Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 443/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti UNOLES, s. r. o., Zlatovská 2211,

Trenčín, zastúpenej advokátskou kanceláriou SOUKENÍK – ŠTRPKA, s. r. o.,

Šoltésova 14, Bratislava, konajúcou prokuristom a advokátom JUDr. Milanom Gocníkom,

LLM, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 15. novembra 2012

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn.

z 18. februára 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti UNOLES, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2014

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti UNOLES, s. r. o., Zlatovská 2211, Trenčín, (ďalej

len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu

zaručeného (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 15. novembra 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského

súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní sp. zn. z 18. februára 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «Obvodný pozemkový úrad v Žiari nad Hronom

(ďalej len „obvodný pozemkový úrad“) nariadil dňa 6. 3. 1996 podľa ust. § 7 zákona

č. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,

obvodných pozemkových úpravách, pozemkovom fonde a pozemkových spoločenstvách

(ďalej len „zákon o pozemkových úpravách“) prípravné konanie pozemkových úprav

v katastrálnom území S., v priebehu ktorého boli prerokované podmienky, dôvody

pozemkových úprav, obvod pozemkových úprav a rozsah vyňatia pozemkov z obvodu

pozemkových úprav. Na základe svojich zistení dňa 14. 6. 1996 nariadil rozhodnutím ...

podľa ust. § 8 Zákona o pozemkových úpravách pozemkové úpravy. Ďalej v konaní schválil

všetky úvodné podklady a došlo k vypracovaniu projektu pozemkových úprav, ktorý bol dňa

31. 5. 2010 zverejnený v obci S.

Proti projektu pozemkových úprav podalo Pozemkové spoločenstvo

poľnohospodárskych a lesných pozemkov a urbárnikov obce S. (ďalej len „Pozemkové

spoločenstvo“) námietku, ktorou namieta, že podľa projektu pozemkových úprav je

novonavrhovaná cesta parcely nového stavu vo vlastníctve sťažovateľa, čím bude

obmedzený prístup k pozemkom v tomto katastrálnom území.

Obvodný pozemkový úrad námietku predložil na rozhodnutie Krajskému

pozemkovému úradu v Banskej Bystrici (ďalej len „Krajský pozemkový úrad“), ktorý

rozhodnutím - 2 zo dňa 27. 9. 2010 námietke nevyhovel. Pozemkové

spoločenstvo podalo odvolanie voči rozhodnutiu..., na základe ktorého došlo k preskúmaniu

rozhodnutia... Ministerstvom, ktoré predmetné rozhodnutie zrušilo a vec vrátilo na nové

prejednanie a rozhodnutie.

Krajský pozemkový úrad následne vydal rozhodnutie zo dňa 10. 3. 2011, ktorým

vyhovel námietke podanej Pozemkovým spoločenstvom a rozhodol o vyčlenení parcely

nového stavu ako spoločného zariadenia a opatrenia do vlastníctva obce (ďalej len

„rozhodnutie KPU“). Proti Rozhodnutiu KPÚ podal odvolanie sťažovateľ. Krajský

pozemkový úrad postúpil odvolanie nadriadenému orgánu, t. j. Ministerstvu, čo oznámil

sťažovateľovi listom zo dňa 26. 4. 2011.

Ministerstvo nevyhovelo odvolaniu sťažovateľa a dňa 11. 7. 2011 vydalo

rozhodnutie. Sťažovateľ následne podal žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia,

ktorá bola porušovateľom v druhom rade zamietnutá rozsudkom súdu prvého stupňa.

Následne podal sťažovateľ voči rozsudku súdu prvého stupňa odvolanie, ktorému však

odvolací súd, resp. porušovateľ v prvom rade nevyhovel a rozsudok súdu prvého stupňa

rozsudkom odvolacieho súdu potvrdil.».

Sťažovateľka argumentuje, že „zákon o pozemkových úpravách jasne stanovuje,

že pozemkové úpravy sa vykonávajú vo verejnom záujme, v danom prípade však

ide o záujem úzkeho okruhu osôb združených v pozemkovom spoločenstve, teda nie verejný

záujem“. Vzhľadom na uvedené, ako aj na tvrdenú skutočnosť, že pozemkové spoločenstvo

malo záujem „na sprístupnení pozemkov všetkým vlastníkom na miestach, kde žiadne

pozemky nevlastní“, je sťažovateľka presvedčená o tom, že „konanie pozemkového

spoločenstva a zároveň rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj rozsudok odvolacieho súdu

je účelový a tendenčný“. Vyčlenenie parcely nového stavu z vlastníctva sťažovateľky ako

spoločného zariadenia a opatrenie do vlastníctva obce (lesná cesta, pozn.) na základe

schválených zásad pre umiestnenie nových pozemkov považuje sťažovateľka

za protiprávne, zasahujúce neprimeraným spôsobom do jej vlastníckeho práva, a preto

napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj napadnutý rozsudok najvyššieho súdu považuje

za arbitrárny a porušujúci jej označené práva. V neposlednom rade sťažovateľka

spochybnila aj formu priznanej náhrady, ktorá má spočívať v starostlivosti o lesnú cestu

a jej údržbu, čo je podľa názoru sťažovateľky nepochybne neprimeraná a nedostatočná

náhrada. Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podľa názoru

sťažovateľky spočíva v tom, že „rozhodnutia súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu sú

založené na nesprávnej interpretácii a neúplnej, resp. chybnej aplikácii ust. čl. 20 ods. 4

a tým majú za následok porušenie základného práva

Sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces“.

Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie v závere sťažnosti navrhla,

aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozsudkom Krajského súdu

Bratislava zo dňa 15. 11. 2012, sp. zn. a následne rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. 2. 2014, sp. zn. , boli porušené základné

ľudské práva Sťažovateľa a podľa . , podľa

Článku 1 Protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ľudských právach a článku 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu Bratislava zo dňa

15. 11. 2012, sp. zn. , v celom rozsahu zrušuje a rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 18. 2. 2014, sp. zn. , v celom rozsahu zrušuje a vec

vracia Krajskému súdu Banská Bystrica na nové konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno pozbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,

ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti predostrela jednak námietku

arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu a napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu vo všeobecnosti, ďalej nedostatočné odôvodnenie týchto rozhodnutí,

nesplnenie predpokladov na vyvlastnenie formou pozemkových úprav, z ktorého odvodzuje

porušenie svojich označených práv.

1. K napadnutému rozsudku krajského súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd vzhľadom

na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozsudku bolo možné podať

odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľka aj využila. Označený rozsudok

krajského súdu bol teda predmetom súdneho prieskumu najvyšším súdom. S prihliadnutím

na to bolo preto potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre nedostatok právomoci

ústavného súdu podľa .

2. K napadnutému rozsudku najvyššieho súdu

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Odôvodnenie napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu možno považovať za dostatočné a presvedčivé. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu.

Najvyšší súd jasným a zrozumiteľným spôsobom na základe vykonaného

dokazovania a z nich vyplývajúcich skutočností vyhodnotil, prečo považoval námietky

sťažovateľky týkajúce sa nesplnenia predpokladov vyvlastnenia formou pozemkových

úprav za nedôvodné. Závery najvyššieho súdu sa preto javia ako logické a presvedčivé.

Je ústavne akceptovateľný názor najvyššieho súdu, že výhrady sťažovateľky uvedené

v odvolaní proti napadnutému rozsudku krajského súdu sú nedôvodné. Poukázal pritom

na to, že v zmysle zákona o pozemkových úpravách boli splnené predpoklady na vydanie

rozhodnutia krajského pozemkového úradu, keďže návrhy a požiadavky boli riadne

prerokované s vlastníkmi vrátane sťažovateľky, pri schvaľovaní zásad na umiestnenie

nových pozemkov bola dodržaná dvojtretinová väčšina vlastníkov reprezentovaných

pozemkov (77,80 %, pozn.), aj účel spoločného zariadenia a opatrenia bol naplnený, pretože

ide o lesnú cestu slúžiacu na sprístupnenie pozemkov (nielen pre tzv. „urbárnikov“)

a poskytnutá náhrada je tiež v súlade s o pozemkových

úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom

fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov, pretože v zmysle

uvedeného ustanovenia za náhradu sa považuje aj vecné plnenie vo forme správy a údržby

spoločných zariadení a opatrení. V závere najvyšší súd konštatoval, že nedošlo de facto

k vyvlastneniu pozemku sťažovateľky bez náhrady a v rozpore so zákonmi a .

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu konštatuje,

že námietky sťažovateľky o všeobecnej arbitrárnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu sú neopodstatnené, pretože podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd

primerane reagoval na všetky námietky sťažovateľky predostreté v podanom odvolaní,

vysporiadal sa s nimi spôsobom súladným s požiadavkami plynúcimi na kvalitu odôvodnení

súdnych rozhodnutí z ustanovení i dohovoru. Podľa názoru

ústavného súdu nemožno najvyššiemu súdu vyčítať ani to, že by v odôvodnení svojho

rozsudku dostatočne neobjasnil svoje interpretačné úvahy. Na základe uvedeného ústavný

súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu tak poskytuje

dostatočný základ pre jeho výrok.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že námietky sťažovateľky sú

nespôsobilé v rámci meritórneho prerokovania sťažnosti priviesť ústavný súd k záveru

o ústavnej vadnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru o nedostatku ústavne

relevantnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a sťažovateľkiným

základným právom na súdnu ochranu ( ) a jej právom na spravodlivé

súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu práva na ochranu majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu

Vo vzťahu k námietke porušenia práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa

ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade

by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd

by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,

aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpciu

pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti,

ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami

hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného

porušenia.

Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky nastolenými v sťažnostnom

petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014