Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 435/2014
PDF · 298.2 KB
No categories available
III. ÚS 435/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť Stredoslovenskej vodárenskej prevádzkovej spoločnosti,
a. s., Partizánska cesta 5, Banská Bystrica, zastúpenej advokátom Mgr. Přemyslom
Marekom, Advokátska kancelária PETERKA & PARTNERS v. o. s., Kapitulská 18/A,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení
so základným právom na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a v čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 279/2012 a jeho uznesením
z 30. apríla 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Stredoslovenskej vodárenskej prevádzkovej spoločnosti, a. s., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2013
doručená (na poštovú prepravu podaná 29. júla 2013, pozn.) sťažnosť Stredoslovenskej
vodárenskej prevádzkovej spoločnosti, a. s., Partizánska cesta 5, Banská Bystrica, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) v spojení so základným právom na rovnosť v konaní zaručeného
v čl. 47 ods. 3 ústavy a v čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Cdo 279/2012 a jeho uznesením z 30. apríla 2013.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že návrhom na začatie konania doručeným
Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 27. mája 2011 sa spoločnosť...
(ďalej len „žalobkyňa“), domáhala proti Stredoslovenskej vodárenskej spoločnosti, a. s.,
Partizánska cesta 5, Banská Bystrica (žalovanej v 1. rade, pozn.), a sťažovateľke (ďalej
spolu len „žalované“) náhrady majetkovej ujmy spôsobenej obmedzením hospodárenia na
pozemkoch v ochranných pásmach vodárenských zdrojov za obdobie od 1. mája 2004 do
12. mája 2010 (ďalej len „žalovaná pohľadávka“) s príslušenstvom.
Žalobkyňa, ktorá mala žalovanú pohľadávku nadobudnúť postúpením na základe
zmlúv uzavretých medzi ňou (postupníčkou) na strane jednej a 1. ... 2. ... a 3. ... [ďalej len
„postupcovia“ (užívatelia pozemkov v rozhodujúcom období v žalobe označení ako
„Družstvo“ 1. až 3., pozn.)], na strane druhej, žalobu okrem iného odôvodnila najmä tým, že
«... Rozhodnutím bývalého Okresného národného výboru vo Zvolene, odboru
poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva sp. zn. OPLVH-vod. 2441/406/88-452
zo dňa 15. 10. 1988, Rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia v Banskej
Bystrici, oddelenia štátnej vodnej správy a ochrany ovzdušia sp. zn.: ŽP 6061.2/190/95- Dš
zo dňa 08. 03. 1996 a následnými alebo súvisiacimi rozhodnutiami príslušných
vodohospodárskych orgánov ... boli vo vodoprávnom konaní určené a vymedzené pásma
hygienickej ochrany vodných zdrojov na ochranu výdatnosti, akosti a zdravotnej
nezávadnosti vodných zdrojov Podzámčok - Dobrá Niva, Horedolinie, Podžiar, Vladárka
a stanovené záväzné podmienky pre spôsobom hospodárskeho využitia vymedzených pásiem
hygienickej ochrany (ďalej len „Rozhodnutia“)...».
Okresný súd po tom, ako žalobu zaevidoval pod sp. zn. 7 C 105/2011, uznesením
z 5. augusta 2011 pod hrozbou odmietnutia žaloby (podania) vyzval žalobkyňu na jej
doplnenie, resp. opravu okrem iného takto:
„... konkretizujte skutkové okolnosti nároku ku každému postupcovi osobitne (pretože
sa jedná o spojené nároky) uveďte skutkové okolnosti tak, aby bol skutkovými okolnosťami
presne vymedzený predmet sporu v závislosti na jednotlivých postupcoch (výmera
a identifikácia pozemkov jednotlivých spoločností, u ktorých pozemkov konkrétne a v akom
rozsahu došlo k obmedzeniu užívania, vymedzenie spôsobu obmedzenia hospodárenia,
ku ktorému došlo k jednotlivým pozemkom jednotlivo, vymedzenie ujmy a určenie jej výšky
spolu s odôvodnením výšky ujmy; a pod.) a konkretizujte výšku majetkovej ujmy
pre jednotlivé pozemky spolu so spôsobom, ktorým ste k jej výpočtu dospeli...“
Žalobkyňa v prílohe podania doručeného okresnému súdu 13. septembra 2011
pre účely preukázania svojej aktívnej vecnej legitimácie predložila medzi ďalšími listinnými
dôkazmi aj „identifikáciu pozemkov užívaných Družstvom 1 v ochrannom pásme vodného
zdroja“, „identifikáciu pozemkov užívaných Družstvom 2...“ a „identifikáciu pozemkov
užívaných Družstvom 3...“ a súčasne petit žaloby opravila, resp. doplnila tak, že žiadala, aby
žalovaným bola uložená povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť jej sumu 2 440 000 €
s príslušenstvom.
Okresný súd však uznesením sp. zn. 7 C 105/2011 z 24. októbra 2011 podanie
(žalobu) žalobkyne odmietol, keďže podľa názoru okresného súdu „... navrhovateľ vady
podania neodstránil, z návrhu nie sú uvedené skutkové tvrdenia, z ktorých vyplýva nárok,
a teda ani po výzve súdu nespĺňa podanie náležitosti riadneho návrhu...“.
Žalobkyňa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 7 C 105/2011 z 24. októbra 2011
podala riadne a včas odvolanie – riadny opravný prostriedok, o ktorom rozhodol Krajský
súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 13 Co 366/2011
z 23. januára 2012 (v uznesení je zrejme nesprávne uvedený rok 2011, pozn.) tak, že
odvolaním napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.
Na základe žalobkyňou riadne a včas podaného dovolania – mimoriadneho
opravného prostriedku pre naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 237
písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom
období (ďalej aj „OSP“), podľa ktorého účastníkovi konania (žalobkyni) sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Cdo 279/2012
z 30. apríla 2013 uznesenie krajského súdu sp. zn. 13 Co 366/2011 z 23. januára 2012, ako
aj uznesenie okresného súdu sp. zn. 7 C 105/2011 z 24. októbra 2011 ako nezákonné zrušil
a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Predmetné uznesenie
najvyššieho súdu podľa zistenia ústavného súdu nadobudlo právoplatnosť 29. mája 2013.
Právny zástupca sťažovateľky namietané porušenie označených práv odôvodňuje
okrem iného takto:
«... Podľa ustálenej judikatúry aj právnej teórie, pokiaľ žalobca neuvedie
skutočnosti, z ktorých odvodzuje právo aspoň v rozsahu, aby bolo možné posúdiť totožnosť
veci (totožnosť predmetu konania) je to zákonnou podmienkou pre odmietnutie podania,
pretože žaloba nie je prejednateľná...
Z uvedeného vyplýva, že aby nebol predmet konania vo veci náhrady majetkovej
ujmy za obmedzené užívanie pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov
zameniteľný s iným predmetom konania, žalobca musí podľa § 79 ods. 1 OSP ako
nevyhnutné minimum v samotnej žalobe stručne uviesť:
- identifikáciu pozemkov, ktorých sa nárok týka a to nezameniteľné, t. j. podľa údajov
v katastri nehnuteľností,
- údaj o tom, že sú to práve uvedené pozemky, ktoré sa nachádzajú v ochrannom
pásme,
- identifikáciu rozsahu obmedzenia - v akej miere ochranné pásmo zasahuje
identifikované pozemky,
- údaj o výške majetkovej ujmy...
Sťažovateľ má... za to, že skutkové tvrdenia žalobcu ohľadom rozsahu obmedzených
pozemkov, za ktoré požaduje náhradu majetkovej ujmy, sú zmätočné a nepostačujúce,
neumožňujú nezameniteľné identifikovať rozsah obmedzených pozemkov a teda predmet
samotného konania.
Vzhľadom na vyššie uvedené má sťažovateľ za to, že žaloba nespĺňa minimálne
náležitosti na ňu kladené v zmysle § 79 ods. 1 OSP...
Uvedenie rozhodnutia stanovujúceho ochranné pásma vodárenského zdroja v žalobe
bez špecifikácie konkrétneho pozemku/pozemkov žalobcu, ktoré sa v tomto ochrannom
pásme nachádzajú a sú dotknuté obmedzeniami, preto nemôže napĺňať podmienku opísania
rozhodujúcich skutočností v zmysle § 79 ods. 1 OSP. Už zo samotnej hmotnoprávnej normy
vyplýva, že existencia rozhodnutia o stanovení ochranných pásiem vodárenských zdrojov je
v spojení s hmotnoprávnou normou - § 32 ods. 6 vodného zákona - iba právnym
predpokladom (dôvodom) pre vznik ujmy za obmedzenie hospodárenia na konkrétnom
pozemku/pozemkoch, ktoré sa v ochrannom pásme nachádzajú, a nie rozhodujúcou
skutočnosťou v zmysle §79 ods. 1 OSP...
... požiadavka doplnenia žaloby o identifikáciu pozemkov dotknutých ochranným
pásmom vodárenského zdroja nie je vôbec formalizmom, ale plne legitímnou požiadavkou
na doplnenie náležitosti, ktorá mala byť uvedená už v žalobe (aby ju sudca vôbec mohol
prejednať a aby sa k nej žalovaný mohol relevantne vyjadriť a aby bolo možné začať
dokazovanie)...
... uznesenie NS SR napadnuté touto sťažnosťou... pripúšťa..., že... chýbajúce
náležitosti... budú fakticky doplnené na základe znaleckého posudku...
Je neprípustné, aby súd v situácii, keď nič nebránilo žalobcovi špecifikovať
náležitosti žaloby už v samotnej žalobe, umožnil jedným znaleckým posudkom odstrániť
vady žaloby a zároveň vykonať dokazovanie (stanoviť výšku ujmy), ktoré je namieste až
v konaní o veci samej, t. j. po tom, ako je stanovený predmet konania...
Sťažovateľ má však za to, že NS SR svojím uznesením zvýhodnil žalobcu natoľko, že
narušil procesnú rovnováhu účastníkov konania a zasiahol do práva druhého účastníka (t.
j. sťažovateľa) na súdnu ochranu, spravodlivé súdne konanie a rovnosť účastníkov v
konaní...
Sťažovateľ ako žalovaný v rámci svojho práva na súdnu ochranu mohol legitímne
očakávať, že súd podanie, ktoré nespĺňa minimálne náležitosti stanovené v § 79 ods. 1 OSP
odmietne postupom podľa § 43 ods. 2 OSP. A tieto legitímne očakávania boli tiež postupom
prvoinštančného súdu a súdu odvolacieho naplnené...
Arbitrárnosť uznesenia NS SR sťažovateľ ďalej odôvodňuje tým, že... NS SR... :
1. nerešpektoval kogentnú normu, ktorou sú § 79 ods. 1 OSP a následne § 43 ods. 2
OSP a interpretoval ich v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti...
i) NS SR ústavne nekonformne interpretoval a aplikoval § 79 ods. 1 OSP tak, že
požiadavka „opísania rozhodujúcich skutočností“ je splnená..., aj keď žaloba neobsahuje
uvedenie rozhodujúcich skutočností v rozsahu umožňujúcom odlíšiť predmet konania
od iných konaní a zároveň nekonformne interpretoval a aplikoval § 43 ods. 2 OSP tak, že
neuvedenie rozhodujúcich skutočností v rozsahu umožňujúcom odlíšiť predmet konania
od iných konaní nie je nedostatok, pre ktorý nemožno pokračovať v konaní, a teda dôvodom
na odmietnutie žaloby...
ii) NS SR ústavne nekonformne interpretoval a aplikoval § 79 ods. 1 OSP tak, že
požiadavka „opísania rozhodujúcich skutočností“ je splnená..., aj vtedy, pokiaľ možno časť
rozhodujúcich skutočností zistiť znaleckým dokazovaním a zároveň nekonformne
interpretoval a aplikoval § 43 ods. 2 OSP tak, že neuvedenie rozhodujúcich skutočností
v rozsahu v akom môžu byť nahradené znaleckým dokazovaním, nie je dôvodom
na odmietnutie žaloby ...
2. a tiež založil predmetné uznesenie na interpretácii § 79 ods. 1 OSP a následne
§ 43 ods. 2 OSP, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe, a teda NS SR sa
vydaním predmetného uznesenia NS SR odklonil od ustálenej judikatúry bez toho, aby boli
dostatočne uvedené dôvody, na základe ktorých súd odmietol stabilizovanú výkladovú prax.
Extrémny rozpor výkladu § 43 ods. 2, a 79 ods. 1 OSP NS SR sťažovateľ vidí
v nasledovnom:
i) odklone od judikatúry, ako je uvedené v bode IV. vyššie, a zároveň
ii) odklone od judikatúry vo veciach založených na rovnakom právnom základe
a porovnateľných skutkových okolnostiach ako je právny základ a skutkové okolnosti
v namietanej veci žalobcu proti sťažovateľovi.
Pokiaľ ide o judikatúru založenú na rovnakom právnom základe a porovnateľných
skutkových okolnostiach ako je právny základ a skutkové okolnosti v namietanej veci
žalobcu proti sťažovateľovi (bod ii. vyššie), sťažovateľ poukazuje napríklad na uznesenie
okresného súdu Banská Bystrica č. k. 9 C/189/2009-105 z 15. 10. 2010, potvrdené
uznesením krajského súdu Banská Bystrica č. k. 16 Co/295/2010-406 z 28. 2. 2011.
V týchto konaniach pôvodní žalobcovia nešpecifikovali pozemky, na ktorých došlo
k obmedzeniu užívania, uvedením katastrálneho územia, registra parcely, parcelného čísla,
druhu pozemku a výmery pozemku. Tiež neuviedli, v akom rozsahu sa dotknuté pozemky
nachádzajú vo vyhlásených ochranných pásmach...
V obdobnej veci č. k. 12 Co/161/2010 bol žalobca vyzvaný, aby vadu podania
odstránil označením „pozemkov, na ktorých došlo k obmedzeniu užívania a v akom
rozsahu“ (pozri uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici 12 Co/161/2010-81)...
Sťažovateľ má tiež za to, že NS SR sa uznesením NS SR odklonil od ustálenej
judikatúry, keď umožnil vady podania (absenciu minimálnych náležitostí) odstrániť
znaleckým dokazovaním nariadením v priebehu konania, čo je v rozpore napr. s uznesením
Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30. 05. 2012 sp. zn. 25 Cdo 2377/2011...
... NS SR svojim uznesením NS SR zvýhodnil žalobcu oproti sťažovateľovi keď:
1. umožnil, aby vady podania žalobcu boli odstránené znaleckým dokazovaním...
2. a tiež svojou činnosťou (analýzou predložených listín) plnil (a nahradzoval)
procesnú aktivitu žalobcu, pokiaľ ide o minimálne požiadavky kladené na žalobu v zmysle
§ 79 ods. 1 OSP...
Tým, že NS SR svojim uznesením NS SR zbavil žalobcu povinnosti tvrdenia v rozsahu
opísania rozhodujúcich skutočností podľa § 79 ods. 1 OSP (povinnosti podať žalobu
obsahujúcu minimálne náležitosti) a tiež tým, že svojou činnosťou plnil ako aj umožnil
prvostupňovému súdu plniť žalobcovu procesnú aktivitu, neoprávnene žalobcu oproti
sťažovateľovi zvýhodnil, čím porušil sťažovateľovo právo na súdnu ochranu, spravodlivé
súdne konanie v spojení s právom na rovnosť účastníkov v konaní...»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie takto rozhodol:
„... Základné právo sťažovateľa Stredoslovenská vodárenská prevádzková
spoločnosť, a. s... na súdnu ochranu podľa čl. čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako
aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd v spojení s právom na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Cdo 279/2012 a jeho uznesením zo dňa 30. apríla 2013 porušené boli.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. apríla 2013 sp. zn.
2 Cdo 279/2012 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi Stredoslovenská
vodárenská prevádzková spoločnosť, a. s... trovy právneho zastúpenia v sume
12.740,54 EUR... na účet jeho právneho zástupcu, advokáta Mgr. Přemysla Mareka,
advokátska kancelária PETERKA & PARTNERS, v. o. s. advokátska kancelária
organizačná zložka, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení základného práva a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
v spojení so základným právom na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy
a čl. 37 ods. 3 listiny postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Cdo 279/2012 a jeho uznesením z 30. apríla 2013.
1. Sťažovateľka predovšetkým namieta, že pokiaľ najvyšší súd napriek tomu, že
žaloba neobsahuje presnú špecifikáciu pozemkov nachádzajúcich sa v ochranných pásmach
vodárenských zdrojov a rozsahu obmedzenia ich užívania, dospel k názoru, podľa ktorého
požiadavka uvedenia rozhodujúcich skutočností v rozsahu umožňujúcom odlíšiť predmet
konania od predmetu iných konaní v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 OSP je splnená, a to aj
preto, že časť týchto skutočností bude možné zistiť nariadením znaleckého dokazovania,
v právnej veci žaloby teda nejde o nedostatok, pre ktorý by nebolo možné v konaní
pokračovať v zmysle ustanovenia § 43 ods. 2 vety prvej OSP, dôsledkom čoho odmietnutím
žaloby (podania) bola žalobkyni odmietnutá možnosť konať pred súdom, je tento názor
arbitrárny.
2. Sťažovateľka je toho názoru, že pokiaľ najvyšší súd v právnej veci žaloby svojím
právnym názorom pripustil odstránenie jeho vád nariadením znaleckého dokazovania
a vlastným skúmaním (analýzou) listín predložených žalobkyňou nahradzoval procesnú
aktivitu žalobkyne, túto neoprávnene zvýhodnil na úkor sťažovateľky.
3. Navyše, podľa tvrdení sťažovateľky sa najvyšší súd bez ďalšieho odklonil aj
od ustálenej judikatúry, ak bez ďalšieho nerešpektoval právny názor krajského súdu
v obdobných právnych veciach vyjadrený v jeho a v uznesení sp. zn. 12 Co 161/2010
z 30. júna 2010 a uznesení sp. zn. 16 Co 295/2010 z 28. februára 2011 a tiež aj právne
názory vyjadrené v sťažovateľkou označených rozhodnutiach Najvyššieho súdu Českej
republiky.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že
vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným
zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť
(II. ÚS 27/07).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené
konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej
ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú
právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50
ústavy). Všeobecné súdy poskytujú ochranu plynúcu z citovaného článku ústavy tak, že
postupujú v konaní súc viazané procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi,
dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu (I. ÚS 4/94).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Ústavný súd dodáva, že čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 37 ods. 3 listiny zabezpečuje
rovnosť účastníkov konania v konaní pred všeobecným súdom (žalobkyne a žalovaných),
ktorá je inak súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie. K jeho porušeniu môže dôjsť
napr. v prípade, ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní,
v rozpore s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku zvýhodní svojím postupom
predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov konania na úkor iného
účastníka konania.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn. 2 Cdo 279/2012
z 30. apríla 2013 sa s kľúčovou námietkou žalobkyne, ktorou namietala, že postupom
okresného súdu, ako aj krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom,
vysporiadal okrem iného takto:
«... Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle tohto ustanovenia treba
rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia
jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia
a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237
písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore
so zákonom, pripadne s ďalšími všeobecne závažnými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok
priznáva.
V danej veci si žalobkyňa žalobou 26. mája 2011 na Okresnom súde Banská Bystrica
uplatnila u žalovaných nárok na náhradu majetkovej ujmy vzniknutej za obdobie
od 1. mája 2004 do 12. mája 2010. Okresný súd Banská Bystrica uznesením
z 5. augusta 2011, č. k. 1 C 105/2011-558 vyzval žalobkyňu, aby v lehote 21 dní
konkretizovala skutkové okolnosti nároku, konkretizovala výšku majetkovej ujmy
pre jednotlivé pozemky spolu so spôsobom, ktorým k jej výpočtu dospela, doplnila petit,
doplnila ďalšie dôkazy, ktoré by mohli podporiť jej nárok. Na výzvu súdu žalobkyňa
reagovala doplnením žaloby z 9. septembra 2011. Poukázala na veľké množstvo listinných
dôkazov, ktoré podľa jej tvrdení preukazujú aktívnu legitimáciu žalobkyne. Ďalej vyčíslila
odhadovanú majetkovú ujmu na sumu 2 440 000 €, na čo reflektovala aj doplnením petitu.
Ohľadne spôsobu vyčíslenia tejto žalovanej sumy uviedla, že jej presná výška je v konaní
sporná a z toho dôvodu už v samotnej žalobe navrhovala vykonať súdom ustanovené
znalecké dokazovanie, ktoré ju nesporne určí, a to aj s poukazom na značnú finančnú
náročnosť znaleckého dokazovania v prejednávenej veci. Ohľadom špecifikácie pozemkov,
na ktorých pôvodní majitelia pohľadávok hospodárili a ktoré sa nachádzajú v pásme
ochrany vodných zdrojov uviedla, že všetky nájomné zmluvy spolu s ich dodatkami
a prílohami sú k dispozícii u pôvodných majiteľov pohľadávok a pokiaľ súd ustanoví znalca
na určenie presnej výšky majetkovej ujmy na užívaných pozemkoch v ochranných pásmach
vodárenských zdrojov, budú mu k dispozícii. Navyše, pokiaľ by tieto aj boli súdu
predložené, tieto nepreukazujú veľkosť obhospodarovanej plochy v ochrannom pásme.
Podľa § 43 ods. 1 O. s. p. sudca alebo poverený zamestnanec súdu uznesením vyzve
účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil alebo opravil
v lehote, ktorú urči, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie, ako treba
opravu alebo doplnenie vykonať.
Podľa § 43 ods. 2 veta prvá O. s. p. ak účastník v lehote podľa odseku 1 podanie
neopraví alebo nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno v konaní pokračovať, súd
odmietne podanie, ktorá by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania.
Výklad a používanie § 43 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku musí v celom
rozsahu rešpektovať základne právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky. Všeobecný súd musí vykladať a používať citované ustanovenie
Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného právo na súdnu ochranu.
Interpretáciou a používaním tohto ustanoveniu nemožno obmedziť základné právo
na súdnu ochranu bez zákonného podkladu (II. ÚS 154/08). Prílišný formalizmus
pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak
na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu
v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam na ochranu
zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Sám Občiansky
súdny poriadok to vyjadruje tak, že umožňuje odmietnuť podanie podľa § 43 ods. 2 O. s. p.
len vtedy, ak v konaní nemožno pre nedostatky podania pokračovať. Pokračovanie v konaní
treba chápať ako možnosť súdu konať a rozhodovať bez zásadnejších prekážok.
Podľa dovolacieho súdu z návrhu na začatie konania a z jeho doplnení nepochybne
(okrem ostatných náležitostí uvedených v § 79 ods. 1 O. s. p.) vyplýva:
a) čoho sa žalobkyňa domáha - zaplatenia sumy 2 440 000 € od žalovaných 1/ a 2/
titulom náhrady majetkovej ujmy, ktorá vznikla obmedzením hospodárenia na užívaných
pozemkoch v ochranných pásmach vodárenských zdrojov, za presne špecifikované obdobie,
b) označenie dôkazov, ktorých sa žalobkyňa dovoláva - vzorové nájomné zmluvy,
čestné vyhlásenia družstiev, identifikácia pozemkov družstvom 1 a 2, potvrdenia obvodných
úradov, odborné posudky atď.,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností - obmedzenie hospodárenia na užívaných
pozemkoch v ochranných pásmach vodárenských zdrojov na základe rozhodnutí -
Okresného národného výboru vo Zvolene č. j. OPLVH - vod. 2441/406/88-462
z 15. októbra 1988, Obvodného úradu životného prostredia Banská Bystrica
č. ŽP 6061.2/190/95-Dš z 8. marca 1996.
Navyše žalobkyňou navrhovaným znaleckým dokazovaním by podľa názoru
dovolacieho súdu mohla byť určená presná výška vzniknutej majetkovej ujmy, ale aj presne
určené dotknuté pozemky, ktorých sa náhrada majetkovej ujmy týka (na využitie znaleckého
posudku pri určovaní výšky majetkovej ujmy pritom pamätá aj „vodný zákon“, konkrétne
§ 32 ods. 6 zákona č. 364/2004 Z. z.).
Za tejto vyššie uvedenej situácie, keď odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého
stupňa, ktorým bolo podanie žalobkyne odmietnuté z dôvodu, že žaloba nemala potrebné
náležitosti (§ 43 ods. 2 O. s. p.), je zrejmé, že žalobkyni bola znemožnená realizácia jej
procesného práva na to, aby súd konal ďalej o jej žalobe, a že teda v predmetnom konaní
došlo k procesnej vade podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p., zakladajúcej prípustnosť
dovolania. Táto vada je zároveň tiež dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté
rozhodnutie zrušiť. Rozhodnutie, ktoré bolo vydané v konaní postihnutom tak závažnou
procesnou vodou, nemôže byť totiž považované za správne.
Vzhľadom na uvedené dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a aj súdu
prvého stupňa v celom rozsahu (pretože rozhodnutie o návrhoch žalobkyne v zmysle § 138
O. s. p. a § 30 O. s. p. vychádzalo z výroku o odmietnutí podania) a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1, 3 O. s. p.)... »
4. Ústavný súd však nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať
o správnosti právneho záveru najvyššieho súdu spočívajúcom v tom, že odmietnutím žaloby
(podania) žalobkyne jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Tento záver v žiadnom
prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne neodôvodnený. Z namietaného
uznesenia najvyššieho súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu
alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
V zmysle ustanovenia § 43 ods. 1 OSP sudca alebo poverený zamestnanec súdu
uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie doplnil
alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení
uvedie, ako treba opravu alebo doplnenie vykonať.
V zmysle ustanovenia § 43 ods. 2 OSP ak účastník v lehote podľa odseku 1 podanie
neopraví alebo nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno v konaní pokračovať, súd
odmietne podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie konania.
V zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 OSP konanie sa začína na návrh. Návrh má okrem
všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3) obsahovať meno, priezvisko, prípadne aj dátum
narodenia a telefonický kontakt, bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, údaj
o štátnom občianstve, pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov,
ktorých sa navrhovateľ dovoláva, a musí byť z neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha.
V zmysle ustanovenia § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom.
Najvyšší súd svoj záver ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, keď
s poukazom na to, že zo žaloby nepochybne vyplýva, že žalobkyňa sa domáha zaplatenia
žalovanej pohľadávky vo výške 2 440 000 € s príslušenstvom z titulu náhrady majetkovej
ujmy spôsobenej v období od 1. mája 2004 do 12. mája 2010 obmedzením hospodárenia
na pozemkoch v ochranných pásmach vodárenských zdrojov založených (vymedzených)
rozhodnutiami príslušných orgánov štátnej vodnej správy, a to rozhodnutím bývalého
Okresného národného výboru vo Zvolene, odboru poľnohospodárstva, lesného a vodného
hospodárstva, č. j. OPLVH – vod. 2441/406/88-452 z 15. októbra 1988 a rozhodnutím
Obvodného úradu životného prostredia v Banskej Bystrici, oddelenia štátnej vodnej správy
a ochrany ovzdušia č. ŽP 6061.2/190/95-Dš z 8. marca 1996 (ďalej len „vodoprávne
rozhodnutia“), pričom žalobkyňa na preukázanie svojich tvrdení označila, resp. už
okresnému súdu predložila listinné dôkazy, medzi nimi aj „identifikáciu pozemkov...“
užívaných postupcami, ustálil, že nejde o taký nedostatok žaloby (podania), pre ktorý by
nebolo možné v konaní pokračovať.
Inými slovami, keďže žalovaná pohľadávka predstavuje náhradu majetkovej ujmy,
ktorá mala v rozhodujúcom období vzniknúť postupcom (právnym predchodcom žalobkyne,
pozn.) dôsledkom obmedzenia hospodárenia na pozemkoch, resp. ich častiach
nachádzajúcich sa v ochranných pásmach vodárenských zdrojov zriadených práve
označenými vodoprávnymi rozhodnutiami, záver najvyššieho súdu o tom, že napriek
neuvedeniu špecifikácie týchto pozemkov žalobkyňou podľa údajov katastra (evidencie)
nehnuteľností, resp. ich špecifikácii iba podľa katastrálnych území, žaloba spĺňa požiadavky
návrhu na začatie konania v zmysle ustanovenia § 79 ods. OSP, a teda predmet konania
vymedzuje dostatočne určite na to, aby tento nemohol byť zameniteľný s predmetom iného
konania, dôsledkom čoho nebol dôvod na jej odmietnutie v zmysle § 43 ods. 2 vety prvej
OSP, sa nijako neprieči obsahu, účelu ani zmyslu týchto procesno-právnych zákonných
ustanovení, a preto je ústavne plne udržateľný.
5. Vzhľadom na skutočnosť, že v zmysle § 32 ods. 6 zákona č. 364/2004 o vodách
a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení
neskorších predpisov (vodný zákon) v znení neskorších predpisov za preukázané
obmedzenie užívania pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov patrí náhrada
majetkovej ujmy, pričom ak sa nedosiahne dohoda, výška majetkovej ujmy sa určí
na základe znaleckého posudku podľa osobitného predpisu, najvyššiemu súdu nič nemožno
vytknúť, ak v rámci svojej argumentácie v súvislosti so zákonnou požiadavkou opísania
rozhodujúcich skutočností v žalobe vrátane presného určenia (vymedzenia) rozsahu
ochrannými pásmami vodárenských zdrojov dotknutých pozemkov, spôsobu obmedzenia
hospodárenia na nich a v nie poslednom rade určenia výšky majetkovej ujmy medzi inými
poukázal aj na budúce znalecké dokazovanie.
Keďže je zo žaloby zjavné, že žalobkyňa sa proti žalovaným domáha náhrady
majetkovej ujmy za obmedzenie užívania pozemkov postupcom v ochranných pásmach
vodárenských zdrojov zriadenými (vymedzenými) v žalobe označenými vodoprávnymi
rozhodnutiami orgánov štátnej vodnej správy, ktorá im (postupcom) mala vzniknúť
v období od 1. mája 2004 do 12. mája 2010, a teda, ako to z argumentácie najvyššieho súdu
zrejme vyplýva, predmet konania bol žalobou určený rozsahom síce minimálnym, avšak
dostatočným na to, aby nemohol byť zameniteľný s predmetom iného konania, ústavný súd
sa nijako nestotožňuje s názorom sťažovateľky, že by budúci znalecký posudok
vypracovaný v zmysle ustanovenia § 36 ods. 2 vodného zákona nahrádzal procesnú
povinnosť žalobkyne v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 OSP spočívajúcu v opísaní
rozhodujúcich skutočností.
Navyše, keďže práve vodoprávnymi rozhodnutiami orgánov štátnej vodnej správy,
na základe ktorých sa žalobkyňa domáha náhrady majetkovej ujmy za obmedzenie užívania
pozemkov v ochranných pásmach vodárenských zdrojov, boli zriadené (vymedzené) nielen
samotné ochranné pásma vodárenských zdrojov, ale určené aj záväzné podmienky
(obmedzenia) pre spôsob hospodárskeho využitia týchto pozemkov, dôsledkom čoho
najvyšší súd dospel k záveru, že v prípade žaloby nejde o taký nedostatok, pre ktorý by
nebolo možné v konaní pokračovať, podľa názoru ústavného súdu sa tiež nemožno stotožniť
ani s tvrdením sťažovateľky o tom, že najvyšší súd skúmaním (analýzou) žalobkyňou
predložených listín nahrádzal povinnosť žalobkyne v zmysle ustanovenia § 79 ods. 1 OSP
opísať v žalobe rozhodujúce skutočnosti, a tým by ju neoprávnene zvýhodňoval na úkor
sťažovateľky.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení zrozumiteľným a jasným spôsobom vysvetlil,
z akého dôvodu odmietnutie žaloby pre jej okresným súdom a následne aj krajským súdom
ustálený „nedostatok, pre ktorý nie je možné v konaní pokračovať“, bolo pre žalobkyňu
odňatím možnosti konať pred súdom napĺňajúcim dovolací dôvod v zmysle ustanovenia
§ 237 písm. f) OSP. Podľa názoru ústavného súdu táto vlastná úvaha najvyššieho súdu
nevybočuje z ústavných medzí výkladu označených zákonných ustanovení.
6. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky, že k porušeniu jej základného práva
na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie došlo aj tým, že najvyšší súd
sa v sťažnosťou napadnutom uznesení odchýlil od podľa jej názoru stabilizovanej súdnej
praxe, pokiaľ ide o posudzovanie splnenia alebo nesplnenia náležitostí návrhu na začatie
konania (§ 79 ods. 1 OSP) pri uplatňovaní náhrady majetkovej ujmy spôsobenej
obmedzením hospodárenia na pozemkoch v ochranných pásmach vodárenských zdrojov
(§ 32 ods. 6 vodného zákona) v iných obdobných prípadoch (pozri uznesenie krajského
súdu sp. zn. 12 Co 161/2010 z 30. júna 2010 a uznesenie krajského súdu
sp. zn. 16 Co 295/2010 z 28. februára 2011), ústavný súd v prvom rade podotýka, že
predmetom konania pred ústavným súdom bolo iba napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,
ktoré, resp. závery ktorého (pozri už uvedené) ústavný súd z hľadiska dodržania zásad
ústavnosti aj preskúmal. Skutočnosť, že krajský súd, prípadne iné súdy, pri posudzovaní
otázky splnenia alebo nesplnenia náležitostí návrhu na začatie konania v iných ako
ústavným súdom preskúmavanej veci zaujali odlišné právne stanovisko, a teda v iných
veciach náhrady majetkovej ujmy spôsobenej obmedzením hospodárenia na pozemkoch
v ochranných pásmach vodárenských zdrojov uplatnenej proti žalovaným návrh na začatie
konania bol odmietnutý, pričom tieto iné rozhodnutia neboli predmetom prieskumu
ústavného súdu, ešte nemá za následok automatický predpoklad o ústavnosti záverov
vyslovených v týchto iných veciach, takže takéto rozhodnutia v iných veciach nie sú tak
pre najvyšší súd, ako ani pre ústavný súd právne záväzné.
Uvedené platí o to viac vo vzťahu k rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Českej
republiky, resp. k jeho sťažovateľkou označeným rozhodnutiam v úplne iných veciach.
Napokon však samotná sťažovateľka s poukazom na „... Uznesenie Najvyššieho súdu ČR
zo dňa 9. 7. 2003 sp. zn. 29 Odo 215/2003, uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa
19. 12. 2006 sp. zn. 32 Odo 6/2005...“ (pozri poznámka „20“ pod čiarou na strane 8
sťažnosti) uviedla, že «... „požiadavka opísania rozhodujúcich skutočností môže byť
splnená aj výslovným odkazom na listinu, ktorú žalobca pripojí k žalobe“20...», čo v
preskúmavanej veci aj podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu bolo
splnené, keď žalobkyňa v žalobe v rámci opísania rozhodujúcich skutočností ochranným
pásmom vodárenských zdrojov dotknuté pozemky vymedzila iba s odkazom na označené
vodoprávne rozhodnutia príslušných orgánov štátnej vodnej správy, ktorými boli tieto
ochranné pásma zriadené.
V danom kontexte ústavný súd v závere dodáva, že prílišný formalizmus
pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak
na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu
v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu
zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu
(m. m. II. ÚS 135/04).
Ako už bolo uvedené, záver najvyššieho súdu, podľa ktorého žaloba spĺňa náležitosti
návrhu na začatie konania, dôsledkom čoho jej odmietnutie bolo odňatím možnosti
žalobkyni konať pred súdom, je teda podľa názoru ústavného súdu v súlade s ústavnými
medzami výkladu zákonov. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje
znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových
postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia
nahrádzať a za tejto situácie nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.
V závere tiež ústavný súd pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) dožadovať sa toho, aby
všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorý účastník konania predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Vychádzajúc z uvedeného postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní napadnutého
uznesenia nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých súčasťou je aj
základné právo na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37
ods. 3 listiny, ktorý by mohol byť predmetom posudzovania ústavnosti postupu najvyššieho
súdu v konaní o veci samej. Ústavný súd preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu pri jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní náhrady trov
konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127
ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala
ich priznania, už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júla 2014