Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)II. ÚS 435/2014
PDF · 207.66 KB
No categories available
II. ÚS 435/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza a zo sudcov Sergeja Kohuta (sudca spravodajca)
a Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť A. K., zastúpenej advokátom
JUDr. Karolom Spišákom, Ventúrska 18, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Obvodného
oddelenia Policajného zboru Krásno nad Kysucou vo veci vedenej pod ČVS: ORP-945/KK-
CA-2013 a jeho uznesením zo 14. augusta 2013, uznesením Okresnej prokuratúry Čadca
č. k. 1 Pn 406/13-9 z 5. septembra 2013, postupom Krajskej prokuratúry v Žiline vo veci
vedenej pod sp. zn. 1 Kn 235/13 a jej prípisom zo 6. decembra 2013 a postupom Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. IV/1 Gn 39/14/1000 a jej
prípisom z 11. marca 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť A. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2014
prostredníctvom poštovej prepravy doručená sťažnosť A. K. (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Obvodného oddelenia
Policajného zboru Slovenskej republiky Krásno nad Kysucou (ďalej len „OO PZ SR Krásno
nad Kysucou“) vo veci vedenej pod ČVS: ORP-945/KK-CA-2013 a jeho uznesením
zo 14. augusta 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie OO PZ SR Krásno nad Kysucou“),
uznesením Okresnej prokuratúry Čadca (ďalej len „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pn 406/13-
9 z 5. septembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresnej prokuratúry“), postupom
Krajskej prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn.
1 Kn 235/13 a jej prípisom zo 6. decembra 2013 (ďalej len „napadnutý prípis krajskej
prokuratúry“) a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len
„generálna prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. IV/1 Gn 39/14/1000 a jej prípisom
z 11. marca 2014 (ďalej len „napadnutý prípis generálnej prokuratúry“).
V sťažnosti sa predovšetkým uvádza:
«Uznesením ČVS: ORP-945/KK-CA-2013 zo dňa 14.08.2013 2013 (ďalej len
„Uznesenie“) poverený príslušník Obvodného oddelenia PZ SR Krásno nad Kysucou
v zmysle § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku trestné oznámenie odmietol, nakoľko nie
je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného
poriadku.
Proti tomuto Uzneseniu podala sťažovateľka v zákonnej lehote v zmysle § 187 ods. 1
Trestného poriadku sťažnosť zo dňa 28. 08. 2013 z dôvodu, že policajt vyhodnotil Uznesenie
jednostranne, v jej neprospech, napriek predloženým dôkazom, Uznesenie je predčasné,
pričom výpoveď M. F. je založená na nepravde. Listom zo dňa 11. 09. 2013 doplnila
sťažovateľka svoju sťažnosť zo dňa 28. 08. 2013.
Po doručení sťažnosti dňa 03. 09. 2013 uznesením č. k. 1 Pn 406/13-9 už zo dňa
05. 09. 2013 prokurátor okresnej prokuratúry Čadca zamietol sťažnosť sťažovateľky proti
uzneseniu o zastavení trestného stíhania, pričom poukázal na absenciu úmyslu na strane
podozrivého, a na rozpornosť proti sebe stojacich dvoch relevantných skupín navzájom si
odporujúcich dôkazov, pričom zistenie iných dôkazov (osvedčujúcich pravdivosť jednej
alebo druhej skupiny), po začatí trestného stíhania je vylúčené, a nie je možné zistené
rozpory odstrániť ani dôsledným vyhodnotením odporujúc ich si dôkazov.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu prokurátora okresnej prokuratúry podnet
v zmysle § 31 a nasl. zákona zo dňa 28. 09. 2013.
Krajská prokuratúra Žilina listom č. k. 1 Kn 235/13-6 zo 06. 12. 2013 podnet
sťažovateľky odmietla ako nedôvodný s poukázaním na skutočnosť, rovnako ako okresná
prokuratúra, že vo veci existujú dve skupiny navzájom si odporujúcich dôkazov, pričom je
vylúčené, že aj po začatí trestného stíhania vo veci by mohli byť zistené také ďalšie dôkazy,
ktoré by mohli osvedčiť pravdivosť jednej alebo druhej skupiny dôkazov. Krajská
prokuratúra ďalej v odôvodnení uviedla, že po komplexnom vyhodnotení zadováženého
spisového materiálu sa stotožňuje so závermi povereného príslušníka OO PZ Krásno nad
Kysucou, ako aj okresného prokurátora OP Čadca, ktorí po preskúmaní zadováženého
spisového materiálu, vo svojich rozhodnutiach zhodne skonštatovali, že sťažovateľkou
uvádzané skutočnosti, t. j. poškodenie jej majetku, neboli v trestnom konaní preukázané.
Krajská prokuratúra taktiež uviedla, že v danom prípade absentuje naplnenie všetkých
zákonných znakov skutkovej podstaty prečinu podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného
zákona, ako aj akéhokoľvek iného trestného činu, ktorého znaky sú uvedené v osobitnej
časti Trestného zákona. Na záver skonštatovala, že v predchádzajúcich vydaných
rozhodnutiach nezistila žiadne vecné, ani procesné pochybenia a predmetné uznesenia
považuje za zákonné, dôvodné a vecne správne, a preto podnet sťažovateľky zo dňa 28. 09.
2013 odložila.
Opakovaný podnet, ktorý sťažovateľka adresovala listom zo dňa 10. 01. 2014
generálnej prokuratúre, bol generálnou prokuratúrou odmietnutý listom sp. zn.
IV/1 Gn 39/14/1000-9 z 11. 03. 2014, pričom prokurátor generálnej prokuratúry
konštatoval, že tak ako aj spôsob vybavenia podnetu krajskou prokuratúrou považuje
za zákonný a správny, s obsahom písomného upovedomenia zo dňa 06. 12. 2013 sa
stotožňuje, tak aj odmietnutie veci uznesením ČVS: ORP-945/KK-CA-2013 zo 14. 08. 2013
povereným príslušníkom Obvodného oddelenia PZ SR Krásno nad Kysucou, bolo zákonným
a dôvodným rozhodnutím. Opakovaný podnet bol tak bez prijatia prokurátorských opatrení
odložený. ...
Poverený príslušník OO PZ Krásno nad Kysucou ako a príslušné prokuratúry
pristupovali k danej veci nedôsledne už od začiatku. Z postupu a rozhodnutí (ako už bolo
vyššie uvedené, odôvodnenia sú takmer totožné, použili rovnaké vety a k skutkovému stavu
je v Uznesení príslušníka OO PZ Krásno nad Kysucou a Uznesení OP Čadca
prekopírovaná výpoveď sťažovateľky a oznamovateľa) je evidentné, že sa snažili predmetnej
veci skôr rýchlo zbaviť (ignorovali sťažovateľkou navrhované dôkazy, rozhodnutia neboli
dostatočne a riadne odôvodnené) a nie ju riadne vyšetriť, tak ako ukladá Trestný poriadok.
S poukazom na vyššie uvedené, orgány činné v trestnom konaní nevenovali trestnému
oznámeniu sťažovateľky pozornosť, ktorú vyžaduje zákon.
Príslušné prokuratúry vzhľadom na vyššie vytknuté skutočnosti príslušné právne
normy aplikovali v príkrom rozpore s ich účelom a zmyslom, čo má za následok porušenie
práva sťažovateľky na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Pokiaľ sa generálna prokuratúra s rozhodnutím príslušných prokuratúr (okresná
a krajská) stotožnila, aplikovala pri vybavovaní opakovaného podnetu sťažovateľky
predmetné právne normy v rozpore s ich účelom a zmyslom, tým porušila právo sťažovateľa
na inú právnu ochranu, garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, keď sú
právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich
v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto
rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Rozhodnutia musia
v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sú založené, pričom v rozsah tejto
povinnosti závisí od osobitostí jednotlivých prípadov. Jednotlivec má právo na také
odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej alebo inej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Podľa názoru sťažovateľky
v danom prípade z dôvodu vyššie uvedených vytknutých pochybení dostatočného
odôvodnenia tomu tak nebolo. ...
Keďže závery povereného príslušníka OO PZ Krásno nad Kysucou a následne
príslušných prokuratúr v ich rozhodnutí sú podľa názoru sťažovateľky zjavne
neodôvodnené, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a majú za následok
porušenia základného ústavného práva, preto by mali byť aj predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu.“
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva A. K... na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, postupom Obvodného oddelenia PZ SR Krásno nad Kysucou,
Okresnou prokuratúrou Čadca, Krajskou prokuratúrou Žilina, Generálnou prokuratúrou
SR, porušené boli.
2. Zrušuje sa Uznesenie Obvodného oddelenia PZ SR Krásno nad Kysucou
ČVS: ORP-945/KK-CA-2013 zo dňa 14. 08. 2013 a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. A. K. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 Eur (slovom
tisícpäťsto Eur), ktoré jej je Generálna prokuratúra SR povinná vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Generálna prokuratúra SR je povinná nahradiť trovy právneho zastúpenia A. K.
v sume 340,90 EUR s DPH na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Karola
Spišáka... do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na inú
právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením OO PZ SR
Krásno nad Kysucou a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, napadnutým uznesením
okresnej prokuratúry, napadnutým prípisom krajskej prokuratúry a postupom, ktorý
predchádzal jeho vyhotoveniu, a napadnutým prípisom generálnej prokuratúry a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu. Podľa sťažovateľky k namietanému porušeniu jej
základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy malo dôjsť takým
postupom označených orgánov činných v trestnom konaní, ktorý vyústil do uznesenia
o odmietnutí jej trestného oznámenia založeného na závere, že v predmetnej veci nie je
dôvod na začatie trestného stíhania, alebo postupu v zmysle § 197 ods. 2 Trestného
poriadku, s čím sťažovateľka nesúhlasí.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením OO PZ SR Krásno nad Kysucou a postupom, ktorý
predchádzal jeho vydaniu
Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
resp. podľa § 49 zákona o ústavnom súde ako prostriedku ochrany ústavou (alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd je
zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý sa uplatní až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04). Ústava
ani zákon o ústavnom súde taktiež nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania
zvolil medzi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje, aby sťažovateľ vyčerpal všetky jemu dostupné a účinné
prostriedky nápravy. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak
fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany
svojich práv (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
Proti namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením OO PZ SR Krásno nad Kysucou a postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, mohla sťažovateľka podať sťažnosť (čo aj využila), o ktorej bola oprávnená
a aj povinná rozhodnúť okresná prokuratúra. Táto skutočnosť zároveň zakladá dôvod
na odmietnutie tejto časti sťažnosti pre jej neprípustnosť.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením okresnej prokuratúry
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky napadnutým
uznesením okresnej prokuratúry, ktorým bola zamietnutá jej sťažnosť proti napadnutému
uzneseniu OO PZ SR Krásno nad Kysucou, síce nemohla podať sťažovateľka opravný
prostriedku podľa Trestného poriadku, ale mala možnosť namietať toto uznesenie podnetom
podľa príslušných ustanovení zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“), čo aj využila.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej
zdôrazňuje, že podnet a tiež opakovaný podnet považuje podľa zákona o prokuratúre
za právny prostriedok nápravy, ktorý zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv
alebo slobôd účinne poskytuje, a to aj vo vzťahu k tomu právu, ktorého porušenie
sťažovateľka namieta touto sťažnosťou (pozri napr. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05,
IV. ÚS 28/2010 atď.).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka túto možnosť využila a podnet proti
napadnutému uzneseniu okresnej prokuratúry, ktorý bola oprávnená a aj povinná vybaviť
krajská prokuratúra, podala. Uvedené okolnosti vylučujú, aby ústavný súd meritórne
prerokoval túto časť sťažnosti, a preto ju pri predbežnom prerokovaní odmietol ako
neprípustnú.
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy napadnutým prípisom krajskej prokuratúry a postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu
Vo vzťahu k namietanému porušeniu označeného práva sťažovateľky napadnutým
postupom a napadnutým prípisom krajskej prokuratúry, ktorým bol odmietnutý podnet
sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu okresnej prokuratúry ako nedôvodný, ústavný
súd opätovne poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej nielen podnet, ale aj
opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre považuje za právny prostriedok nápravy,
ktorý zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje,
a to aj vo vzťahu k tomu právu, ktorého porušenie sťažovateľka namieta touto sťažnosťou
(pozri napr. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05, IV. ÚS 28/2010 atď.).
Konštatujúc, že sťažovateľka podala proti napadnutému prípisu opakovaný podnet,
ústavný súd dospel k záveru, že aj túto časť sťažnosti je potrebné už pri predbežnom
prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
4. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy napadnutým prípisom generálnej prokuratúry a postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu
Opakovaný podnet podaný sťažovateľkou smerujúci proti napadnutému prípisu
krajskej prokuratúry prokurátor generálnej prokuratúry napadnutým prípisom vybavil tak,
že ho odložil, pričom v jeho texte vyhodnotil spôsob, akým vybavila krajská prokuratúra
podnet sťažovateľky, ako zákonný a správny. Rovnako vyhodnotil prokurátor generálnej
prokuratúry v napadnutom prípise aj napadnuté uznesenie OO PZ SR Krásno nad Kysucou
vrátane postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu.
Ústavný súd uvádza, že nevyhnutnou podmienkou uplatnenia základného práva na
inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) je existencia práva, ktorého porušenie fyzická
osoba alebo právnická osoba v konaní pred súdom, alebo iným orgánom verejnej moci.
Z ustanovení Trestného poriadku ani nijakého iného platného právneho predpisu
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) však nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá podala trestné oznámenie,
na začatie trestného konania. Aj keď podľa § 2 ods. 5 Trestného poriadku je prokurátor
povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie otázky, či sú splnené
zákonné podmienky na začatie trestného stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností
uvedených v trestnom oznámení alebo skutočností zistených preverením trestného
oznámenia), je plne v právomoci orgánov činných v trestnom konaní (policajných orgánov,
vyšetrovateľov, prokurátorov). Osobe, ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo
na začatie trestného stíhania. Absencia existencie práva na začatie trestného konania
vylučuje možnosť porušenia sťažovateľkou označeného základného práva na inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Takéto právo nemožno odvodiť ani z niektorého
zo základných práv alebo slobôd podľa druhej hlavy ústavy (m. m. II. ÚS 42/00,
II. ÚS 238/02, II. ÚS 43/03, III. ÚS 45/03, III. ÚS 198/03).
Rovnako súčasťou týchto základných práv nie je ani povinnosť orgánu štátu
kvalifikovať konanie, ktoré sťažovateľka považuje za porušenie svojich práv, ako trestný
čin. Ak dôkazy, ktoré boli vykonané, nedávajú podklad pre začatie alebo pokračovanie
v trestnom stíhaní, nemôže vyšetrovateľ začať konať alebo pokračovať v konaní.
Sťažovateľka ako oznamovateľka trestného činu mala zákonné právo domáhať sa len toho,
aby sa jej oznámením, resp. sťažnosťou kompetentný orgán zaoberal. Nemá však nárok na
to, aby výsledok konania kompetentného štátneho orgánu zodpovedal jej predstave
(II. ÚS 88/99).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou základného práva na inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd) je aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány
prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34
ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných
orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným spôsobom sa takýmto podnetom, resp.
opakovaným podnetom zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou
tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu,
resp. opakovanému podnetu vyhoveli (m. m. napr. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03,
III. ÚS 168/03, III. ÚS 133/06, IV. ÚS 180/09), t. j. za porušenie základného práva na inú
právnu ochranu nemožno považovať samu osebe skutočnosť, že prokuratúra podnetu,
resp. opakovanému podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02,
II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.)
Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2014