Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 431/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 predbežne

prerokoval sťažnosť M. B., vo veci namietaného porušenia základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v Slovenskej

republiky a práva na prejednanie záležitostí v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 10. apríla 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2013

doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie záležitostí v

primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžso

9/2013, ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 10. apríla 2013.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

konal najvyšší súd o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 27. januára 2012 vydanému v konaní o správnej žalobe sťažovateľky, ktorou

sa podľa V. časti domáhala preskúmania zákonnosti

rozhodnutia Ú. (ďalej len „správny orgán“) č. /R z 18. júna 2009.

Prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu č.

zo 6. februára 2009 bolo rozhodnuté, že sťažovateľke ako platiteľovi poistného

v zmysle o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona

č. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o zdravotnom poistení“) účinného od 1. januára 2005 vznikol podľa § 19 ods. 11 tohto

zákona na základe ročného zúčtovania zdravotného poistenia za rok 2005 nedoplatok

v sume 77,17 €. Predmetné rozhodnutie bolo správnym orgánom potvrdené

v druhostupňovom konaní jeho rozhodnutím č. /R z 18. júna 2009

a následne boli tieto rozhodnutia ako súladné so zákonom potvrdené aj krajským súdom

a najvyšším súdom.

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka vyjadruje nespokojnosť

s napádaným rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý považuje za nezákonný, pričom jej

argumentácia je v podstate založená na jej presvedčení, že ak zamestnanec odvádzal riadne

v priebehu celého roka za každý kalendárny mesiac preddavky na verejné zdravotné

poistenie v zákonnej výške, zákonite mu pri ročnom zúčtovaní tohto poistného na verejné

zdravotné poistenie nemôže vzniknúť nedoplatok, tak ako to nastalo v jej prípade; uvedený

stav mal odobriť aj najvyšší súd. Sťažovateľka najvyššiemu súdu vyčíta nejasnosti v ním

používanej terminológii, ktorá nie je podľa jej názoru v súlade s terminológou používanou

zákonodarcom v zákone o zdravotnom poistení (napr. použitie pojmu „pohyblivé príjmy“),

ako aj to, že podľa sťažovateľky najvyšší súd nezohľadnil napr. jej námietku o podľa nej

nesprávnom určení vymeriavacieho základu pre účely ročného vyúčtovania poistného

na verejné zdravotné poistenie za rok 2005, pretože podľa sťažovateľky najvyšší súd

nezohľadnil prechodné ustanovenie § 31 ods. 7 zákona o zdravotnom poistení v znení

účinnom od 1. septembra 2005, podľa ktorého vymeriavací základ zamestnanca na účely

ročného zúčtovania poistného za rok 2005 za kalendárne mesiace roku 2005 do účinnosti

tohto zákona sa určí podľa doterajších predpisov a za kalendárne mesiace roku 2005

od účinnosti tohto zákona sa určí podľa tohto zákona. Podľa sťažovateľky tak mal najvyšší

súd priznať opodstatnenosť jej námietke, podľa ktorej mali byť pre účely ročného

zúčtovania poistného na verejné zdravotné postenie za rok 2005 vypočítané dva

vymeriavacie základy, a to jeden za obdobie od 1. januára 2005 do 31. augusta 2005 a druhý

oddelene za obdobie od 1. septembra 2005 do 31. decembra 2005, takže z tohto hľadiska sú

závery najvyššieho súdu, ktorý pojednáva iba o jednom vymeriavacom základe, podľa

sťažovateľky tiež nezákonné, a teda protiústavné. Podľa ďalšej námietky sťažovateľky

sa najvyšší súd neadekvátne a arbitrárne vysporiadal aj s jej námietkou týkajúcou

sa slovného spojenia v uvádzacej vete § 13 ods. 1 zákona o zdravotnom poistení, podľa

ktorého „... ak ďalej nie je ustanovené inak...“, tak vymeriavacím základom zamestnanca je

príjem v rozhodujúcom období, ktorý podlieha dani z príjmov fyzických osôb podľa

osobitného predpisu. Podľa sťažovateľky však „... práve, že inak...“ od uvedeného je

upravené v § 16 ods. 8 písm. a) a d) zákona o zdravotnom poistení, s čím sa najvyšší súd

tiež podľa sťažovateľky nevysporiadal. Okrem toho sťažovateľka namietala

aj nepreskúmateľnosť a netransparentnosť jej ročného zúčtovania poistného za rok 2005

vyhotoveného jej zamestnávateľom, ktoré ona nemohla ovplyvniť, čo mal najvyšší súd tiež

prehliadnuť a mal sa obmedziť iba na posúdenie správnosti konečného výpočtu z tohto

zúčtovania.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

„Najvyšší súd sa nezaoberal ani mojimi námietkami... kde som namietala, že ročné

zúčtovanie poistného nie je totožné s ročným zúčtovaním dane z príjmov a argumentovala

som diametrálne odlišným legislatívnym nastavením, pri ktorom v systéme verejného

zdravotného poistenia preddavok poistného je v príslušnom kalendárnom mesiaci

limitovaný príjmom (vymeriavacím základom) najviac vo výške trojnásobku priemernej

mesačnej mzdy a v daňovom systéme preddavok na daň je z celého príjmu, t. j.

nelimitovaného zdaniteľného príjmu vyplateného za príslušný kalendárny mesiac.

Akceptáciou aplikačnej praxe ú. napriek rozdielnej legislatíve sa najvyšší súd bez

akéhokoľvek odôvodnenia stotožnil so zavedením rovnakej aplikačnej praxe ako pri ročnom

zúčtovaní dane z príjmu, nekonštatoval však ani irelevantnosť mojej právnej argumentácie

a nevysporiadal sa s ňou adekvátne a preskúmateľne, čím podľa môjho názoru porušil moje

právo na súdnu ochranu garantované .

Najvyšší súd sa nezaoberal ani mojou námietkou v odvolaní proti rozsudku krajského

súdu (9, strana), že 36-násobok priemernej mesačnej mzdy nie je podľa údajov Štatistického

úradu Slovenskej republiky suma 517140 Sk (17 169,90 eur), ktorá sa použila ako základ

na vykonanie ročného zúčtovania, ale z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva SR za rok 2003 (kalendárny rok, ktorý dva roky predchádza rozhodujúcemu

obdobiu, t. j. roku 2005) vo výške 476,80 eur/14364,10 Sk; odvodený 36-násobok vychádza

vo výške 517106 Sk/17164,80 eur. Keďže aj najvyšší súd si osvojil názor správneho orgánu

a krajského súdu, že ročné zúčtovanie sa vykonáva len zo súčtu príjmov a súčtu preddavkov

poistenca v rozhodujúcom období, rozdiel v 36-násobku priemernej mesačnej mzdy

je zrejmý a potvrdzuje moje tvrdenie, že ročné zúčtovanie nebolo možné ani v prvom roku

po jeho zavedení vykonávať bez toho, aby bolo preskúmateľné. Absencia odôvodnenia tejto

argumentácie, ktoré by jasne a zrozumiteľne dalo odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, je podľa môjho názoru porušením

základného práva podľa a práva podľa dohovoru. ...

... Takto nastavenou aplikačnou praxou poistencovi - zamestnancovi, za ktorého

ročné zúčtovanie vykonal jeho zamestnávateľ, sa odňalo právo preskúmať takéto ročné

zúčtovanie z dôvodu absencie údajov o jednotlivých vymeriavacích základoch za všetky

kalendárne mesiace, výške jednotlivých zaplatených preddavkov na poistné, výške

preddavku poistného za všetky príslušné kalendárne mesiace, ktorý bol poistenec povinný

odviesť na základe výsledku ročného zúčtovania poistného, a ďalších skutočností

rozhodujúcich na vykonanie ročného zúčtovania poistného. ...

Z takto zavedenej aplikačnej praxe jasne vyplýva, že nedoplatok možno zistiť len

z vymeriavacieho základu a rozdielu preddavku poistného určeného z tohto vymeriavacieho

základu a zo skutočnej sumy zaplateného preddavku poistného. Keďže ročné zúčtovanie je

za celý kalendárny rok, výška nedoplatku musí byť uvedená za ten kalendárny mesiac,

v ktorom uhradený preddavok bol v nižšej sume ako mal byť uhradený podľa zákona, t. j.

vznikol nedoplatok. Ak bol vymeriavací základ za príslušný kalendárny mesiac limitovaný

trojnásobkom priemernej mesačnej mzdy, a preddavok poistného bol uhradený z tejto

limitovanej maximálnej výšky vymeriavacieho základu, potom za príslušný kalendárny

mesiac nemohol vzniknúť žiadny nedoplatok.

A moje tvrdenie, že mi nevznikol žiadny nedoplatok z ročného zúčtovania, sa dá

preskúmať len vtedy, ak výkaz nedoplatkov obsahuje všetky údaje podľa stavu účtu platiteľa

poistného k 31. decembru 2005 vychádzajúceho z údajov vykázaných platiteľom poistného

za každý kalendárny mesiac, vrátane rozpisu výšky nedoplatkov a porovná sa, či nedoplatok

bol uhradený v správnej výške alebo v nižšej výške ako zákon prikazuje. V mojom prípade

však boli preddavky poistného za júl a november uhradené z maximálneho vymeriavacieho

základu limitovaného trojnásobkom priemernej mesačnej mzdy, preto za uvedené

kalendárne mesiace nemohol vzniknúť nedoplatok a výsledkom ročného zúčtovania

poistného nemohol by nedoplatok z tohto dôvodu. ...

... Ak chcel zákonodarca, aby sa poistné platilo zo všetkých príjmov, potom nemal

limitovať výšku preddavku poistného trojnásobkom priemernej mesačnej mzdy za príslušný

kalendárny mesiac, ako je to v prípade platenia dane z príjmu, ale mal zaviazať zdravotnú

poisťovňu po vykonaní ročného zúčtovania prípadný preplatok platiteľovi vrátiť.

Tento príliš formalistický prístup k výkladu práva podľa môjho názoru vedie

k zjavnej nespravodlivosti a nemal by sa tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení,

pretože ak je raz obmedzená výška vymeriavacieho základu za kalendárny mesiac

na trojnásobok priemernej mesačnej mzdy, potom nemožno poistenca, keď už svoje príjmy

spotreboval, nútiť k úhrade nedoplatkov, ktoré on sám nezavinil, a nedoplatok vznikol len

z tejto príčiny. Za škody, ktoré spôsobil niekto iný, nemôže predsa niesť zodpovednosť

platiteľ (zamestnávateľ a zamestnanec), ktorým bolo uložením povinnosti vnútené nejaké

konanie, ktoré však je následne označené ako chybné konanie vyvolávajúce dôsledok

v podobe vzniku nedoplatku na poistnom v jeho ročnom zúčtovaní. Tento dôsledok spôsobil

priamo zákonodarca, teda štát.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 10. apríla 2013 bolo porušené.

Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave pri rozhodovaní o žalobe - preskúmaní zákonností rozhodnutia

Ú. zo dňa 4. augusta 2009 bolo porušené.

Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri rozhodovaní o odvolaní proti rozsudku krajského

súdu zo dňa 26. marca 2012 bolo porušené.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

10. apríla 2013 sa zrušuje a vracia na ďalšie konanie.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva vzhľadom na dĺžku konania vo veci

samej, predmet sporu a zhodnotenie aktivity krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj

aplikáciu zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva

sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave

je povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a finančné

zadosťučinenie vo výške 100 eur, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný

vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v a práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako

aj preskúmanie, či rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 10. apríla 2013

došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného v a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn.

V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením základného práva

sťažovateľky zaručeného v a práva zaručeného v dohovoru

ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa je

ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky, t. j. návrhom výroku rozhodnutia, ktorého

sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len

o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, pričom v smere namietaného

porušenia základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote je petit jej sťažnosti v podstate

nevykonateľný, pretože v ňom sťažovateľka síce uviedla, že porušenie týchto svojich práv

napáda v príčinnej súvislosti s postupom krajského súdu a postupom najvyššieho súdu,

avšak neoznačila, postupom v ktorom konkrétnom nimi vedenom konaní k ich porušeniu

malo dôjsť. Aj napriek uvedenému však ústavný súd v snahe vyhnúť sa prílišnému

formalizmu pri posudzovaní sťažnosti a najmä s ohľadom na potrebu zabezpečenia

materiálnoprávnej ochrany práv fyzických osôb zohľadnil toto pochybenie sťažovateľky,

ktorá nie je v tomto konaní zastúpená advokátom, a dedukujúc z odôvodnenia jej sťažnosti

a z jej príloh vyhodnotil namietané porušenie označených práv sťažovateľky v príčinnej

súvislosti s postupom krajského súdu v konaní vedenom od sp. zn. a postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

V súlade so svojou judikatúrou (, , ,

, ) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie

bez zbytočných prieťahov podľa len vtedy, ak bola sťažnosť

na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo

alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.

Sťažnosť na postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. bola ústavnému

súdu doručená 7. júna 2013 (na poštovú prepravu podaná 5. júna 2013), t. j. po tom, keď už

krajský súd 27. januára 2012 a najvyšší súd 10. apríla 2013 vyhlásili vo veci samej svoje

meritórne rozhodnutia (rozsudky). Takže v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už ani

krajský súd a ani najvyšší súd nemohli ovplyvniť plynulosť priebehu konania, a teda ani

porušiť označené práva sťažovateľky, pretože vyhlásením rozsudku vo veci samej krajský

súd, ako aj najvyšší súd vykonali v rámci svojej kompetencie či už prvostupňového

správneho súdu (krajský súd) alebo v rámci kompetencie odvolacieho správneho súdu

(najvyšší súd) všetky im zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej

neistoty sťažovateľky. Ďalšie úkony alebo postupy už ani krajský súd, ani najvyšší súd

v tomto štádiu (po vyhlásení a doručení meritórnych rozsudkov) nemohli vykonávať, a

preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na ako vec, v ktorej ústavná

úloha označených súdov pri odstraňovaní právnej neistoty skončila vyhlásením rozhodnutia

vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu

verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil

sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto

orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav

takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. , , ,

).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj

významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv

ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím

na zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote základom pre záver

ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní

odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( ).

V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd ešte nad rámec poznamenáva,

že sťažovateľka nepreukázala, či pred podaním sťažnosti ústavnému súdu v súvislosti

so zjednaním nápravy ňou tvrdeného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v napádanom

postupe krajského súdu alebo najvyššieho súdu využila všetky jej dostupné prostriedky,

ktoré v zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za účinné prostriedky nápravy

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Špecifickosť sťažnosti podanej

ústavnému súdu podľa totiž spočíva okrem iného aj v tom, že k jej

podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva

aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného

súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým

všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy

prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že za takýto účinný prostriedok

nápravy, ktorého využitie predchádza podaniu sťažnosti podľa ,

považuje sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi všeobecného súdu [podľa

a a nasl. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)]. V tejto

súvislosti ústavný súd už viackrát rozhodol (napr. , ), že účelom

práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je

poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav

zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou. Ústavný súd preto

o sťažnosti, ktorej predmetom je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru, koná iba za predpokladu, že sťažovateľ

preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o súdoch (§ 53 ods. 1

), avšak ich využitím nedosiahol účinnú nápravu namietaného

porušenia označených práv.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 10. apríla 2013

V súvislosti so sťažovateľkou napádaným rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd

vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť,

že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody ().

Najvyšší súd svoj rozsudok odôvodnil takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací ( ),

preskúmal rozhodnutia žalovaného a rozsudok krajského súdu v rozsahu odvolania

a v medziach žaloby, odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja

ods. 2 a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.

V prejednávanej veci je predmetom sporu otázka, či žalovaný rozhodol v súlade

so zákonom, keď potvrdil rozhodnutie Ú. o tom, že žalobcovi ako platiteľovi poistného

vznikol nedoplatok zročného zúčtovania poistného za rok 2005 vo výške 77,17 €, ktorý za

neho odviedol zamestnávateľ v zmysle ustanovenia

Námietky, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu, boli v zásade

zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatňoval už v konaní na súde prvého stupňa. Podľa

názoru najvyššieho súdu už správne orgány a následne aj krajský súd ako súd prvého

stupňa sa s týmito námietkami žalobcu vysporiadali, pričom odvolací súd už vyslovenú

argumentáciu považuje za relevantnú, výstižnú a dostatočnú.

Skutkový stav, z ktorého rozhodnutia vychádzali, nebol v konaní sporným; nebolo

sporné, že žalobca dosiahol v roku 2005 v mesiacoch júl a november príjem prevyšujúci

maximálny vymeriavací základ, t. j. 43 095 Sk, preto mu vznikla povinnosť vykonať a podať

ročné zúčtovanie poistného za rok 2005 z dôvodu tzv. pohyblivých príjmov v zmysle § 19

ods. 1 písm. c/ zákona. Rovnako nebolo sporné, že nakoľko príjem žalobcu za rok 2005

podliehajúci dani z príjmu dosiahol 526 548 Sk; pre výpočet poistného bol použitý

maximálny vymeriavací základ 517 140 Sk, z čoho 4 % predstavujú 20 686 Sk

a po odpočítaní úhrnu preddavkov vo výške 18 361 Sk je nedoplatok poistného

2 325 Sk/77,17 €, ktorý bol zamestnávateľ v zmysle

povinný odviesť.

Správne orgány, ale najmä krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne

vyargumentoval, vrátane citácie relevantných právnych predpisov, prečo žalobe žalobcu

na určenie, že mu nevznikol nedoplatok z ročného zúčtovania poistného za rok 2005

vo výške 77,17 € (2 325 Sk), nebolo možné vyhovieť. Odvolací súd sa s jeho právnym

názorom stotožňuje a v zmysle konštatuje správnosť dôvodov

napadnutého rozhodnutia, v podrobnostiach na ne odkazuje a iba na doplnenie, reagujúc

na dôvody odvolania, uvádza nasledovné:

K námietke žalobcu, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nesprávne

označil zdravotnú poisťovňu A., a. s. odvolací súd uvádza, že v rozhodnutí je táto poisťovňa

označená niekoľko krát, ale iba v jednom prípade nesprávne, takže ide zjavne o zrejmú

nesprávnosť, ktorá nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Rovnako bez právneho významu

na rozhodnutie sporu je námietka, že žalobca nepoukazoval na nesprávnu aplikačnú prax

zamestnávateľa, ale správneho orgánu. K tvrdeniu žalobcu, že za mesiace júl a november

roku 2005 mu nemohol vzniknúť nedoplatok na poistnom, pretože podľa § 16 ods. 8 písm. a)

a d) výška preddavku na poistné zamestnanca a zamestnávateľa je

najviac trojnásobok priemernej mesačnej mzdy určenej sadzbou poistného, pretože

maximálny vymeriavací základ je obmedzený trojnásobkom priemernej mesačnej mzdy, sa

už vyčerpávajúcim spôsobom vyjadril prvostupňový správny orgán, ktorý v odôvodnení

svojho rozhodnutia o. i. uviedol, že toto ustanovenie rieši výšku preddavkov na poistné;

pričom pre ročné zúčtovanie poistného treba vychádzať z vymeriavacieho základu., ktorý

upravuje ust. § 13 zákona; zákon nepozná „maximálny vymeriavací základ v kalendárnom

mesiaci“, iba maximálny vymeriavací základ v kalendárnom roku, z ktorého sa určenou

sadzbou vypočíta výška poistného. K tomu odvolací súd dodáva, že pokiaľ je v § 13 ods. 1

vymedzujúcom vymeriavací základ uvedené „ak ďalej nie je ustanovené inak“, „inak“

nemôže byť ustanovené v § 16, ktorý rieši preddavok na poistné.

Je pravdou, že krajský súd nie celkom správne citoval ustanovenie § 13 zákona,

keďže pre danú vec je relevantné jeho znenie účinné jednak do 31. 08. 2005 a jednak znenie

účinné od 01. 09. 2005 (v znení , ktorý v ust. určil,

že vymeriavací základ pre zamestnanca na účely ročného zúčtovania poistného za rok 2005

za kalendárne mesiace do 31.08.2005 sa určia podľa doterajších predpisov a za kalendárne

mesiace od 01. 09. 2005 podľa tohto zákona), čo ale nemalo vplyv na správnosť jeho

rozhodnutia, pretože relevantné ustanovenie § 13 ods. 1 písm. a) nebolo novelou významne

dotknuté (u príjmu zamestnanca boli vypustené slová „za vykonanú prácu“).

Z uvedených dôvodov aj odvolací súd považoval rozhodnutie žalovaného za zákonné

a preto napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2

potvrdil v celom rozsahu.»

Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa vecne zaoberal aj námietkou

sťažovateľky o nutnosti aplikácie prechodného ustanovenia § 31 ods. 7 zákona

o zdravotnom poistení, podľa ktorého sa mal pre účely ročného zúčtovania na verejné

zdravotné poistenie za rok 2005 určiť vymeriavací základ za obdobie od 1. januára 2005

do 31. augusta 2005 podľa zákona o zdravotnom poistení v jeho znení účinnom do 31.

augusta 2005 a za obdobie od 1. septembra 2005 do 31. decembra 2005 sa mal tento

vymeriavací základ určiť podľa zákona o zdravotnom poistení v jeho znení účinnom

od 1. septembra 2005, pričom najvyšší súd dospel k záveru, že predmetná legislatívna

zmena nemala v konečnom dôsledku vplyv na výsledok ročného zúčtovania zdravotného

poistenia sťažovateľky za rok 2005.

Podľa § 31 ods. 7 zákona o zdravotnom poistení v znení účinnom

od 1. septembra 2005 vymeriavací základ zamestnanca na účely ročného zúčtovania

poistného za rok 2005 za kalendárne mesiace roku 2005 do účinnosti tohto zákona sa určí

podľa doterajších predpisov a za kalendárne mesiace roku 2005 od účinnosti tohto zákona

sa určí podľa tohto zákona.

Podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o zdravotnom poistení v znení účinnom

do 31. augusta 2005 vymeriavací základ zamestnanca je jeho príjem dosiahnutý

v rozhodujúcom období, ktorým je, ak ďalej nie je ustanovené inak, príjem zamestnanca

za vykonanú prácu, ktorý podlieha dani z príjmov fyzických osôb podľa osobitného

predpisu.

Podľa § 13 ods. 8 písm. b) zákona o zdravotnom poistení v znení účinnom

do 31. augusta 2005 vymeriavací základ podľa odsekov 1 až 7 je najviac úhrn trojnásobkov

priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej

Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý dva roky predchádza

rozhodujúcemu obdobiu (ďalej len „priemerná mesačná mzda“), za všetky kalendárne

mesiace rozhodujúceho obdobia, počas ktorých mal príslušný platiteľ poistného povinnosť

platiť poistné.

Z citovaného znenia zákona o zdravotnom postení v znení účinnom do 31. augusta

2005 je zrejmé, že pre účely zúčtovania ročného poistného na rok 2005 bol pre zamestnanca

(čo je aj prípad sťažovateľky, pozn.) podľa citovaného § 13 ods. 1 písm. a) vymeriavacím

základom (od 1. januára 2005 do 31. augusta 2005, pozn.) príjem zamestnanca podliehajúci

dani z príjmov fyzických osôb podľa osobitného predpisu, ktorý dosiahol v „rozhodujúcom

období“, pričom pre účely ročného zúčtovania je potrebné za túto premennú označenú

ako „rozhodujúce obdobie“ samozrejme dosadiť kalendárny rok, keďže ide o ročné

zúčtovanie, a nie osobitne každý jeden kalendárny mesiac, ako to požaduje sťažovateľka.

Uvedené verifikoval aj samotný zákonodarca, keď v citovanom ustanovení § 13 ods. 8,

ktorým stanovil minimálnu a maximálnu výšku vymeriavacieho základu pre účely ročného

zúčtovania poistného, vychádza z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve

Slovenskej republiky za kalendárny rok (nie za kalendárny mesiac, pozn.), ktorý dva roky

predchádza rozhodujúcemu obdobiu za všetky kalendárne mesiace rozhodujúceho obdobia

(nie za jednotlivé mesiace rozhodujúceho obdobia, pozn.), počas ktorých mal príslušný

platiteľ poistného povinnosť platiť poistné. Keďže v danom prípade bol rozhodujúcim

obdobím na ročné zúčtovanie poistného rok 2005, bola pre výpočet maximálnej výšky

ročného vymeriavacieho základu rozhodujúca priemerná mesačná mzda zamestnanca

v hospodárstve Slovenskej republiky v roku 2003, pretože toto je rok, ktorý dva roky

predchádzal rozhodujúcemu obdobiu, t. j. roku 2005, pričom podľa zistenia Štatistického

úradu Slovenskej republiky (ďalej aj „štatistický úrad“) v roku 2003 bola táto priemerná

mzda v sume 14 365 Sk, takže podľa citovaného § 13 ods. 8 písm. b) zákona o zdravotnom

poistení v znení účinnom do 31. augusta 2005 maximálnym vymeriavacím základom pre

ročné zúčtovanie poistného za rok 2005 v období od 1. januára 2005 do 31. augusta 2005

bola suma 517 140 Sk (14 365 Sk x 3 x 12 mesiacov) tak, ako to na strane 5 svojho

rozsudku uviedol aj najvyšší súd.

Podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákon o zdravotnom poistení v znení účinnom

od 1. septembra 2005 vymeriavací základ zamestnanca je jeho príjem dosiahnutý

v rozhodujúcom období, ktorým je, ak ďalej nie je ustanovené inak, príjem zamestnanca,

ktorý podlieha dani z príjmov fyzických osôb podľa osobitného predpisu.

Podľa § 13 ods. 9 písm. d) zákona o zdravotnom poistení v znení účinnom

od 1. septembra 2005 vymeriavací základ je podľa odsekov 1 až 8 najviac 36-násobok

priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej

Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý dva roky predchádza

rozhodujúcemu obdobiu (ďalej len „priemerná mesačná mzda“).

Aj z citovaného znenia zákona o zdravotnom postení v znení účinnom

od 1. septembra 2005 je zrejmé, že pre účely zúčtovania ročného poistného za rok 2005 bol

pre zamestnanca aj po 1. septembri 2005 podľa citovaného § 13 ods. 1 písm. a)

vymeriavacím základom jeho príjem podliehajúci dani z príjmov fyzických osôb podľa

osobitného predpisu, ktorý dosiahol v „rozhodujúcom období“, pričom pre účely ročného

zúčtovania je potrebné za túto premennú označenú ako „rozhodujúce obdobie“ aj v tomto

prípade opäť samozrejme dosadiť kalendárny rok. Súčasne aj v tomto prípade bolo potrebné

pri určení maximálnej výšky vymeriavacieho základu vychádzať z priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej štatistickým úradom

v roku 2003 (čo je, ako už bolo uvedené, suma 14 365 Sk), pretože toto bol rok, ktorý dva

roky predchádzal roku 2005, za ktorý bol zamestnanec povinný podať ročné zúčtovanie

poisteného. Podľa § 13 ods. 9 písm. d) zákona o zdravotnom poistení v znení účinnom

od 1. septembra 2005 maximálnym vymeriavacím základom pre ročné zúčtovanie poistného

za rok 2005 bola aj v období od 1. septembra 2005 do 31. decembra 2005 opäť suma

517 140 Sk (14 365 Sk x 36) tak, ako to opäť na strane 5 svojho rozsudku uviedol

aj najvyšší súd.

Z uvedených zistení vyplýva, že záver najvyššieho súdu o tom, že novelizácia zákona

o zdravotnom poistení v roku 2005 nemala podstatný vplyv na určenie maximálneho

vymeriavacieho základu pre účely ročného zúčtovania na verejné zdravotné poistenie

zamestnanca v roku 2005, nemožno považovať za svojvoľný, neopodstatnený a odporujúci

zmyslu a účelu aplikovaných právnych noriem, takže z tohto pohľadu sú námietky

sťažovateľky neopodstatnené.

Podľa ústavného súdu možno za ústavne akceptovateľné považovať aj stanovisko

najvyššieho súdu k námietke sťažovateľky, podľa ktorej pri určení vymeriavacieho základu

pre účely ročného zúčtovania poistného za rok 2005 nebol v § 13 ods. 1 zákona

o zdravotnom poistení zohľadnený odkaz (zhmotnený v slovnom spojení „... ak ďalej nie je

ustanovené inak...“, pozn.) na ustanovenie § 16 tohto zákona upravujúceho podľa

sťažovateľky výnimky z pravidla, podľa ktorého by mali tvoriť vymeriavací základ

pre ročné zúčtovanie poistného všetky zdaniteľné príjmy zamestnanca. Najvyšší súd

považoval túto námietku sťažovateľky za nedôvodnú konštatujúc, že ustanovenie § 16

zákona o zdravotnom poistení upravuje problematiku preddavkov na verejné zdravotné

poistenie, ktoré sa uhrádzajú mesačne, a nie problematiku ročného zúčtovania verejného

zdravotného poistenia. Ústavný súd predmetnú argumentáciu najvyššieho súdu považuje sa

odôvodnenú a ústavne udržateľnú.

Ústavný súd považuje za nedôvodnú aj námietku sťažovateľky o neústavnosti

napádaného rozhodnutia najvyššieho súdu z dôvodu podľa nej používania slovných spojení,

ktoré zákon o zdravotnom poistení explicitne nepozná, resp. ktoré tento zákon nedefinuje.

V tejto súvislosti sa žiada poznamenať, že ak je na daný prípad aplikovaná relevantná

právna norma ústavne akceptovateľným spôsobom, tak použitie zákonom nestotožnenej

terminológie, slovných spojení a jazykových zvratov na objasnenie jej významu nemôže

samo osebe znamenať porušenie základného práva a slobody účastníka konania.

V danom prípade neobstojí ani argumentácia sťažovateľky o netransparentnosti

ročného zúčtovania poistného vyhotoveného jej zamestnávateľom, ktoré sťažovateľka podľa

jej tvrdenia nemala možnosť ovplyvniť, či už z hľadiska správnosti tam uvádzaných údajov,

a teda ani z hľadiska jeho výsledku. V súvislosti s uvedeným je totiž podstatné,

že v rozhodnom období zákon o zdravotnom poistení ukladal povinnosť vyhotoviť a podať

ročné zúčtovanie verejného zdravotného poistenia v prvom rade samotnému zamestnancovi,

ktorému mal na tento účel zamestnávateľ poskytnúť všetky nevyhnutné údaje, takže

sťažovateľka v prípade záujmu mala možnosť, ba vlastne povinnosť vypracovať si ročné

zúčtovanie verejného zdravotného poistenia za rok 2005 v prvom rade sama, takže by mala

dostatočný prehľad o jeho obsahu. Avšak v tomto prípade sťažovateľka využila zákonnú

možnosť a o vyhotovenie predmetného ročného zúčtovania požiadala svojho

zamestnávateľa, pričom údaje o svojich príjmoch musia byť sťažovateľke známe

aj z výplatných pások, prípadne mala možnosť dožadovať sa aj u samotného zamestnávateľa

potrebných dovysvetlení, resp. konkretizácie údajov, na ktorých bolo predmetné ročné

zúčtovanie založené. Najvyšší súd, ktorého rozhodnutie je však v tomto konaní predmetom

prieskumu, tento postup sťažovateľky a jej zamestnávateľa ovplyvniť nemohol.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany (, , ). Európsky súd

pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa

aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená,

že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie

povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny

prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno považovať

za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a takisto z neho nevyplýva taká aplikácia

všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorá by bola popretím jeho podstaty a zmyslu.

Samotná skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neopodstatnenosti či arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia. V dôsledku toho ústavný súd konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska niet

žiadneho dôvodu spochybňovať závery napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, a preto

nie je oprávnený a ani povinný jeho odôvodnenie nahrádzať svojím právnym názorom.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú ( ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančného

zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo

slobody sťažovateľky ( prvá veta ), ústavný súd o tých častiach

sťažnosti, ktorými sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014