Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 498/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. augusta 2014

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav

Fridrich, PhD., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne

spisových značiek: z 8. januára 2014 (),

z 15. januára 2014 (), z 11. decembra 2013 (),

z 20. januára 2014 () a sp. zn. z 11. decembra

2013 () a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

, , , a sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 31. marca 2014

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu

v konaniach vedených Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“), predmetom

ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý je teda súčasne

súdom, ktorý sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobil. Na základe

uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresného súdu a spory budú

prikázané inému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.

Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresný súd

svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej len „uznesenia okresného

súdu“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietky

zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej

tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil

prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami

krajský súd porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci

a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;

e)svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax

Najvyššieho súdu SR.“

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom

právnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto

podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a

v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„OSP“). Napriek uvedenému okresný súd aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky

obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných

súdov, ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu

prvého stupňa.

Rovnako tak sťažovateľka nesúhlasí s tým, ako krajský súd v napadnutých

uzneseniach vymedzil rozsah vecného oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 4 zákona

Slovenskej národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Namietané porušenie základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu odôvodňuje sťažovateľka tým, že okresný súd jej uložil povinnosť

poskytnúť finančné plnenie štátu bez práva štátu na takéto plnenie, čím došlo

k nedôvodnému zníženiu jej majetku, pričom krajský súd toto pochybenie nenapravil.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej základných práv podľa a , práv podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami, zruší

napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade

vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu

napadnutými uzneseniami.

II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia .

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné

konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých

účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností a z tohto obsahu vyplývajúcu

právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd

uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie ().

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto ochranu

poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)

alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto

práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až

) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,

ktorého určuje zákon.

Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými

potvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané

námietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa a

dohovoru, pretože ako vyplýva z jej písomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi,

ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti

nevzniesla.

Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok

za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych

poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu “. Proti týmto uzneseniam

podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,

a okrem iného uviedla, že už „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce

fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho

sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania

a sú teda vo veci zaujatí ( )“. Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť

uznesenia okresného súdu v celom rozsahu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné

súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia

o skutočnostiach týkajúcich sa toho-ktorého okresného súdu, ktorý má v jej právnych

veciach rozhodovať a súčasne je orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom

spôsobil sťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky

zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z .

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak

so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi

to neodkladne predsedovi súdu...

Podľa účastníci majú právo z dôvodov podľa uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súdu

zrozumiteľné a akceptovateľné, krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagoval

na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniam okresného súdu.

Okresné súdy určili výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a „Sadzobníka súdnych

poplatkov“ a tiež vec správne právne posúdili podľa príslušných ustanovení zákona

č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Okresné súdy a krajský súd

tvrdenia uvádzané sťažovateľkou v odôvodneniach svojich rozhodnutí vyhodnotili tak,

že v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, pričom tento postup

ústavný súd považuje zákonný a ústavne akceptovateľný, pretože miera interpretácie

a aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení

nevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy

neakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku, ešte sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu

ústavného súdu je podstatné to, či okresné súdy a krajský súd ústavne súladným spôsobom

interpretovali a aplikovali na vec vzťahujúce sa ustanovenia

a .

Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré

súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto

konaní, pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku

podľa sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť

zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti (m. m. ), na čo

poukazoval aj krajský súd v odôvodneniach svojich napadnutých uznesení.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukazuje aj na rozdielnosť prístupu krajského súdu

k rozhodovaniu v obdobných veciach.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne

závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval

rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian

v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo

rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho

systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako

prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej

súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna

inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus,

ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných

veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné

zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]

zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho

plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

(m. m. , ). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené

odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych

konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou

a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného

práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav

svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade

argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto

rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenia krajského súdu ako

odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce

z limitov a dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom

krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv podľa

a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto

časti podľa ako zjavne neopodstatnené (obdobne

).

II.2.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ich

odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému

zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa a do práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy

v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovali

príslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami

a základným právom podľa a právom podľa dodatkového

protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie

týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom

prerokovaní sťažností sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené

podľa .

Keďže sťažnosti boli ako celok odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. augusta 2014