 2009, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 28. apríla 2011, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 20. decembra 2011 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 4. apríla 2012 a

- uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

, , z 31. októbra 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2014

doručená sťažnosť I. K. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“). Po posúdení obsahu sťažnosti ústavný súd ustálil, že sťažovateľ namieta

porušenie svojich práv

- postupom Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uzneseniami z 9. júla 2009, z 10. novembra 2010,

z 26. júla 2011 a z 3. februára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“),

- postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. októbra 2009, v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. apríla 2011, v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. decembra 2011 a v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté

uznesenia krajského súdu“) a

- uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

, , , z 31. októbra 2013

(ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal na okresnom súde návrh

na obnovu konania podľa (ďalej

len „OSP“). O tomto návrhu rozhodol okresný súd uznesením č. k. -80

z 9. júla 2009 tak, že ho zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -92 zo 6. októbra 2009

tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne.

Okresný súd uznesením č. k. -113 z 10. novembra 2010 rozhodol tak,

že neustanovil sťažovateľovi zástupcu z radov advokátov na jeho zastupovanie v konaní

o dovolaní. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd uznesením č. k. -118 z 28. apríla 2011 tak, že uznesenie okresného súdu

potvrdil.

Okresný súd uznesením č. k. -122 z 26. júla 2011 vyzval sťažovateľa,

aby v lehote 10 dní od doručenia uznesenia doplnil svoje podanie z 3. júna 2011,

ktoré označil ako dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 28. apríla 2011. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením č. k. -128 z 20. decembra 2011 tak, že odvolanie

podľa odmietol.

Okresný súd uznesením č. k. -132 z 3. februára 2012 vyzval sťažovateľa,

aby si v lehote 10 dní od doručenia uznesenia zvolil advokáta, ktorý ho bude zastupovať

v dovolacom konaní, a aby v uvedenej lehote predložil splnomocnenie udelené tomuto

advokátovi. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd uznesením č. k. -143 zo 4. apríla 2012 tak, že odvolanie podľa § 218

ods. 1 písm. c) v spojení s odmietol.

Proti uvádzaným uzneseniam krajského súdu podal sťažovateľ dovolania, o ktorých

rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. , ,

, z 31. októbra 2013 tak, že dovolania odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na právoplatné a vykonateľné rozhodnutie

okresného súdu vo veci „č. k. ...“, ktorým mu „vzniklo priamo zo zákona

/ods. 1/, §-u 61/ − – na základe jeho výroku právo na pridelenie práce

z trvajúceho klasického, či obdobného pracovnoprávneho pomeru alebo vzťahu daného

k... štátu...“.

V sťažnosti ďalej uvádza:

«S poukazom na predom moje absolútne nevyvrátiteľné presvedčenie i tvrdenie

o tom, že sa k tejto kauze nesprávne a nezodpovedne postavili naše všeobecné súdy

na všetkých úrovniach a stupňoch rozhodovania od základného, cez odvolací a nakoniec

aj ten najvyšší, a to pokiaľ ide nielen o vecnú stránku, ale aj procesnú s koncovkou

v dovolaniach, jasne nielen po skutkovej, ale najmä právnej stránke pochybili! Preto

je nemysliteľné a neprípustné, aby súd „po ukončení“ sporu doručil rozsudok vo veci samej

účastníkom konania bez toho, aby ho vopred pred nimi verbálne vyhlásil a aby ho takto ako

totálne nezákonný a neústavný schválil i odvolací súd a aby sa z toho všetkého hlavne

procesne vyzul na 4 x aj náš kasačný a Najvyšší sud SR /!/, a to bez toho, aby sa môjho

zvoleného advokáta vôbec na niečo pýtal!

... Posledné dovolania som podal výslovne na vady konania podľa §-u 237 lebo

iné podať nebolo možné, súc si vedomý toho, že tieto existujú, hoci iba jedna pod písm. f/

tohto §-u a ja som presvedčený, že kasačný súd mi zabránil svojím ich paušálnym

odmietnutím v dovolávaní a prístupe k ozajstnej spravodlivosti! Vo svojom uznesení uvádza,

že on žiadne vady konania nezistil a ja iba dodávam, že iba preto, lebo to urobiť

jednoducho nechcel! Podľa mňa je kdesi chyba, keď v tejto kauze je také množstvo hrubého

porušenia práva a súdy to nevidia a všetko je v najlepšom poriadku.

... Po vyjdení rozsudku ESĽP v Štrasburgu pod čís.: 32106/96 náš štát v záujme

nápravy nežiaduceho stavu a odčinenia dôsledkov z neho vyplývajúcich celkom nič

neurobil. /Viď a konfrontuj moje písomné podanie pre bardejovský súd z 25. 6. 2009

k tomuto č. k. 1 C 11/06/. Z neho totiž implicitne vyplýva tiež to, že napr. absencia

kontradiktorického súdneho procesu alebo aj rovnosť „v zbrani“ ap. sa zmysluplne nedá

odstrániť ničím, iba zopakovaním súdneho procesu s týmito požiadavkami Dohovoru, ktoré

boli v tomto súdnom konaní pod č. k. suverénne odignorované /!/, pretože nikdy

k tomu nedošlo a ani nebola zo strany našej justície vyvinutá žiadna snaha v tomto smere.

... Ja mám právo, ako obeť totálneho bezprávia, násilia a diskriminácie vedieť,

že kto ma aj z úrovne našich najvyšších súdov v mojich kauzách permanentne knokautuje!

Z uznesenia NS z 31. 10. 2013 vyplýva, že o tejto moje právnej veci rozhodoval 3-členný

senát, ale mne nie sú vôbec známi 2-ja sudcovia, ktorí to boli a aj na tejto moje skaze

sa podieľali. No, aj ten jeden, čo je v ňom ako predseda senátu pomenovaný bol vždy

a aj je vonkoncom neprijateľný, pričom ja som nemal až doposiaľ žiadnu možnosť ani voči

jednému vzniesť námietku predpojatosti, ktorá mi zo zákona, ako moje neodňateľné

i ústavné právo patrí! Zdôrazňujem, že táto námietka je tu namieste, pretože už za čias

dlhodobého nespravodlivého rozhodovania aj o iných početných kauzách, ktoré sa týkali

mojej osoby, z úrovne Krajského súdu v Prešove ma tento sudca cieľavedome ničil!

... Niektoré tvrdenia najvyššieho súdu nielenže sú pochybné, ale aj rozporné...

na str. 6 v 2. ods. sa uvádza, že pokiaľ ide o §-237 je on povinný na neho vždy

prihliadať, a to či už to účastník namieta alebo nie, ale na ďalšej strane, v ods. 2/

mi vo svojom uznesení vytýka to, že pokiaľ ide o tento §-237 a jeho taxatívne

pomenované vady, tieto som mu nekonkretizoval, keďže ja som svoje tvrdenie o tom údajne

iba paušalizoval!

... V ozajstnom demokratickom a právnom štáte, nemala by byť zaužívaná taká

zásada, ako u nás, že kto nemá finančne i čo len na 3-och advokátov a pre insolventnosť

sa nemôže s nikým o svoje práva súdiť, kde sa advokát priamo zo zákona na to vyžaduje,

pretože aj pre nás platia a musia platiť tak dôležité právne dokumenty, ako sú Listina

základných práv... so svojím ústavným zákonom čís. 23/91 Zb. /viď jej ods. 2/, čl. 37/,

ale aj Rezolúcia Valného zhromaždenia OSN z 10. 12. 1948, ktoré naša justícia podľa

mojich poznatkov si absolútne nevšíma, už nehovoriac o Dohovore, ktorý je súčasťou nášho

právneho poriadku.»

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... základné a ľudské práva... podľa SR a ods. 1/ Dohovoru

o ich ochrane boli v konaní o dovolaní pred Najvyšším sudom SR jeho uznesením

z 31. 10. 2013 v kontinuite s uzneseniami prešovského odvolacieho

súdu zo 6. 10. 2009; 28. 4. a 20. 12. 2011 a 4. 4. 2012 označené v ňom a v spojení

s rozhodnutiami bardejovského súdu pod a naposledy pod č. k.

/uznesenie z 9. 7. 2009/, porušené boli.

... Zrušuje všetky súdne rozhodnutia, ktoré sú uvedené pod bodom 1./...

... Prikazuje zodpovedným právnym subjektom nanovo v tejto veci konať

a spravodlivo rozhodnúť.

... Ukladá Najvyššiemu súdu SR spoločne a nerozdielne s odvolacím prešovským

a bardejovským súdmi uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania, a to v lehote 15-tich

dní od právoplatnosti tohto súdneho nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uzneseniami z 9. júla 2009 a z 10. novembra 2010

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom,

že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uzneseniami z 9. júla 2009 a z 10. novembra 2010 ústavný súd poukazuje na princíp

subsidiarity ustanovený v (premietnutý aj do zákona

o ústavnom súde), z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy,

ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje,

že nemá právomoc preskúmať napadnuté uznesenia okresného súdu z 9. júla 2009

a z 10. novembra 2010 a postup, ktorý predchádzal ich vydaniu, pretože ich preskúmal

na základe odvolaní sťažovateľa podľa a nasl. krajský súd.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uzneseniami z 26. júla 2011 a z 3. februára 2012

Jednou zo základných podmienok konania o sťažnosti je jej podanie v lehote

ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná a začína

plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol

o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným

dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje

zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. ,

, ).

V tejto časti sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami

okresného súdu z 26. júla 2011 a z 3. februára 2012 a postupom, ktorý predchádzal ich

vydaniu. Uznesenie z 26. júla 2011 nadobudlo právoplatnosť 5. augusta 2011 a uznesenie

z 3. februára 2012 nadobudlo právoplatnosť 13. februára 2012. Sťažovateľ podal sťažnosť

na poštovú prepravu 27. februára 2014, teda zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53

ods. 3 . Ústavný súd prihliadol tiež na to, že sťažovateľ proti týmto

uzneseniam podal odvolania na krajský súd, ktorý tieto odvolania odmietol z dôvodu, že

boli podané proti uzneseniam, proti ktorým odvolanie nie je prípustné [§ 218 ods. 1 písm. c)

]. Z uvedeného je zrejmé, že krajský súd vecne neprerokoval odvolania sťažovateľa

proti týmto uzneseniam okresného súdu.

Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol na predbežnom prerokovaní podľa

ako podanú oneskorene.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 6. októbra 2009, v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. apríla 2011, v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. decembra 2011 a v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením zo 4. apríla 2012

Sťažovateľ v sťažnosti žiada zrušiť napadnuté uznesenia krajského súdu z dôvodu

namietaného porušenia základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru. Vo svojej sťažnosti však neuvádza argumentáciu, ktorá by priamo

smerovala proti napadnutým uzneseniam krajského súdu, prípadne proti postupu krajského

súdu, ktorý predchádzal ich vydaniu.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných

náležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody

sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právne

označením článkov alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené dodáva, že nedostatok odôvodnenia

má významné procesné dôsledky. Je preto základnou povinnosťou sťažovateľa,

aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav, z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok

na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okrem opísania skutkových okolností musí

odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právne argumenty a právne posúdenie

predloženého sporu ().

Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej

osoby alebo právnickej osoby podľa je vznesenie relevantných námietok

zo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho

základných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou

aktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy,

územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti neobsahuje ().

Subjektívny názor sťažovateľa o porušení jeho v sťažnosti označených práv nie je

dostatočným dôvodom na záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú

objektívne okolnosti, ktoré by dovolili vysloviť takýto záver aspoň na účely prijatia

sťažnosti na ďalšie konanie ().

Keďže sťažnosť sťažovateľa neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa

ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom

súde.

V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súd

uvádza, že sťažovateľ je zastúpený advokátom. Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone

advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva

a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony

právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne

spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie,

ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom

(napr. ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

4. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

, , , z 31. októbra 2013

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolania sťažovateľa,

skúmal prípustnosť týchto dovolaní proti napadnutým uzneseniam krajského súdu, pričom

uviedol:

„Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávaných veciach odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiam vydaným v tejto procesnej

forme, je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu [§ 239

ods. 1 písm. a) ], alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c)] na zaujatie stanoviska.

Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo

odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

podľa [ ]. Podľa

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutie na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenia o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Keďže rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré sú napadnuté dovolaním nevykazujú znaky

niektorého z týchto uznesení, nemožno prípustnosť dovolania žalobcu vyvodiť z ustanovenia

a “

Následne najvyšší súd skúmal, či nie je daný niektorý z dovolacích dôvodov podľa

, pričom uviedol:

„S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniam podľa

, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia...

Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom

ustanovení dovolací súd nezistil.

V dovolaní zo dňa 7. 11. 2009 proti uzneseniu odvolacieho súdu zo 6. októbra 2009

č. k. -92 žalobca namieta zmätočnosť v tom, že žalovaný nemá pasívnu

legitimáciu v predmetnom spore.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať na tú skutočnosť,

že otázka tzv. vecnej legitimácie účastníka (aktívnej alebo pasívnej), je z hľadiska

prípustnosti dovolania irelevantná (viď R 34/1993). Preto tvrdenia žalobcu uvádzané

v dovolaní, ktoré sa týkajú pasívnej legitimácie žalovaného sú pre prípustnosť dovolania

právne bezvýznamné.

Žalobca v dovolaniach, a to zo dňa 3. 6. 2011 voči uzneseniu odvolacieho súdu

zo dňa 28. 4. 2011 č. k. -118, v dovolaní zo dňa 29. januára 2012 proti

uzneseniu odvolacieho súdu zo dňa 20. decembra 2011 č. k. 1 Co 101/2011/128

a v dovolaní zo dňa 27. 4. 2012 proti uzneseniu odvolacieho súdu zo dňa 4. apríla 2012

č. k. -143 zhodne namieta zmätočnosť ( ) bez toho, aby vady

konania v jednotlivých rozhodnutiach v zmysle ustanovenia konkretizoval.

Svoje tvrdenia iba paušalizuje. Ako už bolo hore uvedené, dovolací súd žiadne procesné

vady vymenované v písmenách a) až g) v napadnutých rozhodnutiach ako

aj v konaniach, ktoré im predchádzali nezistil.

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobcu voči napadnutým rozhodnutiam

odvolacieho súdu nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolania žalobcu odmietol podľa § 243b

ods. 5 v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiam,

proti ktorým nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolaní sa nezaoberal

napadnutými rozhodnutiami odvolacieho súdu z hľadiska ich vecnej správnosti.“

Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať

za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by rozhodnutie

o odmietnutí dovolaní sťažovateľa proti napadnutým uzneseniam krajského súdu malo byť

arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Na uvedenom závere nič nemení okolnosť,

že sťažovateľ je iného názoru. Jeho odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe

bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov a dohovoru.

Na posúdenie ústavnosti vo vzťahu k odôvodneniu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu považoval ústavný súd za kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd

zdôvodnil svoje rozhodnutie, je ústavne konformný. Ústavný súd preto zisťoval, či spôsob

výkladu príslušných zákonných ustanovení, ktorým najvyšší súd odôvodnil svoje

rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne

neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej

právnej úpravy.

Najvyšší súd uviedol, že o podaných dovolaniach možno konať iba v prípade

splnenia zákonom ustanovených podmienok požadovaných na takéto konanie. Skúmal teda,

či tieto podmienky sú splnené. Zistil pritom, že prípustnosť dovolaní sťažovateľa nemožno

vyvodiť z a .

Následne najvyšší súd s prihliadnutím na skúmal existenciu

niektorej z procesných vád podľa . V prvom rade konštatoval, že existenciu

žiadnej z uvedených procesných vád nezistil. Poukázal tiež na všeobecný charakter

dovolacej argumentácie sťažovateľa o zmätočnosti napadnutých uznesení krajského súdu.

K námietke sťažovateľa o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného v dovolaní proti

uzneseniu krajského súdu zo 6. októbra 2009 uviedol, že otázka vecnej legitimácie nemá

vplyv na prípustnosť dovolania.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že postup najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesenie z 31. októbra 2013, ktorým

odmietol dovolania sťažovateľa proti napadnutým uzneseniam krajského súdu, nemá znaky

arbitrárnosti, t. j. svojvôle, je v súlade s procesnoprávnymi predpismi (napr. § 239 ods. 1 a 2

a ), s tým, že najvyšší súd ako dovolací súd svoje závery primerane odôvodnil.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup

súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi

konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie

základného práva podľa alebo práva podľa dohovoru

(, ). Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali

možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

alebo práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 31. októbra 2013.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru

ústavného súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení – predovšetkým

a a najvyšším súdom ako dovolacím súdom takéto nedostatky

nevykazuje.

K námietke sťažovateľa, že nepoznal zloženie senátu dovolacieho súdu, je potrebné

uviesť, že sťažovateľ mal možnosť žiadať uvedenú informáciu na dovolacom súde a zistiť

zloženie senátu, ktorý prerokúval jeho dovolanie. Ústavný súd nezistil také skutočnosti,

ktoré by naznačovali vecnú súvislosť tejto skutočnosti s namietaným porušením označených

práv podľa a dohovoru.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť

už pri jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol

v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. júna 2014