Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 431/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)

a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť J. P. a K. G., zastúpených advokátom

JUDr. Milanom Ficekom, JUDr. Milan Ficek, s. r. o., Žilinská 14, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa

v spojení s a a práv podľa Listiny

základných práv a slobôd v spojení s čl. 39 a čl. 40 Listiny základných práv a slobôd, ako aj

práv podľa čl. 6 a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 11. decembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. P. a K. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2014

prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť J. P. a K. G. (spolu ďalej len

„sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s a a práv podľa

čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 39 a čl. 40

listiny, ako aj práv podľa čl. 6 a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 11. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva:

«Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že skúmal predovšetkým

obsahové a formálne náležitosti podaného dovolania a tiež jeho prípustnosť a skutočnosť, či

bolo podané oprávnenou osobou. Pri vyhodnocovaní týchto náležitostí dospel k záveru, že

všetky uvedené zákonné podmienky boli pri podaní dovolania splnené.

Najvyšší súd sa teda musel vysporiadať s námietkami obvinených (v tomto prípade už

sťažovateľov), pričom uviedol, že „obvinené namietali pochybenia v skutkových

zisteniach“. Súd ďalej skonštatoval, že „obvinené sa domáhali tak podstatnej zmeny

skutkových záverov, ktoré by viedli ku konštatovaniu, že stíhaný skutok nezavinili, napriek

tomu, že súdy oboch stupňov dospeli k opačnému záveru". S poukazom na uvedené a na

skutočnosť, že dovolanie neslúži na revíziu skutkových zistení ustáleným súdmi prvého a

druhého stupňa, ani na preskúmavanie nimi vykonaného dokazovania, najvyšší súd podané

dovolanie odmietol.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že: „pre dovolací súd je

rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého obvinené spáchali skutok tak, ako je uvedené

v rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými skutkovými závermi sa stotožnil aj odvolací súd.

Tieto skutkové okolnosti obsiahnuté v popise skutku potom poskytujú spoľahlivý podklad

pre naplnenie všetkých zákonných znakov pokusu prečinu podvodu podľa § 14 k § 221 ods.

1, ods. 2 Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák., zo spáchania ktorého boli

obvinené uznané vinnými.“

Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že právnymi argumentmi,

ktoré boli uvedené v podanom dovolaní (viď. vyššie) sa vôbec nezaoberal. Zo znenia

dovolania (a tiež zo samotného dovolacieho dôvodu) totiž jednoznačne vyplýva, že

sťažovatelia nenamietali skutkové zistenia, ku ktorým sa dospelo v rámci trestného konania,

ale namietali právne posúdenie skutkových zistený, nakoľko podľa týchto neboli naplnené

obligatórne znaky skutkovej podstaty prečinu podvodu. Počas trestného konania vyšlo

najavo, že skutok sa stal a tiež to, že skutku sa dopustili sťažovatelia, avšak v trestnom

konaní nebolo jednoznačne preukázané, že tento skutok je trestným činom podvodu,

nakoľko nenapĺňa jeho obligatórne znaky. V trestnom konaní totiž nie je možné pripustiť,

aby bol ktokoľvek odsúdený pre úmyselný trestný čin (v danom prípade podvod) len preto,

že sa určitý skutok stal.

Sťažovatelia v podanom dovolaní nespochybňovali skutkové zistenia, ktoré boli

v rámci trestného konania preukázané. Poukázali však na vykonané dôkazy, ktoré boli

nesprávne právne posúdené, resp. na právnu stránku veci, ktorá bola nesprávne

vyhodnotená. Z uvedeného dôvodu sťažovatelia pristúpili k podaniu dovolania, ktorým je

v rámci trestného konania možné dosiahnuť nápravu v prípade výskytu procesnoprávnych

alebo hmotnoprávnych pochybení.

Skutočnosť, že navrhovatelia v dovolaní poukázali na už vykonané dôkazy nemožno

bez ďalšieho považovať za namietanie skutkových zistený. Súd, ktorý preskúmava zákonnosť

a ústavnosť napadnutého rozhodnutia, nemôže objektívne, nestranne a nezávisle vyhodnotiť

zákonnosť a ústavnosť napadnutého rozhodnutia bez toho, aby sa oboznámil so skutkovými

zisteniami a vykonanými dôkazmi v tej ktorej právnej veci.

Z vyššie uvedených dôvodov nemôže argumentácia najvyššieho súdu obsiahnutá

v odôvodnení rozhodnutia, ktorým dovolanie sťažovateľov odmietol, obstáť. Máme za to, že

v danom prípade je na mieste domnienka, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je tzv.

rozhodnutím od stola, ktoré bolo prijaté bez toho aby súd podanie (dovolanie) riadne

preskúmal a vysporiadal sa s argumentmi, ktoré v ňom boli obsiahnuté. Uvedeným

spôsobom boli sťažovatelia ukrátený na svojich základných práva a slobodách, ktorých

porušenie namietajú v tejto sťažnosti.»

Sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľov upravené:

- v v spojení s a ,

- v čl. 6 a čl. 7 Európskeho dohovoru o ľudských právach,

- v čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 39 a čl. 40 Listiny základných práv a slobôd,

predovšetkým pravo na súdnu a inú právnu ochranu, resp. právo na spravodlivý

súdny proces boli uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 11. 12. 2013

porušené.

2. Sťažovateľovi v 1/ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- €, ktoré mu je

Najvyšší súdu SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu

a sťažovateľovi v 2/ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- €, ktoré mu je

Najvyšší súdu SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Najvyšší súdu SR je povinný uhradiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne trovy

konania v sume 284,08 € za 2 úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava zastupovania,

vypracovanie a podanie ústavnej sťažnosti) v zmysle ustanovenia § 11 ods. 3 vyhlášky

č. o odmenách a náhradách advokátov jeden úkon právnej pomoci 134,- € +

8,04 € režijný paušál) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 11. 12. 2013 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „“)

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,

keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím

orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateliek a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľky sa

domáhajú vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 49

a , v spojení s a listiny a a dohovoru

napadnutým rozhodnutím.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu

sťažovateliek nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri

zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať

dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozhodnutia v súlade s jeho právomocami

ustanovenými v . Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie

najvyššieho súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené

v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.

Sťažovateľky v podanej sťažnosti namietajú pochybenie najvyššieho súdu

spočívajúce podľa ich názoru v tom, že sa najvyšší súd nezaoberal právnymi argumentmi

uvádzanými v ich dovolaní, pričom „Zo znenia dovolania (a tiež zo samotného

dovolacieho dôvodu) totiž jednoznačne vyplýva, že sťažovatelia nenamietali skutkové

zistenia, ku ktorým sa dospelo v rámci trestného konania, ale namietali právne posúdenie

skutkových zistený, nakoľko podľa týchto neboli naplnené obligatórne znaky skutkovej

podstaty prečinu podvodu. Počas trestného konania vyšlo najavo, že skutok sa stal a tiež to,

že skutku sa dopustili sťažovatelia, avšak v trestnom konaní nebolo jednoznačne

preukázané, že tento skutok je trestným činom podvodu, nakoľko nenapĺňa jeho obligatórne

znaky.“.

Najvyšší súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil takto:

«Obe obvinené prostredníctvom obhajcu podali proti uzneseniu krajského súdu

dovolanie podľa 71 ods. 1 písm. i/ s odôvodnením, že napadnuté rozhodnutie je

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia.

V odôvodnení svojho dovolania uviedli, že skutok zo spáchania ktorého boli uznané

vinnými nespáchali, nakoľko ich konanie nenaplnilo znaky skutkovej podstaty trestného

činu podvodu, pretože nebol naplnený znak, že uviedli niekoho do omylu alebo využili niečí

omyl.

V ďalšej časti odôvodnenia dovolania obvinené poukázali na viaceré konkrétne

skutkové okolnosti predmetného prípadu, ako aj obsah niektorých dôkazov (prepis

rozhovorov s poškodeným, výpoveď svedka - riaditeľa daňového úradu), pričom

prezentovali názor, že „... žiaden dôkaz v konaní nenasvedčuje tomu záveru, že obžalované

mali v úmysle si ponechať peniaze, ktoré mal poskytnúť poškodený“. V konečnom dôsledku

namietali, že súdy neprihliadli na zásadu „in dubio pro reo“. ...

Obvinené vo svojich dovolaniach menovite uviedli dovolací dôvod podľa ustanovenia

/ teda, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom

posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia.

Najvyšší súd sa musel vysporiadať s dovolacími námietkami obvinených K. G. a J.

P., v rámci ktorých sa snažili spochybniť svoju trestnoprávnu zodpovednosť pri vylákaní

finančnej hotovosti od poškodeného P. Š., poukazujúc na nedostatočné vyhodnotenie

jednotlivých vo veci vykonaných dôkazov a domáhajú sa v konečnom dôsledku oslobodenia

spod obžaloby s poukazom na to, že žiadnej trestnej činnosti sa nedopustili. V naznačenom

rozsahu obvinené namietli pochybenia v skutkových zisteniach ustálených vo veci skôr

činnými súdmi a v nimi vykonanom hodnotení dôkazov. Pritom sa obvinené domáhali tak

podstatnej zmeny skutkových záverov, ktoré by viedli ku konštatovaniu, že stíhaný skutok

nezavinili, napriek tomu, že súdy oboch stupňov dospeli k opačnému záveru.

Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia j e, že rozhodnutie je

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia: správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací

súd nemôže skúmať a meniť.

Vo všeobecnosti treba zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadnym opravným

prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád,

ale nie na revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani

k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania. Dovolanie má byť len skutočne

výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability

právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom

prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd (§

322 ods. 3, ). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou

zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú

správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je

oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, bez toho, aby ich mohol podľa

zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie

potrebných okolností prípadne potrebných na rozhodnutie o dovolaní môže vykonať

dovolací súd len v obmedzenom rozsahu podľa Preto možnosti

podania dovolania musia byt' obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho

opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.

Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu

uvedeného v je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým

zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. V trestnej veci obvinených K.

G. a J. P. to teda znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa

ktorého obvinené spáchali skutok tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa,

s ktorými skutkovými závermi sa stotožnil aj odvolací súd.

Tieto skutkové okolnosti obsiahnuté v popise skutku potom poskytujú spoľahlivý

podklad pre naplnenie všetkých zákonných znakov pokusu prečinu podvodu podľa § 14

k § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák., zo spáchania ktorého

trestného činu boli obvinené uznané vinnými.

Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvinených K. G. a J. P., nie sú

splnené dôvody dovolania podľa a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa ich dovolania na neverejnom zasadnutí odmietol.»

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nedospel k názoru, že by napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami , dohovoru a listiny, a preto

sťažnosť odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami sťažovateliek v nej obsiahnutými.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. júla 2014