Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 427/2014
PDF · 164.63 KB
No categories available
II. ÚS 427/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc.
JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 16183/2012 až sp. zn. Rvp 16185/2012
vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a uzneseniami Okresného súdu Galanta sp. zn. 20 Er 83/2007
z 29. novembra 2010, sp. zn. 10 Er 1091/2006 z 11. novembra 2010 a sp. zn.
23 Er 1047/2009 z 29. marca 2012, ako aj porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trnave sp. zn.
23 CoE 426/2011 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 9 CoE 375/2011 z 11. septembra 2012
a sp. zn. 10 CoE 87/2012 z 27. septembra 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 16183/2012 až sp. zn. Rvp 16185/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. Rvp 16183/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. decembra
2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 16183/2012 až sp. zn.
Rvp 16185/2012, ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
a uzneseniami Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 20 Er 83/2007
z 29. novembra 2010, sp. zn. 10 Er 1091/2006 z 11. novembra 2010 a sp. zn.
23 Er 1047/2009 z 29. marca 2012 (ďalej spolu len „napadnuté uznesenia okresného súdu“),
ako aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom a uzneseniami Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 23 CoE 426/2011 zo 17. októbra 2012, sp. zn. 9 CoE 375/2011 z 11. septembra
2012 a sp. zn. 10 CoE 87/2012 z 27. septembra 2012 (ďalej spolu len „napadnuté uznesenia
krajského súdu“).
Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia
poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou
o úvere pristúpila po dohode s dlžníkmi k uzatvoreniu notárskych zápisníc, resp.
rozhodcovskej doložky alebo rozhodcovskej zmluvy, ktorá založila právomoc Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len
„Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán pri vzniku
sporu. Vzhľadom na omeškanie dlžníkov a návrh sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd
autoritatívne deklaroval právo sťažovateľky na úhradu peňažnej pohľadávky a uložil
dlžníkom povinnosť platiť, bola dlžníkom na základe rozsudku Stáleho rozhodcovského
súdu uložená povinnosť zaplatiť sťažovateľke pohľadávku spoločne s príslušenstvom.
Z dôvodu nesplnenia povinnosti zo strany dlžníkov bola sťažovateľka nútená
domáhať sa splatenia pohľadávky aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade
exekučného titulu (notárskej zápisnice alebo rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu,
pozn.). Okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich
vykonávania následne ex offo exekúcie napadnutými uzneseniami vyhlásil za neprípustné
a zastavil; na základe odvolania sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu
potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu.
Sťažovateľka v sťažnostiach formuluje výhrady voči právnym záverom
vyplývajúcim z postupu okresného súdu a krajského súdu a z napadnutých uznesení
krajského súdu, ktoré považuje za nesprávne z hľadiska právneho posúdenia relevantných
hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú
právnu vec, a zároveň podáva vlastnú interpretáciu príslušných právnych predpisov
aplikovateľných na právnu vec, ktoré tvorili právny základ napadnutých konaní.
Za relevantné pochybenie v postupe okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka
považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo
rozhodnuté bez toho, aby boli predtým prerušené konania, resp. rozhodnuté o návrhu
sťažovateľky na prerušenie konaní podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej
únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
Sťažovateľka tiež tvrdí, že v jej veciach konajúce súdy nesprávne aplikovali ustanovenia
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými
uzneseniami okresného súdu v napadnutých konaniach, eventuálne porušenie jej základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
a napadnutými uzneseniami krajského súdu v napadnutých konaniach, napadnuté uznesenia
krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení
krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia
a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a všeobecných súdov, proti ktorým tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je
uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
III.
Ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažností týkajúcich sa v záhlaví tohto
rozhodnutia citovaných rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu a v kontexte svojich
zistení dospel k záveru, že v týchto konaniach pred ústavným súdom sťažovateľka namieta
porušenie svojich práv v príčinnej súvislosti so v záhlaví tohto rozhodnutia citovanými
rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, voči ktorým už podala v minulosti
ústavnému súdu identické sťažnosti, o ktorých už ústavný súd rozhodol. V konkrétnostiach
ide o uznesenie sp. zn. II. ÚS 223/2014 z 24. apríla 2014 (k sp. zn. Rvp 16183/2012, sp. zn.
Rvp 16184/2012 a sp. zn. Rvp 16185/2012).
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd konštatuje, že keďže ústavný súd
v identickej veci sťažovateľky (t. j. vo veci namietaného porušenia jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými
uzneseniami okresného súdu, ako aj porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami krajského
súdu) už rozhodol (uznesenie sp. zn. II. ÚS 223/2014 z 24. apríla 2014), pričom podmienky
konania zostali nezmenené, ústavný súd sťažnosti odmieta pre neprípustnosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Aj napriek uvedenému však ústavný súd s prihliadnutím na požiadavku materiálneho
chápania ochrany základných práv pristúpil v rámci predbežného prerokovania sťažností
k ich preskúmaniu aj z pohľadu možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by mali za
následok ich odmietnutie v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd po preskúmaní predmetu sťažností vedených pod sp. zn.
Rvp 16183/2012 až sp. zn. Rvp 16185/2012, týkajúcich sa v záhlaví tohto rozhodnutia
citovaných rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu a v kontexte svojich zistení dospel
k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná s jej
právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný
súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery všeobecných
súdov, a ktoré skončili odmietnutím sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie (v častiach týkajúcich
sa rozhodnutí okresných súdov), resp. z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti (v častiach
týkajúcich sa rozhodnutí krajských súdov).
Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke musí byť známy právny názor ústavného súdu
tak na problematiku týkajúcu sa použitia ustanovení smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj na námietku
sťažovateľky týkajúcu sa povinnosti krajského súdu na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP
a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie rozhodnúť o prerušení konania podľa § 109
ods. 1 písm. c) OSP a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie prejudiciálne otázky v sťažovateľkinej veci.
S prihliadnutím na totožnosť tak osoby sťažovateľky, ako aj totožnosť použitej
právnej argumentácie a skutkových okolností, ktoré boli podstatné pre závery všeobecných
súdov, ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na sťažovateľkinu znalosť dôvodov
odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor ústavného súdu
na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých rozhodnutí
všeobecných súdov a sťažovateľkou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd
plne stotožňuje s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (najmä sp. zn.
IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 488/2013 z 29. októbra 2013, sp. zn.
IV. ÚS 91/2013 zo 14. februára 2013, sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013), ktoré
skončili odmietnutím rovnakých, resp. podobných sťažností sťažovateľky z dôvodov tam
uvedených.
Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené
právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia,
v dôsledku čoho pristúpil k odmietnutiu týchto sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na ich prerokovanie (v častiach
týkajúcich sa napadnutých uznesení okresného súdu), resp. z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti (v častiach týkajúcich sa napadnutých uznesení krajského súdu).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júla 2014