Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 431/2014
PDF · 289.01 KB
No categories available
III. ÚS 431/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 predbežne
prerokoval sťažnosť M. B., vo veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitostí v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 155/09 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžso 9/2013, ako aj vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžso 9/2013 z 10. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2013
doručená sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitostí v
primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 155/09 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžso
9/2013, ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžso 9/2013 z 10. apríla 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžso 9/2013
konal najvyšší súd o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn.
4 S 155/09 z 27. januára 2012 vydanému v konaní o správnej žalobe sťažovateľky, ktorou
sa podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku domáhala preskúmania zákonnosti
rozhodnutia Ú. (ďalej len „správny orgán“) č. PV 101/06764/2008/R z 18. júna 2009.
Prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu č. PV 101/06764/2008
zo 6. februára 2009 bolo rozhodnuté, že sťažovateľke ako platiteľovi poistného
v zmysle zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení zákona
č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
o zdravotnom poistení“) účinného od 1. januára 2005 vznikol podľa § 19 ods. 11 tohto
zákona na základe ročného zúčtovania zdravotného poistenia za rok 2005 nedoplatok
v sume 77,17 €. Predmetné rozhodnutie bolo správnym orgánom potvrdené
v druhostupňovom konaní jeho rozhodnutím č. PV 101/06764/2008/R z 18. júna 2009
a následne boli tieto rozhodnutia ako súladné so zákonom potvrdené aj krajským súdom
a najvyšším súdom.
V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka vyjadruje nespokojnosť
s napádaným rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý považuje za nezákonný, pričom jej
argumentácia je v podstate založená na jej presvedčení, že ak zamestnanec odvádzal riadne
v priebehu celého roka za každý kalendárny mesiac preddavky na verejné zdravotné
poistenie v zákonnej výške, zákonite mu pri ročnom zúčtovaní tohto poistného na verejné
zdravotné poistenie nemôže vzniknúť nedoplatok, tak ako to nastalo v jej prípade; uvedený
stav mal odobriť aj najvyšší súd. Sťažovateľka najvyššiemu súdu vyčíta nejasnosti v ním
používanej terminológii, ktorá nie je podľa jej názoru v súlade s terminológou používanou
zákonodarcom v zákone o zdravotnom poistení (napr. použitie pojmu „pohyblivé príjmy“),
ako aj to, že podľa sťažovateľky najvyšší súd nezohľadnil napr. jej námietku o podľa nej
nesprávnom určení vymeriavacieho základu pre účely ročného vyúčtovania poistného
na verejné zdravotné poistenie za rok 2005, pretože podľa sťažovateľky najvyšší súd
nezohľadnil prechodné ustanovenie § 31 ods. 7 zákona o zdravotnom poistení v znení
účinnom od 1. septembra 2005, podľa ktorého vymeriavací základ zamestnanca na účely
ročného zúčtovania poistného za rok 2005 za kalendárne mesiace roku 2005 do účinnosti
tohto zákona sa určí podľa doterajších predpisov a za kalendárne mesiace roku 2005
od účinnosti tohto zákona sa určí podľa tohto zákona. Podľa sťažovateľky tak mal najvyšší
súd priznať opodstatnenosť jej námietke, podľa ktorej mali byť pre účely ročného
zúčtovania poistného na verejné zdravotné postenie za rok 2005 vypočítané dva
vymeriavacie základy, a to jeden za obdobie od 1. januára 2005 do 31. augusta 2005 a druhý
oddelene za obdobie od 1. septembra 2005 do 31. decembra 2005, takže z tohto hľadiska sú
závery najvyššieho súdu, ktorý pojednáva iba o jednom vymeriavacom základe, podľa
sťažovateľky tiež nezákonné, a teda protiústavné. Podľa ďalšej námietky sťažovateľky
sa najvyšší súd neadekvátne a arbitrárne vysporiadal aj s jej námietkou týkajúcou
sa slovného spojenia v uvádzacej vete § 13 ods. 1 zákona o zdravotnom poistení, podľa
ktorého „... ak ďalej nie je ustanovené inak...“, tak vymeriavacím základom zamestnanca je
príjem v rozhodujúcom období, ktorý podlieha dani z príjmov fyzických osôb podľa
osobitného predpisu. Podľa sťažovateľky však „... práve, že inak...“ od uvedeného je
upravené v § 16 ods. 8 písm. a) a d) zákona o zdravotnom poistení, s čím sa najvyšší súd
tiež podľa sťažovateľky nevysporiadal. Okrem toho sťažovateľka namietala
aj nepreskúmateľnosť a netransparentnosť jej ročného zúčtovania poistného za rok 2005
vyhotoveného jej zamestnávateľom, ktoré ona nemohla ovplyvniť, čo mal najvyšší súd tiež
prehliadnuť a mal sa obmedziť iba na posúdenie správnosti konečného výpočtu z tohto
zúčtovania.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
„Najvyšší súd sa nezaoberal ani mojimi námietkami... kde som namietala, že ročné
zúčtovanie poistného nie je totožné s ročným zúčtovaním dane z príjmov a argumentovala
som diametrálne odlišným legislatívnym nastavením, pri ktorom v systéme verejného
zdravotného poistenia preddavok poistného je v príslušnom kalendárnom mesiaci
limitovaný príjmom (vymeriavacím základom) najviac vo výške trojnásobku priemernej
mesačnej mzdy a v daňovom systéme preddavok na daň je z celého príjmu, t. j.
nelimitovaného zdaniteľného príjmu vyplateného za príslušný kalendárny mesiac.
Akceptáciou aplikačnej praxe ú. napriek rozdielnej legislatíve sa najvyšší súd bez
akéhokoľvek odôvodnenia stotožnil so zavedením rovnakej aplikačnej praxe ako pri ročnom
zúčtovaní dane z príjmu, nekonštatoval však ani irelevantnosť mojej právnej argumentácie
a nevysporiadal sa s ňou adekvátne a preskúmateľne, čím podľa môjho názoru porušil moje
právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy.
Najvyšší súd sa nezaoberal ani mojou námietkou v odvolaní proti rozsudku krajského
súdu (9, strana), že 36-násobok priemernej mesačnej mzdy nie je podľa údajov Štatistického
úradu Slovenskej republiky suma 517140 Sk (17 169,90 eur), ktorá sa použila ako základ
na vykonanie ročného zúčtovania, ale z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva SR za rok 2003 (kalendárny rok, ktorý dva roky predchádza rozhodujúcemu
obdobiu, t. j. roku 2005) vo výške 476,80 eur/14364,10 Sk; odvodený 36-násobok vychádza
vo výške 517106 Sk/17164,80 eur. Keďže aj najvyšší súd si osvojil názor správneho orgánu
a krajského súdu, že ročné zúčtovanie sa vykonáva len zo súčtu príjmov a súčtu preddavkov
poistenca v rozhodujúcom období, rozdiel v 36-násobku priemernej mesačnej mzdy
je zrejmý a potvrdzuje moje tvrdenie, že ročné zúčtovanie nebolo možné ani v prvom roku
po jeho zavedení vykonávať bez toho, aby bolo preskúmateľné. Absencia odôvodnenia tejto
argumentácie, ktoré by jasne a zrozumiteľne dalo odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, je podľa môjho názoru porušením
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. ...
... Takto nastavenou aplikačnou praxou poistencovi - zamestnancovi, za ktorého
ročné zúčtovanie vykonal jeho zamestnávateľ, sa odňalo právo preskúmať takéto ročné
zúčtovanie z dôvodu absencie údajov o jednotlivých vymeriavacích základoch za všetky
kalendárne mesiace, výške jednotlivých zaplatených preddavkov na poistné, výške
preddavku poistného za všetky príslušné kalendárne mesiace, ktorý bol poistenec povinný
odviesť na základe výsledku ročného zúčtovania poistného, a ďalších skutočností
rozhodujúcich na vykonanie ročného zúčtovania poistného. ...
Z takto zavedenej aplikačnej praxe jasne vyplýva, že nedoplatok možno zistiť len
z vymeriavacieho základu a rozdielu preddavku poistného určeného z tohto vymeriavacieho
základu a zo skutočnej sumy zaplateného preddavku poistného. Keďže ročné zúčtovanie je
za celý kalendárny rok, výška nedoplatku musí byť uvedená za ten kalendárny mesiac,
v ktorom uhradený preddavok bol v nižšej sume ako mal byť uhradený podľa zákona, t. j.
vznikol nedoplatok. Ak bol vymeriavací základ za príslušný kalendárny mesiac limitovaný
trojnásobkom priemernej mesačnej mzdy, a preddavok poistného bol uhradený z tejto
limitovanej maximálnej výšky vymeriavacieho základu, potom za príslušný kalendárny
mesiac nemohol vzniknúť žiadny nedoplatok.
A moje tvrdenie, že mi nevznikol žiadny nedoplatok z ročného zúčtovania, sa dá
preskúmať len vtedy, ak výkaz nedoplatkov obsahuje všetky údaje podľa stavu účtu platiteľa
poistného k 31. decembru 2005 vychádzajúceho z údajov vykázaných platiteľom poistného
za každý kalendárny mesiac, vrátane rozpisu výšky nedoplatkov a porovná sa, či nedoplatok
bol uhradený v správnej výške alebo v nižšej výške ako zákon prikazuje. V mojom prípade
však boli preddavky poistného za júl a november uhradené z maximálneho vymeriavacieho
základu limitovaného trojnásobkom priemernej mesačnej mzdy, preto za uvedené
kalendárne mesiace nemohol vzniknúť nedoplatok a výsledkom ročného zúčtovania
poistného nemohol by nedoplatok z tohto dôvodu. ...
... Ak chcel zákonodarca, aby sa poistné platilo zo všetkých príjmov, potom nemal
limitovať výšku preddavku poistného trojnásobkom priemernej mesačnej mzdy za príslušný
kalendárny mesiac, ako je to v prípade platenia dane z príjmu, ale mal zaviazať zdravotnú
poisťovňu po vykonaní ročného zúčtovania prípadný preplatok platiteľovi vrátiť.
Tento príliš formalistický prístup k výkladu práva podľa môjho názoru vedie
k zjavnej nespravodlivosti a nemal by sa tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení,
pretože ak je raz obmedzená výška vymeriavacieho základu za kalendárny mesiac
na trojnásobok priemernej mesačnej mzdy, potom nemožno poistenca, keď už svoje príjmy
spotreboval, nútiť k úhrade nedoplatkov, ktoré on sám nezavinil, a nedoplatok vznikol len
z tejto príčiny. Za škody, ktoré spôsobil niekto iný, nemôže predsa niesť zodpovednosť
platiteľ (zamestnávateľ a zamestnanec), ktorým bolo uložením povinnosti vnútené nejaké
konanie, ktoré však je následne označené ako chybné konanie vyvolávajúce dôsledok
v podobe vzniku nedoplatku na poistnom v jeho ročnom zúčtovaní. Tento dôsledok spôsobil
priamo zákonodarca, teda štát.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 10 Sžso/9/2013 zo dňa 10. apríla 2013 bolo porušené.
Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Bratislave pri rozhodovaní o žalobe - preskúmaní zákonností rozhodnutia
Ú. zo dňa 4. augusta 2009 bolo porušené.
Základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri rozhodovaní o odvolaní proti rozsudku krajského
súdu zo dňa 26. marca 2012 bolo porušené.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžso/9/2013 zo dňa
10. apríla 2013 sa zrušuje a vracia na ďalšie konanie.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva vzhľadom na dĺžku konania vo veci
samej, predmet sporu a zhodnotenie aktivity krajského súdu a najvyššieho súdu, ako aj
aplikáciu zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva
sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave
je povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu a finančné
zadosťučinenie vo výške 100 eur, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný
vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania ústavného súdu bolo preskúmanie, či postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 155/09 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 Sžso 9/2013 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako
aj preskúmanie, či rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžso 9/2013 z 10. apríla 2013
došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
1. K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 155/09 a postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 Sžso 9/2013
V súvislosti so sťažovateľkou namietaným porušením základného práva
sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je
ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky, t. j. návrhom výroku rozhodnutia, ktorého
sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len
o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, pričom v smere namietaného
porušenia základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote je petit jej sťažnosti v podstate
nevykonateľný, pretože v ňom sťažovateľka síce uviedla, že porušenie týchto svojich práv
napáda v príčinnej súvislosti s postupom krajského súdu a postupom najvyššieho súdu,
avšak neoznačila, postupom v ktorom konkrétnom nimi vedenom konaní k ich porušeniu
malo dôjsť. Aj napriek uvedenému však ústavný súd v snahe vyhnúť sa prílišnému
formalizmu pri posudzovaní sťažnosti a najmä s ohľadom na potrebu zabezpečenia
materiálnoprávnej ochrany práv fyzických osôb zohľadnil toto pochybenie sťažovateľky,
ktorá nie je v tomto konaní zastúpená advokátom, a dedukujúc z odôvodnenia jej sťažnosti
a z jej príloh vyhodnotil namietané porušenie označených práv sťažovateľky v príčinnej
súvislosti s postupom krajského súdu v konaní vedenom od sp. zn. 4 S 155/09 a postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžso 9/2013.
V súlade so svojou judikatúrou (II. ÚS 32/00, I. ÚS 29/02, IV. ÚS 61/03,
II. ÚS 298/06, II. ÚS 250/09) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť
na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva došlo
alebo porušenie v tom čase ešte trvalo.
Sťažnosť na postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S 155/09
a postup najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžso 9/2013 bola ústavnému
súdu doručená 7. júna 2013 (na poštovú prepravu podaná 5. júna 2013), t. j. po tom, keď už
krajský súd 27. januára 2012 a najvyšší súd 10. apríla 2013 vyhlásili vo veci samej svoje
meritórne rozhodnutia (rozsudky). Takže v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už ani
krajský súd a ani najvyšší súd nemohli ovplyvniť plynulosť priebehu konania, a teda ani
porušiť označené práva sťažovateľky, pretože vyhlásením rozsudku vo veci samej krajský
súd, ako aj najvyšší súd vykonali v rámci svojej kompetencie či už prvostupňového
správneho súdu (krajský súd) alebo v rámci kompetencie odvolacieho správneho súdu
(najvyšší súd) všetky im zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej
neistoty sťažovateľky. Ďalšie úkony alebo postupy už ani krajský súd, ani najvyšší súd
v tomto štádiu (po vyhlásení a doručení meritórnych rozsudkov) nemohli vykonávať, a
preto bolo treba vec posudzovať so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná
úloha označených súdov pri odstraňovaní právnej neistoty skončila vyhlásením rozhodnutia
vo veci samej pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.
Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup orgánu
verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil
sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto
orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav
takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05,
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj
významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím
na zmysel a účel ustanovenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote základom pre záver
ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní
odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd ešte nad rámec poznamenáva,
že sťažovateľka nepreukázala, či pred podaním sťažnosti ústavnému súdu v súvislosti
so zjednaním nápravy ňou tvrdeného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote v napádanom
postupe krajského súdu alebo najvyššieho súdu využila všetky jej dostupné prostriedky,
ktoré v zmysle svojej judikatúry ústavný súd považuje za účinné prostriedky nápravy
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Špecifickosť sťažnosti podanej
ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy totiž spočíva okrem iného aj v tom, že k jej
podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva
aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného
súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým
všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy
prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že za takýto účinný prostriedok
nápravy, ktorého využitie predchádza podaniu sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
považuje sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi všeobecného súdu [podľa
§ 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)]. V tejto
súvislosti ústavný súd už viackrát rozhodol (napr. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom
práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je
poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav
zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou. Ústavný súd preto
o sťažnosti, ktorej predmetom je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, že sťažovateľ
preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o súdoch (§ 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde), avšak ich využitím nedosiahol účinnú nápravu namietaného
porušenia označených práv.
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžso 9/2013 z 10. apríla 2013
V súvislosti so sťažovateľkou napádaným rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd
vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť,
že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
Najvyšší súd svoj rozsudok odôvodnil takto:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O. s. p.),
preskúmal rozhodnutia žalovaného a rozsudok krajského súdu v rozsahu odvolania
a v medziach žaloby, odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja
ods. 2 O. s. p. a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť.
V prejednávanej veci je predmetom sporu otázka, či žalovaný rozhodol v súlade
so zákonom, keď potvrdil rozhodnutie Ú. o tom, že žalobcovi ako platiteľovi poistného
vznikol nedoplatok zročného zúčtovania poistného za rok 2005 vo výške 77,17 €, ktorý za
neho odviedol zamestnávateľ v zmysle ustanovenia § 19 ods. 11 zákona č. 580/2004 Z. z.
Námietky, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje rozsudok krajského súdu, boli v zásade
zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatňoval už v konaní na súde prvého stupňa. Podľa
názoru najvyššieho súdu už správne orgány a následne aj krajský súd ako súd prvého
stupňa sa s týmito námietkami žalobcu vysporiadali, pričom odvolací súd už vyslovenú
argumentáciu považuje za relevantnú, výstižnú a dostatočnú.
Skutkový stav, z ktorého rozhodnutia vychádzali, nebol v konaní sporným; nebolo
sporné, že žalobca dosiahol v roku 2005 v mesiacoch júl a november príjem prevyšujúci
maximálny vymeriavací základ, t. j. 43 095 Sk, preto mu vznikla povinnosť vykonať a podať
ročné zúčtovanie poistného za rok 2005 z dôvodu tzv. pohyblivých príjmov v zmysle § 19
ods. 1 písm. c/ zákona. Rovnako nebolo sporné, že nakoľko príjem žalobcu za rok 2005
podliehajúci dani z príjmu dosiahol 526 548 Sk; pre výpočet poistného bol použitý
maximálny vymeriavací základ 517 140 Sk, z čoho 4 % predstavujú 20 686 Sk
a po odpočítaní úhrnu preddavkov vo výške 18 361 Sk je nedoplatok poistného
2 325 Sk/77,17 €, ktorý bol zamestnávateľ v zmysle § 19 ods. 11 zákona č. 580/2004 Z. z.
povinný odviesť.
Správne orgány, ale najmä krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne
vyargumentoval, vrátane citácie relevantných právnych predpisov, prečo žalobe žalobcu
na určenie, že mu nevznikol nedoplatok z ročného zúčtovania poistného za rok 2005
vo výške 77,17 € (2 325 Sk), nebolo možné vyhovieť. Odvolací súd sa s jeho právnym
názorom stotožňuje a v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť dôvodov
napadnutého rozhodnutia, v podrobnostiach na ne odkazuje a iba na doplnenie, reagujúc
na dôvody odvolania, uvádza nasledovné:
K námietke žalobcu, že krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nesprávne
označil zdravotnú poisťovňu A., a. s. odvolací súd uvádza, že v rozhodnutí je táto poisťovňa
označená niekoľko krát, ale iba v jednom prípade nesprávne, takže ide zjavne o zrejmú
nesprávnosť, ktorá nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Rovnako bez právneho významu
na rozhodnutie sporu je námietka, že žalobca nepoukazoval na nesprávnu aplikačnú prax
zamestnávateľa, ale správneho orgánu. K tvrdeniu žalobcu, že za mesiace júl a november
roku 2005 mu nemohol vzniknúť nedoplatok na poistnom, pretože podľa § 16 ods. 8 písm. a)
a d) zákona č. 580/2004 Z. z. výška preddavku na poistné zamestnanca a zamestnávateľa je
najviac trojnásobok priemernej mesačnej mzdy určenej sadzbou poistného, pretože
maximálny vymeriavací základ je obmedzený trojnásobkom priemernej mesačnej mzdy, sa
už vyčerpávajúcim spôsobom vyjadril prvostupňový správny orgán, ktorý v odôvodnení
svojho rozhodnutia o. i. uviedol, že toto ustanovenie rieši výšku preddavkov na poistné;
pričom pre ročné zúčtovanie poistného treba vychádzať z vymeriavacieho základu., ktorý
upravuje ust. § 13 zákona; zákon nepozná „maximálny vymeriavací základ v kalendárnom
mesiaci“, iba maximálny vymeriavací základ v kalendárnom roku, z ktorého sa určenou
sadzbou vypočíta výška poistného. K tomu odvolací súd dodáva, že pokiaľ je v § 13 ods. 1
vymedzujúcom vymeriavací základ uvedené „ak ďalej nie je ustanovené inak“, „inak“
nemôže byť ustanovené v § 16, ktorý rieši preddavok na poistné.
Je pravdou, že krajský súd nie celkom správne citoval ustanovenie § 13 zákona,
keďže pre danú vec je relevantné jeho znenie účinné jednak do 31. 08. 2005 a jednak znenie
účinné od 01. 09. 2005 (v znení zákona č. 325/2005 Z. z., ktorý v ust. § 31 ods. 7 určil,
že vymeriavací základ pre zamestnanca na účely ročného zúčtovania poistného za rok 2005
za kalendárne mesiace do 31.08.2005 sa určia podľa doterajších predpisov a za kalendárne
mesiace od 01. 09. 2005 podľa tohto zákona), čo ale nemalo vplyv na správnosť jeho
rozhodnutia, pretože relevantné ustanovenie § 13 ods. 1 písm. a) nebolo novelou významne
dotknuté (u príjmu zamestnanca boli vypustené slová „za vykonanú prácu“).
Z uvedených dôvodov aj odvolací súd považoval rozhodnutie žalovaného za zákonné
a preto napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2
O. s. p. potvrdil v celom rozsahu.»
Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd sa vecne zaoberal aj námietkou
sťažovateľky o nutnosti aplikácie prechodného ustanovenia § 31 ods. 7 zákona
o zdravotnom poistení, podľa ktorého sa mal pre účely ročného zúčtovania na verejné
zdravotné poistenie za rok 2005 určiť vymeriavací základ za obdobie od 1. januára 2005
do 31. augusta 2005 podľa zákona o zdravotnom poistení v jeho znení účinnom do 31.
augusta 2005 a za obdobie od 1. septembra 2005 do 31. decembra 2005 sa mal tento
vymeriavací základ určiť podľa zákona o zdravotnom poistení v jeho znení účinnom
od 1. septembra 2005, pričom najvyšší súd dospel k záveru, že predmetná legislatívna
zmena nemala v konečnom dôsledku vplyv na výsledok ročného zúčtovania zdravotného
poistenia sťažovateľky za rok 2005.
Podľa § 31 ods. 7 zákona o zdravotnom poistení v znení účinnom
od 1. septembra 2005 vymeriavací základ zamestnanca na účely ročného zúčtovania
poistného za rok 2005 za kalendárne mesiace roku 2005 do účinnosti tohto zákona sa určí
podľa doterajších predpisov a za kalendárne mesiace roku 2005 od účinnosti tohto zákona
sa určí podľa tohto zákona.
Podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o zdravotnom poistení v znení účinnom
do 31. augusta 2005 vymeriavací základ zamestnanca je jeho príjem dosiahnutý
v rozhodujúcom období, ktorým je, ak ďalej nie je ustanovené inak, príjem zamestnanca
za vykonanú prácu, ktorý podlieha dani z príjmov fyzických osôb podľa osobitného
predpisu.
Podľa § 13 ods. 8 písm. b) zákona o zdravotnom poistení v znení účinnom
do 31. augusta 2005 vymeriavací základ podľa odsekov 1 až 7 je najviac úhrn trojnásobkov
priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej
Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý dva roky predchádza
rozhodujúcemu obdobiu (ďalej len „priemerná mesačná mzda“), za všetky kalendárne
mesiace rozhodujúceho obdobia, počas ktorých mal príslušný platiteľ poistného povinnosť
platiť poistné.
Z citovaného znenia zákona o zdravotnom postení v znení účinnom do 31. augusta
2005 je zrejmé, že pre účely zúčtovania ročného poistného na rok 2005 bol pre zamestnanca
(čo je aj prípad sťažovateľky, pozn.) podľa citovaného § 13 ods. 1 písm. a) vymeriavacím
základom (od 1. januára 2005 do 31. augusta 2005, pozn.) príjem zamestnanca podliehajúci
dani z príjmov fyzických osôb podľa osobitného predpisu, ktorý dosiahol v „rozhodujúcom
období“, pričom pre účely ročného zúčtovania je potrebné za túto premennú označenú
ako „rozhodujúce obdobie“ samozrejme dosadiť kalendárny rok, keďže ide o ročné
zúčtovanie, a nie osobitne každý jeden kalendárny mesiac, ako to požaduje sťažovateľka.
Uvedené verifikoval aj samotný zákonodarca, keď v citovanom ustanovení § 13 ods. 8,
ktorým stanovil minimálnu a maximálnu výšku vymeriavacieho základu pre účely ročného
zúčtovania poistného, vychádza z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky za kalendárny rok (nie za kalendárny mesiac, pozn.), ktorý dva roky
predchádza rozhodujúcemu obdobiu za všetky kalendárne mesiace rozhodujúceho obdobia
(nie za jednotlivé mesiace rozhodujúceho obdobia, pozn.), počas ktorých mal príslušný
platiteľ poistného povinnosť platiť poistné. Keďže v danom prípade bol rozhodujúcim
obdobím na ročné zúčtovanie poistného rok 2005, bola pre výpočet maximálnej výšky
ročného vymeriavacieho základu rozhodujúca priemerná mesačná mzda zamestnanca
v hospodárstve Slovenskej republiky v roku 2003, pretože toto je rok, ktorý dva roky
predchádzal rozhodujúcemu obdobiu, t. j. roku 2005, pričom podľa zistenia Štatistického
úradu Slovenskej republiky (ďalej aj „štatistický úrad“) v roku 2003 bola táto priemerná
mzda v sume 14 365 Sk, takže podľa citovaného § 13 ods. 8 písm. b) zákona o zdravotnom
poistení v znení účinnom do 31. augusta 2005 maximálnym vymeriavacím základom pre
ročné zúčtovanie poistného za rok 2005 v období od 1. januára 2005 do 31. augusta 2005
bola suma 517 140 Sk (14 365 Sk x 3 x 12 mesiacov) tak, ako to na strane 5 svojho
rozsudku uviedol aj najvyšší súd.
Podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákon o zdravotnom poistení v znení účinnom
od 1. septembra 2005 vymeriavací základ zamestnanca je jeho príjem dosiahnutý
v rozhodujúcom období, ktorým je, ak ďalej nie je ustanovené inak, príjem zamestnanca,
ktorý podlieha dani z príjmov fyzických osôb podľa osobitného predpisu.
Podľa § 13 ods. 9 písm. d) zákona o zdravotnom poistení v znení účinnom
od 1. septembra 2005 vymeriavací základ je podľa odsekov 1 až 8 najviac 36-násobok
priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej
Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok, ktorý dva roky predchádza
rozhodujúcemu obdobiu (ďalej len „priemerná mesačná mzda“).
Aj z citovaného znenia zákona o zdravotnom postení v znení účinnom
od 1. septembra 2005 je zrejmé, že pre účely zúčtovania ročného poistného za rok 2005 bol
pre zamestnanca aj po 1. septembri 2005 podľa citovaného § 13 ods. 1 písm. a)
vymeriavacím základom jeho príjem podliehajúci dani z príjmov fyzických osôb podľa
osobitného predpisu, ktorý dosiahol v „rozhodujúcom období“, pričom pre účely ročného
zúčtovania je potrebné za túto premennú označenú ako „rozhodujúce obdobie“ aj v tomto
prípade opäť samozrejme dosadiť kalendárny rok. Súčasne aj v tomto prípade bolo potrebné
pri určení maximálnej výšky vymeriavacieho základu vychádzať z priemernej mesačnej
mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej štatistickým úradom
v roku 2003 (čo je, ako už bolo uvedené, suma 14 365 Sk), pretože toto bol rok, ktorý dva
roky predchádzal roku 2005, za ktorý bol zamestnanec povinný podať ročné zúčtovanie
poisteného. Podľa § 13 ods. 9 písm. d) zákona o zdravotnom poistení v znení účinnom
od 1. septembra 2005 maximálnym vymeriavacím základom pre ročné zúčtovanie poistného
za rok 2005 bola aj v období od 1. septembra 2005 do 31. decembra 2005 opäť suma
517 140 Sk (14 365 Sk x 36) tak, ako to opäť na strane 5 svojho rozsudku uviedol
aj najvyšší súd.
Z uvedených zistení vyplýva, že záver najvyššieho súdu o tom, že novelizácia zákona
o zdravotnom poistení v roku 2005 nemala podstatný vplyv na určenie maximálneho
vymeriavacieho základu pre účely ročného zúčtovania na verejné zdravotné poistenie
zamestnanca v roku 2005, nemožno považovať za svojvoľný, neopodstatnený a odporujúci
zmyslu a účelu aplikovaných právnych noriem, takže z tohto pohľadu sú námietky
sťažovateľky neopodstatnené.
Podľa ústavného súdu možno za ústavne akceptovateľné považovať aj stanovisko
najvyššieho súdu k námietke sťažovateľky, podľa ktorej pri určení vymeriavacieho základu
pre účely ročného zúčtovania poistného za rok 2005 nebol v § 13 ods. 1 zákona
o zdravotnom poistení zohľadnený odkaz (zhmotnený v slovnom spojení „... ak ďalej nie je
ustanovené inak...“, pozn.) na ustanovenie § 16 tohto zákona upravujúceho podľa
sťažovateľky výnimky z pravidla, podľa ktorého by mali tvoriť vymeriavací základ
pre ročné zúčtovanie poistného všetky zdaniteľné príjmy zamestnanca. Najvyšší súd
považoval túto námietku sťažovateľky za nedôvodnú konštatujúc, že ustanovenie § 16
zákona o zdravotnom poistení upravuje problematiku preddavkov na verejné zdravotné
poistenie, ktoré sa uhrádzajú mesačne, a nie problematiku ročného zúčtovania verejného
zdravotného poistenia. Ústavný súd predmetnú argumentáciu najvyššieho súdu považuje sa
odôvodnenú a ústavne udržateľnú.
Ústavný súd považuje za nedôvodnú aj námietku sťažovateľky o neústavnosti
napádaného rozhodnutia najvyššieho súdu z dôvodu podľa nej používania slovných spojení,
ktoré zákon o zdravotnom poistení explicitne nepozná, resp. ktoré tento zákon nedefinuje.
V tejto súvislosti sa žiada poznamenať, že ak je na daný prípad aplikovaná relevantná
právna norma ústavne akceptovateľným spôsobom, tak použitie zákonom nestotožnenej
terminológie, slovných spojení a jazykových zvratov na objasnenie jej významu nemôže
samo osebe znamenať porušenie základného práva a slobody účastníka konania.
V danom prípade neobstojí ani argumentácia sťažovateľky o netransparentnosti
ročného zúčtovania poistného vyhotoveného jej zamestnávateľom, ktoré sťažovateľka podľa
jej tvrdenia nemala možnosť ovplyvniť, či už z hľadiska správnosti tam uvádzaných údajov,
a teda ani z hľadiska jeho výsledku. V súvislosti s uvedeným je totiž podstatné,
že v rozhodnom období zákon o zdravotnom poistení ukladal povinnosť vyhotoviť a podať
ročné zúčtovanie verejného zdravotného poistenia v prvom rade samotnému zamestnancovi,
ktorému mal na tento účel zamestnávateľ poskytnúť všetky nevyhnutné údaje, takže
sťažovateľka v prípade záujmu mala možnosť, ba vlastne povinnosť vypracovať si ročné
zúčtovanie verejného zdravotného poistenia za rok 2005 v prvom rade sama, takže by mala
dostatočný prehľad o jeho obsahu. Avšak v tomto prípade sťažovateľka využila zákonnú
možnosť a o vyhotovenie predmetného ročného zúčtovania požiadala svojho
zamestnávateľa, pričom údaje o svojich príjmoch musia byť sťažovateľke známe
aj z výplatných pások, prípadne mala možnosť dožadovať sa aj u samotného zamestnávateľa
potrebných dovysvetlení, resp. konkretizácie údajov, na ktorých bolo predmetné ročné
zúčtovanie založené. Najvyšší súd, ktorého rozhodnutie je však v tomto konaní predmetom
prieskumu, tento postup sťažovateľky a jej zamestnávateľa ovplyvniť nemohol.
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03, II. ÚS 9/2013). Európsky súd
pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa
aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená,
že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie
povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny
prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).
Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno považovať
za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a takisto z neho nevyplýva taká aplikácia
všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorá by bola popretím jeho podstaty a zmyslu.
Samotná skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neopodstatnenosti či arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia. V dôsledku toho ústavný súd konštatuje, že z ústavnoprávneho hľadiska niet
žiadneho dôvodu spochybňovať závery napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, a preto
nie je oprávnený a ani povinný jeho odôvodnenie nahrádzať svojím právnym názorom.
Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietnuť ako
zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančného
zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo
slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tých častiach
sťažnosti, ktorými sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júla 2014