Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 362/2014
PDF · 282.9 KB
No categories available
IV. ÚS 362/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami:
Rvp 23372/2013, Rvp 23373/2013, Rvp 23374/2013, Rvp 23375/2013, Rvp 23376/2013,
Rvp 23377/2013 a Rvp 23378/2013, ktorými namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici
v konaniach vedených pod sp. zn. 16 Co 744/2013 a rozsudkom z 24. októbra 2013,
sp. zn. 16 Co 747/2013 a rozsudkom z 24. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 904/2013
a rozsudkom z 19. novembra 2013, sp. zn. 16 Co 741/2013 a rozsudkom z 24. októbra 2013,
sp. zn. 16 Co 738/2013 a rozsudkom z 24. októbra 2013, sp. zn. 13 Co 828/2013
a rozsudkom z 19. novembra 2013 a sp. zn. 13 Co 901/2013 a rozsudkom z 19. novembra
2013, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 23372/2013, Rvp 23373/2013, Rvp 23374/2013, Rvp 23375/2013,
Rvp 23376/2013, Rvp 23377/2013 a Rvp 23378/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré
bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 23372/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. decembra
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod spisovými
značkami: 16 Co 744/2013 a rozsudkom z 24. októbra 2013, 16 Co 747/2013 a rozsudkom
z 24. októbra 2013, 13 Co 904/2013 a rozsudkom z 19. novembra 2013, 16 Co 741/2013
a rozsudkom z 24. októbra 2013, 16 Co 738/2013 a rozsudkom z 24. októbra 2013,
13 Co 828/2013 a rozsudkom z 19. novembra 2013 a 13 Co 901/2013 a rozsudkom
z 19. novembra 2013 (ďalej spolu len „napadnuté rozsudky krajského súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnom
postavení žalobkyne v konaniach vedených Okresným súdom Revúca (ďalej len „okresný
súd“), predmetom ktorých bolo rozhodovanie o jej žalobách, ktorými sa domáhala náhrady
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý je súčasne súdom, ktorý
sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mal spôsobiť.
Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkami, ktorými žaloby v celom rozsahu
zamietol a zároveň zamietol i návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní. Proti rozsudkom
súdu prvého stupňa podala sťažovateľka odvolania. Krajský súd svojimi napadnutými
rozsudkami potvrdil rozhodnutia okresného súdu.
Podľa názoru sťažovateľky odvolací súd „spôsobil“ porušenie jej základných práv,
„osobitne“:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (práva
na súdnu ochranu);
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje tým, že:
„1. Rozhodoval vylúčený sudca. Všetky úkony, ktoré boli zo strany konajúceho
prvostupňového súdu vykonané predstavujú úkony vykonané vylúčeným sudcom. Ako
sťažovateľ podrobne uviedol vo svojej žalobe, existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú
všetci sudcovia okresného súdu vylúčení a vec má byť postúpená inému okresnému súdu.
Sťažovateľ síce nepodal námietku zaujatosti, avšak len oboznámil súd so skutočnosťami,
ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú, pričom má byť uskutočnený postup podľa ust. § 15
OSP. Zásadnosť výhrad sťažovateľa k nestrannosti súdu však jednoznačne preukazuje
vylúčenie celého súdu a nutnosť postúpenia veci inému súdu...
2. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu je rozhodnutím absolútne prekvapivým...
3. Súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na skutočnostiach a právnych
argumentoch, ku ktorým sa sťažovateľ nemohol vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne
rozhodnutie vo svoj prospech...
4. ... konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu
v predmetnej veci porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keďže
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené...“
5. Odvolací súd neprerokoval prípustné odvolanie voči výroku o prerušení súdneho
konania.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje,
aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v napadnutých konaniach a napadnutými rozsudkami, napadnuté rozsudky krajského súdu
zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie,
ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností, z ktorých vyplýva ich právna
a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a charakter
rozhodnutí krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,
aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak,
ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutými rozsudkami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozsudkami krajského
súdu, ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil rozsudky súdu prvého stupňa
o zamietnutí žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, zamietnutí návrhu
na prerušenie konania a náhrade trov konania, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich
vydaniu.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza,
že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií
na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby
a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody
potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva
v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek
diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní
musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto
ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou
takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním
základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej
moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle
a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých
procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého
postupu orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom
sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití
všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,
že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto
objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak fyzická osoba alebo právnická
osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)
stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami,
ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého
sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Námietky sťažovateľky uplatnené v sťažnostiach možno zhrnúť takto:
1. vo veciach rozhodovali vylúčení sudcovia,
2. napadnuté rozsudky krajského súdu sú rozhodnutiami absolútne prekvapivými,
3. všeobecné súdy porušili zásadu kontradiktórnosti konania,
4. napadnuté rozsudky krajského súdu nie sú dostatočne odôvodnené,
5. odvolací súd sa nezaoberal odvolaniami sťažovateľky voči výroku o zamietnutí
prerušenia súdneho konania.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozsudkov krajský súd zhodne
konštatoval, že sťažovateľka nemá právo na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov z dôvodu
nesprávneho úradného postupu. V rozsudkoch sp. zn. 16 Co 744/2013 z 24. októbra 2013,
sp. zn. 16 Co 747/2013 z 24. októbra 2013, sp. zn. 16 Co 741/2013 z 24. októbra 2013,
sp. zn. 16 Co 738/2013 z 24. októbra 2013 a sp. zn. 13 Co 901/2013 z 19. novembra 2013
krajský súd uviedol, že v čase podania návrhu na zmenu exekútora nebola zákonom
ustanovená žiadna lehota na rozhodnutie o tomto návrhu. V napadnutých rozsudkoch
sp. zn. 13 Co 904/2013 z 19. novembra 2013 a sp. zn. 13 Co 828/2013 z 19. novembra 2013
krajský súd konštatoval, že „dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia do vydania poverenia absolútne nie je takej povahy, aby
bolo možné v danej veci vysloviť porušenie práva navrhovateľa na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov“.
V rozsudku sp. zn. 16 Co 744/2013 z 24. októbra 2013, ktorého odôvodnenie
sa v podstate zhoduje s odôvodneniami napadnutých rozsudkov sp. zn. 16 Co 747/2013
z 24. októbra 2013, sp. zn. 16 Co 741/2013 z 24. októbra 2013 a sp. zn. 16 Co 738/2013
z 24. októbra 2013, krajský súd uviedol:
„Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia,
okresný súd vo veci rozhodol na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci,
z ktorého vyvodil aj správne právne závery na základe aplikácie správnych právnych
ustanovení. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku podal výklad opodstatnenosti,
pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti. Odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi
postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by rozhodoval vo veci vylúčený
sudca, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, že by súd nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov, a že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko
v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť,
naopak, okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite
vyhodnotil (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010). Vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia je prvostupňový súd kohorentný, jeho
rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o nedôvodnosti
nároku navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí,
rovnako ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís prvostupňový súd dospel, sú pre
právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ v súdenej veci nemá právo
na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov z dôvodu
nesprávneho úradného postupu (§ 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003). Súd nemohol porušiť právo
navrhovateľa na rozhodnutie o zmene exekútora v zákonom určenej lehote vzhľadom
k tomu, že v čase podania návrhu na zmenu súdneho exekútora zákon žiadnu zákonnú
lehotu na rozhodnutie o zmene exekútora neustanovoval. V tomto smere odvolací súd ďalej
len poukazuje na závery prvostupňového súdu v napadnutom rozsudku.“
K jednotlivým námietkam sťažovateľky týkajúcim sa napadnutého postupu
okresného súdu krajský súd uviedol:
„Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva, že nie je
pravdivým tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu
a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p. preto, že sa navrhovateľ
bez ospravedlnenia na pojednávania nedostavil. O veci rozhodol zákonný sudca,
o nezaujatosti a nestrannosti ktorého odvolací súd nemá žiadne pochybnosti.
Nie je pravdivým ani tvrdenie navrhovateľa, že súd v rovnakom rozhodnutí, keď rozhodol
o veci meritórne, rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. Ani tvrdenie navrhovateľa, že súd ignoroval žiadosť
navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, keďže súd
v súdenej vecí vôbec nepojednával a nie je pravdivým ani tvrdenie navrhovateľa, že nemal
možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd vykonal. Z tvrdení navrhovateľa vyplýva,
že navrhovateľ sa dostatočne neoboznámil s rozsudkom prvostupňového súdu,
keď v odvolaní tvrdí skutočnosti, ktoré ani zo súdneho spisu, ani zo samotného rozsudku
okresného súdu nevyplývajú. Súd netvrdil ani v konaní, ale ani v rozsudku, že náklady
na správu pohľadávky počas nečinnosti sódu zapríčinil dlžník a nie je pravdivým ani
tvrdenie navrhovateľa, že súd nepoučil navrhovateľa podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p.
Odporca sa k návrhu na začatie konania vyjadril na výzvu súdu podaním zo dňa
27. 02. 2013, ktorá bola doručená na vedomie právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa
22. apríla 2013 (viď doručenku na č. l. 33 p. v. spisu), a teda, navrhovateľovi nebola súdom
odňatá možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu v konaní, ktorú možnosť navrhovateľ
nevyužil. Túto možnosť nevyužil ani po poučení podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. o tom,
že všetky dôkazy a skutočností musí predložil alebo označiť najneskôr do vyhlásenia
uznesenia, ktorým sa konči dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje
pojednávanie (§§ 115a), najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože
na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočností
a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.
Poučenie okresného súdu podľa ust. § 120 ods. 4 O. s. p. bolo doručené právnemu
zástupcovi navrhovateľa dňa 13. júna 2013 (viď doručenku na č. l. 37 spisu).
Podľa názoru odvolacieho súdu v súdenej veci boli splnené podmienky
na rozhodnutie o veci bez pojednávania podľa ust. § 115a ods. 1, ako aj ods. 2 O. s. p.,
nakoľko v súdenej veci išlo o drobný spor (§ 200ea ods. 1 O. s. p.), pričom okresný súd
urobil oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku zákonným spôsobom
najmenej 5 dní pred verejným vyhlásením rozsudku.
Z dôvodov napadnutého rozsudku nevyplýva, že súd zistil že o návrhu (na zmenu
exekútora) nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase tak, ako to tvrdil navrhovateľ,
práve naopak, súd zistil, že v čase podania návrhu na zmenu exekútora žiadna zákonná
lehota pre rozhodnutie o návrhu neexistovala.“
V napadnutých rozsudkoch sp. zn. 13 Co 904/2013 z 19. novembra 2013 a sp. zn.
13 Co 828/2013 z 19. novembra 2013 krajský súd s poukazom na § 219 ods. 2 OSP
konštatoval správnosť dôvodov napadnutých rozhodnutí okresného súdu, s ktorými
sa stotožnil. K odvolacím námietkam sťažovateľky uviedol: „Z odvolania navrhovateľa
vyplýva, že tento cielene nenapáda skutkové a právne závery súdu prvého stupňa, namieta
však procesné pochybeniam, ktoré majú spočívať v prvom rade v tom, že súd vec prejednal
v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, že súd neuskutočnil ústne
pojednávanie a ďalej vytýka skutočnosti, ktoré sa predmetného rozsudku okresného súdu
vôbec netýkajú. Z uvedeného je zrejmé, že ide o formulárovo podané odvolanie bez
ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnosť spore prispieť
k urýchlenému a zákonnému a spravodlivému rozhodnutiu vo veci.“
Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že rozhodnutia krajského súdu
sú „rozhodnutím absolútne prekvapivým“, považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený
právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru
všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20
ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva
aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu
zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného
aj legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to,
že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď
sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery,
že to má za následok porušenie základného práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd
v prípade napadnutých rozsudkov prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil,
nepovažoval v danom prípade argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby
len na jej základe bolo možné tieto rozhodnutia hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné
a neudržateľné.
S poukazom na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutých
rozsudkoch zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými
odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné rozsudky
okresného súdu potvrdil ako vecne správne, resp. svoje rozhodnutia odôvodnil v súlade
s § 219 ods. 2 OSP. Napadnuté rozsudky krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného
súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené
na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel
v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, Občianskeho
súdneho poriadku a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými rozsudkami krajského súdu
a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje
taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností
na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto
pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2014