Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 141/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-57

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť I. D., zastúpenej

advokátom JUDr. Pavlom Malichom, Dunajská 25, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva podľa a

ods. 2 Listiny základných práva a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s

postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. ,

za účasti Okresného súdu Bratislava I, a takto

rozhodol:

1. Základné právo I. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a Listiny základných práv a slobôd a právo

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. I. D. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € (slovom sedemtisíc

eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť I. D. trovy konania v sume

501,60 € (slovom päťstojeden eur a šesťdesiat centov) na účet jej právneho zástupcu

JUDr. Pavla Malicha, Dunajská 25, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. decembra

2013 telefaxom a 17. decembra 2013 písomne doručená sťažnosť I. D., (ďalej len

„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“ alebo „navrhovateľ“), zastúpenej advokátom

JUDr. Pavlom Malichom, Dunajská 25, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej

základného práva podľa (ďalej len „“)

a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práva a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

v spojení s postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka sa v procesnom

postavení navrhovateľky v napadnutom konaní domáha určenia neplatnosti právneho úkonu

(darovacej zmluvy) a určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Sťažovateľka v sťažnosti

predovšetkým uvádza:

«... Okresný súd Bratislava I začal na základe žaloby podanej dňa 16. 02. 1994

konanie pod sp. zn. , v ktorom bolo rozhodnuté vo veci samej až dňa

06. 09. 2006 rozsudkom pod sp. zn. -270. Voči rozsudku Okresného súdu

Bratislava I podal navrhovateľ odvolanie v celom rozsahu, o ktorom rozhodol Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „Krajský súd“) v rozsudku zo dňa 13. 05. 2010, sp. zn.

-346. Krajský súd síce rozsudok prvostupňového súdu potvrdil v celom

rozsahu, avšak pripustil proti rozhodnutiu možnosť dovolania pre otázku zásadného

právneho významu, na základe čoho aj podal navrhovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) v uznesení zo dňa 25. 04. 2012

vydanom pod sp. zn. . Najvyšší súd týmto zrušil rozsudok Krajského súdu

a vec mu vrátil na ďalšie konanie, čo sa zdôvodnilo potrebou podrobnejšieho odôvodnenia

rozhodnutie a zaoberať sa konkrétnymi okolnosťami danej veci namietanými

navrhovateľom. Následne Krajský súd v uznesení zo dňu 26. 04. 2013, sp. zn.

-433, zrušil pôvodný rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa

06. 09. 2006, sp. zn. -270 a vec vrátil tomuto súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. V súčasnosti je teda predmetná vec opätovne vedená na Okresnom súde Bratislava

I pod sp. zn. ...

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že Okresný súd Bratislava I rozhodol

o žalobe podanej dňa 16. 02. 1994 až dňa 06. 09. 2006, t. j. po viac ako 12 rokoch

od začatia súdneho konania. Následne Krajský súd vydal konečné rozhodnutie o odvolaní

až dňa 13. 05. 2010, t. j. po takmer 4 rokoch od začatia odvolacieho konania. Následne

Najvyšší súd dňa 25. 04. 2012 a po ňom Krajský súd dňa 26. 04. 2013 zrušili všetky

predchádzajúce rozhodnutia vo veci vydané súdmi prvej i druhej inštancie, pričom po viac

ako 7 rokoch od vydania prvostupňového rozhodnutia je vec znova vedená na Okresnom

súde Bratislava I. Je nespochybniteľné, že konanie začaté na návrh sťažovateľky trvá

doteraz už viac ako 19 rokov, pričom je zjavné, vzhľadom na súčasný stav veci, že vec

nebude môcť byť právoplatne skončená v dohľadnej dobe.

Sťažovateľ bol teda odkázaný po viac ako 19 rokoch konania na súdoch všetkých

inštancií, opäť začať konanie pred Okresným súdom Bratislava I ako prvostupňovým

súdom. Dovoľujeme si upozorniť, že pôvodné konanie vedené zo strany tohto súdu trvalo

viac ako 12 rokov, pričom sťažovateľ podával sám, resp. prostredníctvom svojho právneho

zástupca viacero sťažností, či iných podaní týkajúcich sa prieťahov tohto súdu v danom

konaní...

Podľa názoru sťažovateľa napadnutý postup Okresného súdu Bratislava I

v nadväznosti na predchádzajúci postup Krajského súdu odporuje SR,

čl. 38 ods. 2 Listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru z dôvodu, že:

a) Od postúpenia príslušného spisu vo veci z Krajského súdu späť na Okresný súd

Bratislava I, ku ktorému došlo dna 05. 06. 2013, Okresný súd Bratislava I nevykonal žiadny

procesný úkon vo veci, pričom podľa judikatúry Najvyššieho súdu i Ústavného súdu SR

(napr. ) možno za prieťah v konaní zapríčinený postupom všeobecného súdu

považovať situáciu, kedy nebol zo strany konajúceho súdu vykonaný žiaden úkon po dobu

dlhšiu ako 6 mesiacov.

b) Doterajšia celková dĺžka súdneho konania (19 rokov) predstavuje nepochybne

porušenie práva sťažovateľa na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,

pričom v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa za prieťahy v konaní

považuje dĺžka konania prevyšujúca 6 rokov. Uvedené dokladá aj ustálená rozhodovacia

prax Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý už v rozhodnutí Bako proti Slovenskej

republike zo dňa 15. 03. 2005, sp. zn. 60227/00, konštatoval, že správny prístup pri

hodnotení prieťahov v súdnom konaní spočíva v posúdení celkovej dĺžky konania...

Sťažovateľ v rámci konania na prvostupňovom aj odvolacom súde namietal viackrát

porušenie svojho práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zo strany tak

Okresného súdu Bratislava I, ako aj Krajského súdu počas celého doterajšieho priebehu

konania. Sťažovať predovšetkým podal na Krajský súd sťažnosť na porušenie práva

sťažovateľa na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle ust. § 62 ods. 1

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“), a to v konaní vedenom Krajským súdom

pod sp. zn. . Táto sťažnosť bola vyhodnotená súdom dna 29. 01. 2013 ako

dôvodná a na jej základe prijal Krajský súd aj spomenuté rozhodnutie vo veci zo dňa

26. 04. 2013. Napriek viacerým podaniam sťažovateľa, ktoré smerovali voči prieťahom

v konaní zo strany Okresného súdu Bratislava I, ako aj voči prieťahom zo strany

nadriadených súdov, Okresný súd Bratislava I pokračuje v prieťahoch aj počas súčasného

konania vedeného pod sp. zn. .

V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ podal dňa 30. 10. 2012

sťažnosť aj na Okresný súd Bratislava I v zmysle ust. § 62 ods. 1 zákona o súdoch voči

prieťahom v konaní vedenom pod sp. zn. , pričom na túto sťažnosť odpovedala

predsedníčka Okresného súdu Bratislava I v liste zo dňa 13. 11. 2013 (ďalej len

„Odpoveď“), pričom uviedla, že zákonný sudca vytýčil termín pojednávania vo veci

na 29. 01. 2014. V tejto súvislosti by však sťažovateľ chcel upozorniť, že okrem odpovede

mu bol nezávisle doručený aj prípis Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12. 11. 2013, kde

sa v rozpore s Odpoveďou oznamuje sťažovateľovi, že zákonný sudca vytýčil termín

pojednávania na 13. 03. 2014. Sťažovateľ je teda v súčasnosti v neistote ohľadom toho, či

bola jeho sťažnosť vybavená kladne alebo nie. Sťažovateľovi navyše do dnešného dňa

nebolo doručené oficiálne predvolanie na pojednávanie v ani jednom z uvedených termínov.

... Okresný súd Bratislava I... uviedol v rámci Odpovede vo vzťahu k sťažnosti

podanej sťažovateľom, že podľa vyjadrenia zákonného sudcu v prejednávanej veci

vzhľadom na predmet konania holo potrebné vykonať rozsiahle dokazovanie, ktoré bolo

časovo náročné. V Odpovedi sa zároveň uvádza, že súd si vyžiadal spis Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. . S týmito tvrdeniami nemôže sťažovateľ súhlasiť, nakoľko

vo veci už prebehlo rozsiahle dokazovanie pred vydaním rozsudku Okresného súdu

Bratislava 1 zo dňa 06. 09. 2006, sp. zn. -270, pričom ani Krajský súd ani

Najvyšší súd nestanovili vo svojich rozhodnutiach prvostupňovému súdu povinnosť doplniť

dokazovanie. Vo vzťahu k pripojeniu spisu Okresného súdu Bratislava I pod sp. zn.

by sme chceli uviesť, že tento spis žiadal pripojiť sťažovateľ od začiatku

konania, pričom podľa jeho vedomostí bol daný spis pripojený už v konaní na Krajskom

súde i Najvyššom súde. Sťažovateľ teda nemá vedomosť o tom, že by tento spis bolo

potrebné osobitne vyžiadať, ako údajne uvádzal zákonný sudca. Okresný súd Bratislava I

teda v rámci doterajšieho prešetrenia sťažnosti neposkytol ústavne konformné vysvetlenie,

či v konaní došlo k prieťahom v konaní.

Záverom by sme chceli poukázať, že tak Okresný súd Bratislava I, ako aj Krajský

súd svojou nečinnosťou zasahujú do práva sťažovateľa garantovaného v čl. 20 ods. 1

, Listiny základných práv a slobôd a

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

V dôsledku prieťahov v konaní je znemožnené sťažovateľovi, aby o nehnuteľnosti (rodinnom

dome), ktorá je predmetom konania na Okresnom súde Bratislava I, a predtým na Krajskom

súde, prebehlo dedičské konanie, ktorého by bol sťažovateľ účastníkom, a teda dochádza

pre prieťahy v konaní k poškodzovaniu jeho vlastníckeho práva zo strany príslušných súdov.

Sťažovateľovi je v dôsledku prieťahov v konaní dlhodobo odopieraný prístup k jeho

majetku. Na základe vyššie uvedených skutočnosti požaduje sťažovateľ primerané finančné

zadosťučinenie, nakoľko právna neistota, v ktorej sa pre prieťahy dlhodobo nachádza, mu

spôsobila nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo na súdnu ochranu, spravodlivý proces a prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov I. D... garantované v ,

ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s , prieťahmi

zo strany Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené bolo.

Okresnému súdu Bratislava I sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.

ďalej konal bez zbytočných prieťahov a vydal rozhodnutie vo veci samej.

I. D. ako sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR

do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Bratislava I je povinný nahradiť I. D. ako sťažovateľovi trovy konania

vo výške 331,16 EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd uznesením č. k. -24 zo 7. marca 2014 sťažnosť

sťažovateľky prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval

predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti a zároveň oznámila ústavnému

súdu, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Predsedníčka okresného súdu sa na základe predchádzajúcej výzvy ústavného súdu

vyjadrila k sťažnosti v prípise sp. zn. Spr 3216/2014 (doručenom ústavnému súdu 27. mája

2014), v ktorom po prehľade procesných úkonov uskutočnených v napadnutom konaní

okrem iného uviedla:

„K veci samej uvádzam, že sa jedná o vec po faktickej i právnej stránke zložitú,

v konaní bolo potrebné vykonať rozsiahle znalecké dokazovanie, a to výsluchmi viacerých

svedkov (pre zabezpečenie účasti ktorých musel súd opakovanie odročovať pojednávania),

nariadením znaleckého dokazovania, oboznámením sa s obsahom viacerých súdnych spisov

(17 Nc76/92, , IRI 524/1992, ), na pripojenie ktorých bolo potrebné čakať.

V predmetnej veci už zároveň tunajší súd meritórne rozhodol rozsudkom zo dňa

6. 9. 2006 sp. zn.: a toto rozhodnutie bolo potvrdené i rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č. kon.: -346 s tým, že odvolací súd pripustil vo veci

dovolanie pre otázku zásadného právneho významu.

Zároveň v obdobiach od 3. 2. 2000 do 20. 3. 2000, od 4. 12. 2000 do 7. 2. 2001,

od 10. 9. 2003 do 14. 1. 2004, 30. 3. 2005 do 28. 9. 2005, od 13. 12. 2006 do 11. 8. 2010,

od 25. 11. 2010 do 29. 5. 2012 a od 28. 6. 2012 do 6. 9. 2006 sa súdny spis nachádzal

v dispozícii Krajského súdu v Bratislave ako i Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Mám za to, že na celkovú dĺžku súdneho konania malo o. i. vplyv i to, že samotní

účastníci sa nezúčastňovali vytýčených termínov pojednávaní, zároveň opakovane

realizovali svoje procesné práva a v priebehu celého prvostupňového konania navrhovali

doplniť dokazovanie.

V prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky dospeje k záveru, že právo

sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov bolo porušené, dovoľujem si

požiadať Ústavný súd Slovenskej republiky, aby pri rozhodovaní o priazní finančného

zadosťučinenia vzal do úvahy vyššie uvedené objektívne dôvody, ktoré mali za následok, že

predmetné konanie nebolo doposiaľ právoplatne skončené a sťažovateľke aby uplatnený

nárok na finančné zadosťučinenie nepriznal v plnej výške.“ Predsedníčka okresného súdu

ústavnému súdu zároveň oznámila, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci.

Označené vyjadrenie okresného súdu ústavný súd zaslal na vedomie a prípadné

zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril,

či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľky konalo ústne pojednávanie. Právny zástupca

sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu, ktoré bolo ústavnému

súdu doručené 2. júla 2014, predovšetkým uviedol:

„Zo Sťažnosti, ako aj z Vyjadrenia, nepochybne vyplýva, že Okresný súd Bratislava I

rozhodol o Žalobe podanej dňa 16. 02. 1994 až dňa 06. 09. 2006, t. j. po viac ako 12 rokoch

od začatia súdneho konania. Zo strany zákonného sudcu však neboli v reakcii na Sťažnosť

priznané prieťahy ani v pôvodnom prvostupňovom konaní. Už v samotnom Vyjadrení si

však tvrdenia zákonného sudcu navzájom odporujú. K tomuto by sme v prvom rade chceli

uviesť, že sám zákonný sudca uvádza, že Návrh bol doručený Okresnému súdu Bratislava I

už dňa 16. 02. 1994, ale prvý úkon suda bol v skutočnosti týmto súdom vykonaný až 12. 04.

1994. Počas prvých troch rokov konania na prvostupňovom súde teda, ako vyplýva aj

z Vyjadrenia, došlo iba k podaniu viacerých žiadostí sťažovateľa na pokračovanie v konaní,

na základe ktorých bol vykonaný dopyt súdu zo dňa 12. 04. 1994 ako prvý úkon súdu.

Odhliadnuc od týchto očividných prieťahov v konaní, zo strany súdu došlo k vytýčeniu

prvého termínu pojednávania až na deň 17. 02. 1997, teda viac ako tri roky od podania

žaloby.

V druhom rade by sme chceli uviesť, že v roku 1997 došlo aj k viacerým podaniam

účastníkov konania, týkajúcich sa návrhov na doplnenie dokazovania (podané dňa

12. 01. 1997 a 10. 03. 1998). O týchto návrhoch pritom Okresný súd Bratislava I rozhodol

až dňa 22. 09. 1999, keď nariadil zákonný sudca znalecké dokazovanie Súd teda pristúpil

k tomuto základnému dôkaznému prostriedku až po piatich rokoch po podaní Návrhu.

Aj v nasledovnom období dochádzalo v konaní o Návrhu k prieťahom, resp.

zdržaniam, ktoré poškodzovali sťažovateľa. Treba spomenúť, že po vznesení námietky

odporcu v 1. rade proti osobe súdneho znalca i osobe sudcu, sa táto riešila takmer celé dva

roky na súdoch viacerých stupňov (od 19. 10. 1999 do 20. 04. 2002). Obdobne v prípade,

keď sťažovateľ žiadal Okresný súd Bratislava I o doplnenie návrhu a jeho rozšírenie

o nových účastníkov konania v podaní dňa 09. 11. 2001, zákonný sudca vydal o tomto

návrhu sťažovateľa rozhodnutie až dňa 07. 01. 2003, pričom toto rozhodnutie následne

dňa 14. 01. 2004 zrušil Krajský súd. Konečné rozhodnutie vydal teda súd v danej pomerne

jednoduchej procesnej záležitosti až po takmer dva a pol roku konania. Záverom by sme

chceli upozorniť Ústavný súd, že zákonný sudca mal počas obdobia od 09. 11. 2001

do 07. 01. 2003, vychádzajúc z údajov vo Vyjadrení, zabezpečovať pripojenie spisu

bývalého Obvodného súdu Bratislava I so sp. zn. k hlavnému súdnemu spisu.

Štandardný administratívny úkon v prípade sťažovateľa trval Okresnému súdu takmer šesť

mesiacov, čo jednoznačne predpokladá prítomnosť prieťahov v súdnom konaní.

Za najdôležitejšiu skutočnosť pre konštatovanie prieťahov v konaní o Návrhu však

považujeme to, že Okresný súd Bratislava I nevytýčil, podľa vlastných tvrdení na základe

Vyjadrenia, od podania Návrhu až do začiatku roku 2004 iba dve pojednávania, ktoré sa

z viacerých dôvodov neuskutočnili. Osobitne by sme chceli zdôrazniť, že od prvého

vytýčeného pojednávania vo veci dňa 17. 02. 1997, ktorého sa nemohol sťažovateľ zúčastniť

zo zdravotných dôvodov, bol Okresným súdom Bratislava I určený riadne ďalší termín

pojednávania až na deň 21. 01. 2004. Je teda zrejmé, že takýto pomalý postup

prvostupňového súdu nemožno nazvať inak, ako prieťahmi v konaní na škodu účastníka.“

Právny zástupca sťažovateľky súčasne ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom

pojednávaní vo veci.

Dňa 22. júla 2014 bolo ústavnému súdu doručené ďalšie podanie právneho zástupcu

sťažovateľky, v ktorom doplnil svoje pôvodné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu,

pričom zároveň spresnil petit v časti týkajúcej sa úhrady trov konania; sťažovateľka sa

domáha úhrady trov konania v celkovej sume 501,61 € za tri úkony právnej služby.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel

k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súvisiaceho súdneho spisu okresného súdu sp. zn.

ústavný súd zistil tieto skutočnosti o doterajšom priebehu napadnutého

konania:

Sťažovateľka (navrhovateľka, pozn.) doručila 22. februára 1994 Obvodného súdu

Bratislava I (v súčasnosti okresný súd) návrh na vyslovenie neplatnosti darovacej zmluvy

uzavretej medzi jej matkou (ďalej len „darkyňa“) a odporcami v 1. a 2. rade proti odporcovi

v 1. rade a odporkyni v 2. rade (ďalej len „návrh“).

Okresný súd 4. marca 1994 vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 11. apríla 1994 sa k návrhu vyjadril zákonný zástupca odporkyne v 2. rade a 6. mája

1994 odporca v 1. rade. Okresný súd doručil sťažovateľke 17. novembra 1994 vyjadrenia

odporcov a nariadil pojednávanie na 5. december 1994.

Pojednávanie uskutočnené 5. decembra 1994 bolo odročené na 13. február 1995 na

účely predvolania svedkov. Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 13. februára 1995, bolo

odročené na 13. marec 1995 na účely opätovného predvolania svedkýň a zadováženia

potrebnej zdravotnej dokumentácie.

Dňa 14. februára 1995 si okresný súd od Nemocnice s poliklinikou Ministerstva

vnútra Slovenskej republiky v Bratislave vyžiadal zdravotnú dokumentáciu.

Dňa 13. marca 1995 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na účely

zistenia zdravotného stavu svedkyne a jej možnosti zúčastniť sa pojednávania. Dňa 7. apríla

1995 právny zástupca odporcu v 1. rade oznámil zákonnej sudkyni, že predvolaná svedkyňa

je stále práceneschopná a nebude môcť byť prítomná na pojednávaní, a preto navrhol

prerušiť konanie do konca júla 1995.

Dňa 19. októbra 1995 právny zástupca sťažovateľky požiadal okresný súd o zistenie,

kedy možno predpokladať výsluch svedkyne, na základe čoho zákonná sudkyňa 25. októbra

1995 urobila dopyt týkajúci sa zdravotného stavu svedkyne na jej ošetrujúceho lekára.

Dňa 16. apríla 1996 okresný súd požiadal sťažovateľku o poskytnutie súčinnosti, táto

reagovala v zmysle výzvy podaním doručeným okresnému súdu 8. júla 1996.

Sťažovateľka doručila okresnému súdu 27. januára 1997 návrh na vykonanie

dôkazov. Dňa 17. februára 1997 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu

neprítomnosti účastníkov konania.

Uznesením č. k. -50 z 22. septembra 1999 okresný súd nariadil znalcom

R. K. (ďalej len „znalec“) znalecké dokazovanie z odboru zdravotníctva, odvetvia

rádiodiagnostiky a rádioterapie.

Dňa 19. októbra 1999 doručil odporca v 1. rade okresnému súdu námietky proti

osobe znalca, zároveň namietal všetkých sudcov okresného súdu z dôvodu ich vzťahu

k sťažovateľke a žiadal, aby vec bola pridelená inému okresnému súdu.

Dňa 3. novembra 1999 sa k vzneseným námietkam zaujatosti vyjadrila sťažovateľka

a 18. novembra 1999 sa k námietkam zaujatosti vyjadrili sudcovia okresného súdu.

Následne okresný súd predložil 1. februára 2000 Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) spis na rozhodnutie o námietkach zaujatosti sudcov okresného súdu. Krajský

súd rozhodol, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z rozhodovania a konania vo veci

vedenej okresným súdom pod sp. zn. , a vrátil mu spis 20. marca 2000.

Dňa 11. júla 2000 zákonná sudkyňa okresného súdu vyzvala odporcu v 2. rade, aby

špecifikoval svoje podanie, v ktorom namietal osobu znalca z 19. októbra 1999.

Dňa 3. augusta 2000 bol spis zapožičaný krajskému súdu, ktorý ho vrátil 27. októbra

2000.

Okresný súd 10. novembra 2000 opätovne vyzval odporcu v 2. rade, aby sa vyjadril

k podaniu, v ktorom namietal osobu znalca z 19. októbra 1999. Dňa 8. decembra 2000 bolo

okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu v 2. rade k námietke proti osobe znalca.

Od 4. decembra 2000 do 7. februára 2001 bol spis vzťahujúci sa na napadnuté

konanie na krajskom súde na účely kontroly.

Dňa 20. apríla 2001 zákonná sudkyňa vydala pokyn na zaslanie spisu znalcovi na

vypracovanie znaleckého posudku.

Dňa 7. augusta 2001 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok vypracovaný

M. H., súdnym znalcom z odboru psychiatrie. Dňa 6. augusta 2001 bol okresnému súdu

doručený znalecký posudok znalca z odboru zdravotníctva, odvetvia rádiodiagnostiky

a rádioterapie.

Dňa 11. októbra 2001 okresný súd nariadil pojednávanie na 7. november 2001.

Dňa 5. novembra 2001 sťažovateľka doručila okresnému súdu námietky proti

znaleckému posudku, ktorými žiadala vykonať dokazovanie znalcom z odboru

zdravotníctva, odvetvia psychiatrie na účely zistenia, či darkyňa v čase spísania darovacej

zmluvy trpela takou duševnou poruchou, ktorá by ju robila na tento úkon neschopnou,

a zároveň doručila návrh na vstup ďalších účastníkov do konania na strane odporcov.

Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 7. novembra 2001, bolo odročené na neurčito

na účely rozhodnutia o návrhu sťažovateľky na vstup ďalších účastníkov na strane odporcov

a na účely pripojenia spisov okresného súdu sp. zn. , sp. zn. a Mestského

súdu Bratislava sp. zn. , ktorých pripojenie navrhla sťažovateľka.

Dňa 8. novembra 2001 okresný súd požiadal archív krajského súdu o zapožičanie

spisu vedeného Mestským súdom Bratislava pod sp. zn. .

Dňa 9. novembra 2001 sťažovateľka opätovne doručila okresnému súdu podanie,

v ktorom žiadala o vstup ďalších účastníkov na strane odporcov, k tomuto návrhu sa

v rovnaký deň vyjadril odporca v 2. rade.

Dňa 2. septembra 2002 sťažovateľka podala návrh na zabezpečenie dôkazu

vzhľadom na skutočnosť, že odporkyňa v 2. rade sa dlhodobo zdržuje v zahraničí a v období

do 25. septembra 2002 sa bude nachádzať v Bratislave, pričom požiadala o zabezpečenie

výsluchu a opätovne požiadala okresný súd, aby rozhodol o jej návrhu na vstup ďalších

účastníkov na strane odporcov.

Dňa 11. septembra 2002 sťažovateľka opätovne navrhla vypočutie odporkyne

v 2. rade; na základe jej návrhu okresný súd uskutočnil výsluch odporkyne v 2. rade

18. septembra 2002.

Dňa 4. októbra 2002 sťažovateľka navrhla vypočutie svedkýň a 17. decembra 2002

opätovne vyzvala okresný súd na rozhodnutie o účastníctve na strane odporcov.

Okresný súd 7. januára 2003 návrh na vstup ďalších účastníkov na strane odporcov

uznesením č. k. -128 (ďalej len „uznesenie o zamietnutí vstupu ďalších

účastníkov na strane odporcov“) zamietol; proti označenému uzneseniu sťažovateľka podala

17. apríla 2003 okresnému súdu odvolanie, ktoré bolo 25. mája 2003 doručované odporcom.

Dňa 30. júla 2003 právny zástupca odporcov okresnému súdu doručil vyjadrenia

k odvolaniu sťažovateľky proti uzneseniu o zamietnutí vstupu ďalších účastníkov na strane

odporcov.

Dňa 10. septembra 2003 bol spis predložený na rozhodnutie o podanom odvolaní

krajskému súdu, ktorý uznesením č. k. -143 z 30. októbra 2003 zrušil

uznesenie okresného súdu o zamietnutí vstupu ďalších účastníkov na strane odporcov; spis

bol vrátený okresnému súdu 14. januára 2004.

Uznesením sp. zn. zo 4. februára 2004 okresný súd rozhodol o vstupe

odporkýň v 3. a 4. rade do konania.

Sťažovateľka doručila okresnému súdu 22. februára 2004 návrh na rozšírenie

(zmenu) petitu.

Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 21. apríla 2004, bolo odročené na 2. jún 2004

na účely vypočutia ďalších svedkov a znalcov, ktorí vypracovali znalecké posudky.

Dňa 20. apríla 2004 sťažovateľka doručila okresnému súdu vyjadrenie, ku ktorému

sa odporca v 1. rade vyjadril svojím podaním z 31. mája 2004.

Dňa 22. apríla 2004 okresný súd požiadal archív krajského súdu o pripojenie spisu

bývalého Mestského súdu Bratislava sp. zn. a bývalého Okresného súdu

Bratislava-mesto sp. zn. . Archív krajského súdu okresnému súdu oznámil, že

spis bývalého Okresného súdu Bratislava-mesto sp. zn. sa v archíve nenachádza.

Dňa 2. júna 2004 sa uskutočnilo pojednávanie vo veci, ktoré bolo odročené

na 21. jún 2004 na účely predvolania ďalšieho svedka a zaslania zdravotnej dokumentácie.

Pojednávanie nariadené na 21. jún 2004 sa neuskutočnilo z dôvodu oznámenia, že

v budove, v ktorej sídli okresný súd, sa nachádza výbušnina.

Uznesením č. k. -202 zo 6. augusta 2004 (ďalej len „uznesenie o priznaní

odmeny znalcovi“) okresný súd priznal znalcovi odmenu za vypracovanie znaleckého

posudku. Dňa 30. decembra 2004 sťažovateľka doručila okresnému súdu odvolanie proti

uzneseniu o priznaní odmeny znalcovi a zároveň urgovala okresný súd o nariadenie

pojednávania.

Okresný súd doručoval 3. februára 2005 odvolanie sťažovateľky odporcom

na zaujatie stanoviska a 30. marca 2005 predložil krajskému súdu spis na rozhodnutie

o opravnom prostriedku. Krajský súd uznesením č. k. -216 z 31. augusta 2005

uznesenie o priznaní odmeny znalcovi zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Dňa 2. novembra 2005 okresný súd nariadil pojednávanie na 12. december 2005

a zároveň vyzval súdneho znalca, aby v intenciách odôvodnenia uznesenia krajského súdu

č. k. -216 z 31. augusta 2005 opätovne predložil vyúčtovanie odmeny a náhrady

výdavkov spojených s vypracovaním znaleckého posudku.

Pojednávanie nariadené na 12. december 2012 bolo odročené na účely opätovného

predvolania svedka a jeho výsluchu, ako aj opätovného vyžiadania si zdravotníckej

dokumentácie. Dňa 13. decembra 2005 okresný súd opätovne vyžiadal zdravotnú

dokumentáciu Nemocnice s poliklinikou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

a zároveň nariadil pojednávanie na 29. marec 2006, na ktoré predvolal svedkov.

Okresný súd uznesením č. k. -235 z 26. januára 2006 priznal znalcovi

znalečné.

Dňa 29. marca 2006 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 14. jún

2006.

Dňa 6. apríla 2006 okresný súd požiadal Psychiatrickú kliniku Fakultnej nemocnice

v Bratislave o vyjadrenie.

Dňa 5. mája 2006 právna zástupkyňa odporcov doručila okresnému súdu vyjadrenie,

v ktorom žiadala o zmenu, resp. opravu zápisnice z pojednávania, ktoré sa uskutočnilo

29. marca 2006, a doplnenie prednesov odporcov.

Dňa 13. júna 2006 sťažovateľka doručila okresnému súdu návrh na doplnenie

dokazovania.

Pojednávanie uskutočnené 14. júna 2006 bolo odročené na 6. september 2006

na účely špecifikácie podania, ktoré urobila sťažovateľka 13. júna 2006, a rozhodnutia

okresného súdu o doplnení dokazovania a o úprave petitu.

Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 6. septembra 2006, okresný súd rozhodol

o zmene (rozšírení) petitu (návrh bol rozšírený o určenie, že darkyňa bola ku dňu smrti

vlastníčkou nehnuteľnosti bližšie špecifikovanej v návrhu), zároveň zamietol návrhy

na dokazovanie prednesené sťažovateľkou a vyhlásil rozsudok, ktorým návrh sťažovateľky

zamietol.

Na žiadosť zákonnej sudkyne bola rozhodnutím predsedu okresného súdu predĺžená

lehota na vyhotovenie rozsudku do 30. novembra 2006. Sťažovateľka podala proti rozsudku

okresného súdu zo 6. septembra 2006 odvolanie 1. decembra 2006, spis bol následne

predložený na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľky krajskému súdu 13. decembra 2006.

Dňa 8. apríla 2010 krajský súd nariadil pojednávanie na 13. máj 2010, na ktorom bol

vyhlásený rozsudok, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu zo 6. septembra 2006.

Spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie bol okresnému súdu vrátený 11. augusta 2010 na

zabezpečenie doručovania rozhodnutia.

Sťažovateľka doručila okresnému súdu 16. septembra 2010 dovolanie proti rozsudku

krajského súdu č. k. -346 z 13. mája 2010. Dňa 11. októbra 2010 okresný súd

vyzval odporcov, aby sa vyjadrili k sťažovateľkou podanému dovolaniu, a sťažovateľku

vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za podané dovolanie. Dňa 3. novembra 2010 bolo

okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu v 1. rade, následne okresný súd 23. novembra

2010 predložil spis Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

na rozhodnutie o dovolaní.

Dňa 26. augusta 2011 bolo najvyššiemu súdu doručené vyjadrenie právneho zástupcu

odporkyne v 2. rade k dovolaniu sťažovateľky. Najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 25. apríla 2012 rozsudok krajského súdu z 13. mája 2010 zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie, spis bol vrátený okresnému súdu 29. mája 2012 na doručenie

rozhodnutia najvyššieho súdu.

Dňa 28. júna 2012 bol spis predložený krajskému súdu na účely opätovného

rozhodnutia. Dňa 27. augusta 2012 bolo krajskému súdu doručené vyjadrenie odporkyne

v 2. rade k odvolaniu sťažovateľky.

Krajský súd uznesením č. k. -433 z 26. apríla 2013 zrušil rozsudok

okresného súdu sp. zn. zo 6. septembra 2006 a vrátil vec okresnému súdu

na ďalšie konanie. Spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie bol vrátený okresnému súdu

na rozhodnutie vo veci samej 24. mája 2013.

Dňa 11. decembra 2013 okresný súd nariadil pojednávanie na 29. január 2014,

z ktorého sa sťažovateľka 23. januára 2014 ospravedlnila a zároveň oznámila okresnému

súdu, že trvá na konaní pojednávania v jej prítomnosti. V tejto súvislosti požiadala

o nariadenie pojednávania za jej účasti v máji 2014.

Pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo 29. januára 2014 bolo odročené na 11. jún 2014.

Pojednávanie nariadené na 11. jún 2014 bolo odročené z dôvodov neúčasti odporcov

v 2. a 3. rade, ako aj vyžiadania spisu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa (a listiny), podľa ktorého každý má právo, aby sa

jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1

dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného

dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, ,

).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach, v ktorých sťažovatelia namietajú

porušenie základného práva podľa (a podľa listiny),

vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej

sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním

veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu

právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom

predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným

rozhodnutím súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť vyplýva z (ďalej len „OSP“),

ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak,

aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z prvej vety , podľa ktorej

len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo

najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, a z , ak súd zistí, že existuje dôležitý

dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli

predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy bude konať nové

pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého

kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Vychádzajúc z predmetu napadnutého konania (rozhodovanie o neplatnosti

právneho úkonu a o určenie vlastníckeho práva), ústavný súd konštatuje, že z právneho

hľadiska ide o vec, ktorá patrí k štandardnej rozhodovacej agende okresných súdov.

Ústavný súd preto nepovažuje vec sťažovateľky za právne zložitú. Pokiaľ ide o skutkovú

zložitosť veci, ústavný súd (vychádzajúc z obsahu spisu a v zhode s argumentáciou

obsiahnutou vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu) akceptuje, že posudzovanú vec

možno označiť za zložitú, a to najmä z hľadiska potreby vykonať časovo náročné

dokazovanie (znalecké dokazovanie, výsluchy viacerých svedkov, pre zaistenie účasti

ktorých musel okresný súd opakovane odročovať pojednávania, potreba oboznámiť sa

s obsahom súvisiacich súdnych spisov). Ústavný súd však zároveň zdôrazňuje, že

zložitosťou veci sa nemôže ospravedlňovať stav, v akom sa nachádzalo napadnuté konanie

v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania je druhým

kritériom pri rozhodovaní o tom, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Vo vzťahu k tomuto kritériu ústavný súd v nadväznosti na obranu okresného súdu, podľa

ktorej sa „účastníci nezúčastňovali vytýčených termínov pojednávaní“, po oboznámení sa

s obsahom spisu konštatuje, že správanie sťažovateľky malo na celkovú dĺžku napadnutého

konania (viac ako 20 rokov, pozn.) zanedbateľný vplyv (sťažovateľka sa nezúčastnila

pojednávaní nariadených na 5. december 1994 a 17. február 1997 a z dôvodu svojej

dlhodobej práceneschopnosti požiadala o odročenie pojednávania nariadeného na 29. január

2014 na mesiac jún 2014).

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či

v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Podľa

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2

, ako aj práva podľa dohovoru môže dôjsť nielen neodôvodnenou

nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou,

teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty účastníkov

konania v primeranom čase (m. m. napr. , , ).

Vychádzajúc zo svojich zistení uvedených v časti II tohto nálezu, ústavný súd

konštatuje, že postup okresného súdu je v napadnutom konaní poznačený obdobiami

dlhodobejšej neodôvodnenej nečinnosti (napr. od októbra 1995 do septembra 1999).

Ústavný súd zároveň považuje za potrebné okresnému súdu vytknúť neprimerane dlhý čas

rozhodovania o procesných návrhoch sťažovateľky (napr. o jej návrhu na vstup ďalších

účastníkov do konania na strane odporcov z 5. novembra 2001 rozhodol až 7. januára 2003

a o jej návrhu na rozšírenie petitu z 22. februára 2004 až 6. septembra 2006). Podľa názoru

ústavného súdu bol postup okresného súdu počas doterajšieho priebehu napadnutého

konania poznamenaný tiež neefektívnosťou a nesústredenosťou. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje najmä na neprimerane dlhé obdobie zabezpečovania znaleckého

dokazovania alebo zrušenie viacerých (procesných) uznesení okresného súdu odvolacím

súdom.

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného a zdôrazňujúc, že z ústavného hľadiska je

neakceptovateľné, aby okresný súd o veci sťažovateľky právoplatne nerozhodol ani po

uplynutí 20 rokov od začatia súdneho konania, ústavný súd dospel k záveru, že

neodôvodnenou nečinnosťou a neefektívnym postupom okresného súdu došlo

v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva

sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto

rozhodnutia).

V súvislosti s bodom 1 výroku tohto nálezu ústavný súd považuje za potrebné uviesť,

že neopomenul, že sťažovateľka sa v petite domáhala vyslovenia porušenia svojich práv

podľa , listiny a dohovoru v spojení s . V tejto súvislosti ale

vychádzal zo svojej doterajšej ustálenej judikatúry, v rámci ktorej zdôrazňuje, že čl. 1 ods. 1

má charakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky

orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tento článok je vždy

implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní

základných práv alebo slobôd garantovaných , a preto ústavný súd v zásade

nepovažuje za potrebné (ani vo veci sťažovateľky) vyslovovať porušenie tohto článku

vo výrokovej časti nálezu (m. m. ).

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľka sa tiež domáha, aby ústavný súd okresnému súdu prikázal konať

v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Keďže v čase rozhodovania o sťažnosti

okresný súd vo veci samej po jej vrátení z krajského súdu (uznesenie sp. zn.

z 26. apríla 2013) nerozhodol, ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľky taktiež vyhovel

a prikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov (bod 2

výroku tohto nálezu).

IV.

V zmysle a ústavný súd

môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva alebo

slobody boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Keďže ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa a

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 10 000 €

z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, pričom poukazuje na absolútnu nečinnosť

okresného súdu, ako aj na ďalšie nedostatky v postupe okresného súdu a zdôrazňuje, že

právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádza, jej spôsobila nielen materiálnu, ale aj

nemateriálnu ujmu.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc z konkrétnych okolností posudzovanej veci, najmä doterajšej zjavne

neprimeranej dĺžky napadnutého konania, ktorá je z ústavného hľadiska neakceptovateľná,

ako aj povahy a dôvodov zbytočných prieťahov spôsobených okresným súdom, ústavný súd

považuje za primerané priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € (bod 3

výroku tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastupovania v konaní vedenom ústavným súdom

advokátom JUDr. Pavlom Malichom.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania za tri úkony právnej služby

vykonané jeho právnym zástupcom, z toho dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013

(príprava a prevzatie zastupovania, písomné podanie sťažnosti) a jeden úkon právnej služby

vykonaný v roku 2014 (písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti).

Pri rozhodovaní o úhrade trov konania ústavný súd vychádzal z priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2012, ktorá bola

781 € (za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2013), a z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2013, ktorá bola 804 €

(za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2014). Úhradu priznal podľa § 1 ods. 3,

§ 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (za 2 úkony vykonané

v roku 2013 po 130,17 € a za 1 úkon vykonaný v roku 2014 v sume 134 €), čo predstavuje

spolu s režijným paušálom (dvakrát po 7,81 € a jedenkrát 8,04 €) a zvýšením odmeny

o 20 % DPH (právny zástupca sťažovateľky je platcom DPH) celkovú odmenu

za poskytnuté právne služby sumu 501,60 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júla 2014