Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 469/2014
PDF · 196.89 KB
No categories available
II. ÚS 469/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta predbežne prerokoval sťažnosť J.M., zastúpeného
advokátkou JUDr. Nikoletou Sekerákovou, 1. mája 18, Žilina, ktorou namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 3 T 96/2004 zo 17. októbra 2013, ako aj porušenie
svojich základných práv podľa čl. 17, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 Tos 113/2013
z 19. novembra 2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára
2014 doručená sťažnosť J. M., (ďalej len „sťažovateľ“), z obsahu ktorej vyplýva, že ňou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného
súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 96/2004 zo 17. októbra 2013 (ďalej
aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa
čl. 17, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru
uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Tos 113/2013
z 19. novembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný
pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného
zákona účinného do 31. decembra 2005, pričom jeho trestná vec je vedená okresným súdom
pod sp. zn. 3 T 96/2004.
Okresný súd uznesením sp. zn. 3 T 96/2004 zo 17. októbra 2013 uložil sťažovateľovi
poriadkovú pokutu vo výške 550 € z dôvodu, že sa nedostavil na hlavné pojednávanie
napriek tomu, že bol naň riadne predvolaný. Sťažovateľ krátko pred začatím hlavného
pojednávania svoju neúčasť ospravedlnil tým, že „bol hospitalizovaný vo Fakultnej
nemocnici s poliklinikou Žilina, kde absolvoval infúzne liečby z dôvodu nečakaného úrazu“.
Okresný súd si vzhľadom na opakovanú neúčasť sťažovateľa na hlavnom pojednávaní
vyžiadal stanovisko sťažovateľovho ošetrujúceho lekára, ktorý konštatoval, že „sa
u obžalovaného nejednalo o taký stav, pre ktorým by u obžalovaného došlo k ohrozeniu
života alebo závažnému zhoršeniu zdravotného stavu v prípade, ak by sa dostavil na hlavné
pojednávanie na Okresnom súde Žilina“.
Z uvedených dôvodov, prihliadajúc na opakovanie takéhoto konania, okresný súd
ospravedlnenie sťažovateľa neakceptoval a napadnutým uznesením mu uložil poriadkovú
pokutu. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť. Krajský
súd o sťažnosti rozhodol uznesením sp. zn. 1 Tos 113/2013 z 19. novembra 2013 tak, že ju
ako nedôvodnú zamietol.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „Voči uvedenému rozhodnutiu
prvostupňového súdu podal sťažovateľ sťažnosť, v ktorej namietal skutočnosť, že predmetnú
lekársku správu neobdržal, nie je mu známy obsah tejto správy, teda relevantne sa k nej
nemôže vyjadriť. Predmetná lekárska správa nebola doručená tak isto ani obhajcovi
sťažovateľa. Z uvedeného mal sťažovateľ za to, že Okresný súd Žilina porušil sťažovateľove
právo na obhajobu a to znemožnením sa brániť voči vykonanému dokazovaniu, dôkazu.“
Rovnako podľa názoru sťažovateľa pochybil i krajský súd, ktorý „nezabezpečil
sťažovateľovi uplatnenie jeho práva na obhajobu“.
Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie a obhajobu podľa čl. 50
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a právo na obhajobu podľa
čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Žilina zo dňa 17. 10. 2013, sp. zn. 3 T/96/2004-2009 bolo porušené.
2. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé konanie a obhajobu podľa čl. 50 ods.
3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 17 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na obhajobu podľa
čl. 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu Žilina zo dňa 19. 11. 2013, sp. zn. 1 Tos/113/2013-2019 bolo porušené.
3. Uznesenie Krajského súdu Žilina zo dňa 19. 11. 2013, sp. zn. 1 Tos/113/2013-
2019 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu Žilina na nové prerokovanie a rozhodnutie
s tým, že bude zabezpečené sťažovateľove právo na obhajobu s možnosťou sa vyjadriť
k vykonaným dôkazom.
4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu nemajetkovej
ujmy ako finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 Eur, ktoré je povinný vyplatiť Krajský súd
Žilina sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
5. Ústavný súd priznáva odmenu a náhradu hotových výdavkov právnemu zástupcovi
sťažovateľa JUDr. Nikolete Sekerákovej... vo výške 284,08 EUR.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K napadnutému uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T 96/2004 zo 17. októbra
2013
V súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom označených práv uznesením
okresného súdu sp. zn. 3 T 96/2004 zo 17. októbra 2013 ústavný súd považoval za potrebné
zdôrazniť, že jeho právomoc podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe
subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť
(čo aj využil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
2. K napadnutému uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 Tos 113/2013
z 19. novembra 2013
V súvislosti s námietkou, ktorú sťažovateľ uplatnil proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu, ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru,
podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie
svojich práv podľa ústavy a dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu z dôvodu, že
krajský súd ani jemu, ani jeho právnemu zástupcovi nedoručil stanovisko ošetrujúceho
lekára na jeho ospravedlnenie z hlavného pojednávania, na základe ktorého bolo rozhodnuté
o uložení poriadkovej pokuty. Sťažovateľ argumentuje, že s predmetným stanoviskom nebol
oboznámený a nemal možnosť navrhnúť dôkazy, ktoré by ho vyvrátili.
Pre účely posúdenia opodstatnenosti námietok sťažovateľa ústavný súd preskúmal
odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:
«Vo vzťahu k základu rozhodnutia predsedníčky senátu sa krajský súd v celom
rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého uznesenia o uložení poriadkovej pokuty.
Za daných okolností boli splnené zákonné podmienky na uloženie poriadkovej pokuty, tak
ako vyplývajú z ustanovenia § 66 ods. 1 Tr. por.
Základným argumentom je objektívne zistenie, že obžalovaný J. M. dňa 10. 9. 2013
o 08.04 h. zo zdravotných dôvodov ospravedlnil telefonicky svoju neúčasť na hlavnom
pojednávaní, ktoré bolo nariadené na termín 10. 9. 2013 o 09.00 h., a na nariadené hlavné
pojednávanie sa nedostavil. Ako dôvod svojej neúčasti uviedol, že 10. 9. 2013 bol
hospitalizovaný vo Fakultnej nemocnici s poliklinikou Žilina, kde absolvoval infúzne liečby
z dôvodu nečakaného úrazu. O termíne hlavného pojednávania obžalovaný vedel
od 14. 5. 2013 (č. l. 1975).
Krajský súd je rovnakého názoru, že u obžalovaného nebol daný vážny dôvod, ktorý
mu zabránil hlavného pojednávania sa zúčastniť...
Argumenty obžalovaného, prezentované v telefonickom aj v písomnom
ospravedlnení, nepresvedčili ani nadriadený súd, že z vážnych zdravotných dôvodov
(načakaného úrazu) sa nemohol zúčastniť na hlavnom pojednávaní. Naopak, z oznámenia
MUDr. J. V., primára neurologického oddelenia FNsP Žilina, je zistiteľné, že pacient J. M.
bol dňa 10. 9. 2013 vyšetrený na ambulancii stacionára neurologického oddelenia FNsP
Žilina MUDr. J. H. po odoslaní jeho spádovým neurológom MUDr. A. L. Bol odoslaný k
ambulantnej infuznej liečbe pre bolesti chrbtice. Pacient dochádzal k infúznej liečbe
ambulantne, liečbu dokonca prerušil na jeden týždeň, nakoľko mal denné zmeny
v zamestnaní. U pacienta sa nejednalo o taký stav, pre ktorý by došlo k ohrozeniu života
alebo by došlo k závažnému zhoršeniu zdravotného stavu, ak by sa dostavil na pojednávanie
na Okresnom súde Žilina. Nejednalo sa o neodkladné vyšetrenie (č. l. 2008).
Krajský súd, rovnako ako okresný súd, dospel k záveru, že zdravotné problémy
(bolesti chrbtice) obžalovaného nie sú takým ochorením, ktoré by bránilo obžalovanému
v účasti na nariadenom hlavnom pojednávaní. V tomto smere sa jednoznačne vyjadril aj
MUDr. J. V. - primár neurologického oddelenia FNsP. Nepreukázalo sa tvrdenie
obžalovaného, že u neho išlo o „nečakaný úraz“. Naopak, ako vyplýva z lekárskej správy,
u obžalovaného nešlo o neodkladné vyšetrenie, nebol ohrozený jeho život a účasťou
na pojednávaní by nedošlo k závažnému zhoršeniu zdravotného stavu. Ako je zistiteľné
zo spisu, obžalovaný sa na bolesti chrbtice lieči už dlhšiu dobu. Je nepochybné, že
obžalovaný kvôli pracovným povinnostiam prerušil ambulantnú infúznu liečbu. Preto mu
nič nebránilo, aby prerušil infúznu liečbu a dostavil sa na nariadené hlavné pojednávanie.
Krajský súd ďalej zdôrazňuje, že aj obžalovaný je povinný rešpektovať predvolanie
súdu. Práve naopak, z celkového správania sa obžalovaného a jeho prístupu
k prejednávanej trestnej veci, ktoré je zistiteľné z obsahu spisu, aj krajský súd nadobudol
presvedčenie, že obžalovaný sa účelovo vyhýba účasti na nariadených úkonoch súdu.
Z obsahu spisu je ďalej zistiteľné, že hlavné pojednávanie, určené na deň 10. 9. 2013, pre
neprítomnosť obžalovaného muselo byť odročené na iný termín. Obžalovaný nepochybné
vie, o akú trestnú vec ide, aj to, že jeho neprítomnosť zabráni vykonaniu hlavného
pojednávania. Preto predsedníčka senátu okresného súdu postupovala správne, keď
obžalovanému za vyššie uvedené konanie podľa § 66 ods. 1 Tr. por. uložila poriadkovú
pokutu.
Nadriadený súd považuje za správnu a zákonnú aj výmeru poriadkovej pokuty, ktorá
bola napadnutým uznesením uložená obžalovanému. Predsedníčka senátu postupovala
správne, keď pri výmere pokuty vo výške 550,- Eur zobrala do úvahy význam a dôležitosť
zmareného procesného úkonu - nariadeného hlavného pojednávania, ako aj celkovú
nedisciplinovanosť obžalovaného, jeho obštrukčné snahy smerujúce k zabráneniu alebo
aspoň k oddialeniu ukončenia predmetného trestného konania...
Krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že obžalovanému za neospravedlnenú
neúčasť na hlavných pojednávaniach boli právoplatne uložené už tri poriadkové pokuty,
jedna vo výške 166,- Eur, druhá vo výške 200,- Eur a tretia vo výške 500,- Eur.»
V ďalšej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia sa krajský súd vyjadril
k namietanému porušeniu práva na obhajobu, keď uviedol:
„Neobstojí ani sťažnostná námietka obžalovaného, že v konaní o uložení poriadkovej
pokuty došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu tým, že mu nebola doručená lekárska
správa, ktorá bola podkladom pre vydanie napadnutého uznesenia. Predsedníčka senátu
správne zisťovala u lekára, ktorého lekársku správu pripojil obžalovaný ku svojmu
písomnému ospravedlneniu, skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie dôvodnosti
ospravedlnenia neúčasti obžalovaného a po takto zistenom skutkovom stave sa správne
rozhodla pre uloženie poriadkovej pokuty obžalovanému, pretože pre takéto rozhodnutie
mala dostatočný skutkový základ. Krajský súd v tejto súvislosti stručne poznamenáva, že
lekárska správa, ktorú si vyžiadala predsedníčka senátu, bola dôkazom len pre rozhodnutie
o uložení poriadkovej pokuty, nebola dôkazom pre meritórne rozhodnutie súdu. S ohľadom
na uvedené predsedníčka senátu rozhodla o uložení poriadkovej pokuty v súlade
so zákonom, pretože predsedníčka senátu nebola povinná pri rozhodovaní o poriadkovej
pokute predložiť lekársku správu obžalovanému, aby sa k nej vyjadril, v dôsledku čoho
nebolo porušené právo obžalovaného na obhajobu, ktoré je zakotvené v § 2 ods. 9 Tr. por.
a v § 34 ods. 1, ods. 2 Tr. por.“
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu a dôvodmi,
ktoré ho viedli k zamietnutiu sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
3 T 96/2004 zo 17. októbra 2014, ústavný súd konštatuje, že je ústavne akceptovateľným
spôsobom odôvodnené a v žiadnom prípade ho nemožno považovať za arbitrárne. Krajský
súd sa v ňom presvedčivým spôsobom vysporiadal s námietkou, ktorú sťažovateľ vzniesol
vo svojej sťažnosti (je v zásade identická s námietkou, ktorú formuloval v sťažnosti
adresovanej ústavnému súdu, pozn.), pričom závery, na ktorých je založené napadnuté
uznesenie, ústavný súd považuje v okolnostiach posudzovanej veci za správne, a teda
z ústavného hľadiska za konformné a udržateľné.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv
sťažovateľa podľa čl. 17, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3
písm. b) dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júla 2014