Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 404/2014
PDF · 169.58 KB
No categories available
III. ÚS 404/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Topoľčany a jeho
uznesením sp. zn. 6 Er 29/2003 z 19. novembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 14
dohovoru postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením
sp. zn. 6 Er 29/2003 z 19. novembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Napadnutým uznesením okresný súd vylúčil exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
z vykonávania exekúcie v označenom konaní z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka
exekučného konania (v danom prípade sťažovateľky ako oprávnenej), čo podľa názoru
okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že „v záujme vymoženia jednej zo svojich
finančných pohľadávok, ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe...
a ktorej pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu... viedol prostredníctvom súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého... exekúcie.“.
Okresný súd napadnutým uznesením «ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa
(správne má byť uvedené „súdneho exekútora“, pozn.) z vykonávania exekúcie. Práve
označené uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho vydaniu, sťažovateľka
napáda z hľadiska porušenia jej základných, nižšie definovaných, práv...».
Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd svojím postupom v označenom konaní
a napadnutým uznesením porušil jej práva, konkrétne:
«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj
„Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...»
Sťažovateľka poukazuje na to, že je „poškodenou osobou a teda subjektom, ktorý
disponuje právom podať individuálnu sťažnosť a zároveň subjektom, ktorého základné
práva majú byť ochránené rozhodnutím ústavného súdu“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka zdôvodňuje, v čom podľa nej spočíva porušenie
jej v sťažnosti označených práv tvrdiac, že postup okresného súdu v označenom konaní
a napadnuté uznesenie „nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho
právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces
zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné.
Je tomu tak preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011,
sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo objektívnej
zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;
c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom
postupe súdneho exekútora v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny priebeh
exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu
vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou
platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného
súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom
postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti
a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom
exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. Rudolfom Krutým.“.
Osobitne sťažovateľka upozorňuje na skutočnosť, že „Okresný súd... neaplikoval
na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 30 Exekučného
poriadku, osobitne jeho odseky 5 a 6 a bez existencie racionálnych obáv o legálny
a legitímny priebeh exekúcie, bez posúdenia splnenia formálnych a materiálnych
podmienok námietky zaujatosti a bez uskutočnenia testu objektívnej a subjektívnej stránky
zaujatosti súdneho exekútora, uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného súdu
ktorý bol vyjadrený v Náleze zo dňa 13.04.2011, sp. zn. III. ÚS 322/2010-37, s konečnou
platnosťou rozhodol. Okresný súd... vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej
normy a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu.“.
V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že „Z odôvodnenia napadnutého
uznesenia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu,
že súdny exekútor je zaujatý voči sťažovateľovi – obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s. r. o. Sťažovateľ tvrdí, že ak by aj určité úvahy boli obsahom odôvodnia uznesenia, nie je
možné na nich prihliadať ako na také, ktoré majú vyvolať právne účinky vylúčenia súdneho
exekútora z výkonu exekúcie. Právna úprava výberu exekútora neumožňuje exekučnému
súdu vylúčiť súdneho exekútora z vykonávania exekúcie pre pomer k oprávnenému!
Oprávnený si legálne vyberá exekútora (§ 38 a § 39 Exekučného poriadku), pričom nikdy
nejde o náhodný výber, ale výber založený na pomere oprávneného k exekútorovi, pretože
oprávnený je vedený pri výbere vnútornými úvahami o spoľahlivosti, dôvere a lojálnom
prístupe!“.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že „vzhľadom k skutočnosti, že
Exekučný poriadok nepripúšťa, aby sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu
Okresného súdu ... odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna
podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.
Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím
rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého
súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je
nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa
existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku
sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.
Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 Ústavy SR a článku č. 1 Protokolu č. 1
majetok chránený Dohovorom o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím
všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.
Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 14 dohovoru tvrdiac, že ,,aj keď výkon
a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní
pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne.
Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval o jeho
práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto rozhodnutie výrazne
ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný. Z okolností
daného prípade nemožno vyšpecifíkovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a
rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so
sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného),
pretože takýto dôvod je priamo Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného
zaobchádzania.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jej
v petite sťažnosti označené práva, resp. označené články ústavy a dohovoru boli
napadnutým uznesením a postupom okresného súdu predchádzajúcim jeho vydaniu
porušené, a zároveň navrhuje, aby bolo napadnuté uznesenie okresného súdu zrušené.
Sťažovateľka sa napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia
a úhrady trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd v úvode konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky bolo potrebné odmietnuť
pre jej neprípustnosť.
Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka už raz podala identickú
sťažnosť, ako je prerokúvaná sťažnosť, ktorú ústavný súd skôr zaregistroval pod sp. zn.
Rvp 8751/2013. Ústavný súd o tejto predchádzajúcej identickej sťažnosti sťažovateľky
rozhodol uznesením sp. zn. I. ÚS 464/2013 z 3. júla 2013, čo v okolnostiach prípadu tvorí
prekážku už rozhodnutej veci.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej už ústavný súd rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Vzhľadom na dôvody odmietnutia (zjavná neopodstatnenosť, pozn.) skoršej
identickej sťažnosti sťažovateľky nebolo možné prerokúvanú sťažnosť považovať
za žiadnych okolností za prípustnú, pretože nejde o výnimku podľa uvedeného ustanovenia.
Vychádzajúc z uvedeného bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti vyplývajúceho z § 24 písm. a)
Ústavný súd v závere nad rámec svojho odôvodnenia dodáva, že aj v prípade, keď by
nebolo možné konštatovať nedostatok svojej právomoci, bolo by potrebné sťažnosť
sťažovateľky odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť, pretože o tomto právnom
probléme v porovnateľných veciach sťažovateľky ústavný súd už rozhodoval
a konštantne identifikoval uvedený dôvod odmietnutia obdobných sťažností sťažovateľky
(napr. sp. zn. II. ÚS 3/2012, I. ÚS 113/2012, I. ÚS 137/2012, II. ÚS 592/2011,
IV. ÚS 252/2012, III. ÚS 108/2014).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2014