Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 330/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť I. K., zastúpeného advokátom

JUDr. Vladimírom Pochom, Advokátska kancelária, Hviezdoslavova 3, Bardejov, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. mája 2014

doručená sťažnosť I. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. februára 2014

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“). Dňa 22. mája 2014 sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil

zaslaním splnomocnenia na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Zo sťažnosti, z jej prílohy, ako aj z predchádzajúcich konaní vedených ústavným

súdom vo veciach sťažovateľa vyplynulo, že sťažovateľ 21. júna 2005 podal Okresnému

súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) žalobu proti neoprávnenému pozastaveniu výkonu

pracovnej činnosti a diskriminácii vo vlastnom povolaní a zamestnaní proti Slovenskej

republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky (žalovaný v 1. rade),

Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (žalovaný v 2. rade)

a Krajským úradom v Prešove (žalovaný v 3. rade). Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 21. októbra 2010 žalobu sťažovateľa zamietol. Na základe odvolania

sťažovateľa Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 28. apríla 2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“).

Sťažovateľ 30. mája 2011 podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie. Najvyšší

súd uznesením sp. zn. , z 19. septembra 2012 v spojení

s opravným uznesením sp. zn. , zo 6. marca 2013 (ďalej len

„opravné uznesenie“) konanie o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu

zastavil, a to z dôvodu neodstránenia nedostatku osobitnej podmienky dovolacieho konania

vyplývajúcej z (ďalej aj „OSP“), ktorou je

povinné zastúpenie advokátom v dovolacom konaní. Označeným uznesením najvyšší súd

zároveň odmietol dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 18. apríla 2012 pre jeho neprípustnosť. Opravným uznesením dovolací súd

opravil v záhlaví svojho uznesenia z 19. septembra 2012 nesprávne uvedené meno

sťažovateľa a jeho návrhu na opravu označenia žalovaného v 3. rade nevyhovel, pretože

sám sťažovateľ ho takto označil vo svojej žalobe.

Proti označenému uzneseniu najvyššieho súdu v spojení s opravným uznesením

podal sťažovateľ dovolanie z dôvodu, že v pôvodnom konaní (vedenom na okresnom súde

pod sp. zn. ) došlo k bližšie nekonkretizovanej vade v zmysle .

Sťažovateľ v dovolaní uviedol, že žalovaný v 3. rade mal v tomto konaní vystupovať

samostatne (ako právnická osoba), nie ako zástupca štátu, pričom konajúci súd sa touto

otázkou mal zaoberať ex offo.

Najvyšší súd napadnutým rozhodnutím konanie o dovolaní sťažovateľa zastavil

podľa z dôvodu neodstrániteľného nedostatku podmienky konania, a to

chýbajúcej funkčnej príslušnosti na rozhodnutie o podanom dovolaní.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„... Dňa 27.II.14 vyniesol najvyšší súd svoje konečné uznesenie sp. zn.

, ktorým moje dovolanie z 30.V.11... proti právopl. rozsudku Kraj. súdu

v Prešove -199 z 28.IV.2011 bolo zastavené a čím bolo celé toto dôležité súdne

konanie ním zmárnené, a to pre absenciu môjho povinného právneho zastúpenia zo zákona

a čo bolo odo mňa vyžadované nielen nad moje možnosti, ale aj celkom neprávom!...

V čase, kedy spor... vznikol platil zákon, ktorý súdne konania, ako je toto

oslobodzoval od súdnych poplatkov, čo nikdy nikto nebral na zreteľ /ide predsa o pracovno-

práv. nároky z neplatného rozviazania pracovného pomeru/. A na tomto práv. základe mal

mi byť pre celé toto konanie pridelený advokát súdom ex offo - od zákl. stupňa až do

dovolanie ! A pokiaľ sa niekto bude brániť legislatívnymi zmenami počas hry, tak súdy

prinajmenšom odignorovali a nebrali vôbec v úvahu úst. zákon č.23/91 Zb. s jeho Listinou

ľudských práv... /najmä ods. 2/, čl. 37/, ktoré vedno odignorovali aj s Rezolúciou VZ-OSN

z 10.XII.1948.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní sťažnosti túto prijal na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1./ ... základné a ľudské práva I. K. podľa ods. 1/, SR v spojení

s ods. 1/, čl. 6 Dohovoru, boli postupom Najvyššieho súdu SR v dovolacom konaní a kauze

vedenej na Okresnom súde v Bardejove pod č. k. - jeho konečným uznesením

sp. zn. , zo dňa 27.II.2014, porušené.

2./ Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR z a

3./ Prikazuje NS-SR nanovo v tejto veci konať a len zákonne, ústavne a spravodlivo

o nej rozhodnúť.

4./ Ukladá NS-SR v Bratislave uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania, a to

v lehote 15-tich dní od nadobudnutia tohto ústavného nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v dovolacom

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. februára 2014.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť (, ).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre pravidelne zdôrazňuje, že nie je alternatívou a ani

ďalšou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

(mutatis mutandis , ). V dôsledku toho v konaní o ústavných

sťažnostiach nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu

vrátane posúdenia skutkových otázok, pretože jeho úlohou nie je zastupovanie, resp.

nahradzovanie všeobecných súdov ako ich ďalšia opravná inštancia. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov

všeobecnými súdmi s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (, ). Akékoľvek skutkové alebo právne

závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, , ). Ústavný súd takisto

pripomína, že jeho prvoradou úlohou je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je

aj prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci

všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je

náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr.

, , , ).

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného uznesenia okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým skúmal, či v danej veci sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať ( ). Dospel pritom k záveru, že vo veci ide

o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, a preto treba konanie

o dovolaní žalobcu zastaviť.

v a nasl. určuje funkčnú príslušnosť Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky je príslušný na rozhodovanie

o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov prvého stupňa (§ 10 ods. 2

), na rozhodovanie o dovolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako súdov

odvolacích ( ), na rozhodovanie o dovolaniach proti rozhodnutiam

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho ( ),

na rozhodovanie o mimoriadnych dovolaniach proti rozhodnutiam súdov a napokon

na rozhodovanie o mimoriadnych dovolaniach proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky ( ).

Dovolanie žalobcu smeruje proti uzneseniu, ktorým Najvyšší súd Slovenskej

republiky ako dovolací súd ( ) dovolacie konanie zastavil pre

neodstrániteľný nedostatok podmienok dovolacieho konania ( ), keď

dovolateľ v dovolacom konaní nebol zastúpený advokátom (,veta druhá )

a tiež aj proti takému jeho uzneseniu, ktorým dovolací súd jeho dovolanie odmietol pre jeho

neprípustnosť ( v spojení s ) a napokon aj

proti tej časti jeho opravného uznesenia, ktorým nevyhovel jeho návrhu na opravu

označenia žalovanej III/.

K podmienkam konania na strane súdu totiž patria také jeho vlastnosti, ktoré

vymedzujú jeho práva a povinnosti ako orgánu štátu konať a vydať rozhodnutie. Takouto

vlastnosťou je nepochybne aj funkčná príslušnosť, úprava ktorej dáva odpoveď na otázku,

ktorý súd je príslušný konať a rozhodovať o veci v inštančnom postupe. Chýbajúca funkčná

príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky

konania.

V predmetnej veci dovolanie smeruje proti rozhodnutiu uzneseniu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho ( ) v spojení s jeho opravným

uznesením, s ktorým tvorí jeden celok Platná právna úprava nedáva možnosť preskúmania

rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho Najvyšším súdom

Slovenskej republiky ani ako súdom odvolacím, ale ani ako súdom dovolacím, rozhodujúcim

na základe dovolania účastníka konania.

Keďže Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je funkčne príslušný rozhodnúť

o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu

dovolacieho, konanie o odvolaní žalobcu v predmetnej veci zastavil (s § 104 ods. 1

).“

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezistil, že by

účinky výkonu jeho dovolacej právomoci boli nezlučiteľné so zásadou spravodlivého

procesu a základným právom účastníka konania na súdnu ochranu. Napadnuté uznesenie

obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom jeho výklad právnych predpisov

a závery z nich odvodené nie sú svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich

ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá

by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Z obsahu napadnutého uznesenia vyplýva, že ním najvyšší súd zastavil konanie

o dovolaní sťažovateľa, ktoré smerovalo proti rozhodnutiu najvyššieho súdu ako súdu

dovolacieho. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k záveru, že vecnému

prerokovaniu dovolania sťažovateľa bráni jeho chýbajúca funkčná príslušnosť, ktorá

predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, preto dovolacie konanie

zastavil. Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozhodnutia správne ozrejmil, že platná

právna úprava neumožňuje preskúmať rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho

najvyšším súdom, a to ani na základe odvolania, ani na základe dovolania. Za daných

okolností najvyšší súd postupoval podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným

spôsobom, ak konanie o dovolaní sťažovateľa podľa zastavil s poukazom

na existenciu neodstrániteľného nedostatku podmienky konania. V tejto súvislosti ústavný

súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej postup a rozhodnutie orgánu

verejnej moci (v posudzovanom prípade najvyššieho súdu), ktoré vychádzajú z aplikácie

konkrétnej procesnoprávnej úpravy alebo hmotnoprávnej úpravy, v zásade nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (m. m. , ,

), a teda ani porušovanie iných ustanovení , príp. ústavných zákonov.

Z napadnutého rozhodnutia pritom nevyplýva žiadna svojvôľa, resp.

neodôvodnenosť záverov najvyššieho súdu, ktorý rozhodol plne v intenciách príslušných

ustanovení spôsobom, ktorý neodporuje zmyslu ani účelu

označených ustanovení. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu na

výklad príslušných zákonných ustanovení nestotožnil, nepostačuje na prijatie záveru o

zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd ako dovolací súd svoje uznesenie ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil a pritom postupoval v súlade s platnou právnou

úpravou ( v spojení s ), ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu je riadne odôvodnené, nemožno ho

považovať za arbitrárne, a preto ním ani nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2014