Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 404/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav

Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a

a práv podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl. 14 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Topoľčany a jeho

uznesením sp. zn. z 19. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj namietaného porušenia čl. 14

dohovoru postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením

sp. zn. z 19. novembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Napadnutým uznesením okresný súd vylúčil exekútora JUDr. Rudolfa Krutého

z vykonávania exekúcie v označenom konaní z dôvodu, že bol zamestnancom účastníka

exekučného konania (v danom prípade sťažovateľky ako oprávnenej), čo podľa názoru

okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že „v záujme vymoženia jednej zo svojich

finančných pohľadávok, ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe...

a ktorej pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho

rozhodcovského súdu... viedol prostredníctvom súdneho exekútora JUDr. Rudolfa

Krutého... exekúcie.“.

Okresný súd napadnutým uznesením «ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa

(správne má byť uvedené „súdneho exekútora“, pozn.) z vykonávania exekúcie. Práve

označené uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý viedol k jeho vydaniu, sťažovateľka

napáda z hľadiska porušenia jej základných, nižšie definovaných, práv...».

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd svojím postupom v označenom konaní

a napadnutým uznesením porušil jej práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené (ďalej aj

„Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené ;

D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

E. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...»

Sťažovateľka poukazuje na to, že je „poškodenou osobou a teda subjektom, ktorý

disponuje právom podať individuálnu sťažnosť a zároveň subjektom, ktorého základné

práva majú byť ochránené rozhodnutím ústavného súdu“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka zdôvodňuje, v čom podľa nej spočíva porušenie

jej v sťažnosti označených práv tvrdiac, že postup okresného súdu v označenom konaní

a napadnuté uznesenie „nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä jeho

právo na súdnu ochranu zaručené a právo na spravodlivý súdny proces

zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné.

Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011,

sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo objektívnej

zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného konania;

c) bez toho aby existovali akékoľvek racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom

postupe súdneho exekútora v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy sťažovateľa alebo povinného o legálny priebeh

exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu

vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ; rozhodol s konečnou

platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného

súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom

postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti

a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti dosiahnuť vymoženie svojej pohľadávky výkonom

exekučnej činnosti realizovanej súdnym exekútorom – JUDr. Rudolfom Krutým.“.

Osobitne sťažovateľka upozorňuje na skutočnosť, že „Okresný súd... neaplikoval

na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 30 Exekučného

poriadku, osobitne jeho odseky 5 a 6 a bez existencie racionálnych obáv o legálny

a legitímny priebeh exekúcie, bez posúdenia splnenia formálnych a materiálnych

podmienok námietky zaujatosti a bez uskutočnenia testu objektívnej a subjektívnej stránky

zaujatosti súdneho exekútora, uspokojujúc sa len s polemickým názorom ústavného súdu

ktorý bol vyjadrený v Náleze zo dňa 13.04.2011, sp. zn. -37, s konečnou

platnosťou rozhodol. Okresný súd... vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej

normy a bez vykonania dokazovania, čím porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu.“.

V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že „Z odôvodnenia napadnutého

uznesenia vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu,

že súdny exekútor je zaujatý voči sťažovateľovi – obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,

s. r. o. Sťažovateľ tvrdí, že ak by aj určité úvahy boli obsahom odôvodnia uznesenia, nie je

možné na nich prihliadať ako na také, ktoré majú vyvolať právne účinky vylúčenia súdneho

exekútora z výkonu exekúcie. Právna úprava výberu exekútora neumožňuje exekučnému

súdu vylúčiť súdneho exekútora z vykonávania exekúcie pre pomer k oprávnenému!

Oprávnený si legálne vyberá exekútora (§ 38 a § 39 Exekučného poriadku), pričom nikdy

nejde o náhodný výber, ale výber založený na pomere oprávneného k exekútorovi, pretože

oprávnený je vedený pri výbere vnútornými úvahami o spoľahlivosti, dôvere a lojálnom

prístupe!“.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej uvádza, že „vzhľadom k skutočnosti, že

Exekučný poriadok nepripúšťa, aby sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu

Okresného súdu ... odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna

podmienka upravená ust. “.

Sťažovateľka namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu, pretože „Všeobecný súd svojím

rozhodnutím, ktoré bolo vydané v konaní vedenom bez dodržania zásad spravodlivého

súdneho procesu, obmedzil majetkové práva sťažovateľa takým spôsobom, ktorý je

nezlučiteľný s článkom č. 20 ods. 1 SR a článkom č. 1 Protokolu č. 1 Napadnutým

rozhodnutím všeobecného súdu došlo k reálnemu ohrozeniu majetku sťažovateľa

existujúceho v podobe pohľadávky a jej príslušenstva a taktiež došlo k zníženiu majetku

sťažovateľa o majetok vynaložený na výkon exekúcie zvoleným súdnym exekútorom.

Sťažovateľ mal teda v zmysle článku č. 20 ods. 1 SR a článku č. 1 Protokolu č. 1

majetok chránený Dohovorom o ktorý však nelegálnym postupom a rozhodnutím

všeobecného súdu bez akejkoľvek náhrady prišiel.“.

Sťažovateľka namieta aj porušenie čl. 14 dohovoru tvrdiac, že ,,aj keď výkon

a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní

pred všeobecným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne.

Sťažovateľ však bol, a to najmä vzhľadom k faktu, že všeobecný súd rozhodoval o jeho

práve na výkon súdneho rozhodnutia zvoleným exekútorom a toto rozhodnutie výrazne

ovplyvnilo jeho právne postavenie, účastníkom konania rovnako ako povinný. Z okolností

daného prípade nemožno vyšpecifíkovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a

rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie so

sťažovateľom nemožno ospravedlniť jeho iným postavením (postavením oprávneného),

pretože takýto dôvod je priamo Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného

zaobchádzania.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jej

v petite sťažnosti označené práva, resp. označené články a dohovoru boli

napadnutým uznesením a postupom okresného súdu predchádzajúcim jeho vydaniu

porušené, a zároveň navrhuje, aby bolo napadnuté uznesenie okresného súdu zrušené.

Sťažovateľka sa napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia

a úhrady trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd v úvode konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky bolo potrebné odmietnuť

pre jej neprípustnosť.

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka už raz podala identickú

sťažnosť, ako je prerokúvaná sťažnosť, ktorú ústavný súd skôr zaregistroval pod sp. zn.

. Ústavný súd o tejto predchádzajúcej identickej sťažnosti sťažovateľky

rozhodol uznesením sp. zn. z 3. júla 2013, čo v okolnostiach prípadu tvorí

prekážku už rozhodnutej veci.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej už ústavný súd rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Vzhľadom na dôvody odmietnutia (zjavná neopodstatnenosť, pozn.) skoršej

identickej sťažnosti sťažovateľky nebolo možné prerokúvanú sťažnosť považovať

za žiadnych okolností za prípustnú, pretože nejde o výnimku podľa uvedeného ustanovenia.

Vychádzajúc z uvedeného bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25

ods. 2 z dôvodu neprípustnosti vyplývajúceho z

.

Ústavný súd v závere nad rámec svojho odôvodnenia dodáva, že aj v prípade, keď by

nebolo možné konštatovať nedostatok svojej právomoci, bolo by potrebné sťažnosť

sťažovateľky odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť, pretože o tomto právnom

probléme v porovnateľných veciach sťažovateľky ústavný súd už rozhodoval

a konštantne identifikoval uvedený dôvod odmietnutia obdobných sťažností sťažovateľky

(napr. sp. zn. , , , ,

, ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014