Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 402/2014
PDF · 198.3 KB
No categories available
II. ÚS 402/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)
a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti BioVita s. r. o., Opavská 26,
Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Čapkova 2, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Sžhuv/1,2,3,4/2013 z 30. októbra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti BioVita s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára
2014 prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť spoločnosti BioVita s. r. o.,
Opavská 26, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sžhuv/1,2,3,4/2013 z 30. októbra 2013
(ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že: «V konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej
Bystrici pod sp. zn. 23S 73/2012 sa sťažovateľ ako žalobca domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutí žalovaného – Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej
republiky... žiadajúc ich zrušenie a vrátenie na ďalšie konanie.
Uvedenými rozhodnutiami žalovaný ako odvolací orgán, rozhodnutím svojej
predsedníčky rozhodol potvrdzujúco vo veci rozkladov podaných proti prvostupňovým
rozhodnutiam žalovaného, ktorými žalovaný vyhlásil kombinovanú ochrannú známku
„Jamieson Natural Sources“ č. 185753, ochrannú známku „Jamieson“ (slovná v priloženej
úprave) č. 185754, slovnú ochrannú známku „JAMIESON“ č. 226398 a kombinovanú
ochrannú známku „Jamieson NATURAL SOURCES“ č. 226399 za neplatné.
Dôvodom prvostupňového rozhodnutia žalovaného bolo konštatovanie, že
navrhovateľ... preukázal naplnenie podmienok stanovených v§ 35 ods. 3 v nadväznosti
na § 7 písm. e) zákona o ochranných známkach na vyhlásenie napadnutých ochranných
známok za neplatné v plnom rozsahu, resp. že napadnuté ochranné známky nespĺňali
podmienky na zápis do registra, pretože napĺňali podmienku zápisnej výluky označenia
v zmysle ustanovenia§ 2 ods. 1 písm. k) zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach
v znení neskorších predpisov. ...
Krajský súd v Banskej Bystrici konajúci o žalobách sťažovateľa tieto po tom, čo
v záujme hospodárnosti konania uznesením spojil na spoločné konanie veci, ktoré u neho
začali na základe samostatných žalôb, tieto žaloby rozsudkom zo dňa 28. 11. 2012, č. k.
23S 73/2012 zamietol.
Proti uvedenému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší
súd SR sťažnosťou napadnutým rozsudkom zo dňa 30. 10. 2013, č. k. 6 Sžhuv/1,2,3,4/2013
tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. ...
Na základe skutkových zistení v danej veci aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo
preukázané, že navrhovateľ t. j. spoločnosť Jamieson Laboratories Ltd. je výrobcom
vitamínov a vyživovaných doplnkov od roku 1922... Zo skutkových zistení vyplývajúcich
z administratívneho spisu (dokladov predložených v správnom konaní) je zrejmé, že
pôvodný majiteľ (M. F.) mal o existencii navrhovateľa a jeho výrobkoch vedomosť už
z pobytu v Kanade, že navrhovateľ Jamieson Laboratories Ltd. dodával svoje tovary
na základe Zmluvy o obchodnom zastúpení z 27. júla 1992 spoločnosti EUROCAN
TRADING INTERNATIONAL resp. ANMAR GLOBAL ENTERPRISES INC (navrhovateľom
predložené faktúry z rokov 1998 a 1999), ktorá ich dodávala pôvodnému majiteľovi
napadnutých ochranných známok... ktorý ich následne dodával rôznym odberateľom
v rámci Slovenskej republiky...
Odvolací súd na základe skutkových zistení dospel k zhodnému záveru ako súd
prvého stupňa, že napriek tomu, že obchodný vzťah medzi navrhovateľom (Jamieson
laboratories Ltd. Kanada) a pôvodným majiteľom ochrannej známky (M. F.) nebol
bezprostredný, teda že medzi navrhovateľom a pôvodným vlastníkom ochrannej známky
nebola uzatvorená priamo zmluva o obchodnom vzťahu, je odôvodnené v danom prípade
konštatovať, že medzi navrhovateľom a pôvodným majiteľom existoval hospodársky vzťah,
na základe ktorého prepojenia pôvodný majiteľ ochrannej známky získal informácie
o ochrannej známke, ktorú využil, resp. zneužil v zmysle článku 6septies Parížskeho
dohovoru vo svoj prospech, resp. čl. 8 ods. 3 nariadenia Rady ES č. 207/2009. ...
V prejednávanej veci pritom konanie súdov, najmä výklad a aplikácia použitých
právnych predpisov napĺňa podľa názoru sťažovateľa znaky porušenia ústavnoprávnych
princípov.
Odvolací súd sa stotožnil a rozviedol názor súdu prvého stupňa (a správneho
orgánu), že pojem „neverného agenta“ v zmysle čl. 6septies Parížskeho dohovoru a § 7
písm. e/ zák. o ochranných známkach sa musí vzťahovať nielen na obchodného zástupcu
(ktorý pojem výslovne používa zákon), ale aj na iných obchodných partnerov - a to
odberateľov. Uvedený záver však bližšie neodôvodňuje, iba odvolací súd vo všeobecnej
rovine uvádza, že právnou úpravou ust. § 7 písm. e/ zák. o ochr. známkach zákonodarca
vyjadruje úmysel zabezpečiť vykonávanie obchodnej činnosti na základe obchodnej
spolupráce založenej na zásadách slušnosti, morálke a v neposlednom rade aj v dobrej
viere obchodných partnerov... S odkazom na skutočnosť, že pojem obchodný zástupca nie je
v zákone o ochranných známkach definovaný a na všeobecné obmedzenie pozitivistického
prístupu k aplikácii právnych predpisov, odvolací súd konštatuje, že správny orgán vyložil
pojem „obchodný zástupca“správne.
Súd však nezdôvodnil, ako tieto všeobecné zásady aplikoval na konkrétny prípad, čo
je aj z ústavnoprávneho hľadiska osobitne dôležité práve v prípadoch, ak sa súd odkláňa
od gramatického výkladu pojmu a jeho význam z nejakých dôvodov rozširuje. Tieto dôvody
súdy a ani správne orgány nešpecifikovali. ... Súd totiž pri aplikácii právnych predpisov
nesmie opomenúť, že hoci zákonodarca mal pri tvorbe právnych predpisov určité ciele, tieto
ciele sa rozhodol dosiahnuť spôsobom, ktorý do právnych predpisov vložil a presne
špecifikoval. Nie je vecou súdu a nenáleží to ani do jeho právomoci, aby v prípade, že podľa
jeho názoru je možné dosiahnuť sledovaný účel lepšie inak (napr. rozšírením zákonných
práv a povinností aj na iné subjekty), si prispôsoboval znenie právnych predpisov svojmu
názoru a tým svojvoľne menil vôľu zákonodarcu a nahrádzal jeho pôsobnosť. ...
V posudzovanom prípade však pôvodný majiteľ nebol ani v najmenšej miere povinný
hájiť záujmy zahraničného majiteľa, s ktorým nebol v žiadnom obchodnom a ani
korešpondenčnom kontakte.
V prejednávanej veci nebolo sporné, že medzi navrhovateľom (JAMIESON LABORA
TORIES LTD) a pôvodným majiteľom napadnutých ochranných známok (M. F.)
neexistovala bezprostredná väzba (bezprostredný obchodný alebo hospodársky vzťah) a ani
žiadna obchodná (explicitná alebo implicitná) dohoda alebo zmluva. ... To znamená, že
postavenie pôvodného majiteľa napadnutých ochranných známok je treba vyhodnotiť ako
postavenie nezávislého sub-distribútora.
V neposlednom rade treba zdôrazniť, že ani správne orgány ani oba súdy neuviedli
aké kritériá alebo okolnosti je potrebné skúmať a splniť, aby bol subjekt v pozícií sub-
distribútora považovaný za agenta alebo zástupcu zahraničného majiteľa ochrannej známky
v zmysle čl. 6septies Parížskeho dohovoru. Sťažnosťou napadnuté rozhodnutie je preto
v tejto časti nedostatočné a nepresvedčivé, neumožňujúce adresátom rozhodnutia ale
ani iným subjektom predvídať budúce rozhodnutia, a teda nepreskúmateľné. ...
Na základe dôvodov uvedených vyššie je sťažovateľ toho názoru, že v posudzovanom
prípade nebola splnená nevyhnutná podmienka existencie obchodného vzťahu medzi
pôvodným majiteľom a navrhovateľom (pribratý účastník), ktorý by odôvodňoval posúdenie
pozície pôvodného majiteľa ako zástupcu alebo agenta navrhovateľa v zmysle čl. 6septies
Parížskeho dohovoru. ...
Sťažovateľ musí taktiež namietať, že súdy sa vôbec nevysporiadali so žalobnou
námietkou sťažovateľa týkajúcou sa nesprávneho postupu žalovaného, v ktorom žalovaný
ako správny orgán v sporovom konaní vyhľadal a doplnil dôkazy v prospech navrhovateľa.
Žalovaný v napadnutom druhostupňovom rozhodnutí priamo nabáda, že existencia
zahraničnej ochrannej známky sa dá overiť v databáze zahraničného známkového úradu
dostupnej na internete, tak žalovaný priamo vyhľadáva dôkazy o existencii určitej
skutočnosti nad rámec dôkazov predložených navrhovateľom (ako sporovou stranou), čo je
neprípustné vzhľadom na dikciu § 52 ods. 3 zákona o ochranných známkach. ...
Navrhovateľ správneho konania časť dôkazov priradil výlučne iba k niektorým
uplatneným dôvodom (odlišným od dôvodov „zlej viery“ a „neverného agenta“). Žalovaný
správny orgán však vyhodnotením dôkazov, priradených navrhovateľom k odlišným
dôvodom návrhu, dospel k skutkovým zisteniam a okolnostiam, ktoré neboli navrhovateľom
tvrdené. Je teda zrejmé, že žalovaný pri posúdení podaných návrhov... prekročil obsah
podaní navrhovateľa, ktorých obsah predstavuje v sporových konaniach pre žalovaného
záväzný rozsah a obmedzenie, ktoré je žalovaný pri hodnotení dôkazov povinný rešpektovať.
Postup žalovaného je nutné považovať v tomto smere za arbitrárny...
Sťažovateľ mal za to, že žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného sú nezákonné,
pretože žalovaný prekročil zákonný rámec správne úvahy, v dôsledku ktorej rozhodol
o vyhovení návrhov na vyhlásenie napadnutých ochranných známok za neplatné. ... Pokiaľ
potom súdy tento nedostatok neodstránili a rozhodnutia nezrušili, dopustili sa rovnakého
arbitrárneho posudzovania procesných predpisov ako samotný žalovaný správny orgán.
Záverom sťažovateľ v súvislosti s vyššie uvedenými pochybeniami súdu žalobca
poukazuje na to, že k nim výrazne prispelo aj procesné pochybenie súdu prvého stupňa,
ktorý významne zasiahol do ústavou a medzinárodnými dohovormi garantovaných práv
žalobcu na spravodlivý proces, keď odmietol akceptovať ospravedlnenie sa riadne
zvoleného právneho zástupcu sťažovateľa a odročiť pojednávanie a následne vo veci
bez účasti riadneho zástupcu sťažovateľa (iba za účasti na rýchlo zabezpečeného
substituenta) pojednával a vyniesol rozsudok, hoci na takýto postup nebol zákonný dôvod.».
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„... o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu
v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. októbra 2013, č. k.
6Sžhuv/1,2,3,4/2013 zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,
keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z napadnutého uznesenia vyplýva: «Najvyšší súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu
pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu... je posudzovať, či
správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie
rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či
rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo
zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v
súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia
správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu
predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. ...
Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému
rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho
spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa
v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov...
Odvolací súd... posudzoval, či súd prvého stupňa správne aplikoval právnu úpravu
ustanovenú v právnej norme § 7 písm. e/ v spojení s § 35 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z. z.
na preukázanie naplnenia skutkovej podstaty „neverného agenta“ a to vo vzťahu
k ochranným známkam č. 185753 a č. 185754, a či prvostupňový súd správne a v súlade
so zákonom posúdil, či v preskúmavaných správnych konaniach žalovaného došlo k takým
vytýkaným procesným vadám konania, ktoré majú za následok nezákonnosť
preskúmavaných rozhodnutí žalovaného, v zmysle žalobných a odvolacích námietok
žalobcu, že preskúmavané správne konania sú zaťažené pochybením žalovaného porušením
zásady rovnosti účastníkov konania, dispozičnej zásady sporového konania, postup
žalovaného nad rámec podaného návrhu, a napokon odvolací súd posudzoval, či postupom
súdu prvého stupňa došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces. ...
Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích a žalobných dôvodov dospel
k záveru, že správny orgán prvého stupňa v danom prípade postupoval v intenciách
citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil dostatok skutkových podkladov
relevantných pre vydanie rozhodnutí, v konaní postupoval v súčinnosti s účastníkmi konania
a vo veci rozhodol vecne a právne správne, z ktorých dôvodov žalovaný správny orgán
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu potvrdil v súlade so zákonom, a preto boli
splnené zákonné podmienky pre zamietnutie žalôb súdom prvého stupňa.“
...
Odvolací súd na základe skutkových zistení dospel k zhodnému záveru ako súd
prvého stupňa, že napriek tomu, že obchodný vzťah medzi navrhovateľom (Jamieson
laboratories Ltd. Kananda) a pôvodným majiteľom ochrannej známky (M. F.) nebol
bezprostredný, teda že medzi navrhovateľom a pôvodným vlastníkom ochrannej známky
nebola uzatvorená priamo zmluva o obchodnom vzťahu, je odôvodnené v danom prípade
konštatovať, že medzi navrhovateľom a pôvodným majiteľom existoval hospodársky vzťah,
na základe ktorého prepojenia pôvodný majiteľ ochrannej známky získal informácie o
ochrannej známke, ktorú využil, resp. zneužil v zmysle článku 6septies Parížskeho dohovoru
vo svoj prospech, resp. čl. 8 ods. 3 nariadenia Rady ES č. 207/2009. Odvolací súd zastáva
zhodný názor ako súd prvého stupňa, že v danom prípade skutkové okolnosti preukazujú, že
pôvodný majiteľ ochrannej známky aj napriek neexistencii zmluvy o priamom obchodnom
zastúpení navrhovateľa bol výlučným distribútorom výrobkov navrhovateľa na území
Slovenska, a svojím konaní t. j. zápisom ochranných známok zhodného označenia do
registra ochranných známok bez súhlasu navrhovateľa naplnil skutkovú podstatu
„neverného agenta“ a je opodstatnené ho považovať za obchodného zástupcu...
Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani odvolaciu námietku, ktorou žalobca
namietal, že súd prvého stupňa ako aj žalovaný pri aplikácii ustanovenia § 7 písm. e/
zákona o ochranných známkach použili nesprávny a neúmerný extenzívny výklad. Odvolací
súd výklad uvedenej právnej normy súdom prvého stupňa tak ako aj žalovaného považoval
v súlade z čl. 6septies Parížskeho dohovoru, účelom ktorej právnej úpravy je ochrana
majiteľa ochrannej známky zapísanej v jednej únijnej krajine pred parazitným konaním
subjektu, ktorý je s majiteľom ochrannej známky v obchodnom styku a vedomosť o tejto
ochrannej známky sa pokúsi zneužiť vo svoj majetkový prospech...
Odvolací súd taktiež nemohol prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, že prvostupňový súd ako
aj žalovaný skutkovú podstatu „neverného agenta" nepomerne rozšírili aj na situácie sub-
distribútorov... V danej súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že zákonodarca
v právnej norme § 7 písm. e/ zákona o ochranných známkach pojem „obchodného
zástupcu“ nijak nedefinuje a ani z právnej úpravy čl. 6septies Parížskeho dohovoru pojem
„agent alebo zástupca“ nie je definovaný, z ktorých dôvodov bolo potrebné vykonať výklad
pojmu obchodný zástupca alebo zástupca na základe iného právneho vzťahu s účelom
a cieľom zákonodarcu vyjadreným v právnej norme ustanovenej v § 7 písm. e/ zákona
o ochranných známkach, pričom z uvedenej právnej úpravy vyplýva, že zákonodarca v nej
vyjadruje úmysel zabezpečiť vykonávanie obchodnej činnosti na základe obchodnej
spolupráce založenej na zásadách slušnosti, morálke a v neposlednom rade aj v dobrej
viere obchodných partnerov a jeho účelom bolo zabrániť zneužívanie ochrannej známky
jedným z obchodných partnerov vo vzťahu k majiteľovi zahraničnej ochrannej známky. ...
V súvislosti s namietnutým porušením zásady rovnosti vyjadrenej v ust. § 4 ods. 2
správneho poriadku a s následným záverom krajského súdu o jej neporušení, odvolací súd
dáva do pozornosti, že... Nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, keď odvodzuje
porušenie uvedenej zásady od skutočnosti, že mu správny orgán nezasielal stanovisko
k rozkladu s jeho prílohami, pretože písomnosti mu boli na jeho žiadosť doručené
pred vydaním rozhodnutia o rozklade. ...
Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, ktorou nesúhlasil
s argumentáciou súdu prvého stupňa, ktorou sa vysporiadal so žalobnou námietkou
týkajúcou sa porušenia dispozičnej zásady a zásady voľného hodnotenia dôkazov zo strany
žalovaného. ... z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že žalovaný
hodnotenie vykonaných dôkazov náležite odôvodnil spôsobom nevybočujúcim zo zásady
rozumného uváženia.
Odvolací súd sa taktiež nestotožnil s námietkou žalobcu, ktorou namietal, že krajský
súd sa nezaoberal a v dôvodoch napadnutého rozhodnutia sa vôbec nevysporiadal s jeho
žalobnou námietkou týkajúcou sa nesprávneho postupu žalovaného, keď žalovaný
v sporovom konaní vyhľadával a doplnil dôkazy v prospech navrhovateľa. ... Z rozhodnutí
žalovaného a postupu im predchádzajúceho nevyplýva správnosť tvrdení žalobcu, že by
pri rozhodovaní v danom prípade vyhľadával dôkazy v prospech navrhovateľa.
Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, ktorou namietal
porušenie práva na spravodlivý proces súdom, keď súd prvého stupňa odmietol akceptovať
ospravedlnenie sa riadne zvoleného právneho zástupcu žalobcu a odročiť pojednávanie...
Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný celkovo päť krát žalobcovi na jeho
žiadosť predĺžil lehotu na podanie stanoviska a predloženie podkladov, z čoho vyplýva
záver o obštrukčnom konaní žalobcu. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že právny zástupca
žalobcu požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie pojednávania v inej veci. ...
Vzhľadom k uvedenému odvolací súd nepovažoval námietky žalobcu uvedené v jeho
odvolaní za relevantné k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu a dospel k zhodnému záveru
ako súd prvého stupňa, že žalovaný správny orgán vo veci vykonal dokazovanie
v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav veci, v konaní postupoval v súčinnosti
s účastníkmi správneho konania, skutkové zistenia správne vyhodnotil v súlade so zákonom,
ktoré skutočnosti náležite aj odôvodnil v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí.»
Po preskúmaní napadnutého uznesenia ústavný súd argumentáciu sťažovateľky
nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.
Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení
skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah
ústavného súdu do napadnutého rozhodnutia v súlade s jeho právomocami ustanovenými
v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie najvyššieho súdu
bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle
a v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnené.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nedospel k názoru, že by napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy, dohovoru a listiny, a preto
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júla 2014