Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 498/2014
PDF · 212.59 KB
No categories available
III. ÚS 498/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. augusta 2014
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne
spisových značiek: 16 Co 404/2013 z 8. januára 2014 (Rvp 3415/2014), 16 Co 409/2013
z 15. januára 2014 (Rvp 3416/2014), 16 Co 80/2013 z 11. decembra 2013 (Rvp 3417/2014),
8 Co 414/2013 z 20. januára 2014 (Rvp 3418/2014) a sp. zn. 16 Co 50/2013 z 11. decembra
2013 (Rvp 3419/2014) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 3415/2014, Rvp 3416/2014, Rvp 3417/2014, Rvp 3418/2014 a sp. zn. Rvp 3419/2014
s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 498/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 31. marca 2014
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) uvedenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobcu
v konaniach vedených Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“), predmetom
ktorých je náhrada majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom okresného súdu, ktorý je teda súčasne
súdom, ktorý sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobil. Na základe
uvedeného sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresného súdu a spory budú
prikázané inému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.
Na základe skutočností uvedených sťažovateľkou v žalobných návrhoch okresný súd
svojimi uzneseniami špecifikovanými v sťažnostiach (ďalej len „uznesenia okresného
súdu“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za vznesené námietky
zaujatosti. Na základe odvolaní podaných sťažovateľkou, podstatou ktorých bolo jej
tvrdenie o nepodaní námietky zaujatosti, krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil
prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii uviedla, že napadnutými uzneseniami
krajský súd porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva;
e)svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR.“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom
právnom posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci tieto
podania neboli dostatočne určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj
„OSP“). Napriek uvedenému okresný súd aj krajský súd prejavy vôle sťažovateľky
obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných
súdov, ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu
prvého stupňa.
Rovnako tak sťažovateľka nesúhlasí s tým, ako krajský súd v napadnutých
uzneseniach vymedzil rozsah vecného oslobodenia od súdnych poplatkov podľa § 4 zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“).
Namietané porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu odôvodňuje sťažovateľka tým, že okresný súd jej uložil povinnosť
poskytnúť finančné plnenie štátu bez práva štátu na takéto plnenie, čím došlo
k nedôvodnému zníženiu jej majetku, pričom krajský súd toto pochybenie nenapravil.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami, zruší
napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) „vydal dočasné opatrenie, ktorým rozhodne o odklade
vykonateľnosti napadnutého uznesenia...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutými uzneseniami.
II.1 K bodu 1 výroku tohto uznesenia
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia OSP.
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah prerokúvaných sťažností a z tohto obsahu vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd
uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K bodu 2 výroku tohto uznesenia
II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 78/03).
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až
čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými
potvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané
námietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru, pretože ako vyplýva z jej písomných podaní v konaniach pred okresnými súdmi,
ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam, sťažovateľka námietku zaujatosti
nevzniesla.
Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok
za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych
poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniam
podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,
a okrem iného uviedla, že už „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce
fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho
sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania
a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 OSP)“. Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť
uznesenia okresného súdu v celom rozsahu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné
súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia
o skutočnostiach týkajúcich sa toho-ktorého okresného súdu, ktorý má v jej právnych
veciach rozhodovať a súčasne je orgánom, ktorý svojím nesprávnym úradným postupom
spôsobil sťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky
zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak
so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi
to neodkladne predsedovi súdu...
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súdu
zrozumiteľné a akceptovateľné, krajský súd v napadnutých uzneseniach primerane reagoval
na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniam okresného súdu.
Okresné súdy určili výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a „Sadzobníka súdnych
poplatkov“ a tiež vec správne právne posúdili podľa príslušných ustanovení zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Okresné súdy a krajský súd
tvrdenia uvádzané sťažovateľkou v odôvodneniach svojich rozhodnutí vyhodnotili tak,
že v okolnostiach posudzovaných vecí išlo o námietku zaujatosti, pričom tento postup
ústavný súd považuje zákonný a ústavne akceptovateľný, pretože miera interpretácie
a aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
nevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že všeobecné súdy
neakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku, ešte sama osebe nezakladá porušenie sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu
ústavného súdu je podstatné to, či okresné súdy a krajský súd ústavne súladným spôsobom
interpretovali a aplikovali na vec vzťahujúce sa ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
a zákona o súdnych poplatkoch.
Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré
súvisia s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto
konaní, pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku
podľa § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti (m. m. II. 124/2011), na čo
poukazoval aj krajský súd v odôvodneniach svojich napadnutých uznesení.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukazuje aj na rozdielnosť prístupu krajského súdu
k rozhodovaniu v obdobných veciach.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého právne
závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Beian
v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo
rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho
systému (v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako
prameňoch práva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej
súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna
inštancia pôsobila ako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus,
ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných
veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné
zopakovať svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré
zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]
zveruje práve Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho
plénu a kolégiám, keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
(m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené
odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkov súdnych
konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného
súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou
a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného
práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav
svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade
argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné toto
rozhodnutie hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté uznesenia krajského súdu ako
odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie je dostatočné, nevybočujúce
z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To, že sťažovateľka sa s názorom
krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo aj k porušeniu jej označených práv podľa
ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto
časti podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené (obdobne
II.2.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ich
odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému
zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy
v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovali
príslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami
a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového
protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie
týchto práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom
prerokovaní sťažností sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli ako celok odmietnuté, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. augusta 2014