Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)II. ÚS 331/2014
PDF · 301.88 KB
No categories available
II. ÚS 331/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja
Kohuta (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť K. K., zastúpenej advokátkou
JUDr. Bronislavou Garajovou, Advokátska kancelária, Železničná 291, Poltár, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výkazmi nedoplatkov Všeobecnej
zdravotnej poisťovne, a. s., č. 1125215913 z 23. júna 2011, č. 1125216013 z 23. júna 2011,
uzneseniami Okresného súdu Lučenec č. k. 8 Er 1002/2011-30 z 29. februára 2012, č. k. 8
Er 1002/2011-56 zo 16. mája 2012, č. k. 8 Er 1002/2011-58 zo 16. mája 2012, č. k. 8 Er
1002/2011-73 z 28. septembra 2012 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 1
CoE 345/2013-90 z 28. januára 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť K. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2014
doručená sťažnosť K. K., (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) výkazmi nedoplatkov
Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a. s. (ďalej len „zdravotná poisťovňa“), č. 1125215913
z 23. júna 2011, č. 1125216013 z 23. júna 2011, uzneseniami Okresného súdu Lučenec
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 Er 1002/2011-30 z 29. februára 2012, č. k. 8 Er 1002/2011-
56 zo 16. mája 2012, č. k. 8 Er 1002/2011-58 zo 16. mája 2012, č. k. 8 Er 1002/2011-73
z 28. septembra 2012 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 1 CoE 345/2013-90 z 28. januára 2014. Sťažovateľka navrhuje vydať tento nález:
„1./ Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s., Mamateyova 17, 850 05 Bratislava,
IČO: 35937874 Obchodný register OS Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3602/B svojím
postupom a výkazom nedoplatkov č. 1125215913 a výkazom nedoplatkov č. 1125216013,
OS Lučenec uznesením 8 Er/1002/2011-30, uznesením OS Lučenec 8 Er/1002/2011-56,
uznesením OS Lučenec 8 Er/1002/2011-58 a uznesením OS Lučenec 8 Er/1002/2011-73
a KS Banská Bystrica uznesením 1CoE/345/2013-90 porušili základné právo sťažovateľky
vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR ako aj v čl. 1 Dodatkového protokolu
a porušili základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
2./ Výkaz nedoplatkov Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a. s., Mamateyova 17,
850 05 Bratislava, IČO: 35937874 Obchodný register OS Bratislava I, oddiel Sa, vložka
č. 3602/B č. 1125215913 a výkazom nedoplatkov č. 1125216013, uznesenie OS Lučenec
uznesením 8 Er/1002/2011-30, uznesenie OS Lučenec 8 Er/1002/2011-56, uznesenie
8 Er/1002/2011-58 a uznesenie OS Lučenec 8 Er/1002/2011-73 a uznesenie KS Banská
Bystrica 1CoE/345/2013-90 sa zrušujú a Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a. s.,
Mamateyova 17, 850 05 Bratislava, IČO: 35937874 Obchodný register OS Bratislava I,
oddiel Sa, vložka č. 3602/B sa prikazuje vo veci znovu konať.“
Ako vyplýva zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, zdravotná
poisťovňa vydala sťažovateľke 23. júna 2011 výkaz nedoplatkov č. 1125215913, ktorým jej
uložila zaplatiť nedoplatok na poistnom za obdobie od januára 1996 do decembra 2004
spolu vo výške 1 383,88 €, a výkaz nedoplatkov č. 1125216013, ktorým jej uložila zaplatiť
neodvedený preddavok na poistnom za obdobie od septembra 2005 do mája 2011 vo výške
1 335,44 €. Sťažovateľka podala proti týmto výkazom nedoplatkov 25. júla 2011 námietky,
v ktorých uviedla, že výkazy nedoplatkov boli doručené jej otcovi 29. júna 2011, neboli jej
doručené do vlastných rúk. Uviedla, že sa dlhodobo zdržiava v zahraničí a o doručení
výkazov nedoplatkov sa od otca dozvedela pri jej návrate domov 21. júla 2011. S takýmto
odôvodnením požiadala o odpustenie zmeškania lehoty na podanie námietok a samotné
námietky odôvodnila tým, že právo zdravotnej poisťovne vymáhať poistné je premlčané,
pretože sa premlčuje v päťročnej premlčacej lehote od splatnosti poistného alebo úhrady
v zmysle § 21 ods. 1 zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení
zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v znení
zákona č. 718/2004 Z. z.) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom
poistení“). Uviedla, že dôvodne je vymáhané iba poistné na zdravotné poistenie za obdobie
od júla 2008 do mája 2011 vo výške 581,48 €. S poukazom na svoju nezamestnanosť
a nemajetnosť požiadala zdravotnú poisťovňu o splátkový kalendár na úhradu sumy
581,48 € v mesačných splátkach po 10 €.
Zdravotná poisťovňa sťažovateľke prípisom zo 17. augusta 2011 oznámila, že jej
námietky neakceptuje s odôvodnením, že sú oneskorené, pretože oba výkazy nedoplatkov
jej boli riadne doručené 29. júna 2011 a lehota na podanie námietok uplynula 7. júla 2011,
pretože ich doručenie otcovi sťažovateľky je potrebné považovať za doručenie riadne,
keďže otec bol jej splnomocnencom. Námietku premlčania nepovažovala zdravotná
poisťovňa za dôvodnú, pretože pre obdobie od januára 1996 do decembra 2004 sa
sťažovateľka listom zo 16. mája 2011 sama identifikovala ako samoplatiteľka. Zdravotná
poisťovňa zároveň upozornila sťažovateľku, že oba výkazy nedoplatkov sú právoplatné,
vykonateľné a sú exekučným titulom.
Po tom, čo zdravotná poisťovňa podala proti sťažovateľke 23. novembra 2011 návrh
na vykonanie exekúcie podľa oboch výkazov nedoplatkov, teda na vymoženie sumy
2 719,32 €, súdnemu exekútorovi S. P. (ďalej len „súdny exekútor“), bolo sťažovateľke
súdnym exekútorom doručené upovedomenie o začatí exekúcie č. k. EX 3644/2011-DA
zo 6. januára 2012. Sťažovateľka podala proti nemu 2. februára 2012 námietky. Rovnakým
podaním navrhla zastavenie exekúcie, jej odklad a požiadala o priznanie oslobodenia
od súdnych poplatkov. Sťažovateľka zopakovala dôvody uvedené v námietkach
proti výkazom nedoplatkov a poukázala na to, že po tom, čo sa odhlásila zo zdravotného
poistenia na Slovensku, platila si zdravotné poistenie v Nemecku (od 21. januára 1996
do 23. júla 1996) a pokiaľ sa 17. mája 2011 dobrovoľne prihlásila na Slovensku znova
do zdravotného poistenia, prihláška platila do budúcna, a nie spätne od 17. mája 2001
do roku 1996. Zdôraznila, že nedoplatky na poistnom za obdobie od januára 1996 do júna
2008 sú premlčané. Sťažovateľka preto považovala exekúciu za neprípustnú a navrhla ju
zastaviť. Návrh na odklad exekúcie odôvodnila tým, že bez svojej viny sa dostala do takého
postavenia, že by exekúcia mala na jej stav zvlášť nepriaznivé následky. Uviedla, že žije
v Nemecku, náklady na jej domácnosť uhrádza jej partner, ktorý je starobným dôchodcom,
je dlhodobo nezamestnaná, nemá žiaden príjem, nepoberá ani sociálne dávky a nevlastní
žiaden majetok ani motorové vozidlo. Zároveň s poukazom na uvedené požiadala
o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.
Okresný súd uznesením č. k. 8 Er 1002/2011-30 z 29. februára 2012 vydaným
vyšším súdnym úradníkom návrh sťažovateľky na odklad exekúcie zamietol. Svoje
rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka v návrhu na odklad exekúcie neuviedla také
skutočnosti a nepredložila také dôkazy, z ktorých by bolo preukázané, že sa v popisovanom
postavení ocitla bez svojej viny a len na prechodnú dobu, čo je podmienkou pre rozhodnutie
o odklade exekúcie podľa § 56 ods. 1 Exekučného poriadku. Po tom, čo proti tomuto
rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podala sťažovateľka odvolanie, sudca uznesením
č. k. 8 Er 1002/2011-56 zo 16. mája 2012 odklad exekúcie nepovolil. Konštatoval, že
uznesenie č. k. 8 Er 1002/2011-30 z 29. februára 2012 sa považuje podaním odvolania
za zrušené (§ 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku), a samotné nepovolenie odkladu
exekúcie odôvodnil okresný súd obdobne, t. j. nesplnením podmienok na odklad exekúcie
podľa § 56 Exekučného poriadku. Uznesenie č. k. 8 Er 1002/2011-56 zo 16. mája 2012
nadobudlo právoplatnosť 9. júla 2012.
O žiadosti sťažovateľky o oslobodenie od súdnych poplatkov rozhodol okresný súd
uznesením č. k. 8 Er 1002/2011-87 z 22. júla 2013 tak, že sťažovateľke oslobodenie
od súdnych poplatkov priznal.
O námietkach sťažovateľky a jej návrhu na zastavenie exekúcie rozhodol vyšší súdny
úradník uznesením č. k. 8 Er 1002/2011-58 zo 16. mája 2012 tak, že námietkam
sťažovateľky nevyhovel a jej návrh na zastavenie exekúcie zamietol. Dospel k záveru, že
okolnosti uvedené sťažovateľkou v námietkach proti exekúcii nespôsobujú zánik
vymáhaného nároku, vymáhateľnosti nebránia ani exekúciu nerobia neprípustnou, pretože
sťažovateľka nesplnila to, čo jej ukladalo právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, ktoré jej
bolo riadne doručené jeho prevzatím splnomocnencovi sťažovateľky. Zamietnutie návrhu
na zastavenie exekúcie odôvodnil vyšší súdny úradník tým, že sťažovateľka neuviedla
a nepreukázala žiaden z dôvodov na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 Exekučného
poriadku.
Sťažovateľka proti tomuto uzneseniu podala odvolanie, o ktorom, pokiaľ ide
o rozhodnutie o zamietnutí námietok sťažovateľky, rozhodol sudca okresného súdu
uznesením č. k. 8 Er 1002/2011-73 z 28. septembra 2012, a pokiaľ ide o rozhodnutie
o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie, krajský súd uznesením
č. k. 1 CoE 345/2013-90 z 28. januára 2014.
Sudca okresného súdu uznesením č. k. 8 Er 1002/2011-73 z 28. septembra 2012
námietkam sťažovateľky nevyhovel. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol:
«Podľa §-u 50 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (exekučný poriadok, EP) veta prvá, povinný môže vzniesť u exekútora povereného
vykonaním exekúcie do 14 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti
exekúcii, ak po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik
vymáhaného nároku alebo bránia jeho vymáhateľnosti, alebo ak sú tu iné dôvody, pre ktoré
je exekúcia neprípustná.
Podľa § 21 ods. 1 zák. č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení
zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
zákon o zdravotnom poistení) právo zdravotnej poisťovne uplatniť nárok na poistné (§ 17
ods. 7, § 18 a § 19 ods. 15) a nárok na úhradu za zdravotnú starostlivosť (§ 9 ods. 7) sa
premlčí uplynutím piatich rokov odo dňa splatnosti poistného alebo úhrady za zdravotnú
starostlivosť.
Podľa ods. 4 citovaného ustanovenia, v prípade nesplnenia povinností podľa § 6
alebo oznamovacích povinností podľa § 23 ods. 1, 2 a 5 právo zdravotnej poisťovne
uplatniť si nárok na predpísanie poistného a úroku z omeškania na úrade sa nepremlčuje.
Exekučný titul – výkazy nedoplatkov prevzal dňa 29. 6. 2011 otec povinnej ako
„splnomocnenec“ a týmto dňom sa považujú za doručené. Lehota na podanie námietok
proti nim povinnej márne uplynula dňa 7. 7. 2011. Preto oprávnený námietky povinnej
zo dňa 25. 07. 2011 ako oneskorene podané a bez zdôvodnenia neakceptoval.
Z vyjadrenia oprávneného, ktoré doložil podaniami povinnej má súd preukázané, že
povinná si napriek výzvam oprávneného nesplnila oznamovaciu povinnosť podľa § 23
zákona o zdravotnom poistení, nakoľko neoznámila zdravotnej poisťovni skutočnosti
rozhodujúce pre zánik verejného zdravotného poistenia a nevrátila preukaz poistenca, čím
nesplnila podmienky pre zánik verejného zdravotného poistenia podľa § 5 ods. 2 zákona
o zdravotnom poistení.
Podľa § 5 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení u fyzickej osoby, ktorá má trvalý
pobyt na území Slovenskej republiky, verejné zdravotné poistenie zaniká deň pred dňom,
keď nastali skutočnosti uvedené v § 3 ods. 2 písm. a) až c), alebo dňom zániku trvalého
pobytu na území Slovenskej republiky.
Podľa § 3 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení, povinne verejne zdravotne poistená
je fyzická osoba, ktorá má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky; to neplatí, ak a) je
zamestnaná v cudzine a je zdravotne poistená na území štátu, v ktorom vykonáva činnosť
zamestnanca, b) vykonáva samostatnú zárobkovú činnosť v cudzine a je zdravotne poistená
na území štátu, v ktorom vykonáva činnosť, c) dlhodobo sa zdržiava v cudzine a je
zdravotne poistená v cudzine a na území Slovenskej republiky nie je zamestnaná ani
nevykonáva samostatnú zárobkovú činnosť; za dlhodobý pobyt v cudzine sa považuje pobyt
dlhší ako šesť po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov.
Podľa § 23 ods. 1 zákona o zdravotnom poistení poistenec je povinný oznámiť
príslušnej zdravotnej poisťovni najneskôr do ôsmich dní a) zmenu mena, priezviska,
rodného čísla a zmenu trvalého pobytu, b) zmenu alebo vznik platiteľa poistného,
c) skutočnosti rozhodujúce pre zánik verejného zdravotného poistenia (§ 5 ods. 2 a 3) a
vrátiť preukaz poistenca, d) skutočnosti rozhodujúce pre vznik alebo zánik povinnosti štátu
platiť za neho poistné (§ 11 ods. 7), e) skutočnosti rozhodujúce pre zmenu sadzby poistného
(§ 12).
Súd mal vo veci preukázané, že povinná sa dlhodobo zdržiava v zahraničí.
Oprávnený ju niekoľkokrát vyzval, aby preukázala, kto bol za povinnú platiteľom poistného
na zdravotné poistenie za obdobie od 12. 01. 1996 do 16. 03. 1997, od 28. 07. 1997
do 16. 08. 1998, od 09. 09. 1998 do 18. 05. 2010 a od 14. 02. 2011. Listom zo dňa
10. 05. 2011 sa povinná registrovala ako samoplatiteľka podľa § 11 ods. 2 zákona
o zdravotnom poistení.
Podľa § 11 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení, poistné je povinná platiť aj osoba,
ktorá je verejne zdravotne poistená podľa tohto zákona a nie je a) zamestnancom,
b)samostatne zárobkovo činnou osobou alebo c) osobou, za ktorú platí poistné štát.
Nakoľko v liste zo dňa 05. 04. 2011 adresovaného oprávnenému povinná uviedla, že
sa zdržiava v cudzine, oprávnený ju listom zo dňa 01. 06. 2011 vyzval na preukázanie
poistenia v cudzine, aby ju bolo možné odhlásiť zo zdravotného poistenia v SR. Podaním
doručeným oprávnenému dňa 27. 06. 2011 oznámila, že ku dňu 30. 06. 2011 dáva ako
poistenec výpoveď a podaním doručeným oprávnenému dňa 04. 07.2011 mu vrátila preukaz
poistenca.
Na základe vyššie uvedeného má súd za to, že nakoľko povinná nepreukázala
oprávnenému vznik zdravotného poistenia v cudzine, nesplnila si oznamovaciu povinnosť
podľa § 23 zákona o zdravotnom poistení a neboli splnené zákonné podmienky pre zánik
verejného zdravotného poistenia, tzn. že povinná je naďalej povinne verejne zdravotne
poistená aj na území Slovenskej republiky. Právo zdravotnej poisťovne uplatniť si nárok
na predpísanie poistného t. j. - právo na vymeranie poistného platobným výmerom, sa
nepremlčalo.
Skutočnosti, ktoré uvádza povinná v námietkach proti exekúcii, nespôsobujú zánik
vymáhaného nároku, vymáhateľnosti nebránia, ani exekúciu nerobia neprípustnou. Keďže
povinná nesplnila to, čo jej ukladalo právoplatné a vykonateľné rozhodnutie - exekučný titul
návrh na vykonanie exekúcie bol zo strany oprávneného podaný dôvodne a súd preto
rozhodol tak, že námietkam povinnej nevyhovel.»
Uznesenie okresného súdu č. k. 8 Er 1002/2011-73 z 28. septembra 2012 nadobudlo
právoplatnosť 5. novembra 2012.
Krajský súd uznesením č. k. 1 CoE 345/2013-90 z 28. januára 2014 uznesenie
vyššieho súdneho úradníka č. k. 8 Er 1002/2011-73 z 28. septembra 2012, pokiaľ ide
o výrok o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie, ako vecne správne
potvrdil. Uznesenie krajského súdu č. k. 1 CoE 345/2013-90 z 28. januára 2014 nadobudlo
právoplatnosť 24. marca 2014.
Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods.
2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva
na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového
protokolu výkazmi nedoplatkov zdravotnej poisťovne č. 1125215913 z 23. júna 2011,
č. 1125216013 z 23. júna 2011, uzneseniami okresného súdu č. k. 8 Er 1002/2011-30
z 29. februára 2012, č. k. 8 Er 1002/2011-56 zo 16. mája 2012, č. k. 8 Er 1002/2011-58
zo 16. mája 2012, č. k. 8 Er 1002/2011-73 z 28. septembra 2012 a uznesením krajského
súdu č. k. 1 CoE 345/2013-90 z 28. januára 2014 odôvodnila jednak tým, že okresný súd jej
na jednej strane priznal oslobodenie od súdnych poplatkov a na strane druhej nezistil
dôvody na odklad exekúcie, hoci oba návrhy boli odôvodnené rovnakými okolnosťami,
a jednak tým, že exekúcia je voči nej vedená napriek tomu, že prevažná časť nedoplatku je
premlčaná. Tým sa nezaoberala ani zdravotná poisťovňa a ani všeobecné súdy. Nezaoberali
sa ani tým, že v čase doručovania výkazov nedoplatkov sa sťažovateľka nezdržiavala
na území Slovenskej republiky. Sťažovateľka ďalej uviedla, že rozhodnutia zdravotnej
poisťovne a všeobecných súdov sú založené na takom výklade § 21 zákona o zdravotnom
poistení a § 50, § 56 a § 57 Exekučného poriadku, ktorý popiera ich účel a zmysel
a v konečnom dôsledku porušujú jej základné právo na vlastníctvo.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím
jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí
takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. I. ÚS 103/02).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods.1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. ...
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Ako vyplýva z obsahu i petitu sťažnosti, sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha
vyslovenia porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu jednak výkazmi nedoplatkov
zdravotnej poisťovne č. 1125215913 z 23. júna 2011, č. 1125216013 z 23. júna 2011,
uzneseniami okresného súdu č. k. 8 Er 1002/2011-30 z 29. februára 2012,
č. k. 8 Er 1002/2011-56 zo 16. mája 2012, č. k. 8 Er 1002/2011-58 zo 16. mája 2012,
č. k. 8 Er 1002/2011-73 z 28. septembra 2012 a jednak uznesením krajského súdu
č. k. 1 CoE 345/2013-90 z 28. januára 2014.
1. Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala
proti výkazom nedoplatkov zdravotnej poisťovne č. 1125215913 z 23. júna 2011
a č. 1125216013 z 23. júna 2011. V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd uvádza,
že sťažovateľka tieto rozhodnutia v merite veci mohla napadnúť na príslušnom všeobecnom
súde v rámci správneho súdnictva (piata časť Občianskeho súdneho poriadku), čo však, ako
to vyplýva z obsahu jej podaní, nevyužila. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tejto časti
sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci.
2. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenia okresného súdu č. k. 8 Er 1002/2011-30
z 29. februára 2012, č. k. 8 Er 1002/2011-56 zo 16. mája 2012, č. k. 8 Er 1002/2011-58
zo 16. mája 2012, č. k. 8 Er 1002/2011-73 z 28. septembra 2012, ústavný súd konštatuje, že
predmetná ústavná sťažnosť vo vzťahu k týmto uzneseniam bola podaná oneskorene.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a jej príloh, uznesenie okresného súdu č. k.
8 Er 1002/2011-30 z 29. februára 2012 vydané vyšším súdnym úradníkom v dôsledku
podania odvolania sťažovateľkou bolo nahradené uznesením sudcu okresného súdu č. k.
8 Er 1002/2011-56 zo 16. mája 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. júla 2012. Obdobne
uznesenie vyššieho súdneho úradníka č. k. 8 Er 1002/2011-58 zo 16. mája 2012 bolo
po podaní odvolania sťažovateľkou vo výroku o nevyhovení námietok nahradené uznesením
sudcu okresného súdu č. k. 8 Er 1002/2011-73 z 28. septembra 2012, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 5. novembra 2012.
Z uvedeného je zrejmé, že dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu
v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu č. k.
8 Er 1002/2011-56 zo 16. mája 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. júla 2012
(zamietnutie návrhu na odklad exekúcie), a uzneseniu okresného súdu č. k. 8 Er 1002/2011-
73 z 28. septembra 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 5. novembra 2012 (nevyhovenie
námietkam sťažovateľky proti exekúcii), už uplynula.
V tejto časti preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako oneskorenú.
3. Pokiaľ ide o výrok uznesenia č. k. 8 Er 1002/2011-58 zo 16. mája 2012, ktorým
bol zamietnutý návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie, tu ústavný súd konštatuje
nedostatok svojej právomoci. V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci
vyplývajúcim z čl. 127 ústavy dospel totiž k záveru, že je vylúčená právomoc ústavného
súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach porušenia jej
základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie tohto postupu
zveruje Občiansky súdny poriadok v tomto prípade odvolaciemu súdu. Odvolací súd vo veci
o podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol uznesením č. k. 1 CoE 345/2013-90
z 28. januára 2014. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom, ktorému patrí právomoc
posúdiť, či odvolanie sťažovateľky bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom. Ústavný súd preto
v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok svojej právomoci.
4. Odlišná je situácia vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu č. k. 1 CoE 345/2013-90
z 28. januára 2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 24. marca 2014. V tejto časti je sťažnosť
podaná včas a smeruje proti rozhodnutiu, na preskúmanie ktorého má ústavný súd
právomoc.
Krajský súd uznesenie č. k. 1 CoE 345/2013-90 z 28. januára 2014 odôvodnil takto:
«Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, po preskúmaní veci v medziach
a rozsahu daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania
(§ 214 ods. 2 O. s. p.) dospel k záveru, že odvolanie smerujúce voči výroku o zamietnutí
návrhu na zastavenie exekúcie nie je dôvodné.
Exekúcia je vedená na podklade výkazov nedoplatkov na zdravotnom poistení, ktoré
oba nadobudli právoplatnosť dňa 15. 07. 2011. Námietky, ktoré podala povinná proti
výkazom nedoplatkov neboli zdravotnou poisťovňou akceptované s odôvodnením, že boli
podané oneskorene a neobsahovali vecné odôvodnenie. Návrh na vykonanie exekúcie
na podklade týchto výkazov bol súdneho exekútorovi doručený 23. 11. 2011, týmto dňom
súčasne začalo exekučné konanie vo veci.
Proti upovedomeniu o začatí exekúcie podala v zákonom stanovenej lehote námietky
povinná, o námietkach právoplatne rozhodol okresný súd uznesením č. k. 8Er/1002/2011-73
zo dňa 28. 09. 2012 tak, že námietkam nevyhovel. Obsahom podania označeného ako
námietky proti exekúcii bol i návrh povinnej na zastavenie exekúcie, o ktorom súd rozhodol
odvolaním napadnutým uznesením tak, že návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietol.
Podstatou námietok povinnej proti exekúcii je tvrdenie, že právo priznané
rozhodnutím je premlčané, a to s poukazom na ustanovenie § 21 ods. 1 a 2 zákona
č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení o zmene a doplnení zákona č. 95/2002 Z. z.
o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu vydania
platobných výmerov, t. j. ku dňu 23. 06. 2011 (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“).
Podľa § 21 ods. 1 zákona o zdravotnom poistení, právo zdravotnej poisťovne
uplatniť nárok na poistné (§ 17 ods. 7, § 18 a § 19 ods. 15) a nárok na úhradu za zdravotnú
starostlivosť (§ 9 ods. 7) sa premlčí uplynutím piatich rokov odo dňa splatnosti poistného
alebo úhrady za zdravotnú starostlivosť.
Podľa § 21 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení, právo vymáhať poistné, úrok
z omeškania a úhradu za zdravotnú starostlivosť podľa odseku 1 sa premlčí uplynutím troch
rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o uložení povinnosti zaplatiť
poistné, úrok z omeškania alebo úhradu za zdravotnú starostlivosť, ak nie je ustanovené
inak.
Podľa § 41 ods. 2 písm. h/ Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať
exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach
sociálneho zabezpečenia, sociálneho poistenia, starobného dôchodkového sporenia
a vo veciach verejného zdravotného poistenia.
Návrh na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 Exekučného poriadku možno
odôvodniť len tým, že: a) exekúcia sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným,
b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené
alebo sa stalo neúčinným, c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie,
d) exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú
exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona, e) bolo právoplatne
rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo nepripúšťajúce exekúciu
(§ 55), f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo nim priznané, g) exekúciu súd vyhlásil
za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, h) majetok
povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, i) oprávnený nezaplatí súdny poplatok
za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, j) pri exekúcii predajom zálohu zaniklo
záložné právo a oprávnený bol záložným veriteľom, k) súd rozhodol, že majetok štátu
podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu alebo na plnenie
verejnoprospešného účelu alebo že majetok Exportno-importnej banky Slovenskej republiky
podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na vykonávanie jej činností a plnenie jej úloh.
Tvrdenie povinnej o premlčaní práva predpísať poistné sa vzťahuje na obdobie
pred vydaním exekučného titulu (týka sa práva predpísať poistné). Tieto námietky mali byť
preto uplatnené v základnom konaní (t.j. v konaní, v ktorom zdravotná poisťovňa predpísala
poistné) a nemožno ich zohľadniť vo vykonávacom (exekučnom) konaní, pretože exekučný
súd nie je oprávnený preskúmavať vecnú správnosť exekučného titulu (skutočnosti
predchádzajúce jeho vydaniu) a v zásade prihliada len na okolnosti, ktoré nastali po začatí
exekúcie. Nakoľko povinná nevzniesla námietku premlčania riadne a včas v konaní,
v ktorom si zdravotná poisťovňa uplatnila nárok na poistné, výkazy nedoplatkov nadobudli
právoplatnosť a vykonateľnosť a predstavujú riadny exekučný titul. Povinná neuviedla
žiadne skutočnosti, ktoré mali nastať po vzniku exekučného titulu a mali mať za následok
neprípustnosť exekúcie.
V danom prípade nie je možné dovolávať sa ani premlčania práva vymáhať poistné
(premlčania už judikovaného práva). Podľa ustanovenia § 21 ods. 2 zákona o zdravotnom
poistení, právo vymáhať poistné sa premlčí uplynutím troch rokov odo dňa nadobudnutia
právoplatnosti rozhodnutia o uložení povinnosti zaplatiť poistné. Oba výkazy nedoplatkov,
na podklade ktorý je vedená exekúcia, nadobudli právoplatnosť v roku 2011, pričom v
tomto istom roku bol podaný aj návrh na vykonanie exekúcie. Premlčanie práva vymáhať
poistné teda nenastalo.
S prihliadnutím na uvedené možno konštatovať, že skutočnosti, na základe ktorých
povinná navrhla zastavenie exekúcie, nespôsobujú zánik vymáhaného nároku ani exekúciu
nerobia neprípustnou. Preto odvolací súd prvostupňové rozhodnutie vo výroku o zamietnutí
návrhu na zastavenie exekúcie podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.»
Sťažovateľka odôvodnila porušenie označených základných práv uznesením
krajského súdu č. k. 1 CoE 345/2013-90 z 28. januára 2014 v podstate tým, že ak krajský
súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bol jej návrh na zastavenie exekúcie
zamietnutý, neposkytol jej ochranu proti exekúcii vedenej proti nej napriek tomu, že boli
podľa presvedčenia sťažovateľky splnené všetky podmienky na zastavenie exekúcie (§ 57
Exekučného poriadku), a to najmä preto, že exekučný titul nie je právoplatný a vykonateľný
a pohľadávka oprávneného je premlčaná. Rozhodnutie krajského súdu je podľa názoru
sťažovateľky založené na takom výklade aplikovaných právnych noriem, ktorý popiera ich
účel a zmysel.
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho
pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku).
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces
Ústavný súd, vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah, zaoberal sa
posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia z uvedených hľadísk a dospel k záveru, že
krajský súd na argumentáciu sťažovateľky reagoval primeraným spôsobom, vysporiadal sa
s okolnosťami, ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový
a právny základ rozhodnutia, a do odôvodnenia rozhodnutia uviedol postup, akým dospel
k svojmu rozhodnutiu. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu je zrejmé, že dôvodom,
pre ktorý nebolo možné návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie vyhovieť, je
nesplnenie podmienok ustanovených zákonom (§ 57 Exekučného poriadku), ako aj to, že
tieto podmienky nie sú splnené v dôsledku existencie právoplatného a vykonateľného
exekučného titulu, keďže tento bol riadne sťažovateľke prostredníctvom splnomocnenca
doručený a sťažovateľka proti nemu námietky podala oneskorene.
Keďže sťažovateľka tvrdila, že rozhodnutie krajského súdu je založené na svojvoľnej
aplikácii práva, zaoberal sa ústavný súd ďalej tým, či výklad krajského súdu, pokiaľ ide
o podmienky na zastavenie exekúcie a ustanovenia o premlčaní v zákone o zdravotnom
poistení, zodpovedá účelu a zmyslu § 57 Exekučného poriadku a § 21 zákona o zdravotnom
poistení.
Podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak
a) sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným,
b) rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie
zrušené alebo sa stalo neúčinným,
c) zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie,
d) exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo
nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona,
e) bolo právoplatne rozhodnuté, že exekúcia postihuje vec, na ktorú má niekto právo
nepripúšťajúce exekúciu (§ 55),
f) po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané,
g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu
nemožno vykonať,
h) majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie,
i) oprávnený nezaplatí súdny poplatok za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
j) pri exekúcii predajom zálohu zaniklo záložné právo a oprávnený bol záložným
veriteľom,
k) rozhodol, že majetok štátu podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na plnenie
úloh štátu alebo na plnenie verejnoprospešného účelu alebo že majetok Exportno-importnej
banky Slovenskej republiky podľa § 61c ods. 2 je nevyhnutne potrebný na vykonávanie jej
činností a plnenie jej úloh.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to
vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 57 ods. 3 Exekučného poriadku ak sa exekúcie týka niektorý z dôvodov
zastavenia len sčasti alebo ak sa exekúcia vykonala v širšom rozsahu, než stačí
na uspokojenie oprávneného, exekúcia sa zastaví len čiastočne.
Podľa § 21 ods. 1 zákona o zdravotnom poistení právo zdravotnej poisťovne uplatniť
nárok na poistné (§ 17 ods. 8, § 18 a § 19 ods. 15) a nárok na úhradu za zdravotnú
starostlivosť (§ 9 ods. 7) sa premlčí uplynutím piatich rokov odo dňa splatnosti poistného
alebo úhrady za zdravotnú starostlivosť.
Podľa § 21 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení právo vymáhať poistné, úrok
z omeškania a úhradu za zdravotnú starostlivosť podľa odseku 1 sa premlčí uplynutím troch
rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o uložení povinnosti zaplatiť
poistné, úrok z omeškania alebo úhradu za zdravotnú starostlivosť, ak nie je ustanovené
inak.
Ústavný súd považuje aplikáciu citovaných ustanovení krajským súdom
za zodpovedajúcu právnej úprave i záverom právnej teórie a stotožňuje sa i s konštatovaním
krajského súdu o tom, že v prípade sťažovateľky neboli podmienky zastavenia exekúcie
naplnené. Tak ako na to poukázal aj krajský súd vo vzťahu k námietke premlčania
sťažovateľky, je potrebné dôsledne rozlišovať premlčanie práva zdravotnej poisťovne
výkazom nedoplatkov určiť dlžné poistné, t. j. premlčanie práva uplatniť nárok na poistné
podľa § 21 ods. 1 zákona o zdravotnom poistení (premlčanie tohto práva možno namietať
iba do právoplatnosti výkazu nedoplatkov) a premlčanie práva domáhať sa plnenia
na základe právoplatného a vykonateľného výkazu nedoplatkov zdravotnej poisťovne, t. j.
premlčanie práva vymáhať poistné podľa § 21 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení
(premlčanie tohto práva možno namietať po nadobudnutí právoplatnosti a vykonateľnosti
výkazu nedoplatkov). Ani ústavný súd nemá pochybnosť o tom, že vo veci sťažovateľky
oba výkazy nedoplatkov právoplatnosť nadobudli a stali sa vykonateľnými, keďže boli
doručené splnomocnencovi sťažovateľky.
Ústavný súd nepovažoval preto právny názor krajského súdu, na ktorom založil svoje
rozhodnutie, za svojvoľný či arbitrárny. Aplikácia príslušných zákonných ustanovení
krajským súdom na vec sťažovateľky nepoprela ich účel a zmysel. Krajský súd podľa
názoru ústavného súdu postupoval v súlade so zásadou ústavne konformného výkladu,
pretože nepoužil taký výklad dotknutých ustanovení, ktorý by poprel realizáciu ústavou
garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb.
V situácii, keď neobstojí argumentácia sťažovateľky o premlčaní práva zdravotnej
poisťovne uplatniť nárok na poistné, nie je premlčané ani jej právo poistné vymáhať,
exekúcia sa vedie na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu a niet ani
iného sťažovateľkou tvrdeného alebo inak objektívne existujúceho dôvodu na zastavenie
exekúcie, je vylúčené, aby záverom krajského súdu, podľa ktorého nie sú dané dôvody
na zastavenie exekúcie, mohlo dôjsť k zásahu do sťažovateľkou označených práv.
Na rozdiel od sťažovateľky zastáva preto ústavný súd názor, podľa ktorého výkon
súdnej moci krajským súdom vo veci sťažovateľky smeroval k uplatneniu ideálu
spravodlivosti, rešpektoval procesné pravidlá, ako aj požiadavku rozumného výkladu
hmotného i procesného práva.
S ohľadom na uvedené preto ústavný súd považuje za vylúčené, aby za tejto situácie
rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky
na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového
protokolu.
Z týchto dôvodov odmietol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľky aj v časti smerujúcej proti uzneseniu krajského súdu č. k.
1 CoE 345/2013-90 z 28. januára 2014 a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2014