Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 453/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť B. S., zastúpenej

advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júna 2014

doručená sťažnosť B. S. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou

Korčekovou, Novomeského 25, Pezinok, ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. vo veci žaloby o ochranu osobnosti.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Sťažovateľka bola od 09. 01. 2007 (podaná žaloba na Okresnom súde

Bratislava III) žalovanou na ochranu osobnosti a nemajetkovej ujmy v konaní vedenom

na Okresnom súde Pezinok č. k. , v ktorom Okresný súd Pezinok rozsudkom

vydaným až dňa 18. mája 2011 a č. k. -242 konanie v časti o zaplatenie

nemajetkovej ujmy zastavil. Vo zvyšku návrh zamietol.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu z 5. júna 2012 č. k.

288 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. zo dňa

27. februára 2014, doručeným sťažovateľke dňa 28. 4. 2014 odmietol.

Dĺžka konania na troch stupňoch nesplnila požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6

odseku 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď konanie na ochranu

osobnosti a nemajetkovej ujmy nie vinou sťažovateľky... trvalo od 09. januára 2007

do 28. apríla 2014, teda 7 rokov, 4 mesiace a 19 dní.“

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť

na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1) Základné práva B. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.

48 ods. 2 SR a na jej prejednanie veci v primeranej lehote podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom

súde Pezinok pod č. k. porušené boli.

2) B. S. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie 7 000,- Eur, ktoré

je jej povinný vyplatiť Okresný súd Pezinok do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

3) B. S. sa priznávajú trovy konania a právneho zastupovania 290,- Eur, ktoré

je povinný Okresný súd Pezinok vyplatiť advokátke JUDr. E. Korčeková do 2 mesiacov

od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže odmietnuť

aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom

alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (napr. , , , , ,

).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať

aj z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným

súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti

podľa (), a preto už k namietanému porušovaniu

základného práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa

je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť

zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo

zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto

základných práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak v čase

uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej

moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať (napr. , ,

). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať

k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne

ako zjavne neopodstatnenú ( ), pretože konanie o takej

sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu

k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

. Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie

o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

Zo sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd v konaní

o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy vo veci sťažovateľky (ako odporkyne

v namietanom konaní) rozsudkom č. k. -242 z 18. mája 2011 (ďalej

aj „rozsudok okresného súdu“) rozhodol tak, že „konanie v časti o zaplatenie nemajetkovej

ujmy zastavuje...“ (prvý výrok), „vo zvyšku návrh zamieta...“ (druhý výrok) a o trovách

konania okresný súd rozhodne samostatným uznesením (tretí výrok).

Proti prvému a druhému výroku rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie

Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd rozhodol o tomto

odvolaní rozsudkom č. k. -288 z 5. júna 2012 (ďalej aj „rozsudok krajského

súdu“) tak, že rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil. Rozsudok okresného

súdu č. k. -242 z 18. mája 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu

č. k. -288 z 5. júna 2012 nadobudol právoplatnosť 12. júna 2012.

Žalobca podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie. O podanom dovolaní

rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.

z 27. februára 2014 tak, že dovolanie žalobcu odmietol; toto uznesenie bolo sťažovateľke

doručené 28. apríla 2014.

Ústavný súd v zmysle a v súlade so svojou

stabilnou judikatúrou (napr. , ) je viazaný návrhom na začatie

konania okrem prípadov výslovne uvedených v . Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa teda prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej sťažovateľ

špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha, a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorý označil za porušovateľa svojich práv ( ),

čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky

na poskytnutie ústavnej ochrany. Podľa sa vyžaduje

aj primerané odôvodnenie návrhu na rozhodnutie ústavného súdu. Platí to predovšetkým

v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že prvé dva výroky rozsudku okresného súdu

nadobudli právoplatnosť 12. júna 2012.

Vzhľadom na už uvedené a s prihliadnutím na návrh sťažovateľky na rozhodnutie

vo veci (petit) a jeho odôvodnenie bol predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu

len postup okresného súdu v konaní vo veci samej (prvý a druhý výrok rozsudku okresného

súdu), čo vyplýva z požiadavky sťažovateľky na poskytnutie ústavnej ochrany,

a nie aj samostatné rozhodovanie o trovách konania po nadobudnutí právoplatnosti

uvedených výrokov (čo vyplýva aj z časového vymedzenia napadnutého konania

sťažovateľkou obdobím od 9. januára 2007 do 28. apríla 2014).

V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu, t. j. 10. júna 2014, okresný súd

v napadnutom konaní v rozsahu vymedzenom sťažovateľkou, t. j. v konaní vo veci samej,

vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu jej právnej

neistoty, a preto už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh

tohto konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda v sťažovateľkou označenom období

vymedzenom dátumom podania návrhu proti nej − 9. január 2007, a dátumom doručenia

rozhodnutia o dovolaní sťažovateľke − 28. apríl 2014 (pozri aj na s. 2, pozn.), nemohol

už ani porušovať jej základné právo podľa ani jej právo podľa

ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľky odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd

zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júla 2014