Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 431/2014
PDF · 178.08 KB
No categories available
II. ÚS 431/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)
a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť J. P. a K. G., zastúpených advokátom
JUDr. Milanom Ficekom, JUDr. Milan Ficek, s. r. o., Žilinská 14, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s čl. 49 a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd v spojení s čl. 39 a čl. 40 Listiny základných práv a slobôd, ako aj
práv podľa čl. 6 a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tdo 61/2013 z 11. decembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. P. a K. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. apríla 2014
prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť J. P. a K. G. (spolu ďalej len
„sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 49 a čl. 50 ústavy a práv podľa
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 39 a čl. 40
listiny, ako aj práv podľa čl. 6 a čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tdo 61/2013 z 11. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva:
«Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že skúmal predovšetkým
obsahové a formálne náležitosti podaného dovolania a tiež jeho prípustnosť a skutočnosť, či
bolo podané oprávnenou osobou. Pri vyhodnocovaní týchto náležitostí dospel k záveru, že
všetky uvedené zákonné podmienky boli pri podaní dovolania splnené.
Najvyšší súd sa teda musel vysporiadať s námietkami obvinených (v tomto prípade už
sťažovateľov), pričom uviedol, že „obvinené namietali pochybenia v skutkových
zisteniach“. Súd ďalej skonštatoval, že „obvinené sa domáhali tak podstatnej zmeny
skutkových záverov, ktoré by viedli ku konštatovaniu, že stíhaný skutok nezavinili, napriek
tomu, že súdy oboch stupňov dospeli k opačnému záveru". S poukazom na uvedené a na
skutočnosť, že dovolanie neslúži na revíziu skutkových zistení ustáleným súdmi prvého a
druhého stupňa, ani na preskúmavanie nimi vykonaného dokazovania, najvyšší súd podané
dovolanie odmietol.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že: „pre dovolací súd je
rozhodujúce skutkové zistenie, podľa ktorého obvinené spáchali skutok tak, ako je uvedené
v rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými skutkovými závermi sa stotožnil aj odvolací súd.
Tieto skutkové okolnosti obsiahnuté v popise skutku potom poskytujú spoľahlivý podklad
pre naplnenie všetkých zákonných znakov pokusu prečinu podvodu podľa § 14 k § 221 ods.
1, ods. 2 Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák., zo spáchania ktorého boli
obvinené uznané vinnými.“
Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že právnymi argumentmi,
ktoré boli uvedené v podanom dovolaní (viď. vyššie) sa vôbec nezaoberal. Zo znenia
dovolania (a tiež zo samotného dovolacieho dôvodu) totiž jednoznačne vyplýva, že
sťažovatelia nenamietali skutkové zistenia, ku ktorým sa dospelo v rámci trestného konania,
ale namietali právne posúdenie skutkových zistený, nakoľko podľa týchto neboli naplnené
obligatórne znaky skutkovej podstaty prečinu podvodu. Počas trestného konania vyšlo
najavo, že skutok sa stal a tiež to, že skutku sa dopustili sťažovatelia, avšak v trestnom
konaní nebolo jednoznačne preukázané, že tento skutok je trestným činom podvodu,
nakoľko nenapĺňa jeho obligatórne znaky. V trestnom konaní totiž nie je možné pripustiť,
aby bol ktokoľvek odsúdený pre úmyselný trestný čin (v danom prípade podvod) len preto,
že sa určitý skutok stal.
Sťažovatelia v podanom dovolaní nespochybňovali skutkové zistenia, ktoré boli
v rámci trestného konania preukázané. Poukázali však na vykonané dôkazy, ktoré boli
nesprávne právne posúdené, resp. na právnu stránku veci, ktorá bola nesprávne
vyhodnotená. Z uvedeného dôvodu sťažovatelia pristúpili k podaniu dovolania, ktorým je
v rámci trestného konania možné dosiahnuť nápravu v prípade výskytu procesnoprávnych
alebo hmotnoprávnych pochybení.
Skutočnosť, že navrhovatelia v dovolaní poukázali na už vykonané dôkazy nemožno
bez ďalšieho považovať za namietanie skutkových zistený. Súd, ktorý preskúmava zákonnosť
a ústavnosť napadnutého rozhodnutia, nemôže objektívne, nestranne a nezávisle vyhodnotiť
zákonnosť a ústavnosť napadnutého rozhodnutia bez toho, aby sa oboznámil so skutkovými
zisteniami a vykonanými dôkazmi v tej ktorej právnej veci.
Z vyššie uvedených dôvodov nemôže argumentácia najvyššieho súdu obsiahnutá
v odôvodnení rozhodnutia, ktorým dovolanie sťažovateľov odmietol, obstáť. Máme za to, že
v danom prípade je na mieste domnienka, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je tzv.
rozhodnutím od stola, ktoré bolo prijaté bez toho aby súd podanie (dovolanie) riadne
preskúmal a vysporiadal sa s argumentmi, ktoré v ňom boli obsiahnuté. Uvedeným
spôsobom boli sťažovatelia ukrátený na svojich základných práva a slobodách, ktorých
porušenie namietajú v tejto sťažnosti.»
Sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné práva sťažovateľov upravené:
- v čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 49 a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky,
- v čl. 6 a čl. 7 Európskeho dohovoru o ľudských právach,
- v čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 39 a čl. 40 Listiny základných práv a slobôd,
predovšetkým pravo na súdnu a inú právnu ochranu, resp. právo na spravodlivý
súdny proces boli uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/61/2013 zo dňa 11. 12. 2013
porušené.
2. Sťažovateľovi v 1/ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- €, ktoré mu je
Najvyšší súdu SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu
a sťažovateľovi v 2/ priznáva finančné zadosťučinenie v sume 5.000,- €, ktoré mu je
Najvyšší súdu SR povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Najvyšší súdu SR je povinný uhradiť sťažovateľom spoločne a nerozdielne trovy
konania v sume 284,08 € za 2 úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava zastupovania,
vypracovanie a podanie ústavnej sťažnosti) v zmysle ustanovenia § 11 ods. 3 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov jeden úkon právnej pomoci 134,- € +
8,04 € režijný paušál) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Tdo/61/2013 zo dňa 11. 12. 2013 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na
ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy,
keď namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím
orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateliek a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľky sa
domáhajú vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 49
a čl. 50 ústavy, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 39 a čl. 40 listiny a čl. 6 a čl. 7 dohovoru
napadnutým rozhodnutím.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu.
Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu
sťažovateliek nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov
najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri
zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať
dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého rozhodnutia v súlade s jeho právomocami
ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzované uznesenie
najvyššieho súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené
v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne odôvodnené.
Sťažovateľky v podanej sťažnosti namietajú pochybenie najvyššieho súdu
spočívajúce podľa ich názoru v tom, že sa najvyšší súd nezaoberal právnymi argumentmi
uvádzanými v ich dovolaní, pričom „Zo znenia dovolania (a tiež zo samotného
dovolacieho dôvodu) totiž jednoznačne vyplýva, že sťažovatelia nenamietali skutkové
zistenia, ku ktorým sa dospelo v rámci trestného konania, ale namietali právne posúdenie
skutkových zistený, nakoľko podľa týchto neboli naplnené obligatórne znaky skutkovej
podstaty prečinu podvodu. Počas trestného konania vyšlo najavo, že skutok sa stal a tiež to,
že skutku sa dopustili sťažovatelia, avšak v trestnom konaní nebolo jednoznačne
preukázané, že tento skutok je trestným činom podvodu, nakoľko nenapĺňa jeho obligatórne
znaky.“.
Najvyšší súd napadnuté rozhodnutie odôvodnil takto:
«Obe obvinené prostredníctvom obhajcu podali proti uzneseniu krajského súdu
dovolanie podľa § 3 71 ods. 1 písm. i/ Tr. por. s odôvodnením, že napadnuté rozhodnutie je
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia.
V odôvodnení svojho dovolania uviedli, že skutok zo spáchania ktorého boli uznané
vinnými nespáchali, nakoľko ich konanie nenaplnilo znaky skutkovej podstaty trestného
činu podvodu, pretože nebol naplnený znak, že uviedli niekoho do omylu alebo využili niečí
omyl.
V ďalšej časti odôvodnenia dovolania obvinené poukázali na viaceré konkrétne
skutkové okolnosti predmetného prípadu, ako aj obsah niektorých dôkazov (prepis
rozhovorov s poškodeným, výpoveď svedka - riaditeľa daňového úradu), pričom
prezentovali názor, že „... žiaden dôkaz v konaní nenasvedčuje tomu záveru, že obžalované
mali v úmysle si ponechať peniaze, ktoré mal poskytnúť poškodený“. V konečnom dôsledku
namietali, že súdy neprihliadli na zásadu „in dubio pro reo“. ...
Obvinené vo svojich dovolaniach menovite uviedli dovolací dôvod podľa ustanovenia
§ 371 ods. 1 písm. i / Tr. por. teda, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom
posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia.
Najvyšší súd sa musel vysporiadať s dovolacími námietkami obvinených K. G. a J.
P., v rámci ktorých sa snažili spochybniť svoju trestnoprávnu zodpovednosť pri vylákaní
finančnej hotovosti od poškodeného P. Š., poukazujúc na nedostatočné vyhodnotenie
jednotlivých vo veci vykonaných dôkazov a domáhajú sa v konečnom dôsledku oslobodenia
spod obžaloby s poukazom na to, že žiadnej trestnej činnosti sa nedopustili. V naznačenom
rozsahu obvinené namietli pochybenia v skutkových zisteniach ustálených vo veci skôr
činnými súdmi a v nimi vykonanom hodnotení dôkazov. Pritom sa obvinené domáhali tak
podstatnej zmeny skutkových záverov, ktoré by viedli ku konštatovaniu, že stíhaný skutok
nezavinili, napriek tomu, že súdy oboch stupňov dospeli k opačnému záveru.
Dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 písm. i/ Tr. por. j e, že rozhodnutie je
založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia: správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací
súd nemôže skúmať a meniť.
Vo všeobecnosti treba zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadnym opravným
prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych vád,
ale nie na revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa, ani
k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania. Dovolanie má byť len skutočne
výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability
právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom
prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd (§
322 ods. 3, § 326 ods. 5 Tr. por.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou
zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú
správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je
oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, bez toho, aby ich mohol podľa
zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať. Na objasnenie
potrebných okolností prípadne potrebných na rozhodnutie o dovolaní môže vykonať
dovolací súd len v obmedzenom rozsahu podľa § 379 ods. 2 Tr. por. Preto možnosti
podania dovolania musia byt' obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho
opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná inštancia.
Preto pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia o existencii dovolacieho dôvodu
uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým
zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa. V trestnej veci obvinených K.
G. a J. P. to teda znamená, že pre dovolací súd je rozhodujúce skutkové zistenie, podľa
ktorého obvinené spáchali skutok tak, ako je uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa,
s ktorými skutkovými závermi sa stotožnil aj odvolací súd.
Tieto skutkové okolnosti obsiahnuté v popise skutku potom poskytujú spoľahlivý
podklad pre naplnenie všetkých zákonných znakov pokusu prečinu podvodu podľa § 14
k § 221 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zák., zo spáchania ktorého
trestného činu boli obvinené uznané vinnými.
Z uvedeného je zrejmé, že v rozsahu námietok obvinených K. G. a J. P., nie sú
splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por. a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 382 písm. c/ Tr. por. ich dovolania na neverejnom zasadnutí odmietol.»
Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nedospel k názoru, že by napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy, dohovoru a listiny, a preto
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateliek v nej obsiahnutými.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2014