Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 453/2014
PDF · 165.24 KB
No categories available
II. ÚS 453/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť B. S., zastúpenej
advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 501/2008,
a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2014
doručená sťažnosť B. S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou
Korčekovou, Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 C 501/2008 vo veci žaloby o ochranu osobnosti.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„Sťažovateľka bola od 09. 01. 2007 (podaná žaloba na Okresnom súde
Bratislava III) žalovanou na ochranu osobnosti a nemajetkovej ujmy v konaní vedenom
na Okresnom súde Pezinok č. k. 4 C 501/08, v ktorom Okresný súd Pezinok rozsudkom
vydaným až dňa 18. mája 2011 a č. k. 4 C 501/08-242 konanie v časti o zaplatenie
nemajetkovej ujmy zastavil. Vo zvyšku návrh zamietol.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu z 5. júna 2012 č. k. 8 Co 316/2011-
288 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. 2 Cdo 115/2013 zo dňa
27. februára 2014, doručeným sťažovateľke dňa 28. 4. 2014 odmietol.
Dĺžka konania na troch stupňoch nesplnila požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6
odseku 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď konanie na ochranu
osobnosti a nemajetkovej ujmy nie vinou sťažovateľky... trvalo od 09. januára 2007
do 28. apríla 2014, teda 7 rokov, 4 mesiace a 19 dní.“
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť
na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:
„1) Základné práva B. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy SR a na jej prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom
súde Pezinok pod č. k. 4 C 501/2008 porušené boli.
2) B. S. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie 7 000,- Eur, ktoré
je jej povinný vyplatiť Okresný súd Pezinok do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
3) B. S. sa priznávajú trovy konania a právneho zastupovania 290,- Eur, ktoré
je povinný Okresný súd Pezinok vyplatiť advokátke JUDr. E. Korčeková do 2 mesiacov
od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť
aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom
alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (napr. III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08, IV. ÚS 55/05,
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať
aj z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným
súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu
základného práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak v čase
uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej
moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02,
IV. ÚS 102/05). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej
sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu
k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy. Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie
o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
Zo sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd v konaní
o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vo veci sťažovateľky (ako odporkyne
v namietanom konaní) rozsudkom č. k. 4 C 501/2008-242 z 18. mája 2011 (ďalej
aj „rozsudok okresného súdu“) rozhodol tak, že „konanie v časti o zaplatenie nemajetkovej
ujmy zastavuje...“ (prvý výrok), „vo zvyšku návrh zamieta...“ (druhý výrok) a o trovách
konania okresný súd rozhodne samostatným uznesením (tretí výrok).
Proti prvému a druhému výroku rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie
Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd rozhodol o tomto
odvolaní rozsudkom č. k. 8 Co 316/2011-288 z 5. júna 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského
súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil. Rozsudok okresného
súdu č. k. 4 C 501/2008-242 z 18. mája 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu
č. k. 8 Co 316/2011-288 z 5. júna 2012 nadobudol právoplatnosť 12. júna 2012.
Žalobca podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie. O podanom dovolaní
rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2 Cdo 115/2013
z 27. februára 2014 tak, že dovolanie žalobcu odmietol; toto uznesenie bolo sťažovateľke
doručené 28. apríla 2014.
Ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a v súlade so svojou
stabilnou judikatúrou (napr. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05) je viazaný návrhom na začatie
konania okrem prípadov výslovne uvedených v zákone o ústavnom súde. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa teda prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ
špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha, a vo vzťahu k tomu subjektu,
ktorý označil za porušovateľa svojich práv (§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde),
čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky
na poskytnutie ústavnej ochrany. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa vyžaduje
aj primerané odôvodnenie návrhu na rozhodnutie ústavného súdu. Platí to predovšetkým
v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že prvé dva výroky rozsudku okresného súdu
nadobudli právoplatnosť 12. júna 2012.
Vzhľadom na už uvedené a s prihliadnutím na návrh sťažovateľky na rozhodnutie
vo veci (petit) a jeho odôvodnenie bol predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu
len postup okresného súdu v konaní vo veci samej (prvý a druhý výrok rozsudku okresného
súdu), čo vyplýva z požiadavky sťažovateľky na poskytnutie ústavnej ochrany,
a nie aj samostatné rozhodovanie o trovách konania po nadobudnutí právoplatnosti
uvedených výrokov (čo vyplýva aj z časového vymedzenia napadnutého konania
sťažovateľkou obdobím od 9. januára 2007 do 28. apríla 2014).
V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu, t. j. 10. júna 2014, okresný súd
v napadnutom konaní v rozsahu vymedzenom sťažovateľkou, t. j. v konaní vo veci samej,
vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu jej právnej
neistoty, a preto už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh
tohto konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda v sťažovateľkou označenom období
vymedzenom dátumom podania návrhu proti nej − 9. január 2007, a dátumom doručenia
rozhodnutia o dovolaní sťažovateľke − 28. apríl 2014 (pozri aj na s. 2, pozn.), nemohol
už ani porušovať jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jej právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd
zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júla 2014