Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 503/2014
PDF · 185.74 KB
No categories available
III. ÚS 503/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. augusta 2014
predbežne prerokoval sťažnosť R. Š., zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou Baloghovou,
Madačova 7, Ružomberok, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
podľa čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Kežmarok č. k. 6 P 129/2013-103 z 29. novembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. Š. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2014
doručená sťažnosť R. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 49 ústavy a práva spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 6 P 129/2013-103 z 29. novembra 2013.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol účastníkom konania o rozvod
manželstva a úpravu rodičovských práv a povinností k maloletému synovi účastníkov
konania. Okresný súd rozsudkom č. k. 6 P 129/2013-103 z 29. novembra 2013 manželstvo
účastníkov konania rozviedol, na čas po rozvode zveril maloletého syna účastníkov konania
do osobnej starostlivosti matky a sťažovateľa (otca maloletého dieťaťa) zaviazal prispievať
na výživu maloletého dieťaťa určenou sumou (vo zvyšujúcej časti návrh matky na určenie
výživného zamietol). V bode IV výroku uznesenia vylúčil konanie o úpravu styku otca
s maloletým dieťaťom na samostatné konanie, čo odôvodnil potrebou nariadiť znalecké
dokazovanie. Sťažovateľ sa proti výroku o úprave styku otca s maloletým dieťaťom
odvolal. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 13 CoP 5/2014
a sp. zn.13 CoP 6/2014 z 18. marca 2014 odvolanie sťažovateľa odmietol z dôvodu, že ide
o výrok, ktorým sa upravuje vedenie konania, a proti takémuto výroku v zmysle § 202
ods. 3 písm. a) a § 218 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)
odvolanie nie je prípustné. Krajský súd zároveň upozornil okresný súd na nesprávny postup,
ak posledným výrokom vylúčil konanie o úpravu styku otca s maloletým dieťaťom
na samostatné konanie.
Podľa sťažovateľa postupom okresného súdu mu bolo odopreté, aby sa stretával
so synom, okresný súd si zjednodušil rozhodovanie, keď tak jednoduchú otázku vylúčil
na samostatné konanie, čím porušil jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne
konanie.
V sťažnosti ďalej uvádza:
„Porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v konaní o rozvod manželstva vidí sťažovateľ v tom,
že súd nerešpektoval, že s konaním o rozvod manželstva je zo zákona spojené konanie
o úpravu výkonu rodičovských práv a povinnosti k maloletému dieťaťu pochádzajúcemu
z manželstva na čas po rozvode /§ 113 ods. 1 OSP, § 24 ods. 1 Zákona o rodine/. Takto
vydaným rozhodnutím súd znemožnil, aby bolo riadne, v jednom rozhodnutí o rozvode
manželstva, rozhodnuté aj o styku otca s maloletým dieťaťom, o ktorom nie je ani doposiaľ
rozhodnuté, teda od rozhodnutia súdu prvého stupňa o rozvode uplynula už doba
cca 6 mesiacov, ale styk otca so synom upravený nie je, a nie je ani vyhliadka na skoré
rozhodnutie súdu, nakoľko ani po vylúčení veci na samostatné konanie nebol do dnešného
dňa určený termín pojednávania.
V prípade, že by súd aplikoval pri vydávaní rozsudku zákonné ustanovenia spájajúce
s konaním o rozvod manželstva aj konanie o úpravu výkonu práv a povinností rodičov
k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, nebola by situácia dospela do stavu, že takmer pol
roka po rozvode nie je právoplatne upravené stretávanie sa otca so synom. V tejto súvislosti
pochybenie prvostupňového súdu vyslovil aj odvolací súd, dokonca s hrozbou
disciplinárneho postihu konajúceho sudcu, avšak konajúci sudca napriek tomu doposiaľ
vo veci nekonal, takže stav porušenia práv sťažovateľa trvá naďalej. Vo veci boli podané
dve žiadosti o pokračovanie v konaní /dňa 31. 03. 2014 a dňa 23.04.2014/, avšak bez efektu,
nakoľko súd v konaní napriek tomu, že od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu dňa
01. 04. 2014 uplynul už cca 1,5 mesiaca, vo veci nekoná. Podotýkam, že konanie o úpravu
styku otca so synom je konaním, kde súd má postupovať chrániac záujmy maloletého
dieťaťa, rešpektovať právo druhého rodiča na stretávanie sa s dieťaťom, a teda
bez zbytočného odkladu. Konajúci súd si zjednodušil rozhodovanie, keď tak dôležitú otázku
vylúčil na samostatné konanie, čím porušil právo otca, t. j. sťažovateľa, na súdnu ochranu
a na spravodlivé súdne konanie.“
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti
takto rozhodol:
„Právo R. Š. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 a 2 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky Rozsudkom Okresného súdu Kežmarok č. k.
6 P 129/2013-103 porušené boli.
Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,-EUR
(slovom tritisíc eur), ktoré je mu Okresný súd Kežmarok povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd Kežmarok je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 294,08 € na účet advokátky JUDr. Zuzany Baloghovej, vedený v...
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
Nárok na náhradu požadovanej nemajetkovej ujmy odôvodňuje sťažovateľ tým,
„že nemá upravené stretávanie sa so synom a s dieťaťom nie je v žiadnom kontakte“.
Od rozhodnutia súdu prvého stupňa o rozvode uplynulo už viac ako 6 mesiacov a o styku
s maloletým dieťaťom ešte stále nie je rozhodnuté.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podstatou námietok sťažovateľa sú jeho tvrdenia o porušení jeho základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva podľa čl. 49 ústavy
a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6. ods. 1 dohovoru tým, že okresný súd vylúčil
na samostatné konanie úpravu styku s maloletým dieťaťom, čo je v rozpore s § 113 ods. 1
OSP a § 24 ods. 4 a § 25 ods. 2 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), v dôsledku
čoho došlo aj k namietanému porušeniu sťažovateľom označených práv.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,
prípadne ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 113 ods. 1 OSP s konaním o rozvod manželstva je spojené konanie o úpravu
pomerov manželov k maloletým deťom z ich manželstva na čas po rozvode.
Podľa § 24 ods. 4 zákona o rodine súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv
a povinností alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa
na zachovanie jeho vzťahu k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého
dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného
prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým
rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na výchovu a starostlivosť zo strany
obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie pravidelného,
rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o rodine ak sa rodičia nedohodnú o úprave styku
s maloletým dieťaťom podľa odseku 1, súd upraví styk rodičov s maloletým dieťaťom
v rozhodnutí o rozvode; to neplatí, ak rodičia úpravu styku žiadajú neupraviť.
Sťažovateľ uplatnil proti rozhodnutiu o vylúčení úpravy styku s maloletým dieťaťom
na samostatné konanie opravný prostriedok, jeho odvolanie však smerovalo
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Krajský súd k napadnutému výroku
rozsudku zároveň uviedol:
„V súvislosti s rozsudkom súdu prvého stupňa o rozvode manželstva zo dňa
29. 11. 2013 odvolací súd upozorňuje okresný súd na nesprávny postup, ak posledným
výrokom vylúčil konanie o úpravu styku otca s mal. dieťaťom na samostatné konanie. Podľa
§ 113 ods. 1 O. s. p. totiž s konaním o rozvod manželstva je spojené konanie o úprave
pomerov manželov k maloletým deťom z ich manželstva na čas po rozvode. S týmto
ustanovením plne komunikuje aj ustanovenie § 24 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého,
v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon
ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí,
komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať
jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené
do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške
výživného. Týmito zákonnými zásadami sa súd prvého stupňa v konaní o rozvod manželstva
účastníkov neriadil. Ak však posledným výrokom rozsudku o rozvode konanie o úpravu
styku otca s mal. dieťaťom vylúčil na samostatné konanie, nezostávalo odvolaciemu súdu
nič iné, než odvolanie otca proti tomuto výroku rozsudku odmietnuť tak, ako už bolo vyššie
uvedené a zdôvodnené. Ak by odvolací súd takýto nesprávny postup konajúceho sudcu zistil
aj v budúcnosti, môže to byť dôvodom na jeho disciplinárny postih.“
V posudzovanej veci sa sťažovateľ domáhal zásahu ústavného súdu proti napadnutej
časti rozhodnutia okresného súdu, ktorým bola vylúčená úprava jeho styku s dieťaťom
na samostatné konanie. Okresný súd vylúčil vec na samostatné konanie, pretože „sa rodičia
nedokázali na pojednávaní dohodnúť a aj vzhľadom na ich tvrdenia súd dospel k záveru,
že v tomto prípade je potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. Z týchto dôvodov súd
konanie o úpravu styku otca s mal. dieťaťom vylúčil na samostatné konanie.“. Napadnuté
rozhodnutie je rozhodnutím procesným, proti ktorému nie je podľa § 202 ods. 3 písm. a)
OSP odvolanie prípustné a ktoré v zmysle § 169 ods. 2 OSP nemusí obsahovať
odôvodnenie.
Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach posudzovanej veci nejde o zložitý
prípad (hard cases) majúci ústavnoprávny význam, a to vzhľadom na procesný charakter
napadnutého rozhodnutia, ktorým sa upravuje vedenie konania, ako aj na skutočnosť,
že samotným vylúčením úpravy styku s maloletým dieťaťom na samostatné konanie sa toto
konanie vecne nekončí (teda bude riadne pokračovať). Z hľadiska materiálneho preto
v rozsahu sťažovateľom uvádzaných dôvodov nemohlo dôjsť k porušeniu ním označených
práv (podobne I. ÚS 571/2013).
Ústavný súd dodáva, že nie je jeho úlohou perfekcionisticky „opravovať“ konanie
pred všeobecnými súdmi, a to aj keby k nimi urobeným dielčím procesným úkonom mal
výhrady. Úlohou ústavného súdu je ochraňovať ústavnosť (nie zákonnosť) konania
pred všeobecnými súdmi. Preto je povinnosťou ústavného súdu rozlišovať medzi prípadmi,
kedy procesný postup priečiaci sa zákonu zároveň vyústi do protiústavnosti
a nespravodlivosti konania ako celku, a prípady, kedy určitý procesný postup – hoci
by ho aj bolo možné osamotene hodnotiť, z formálneho pohľadu ako postup contra legem –
protiústavnosť konania nezaloží.
Ústavný súd sa nenachádza v sústave všeobecných súdov, neposudzuje výklad
jednoduchého práva ani zákonnosť a optimálnosť postupu okresného súdu, ku ktorému
nie je ani nadriadeným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä
intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,
že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu
základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 57/09). Ústavný súd konštatuje, že namietaný postup
okresného súdu zásah takejto intenzity do sťažovateľom označených základných práv
nesignalizuje.
Okresný súd vylúčením časti veci na samostatné konanie nezabránil v styku
sťažovateľa s maloletým dieťaťom, keďže táto otázka bude predmetom preskúmavania
zo strany všeobecného súdu v samostatnom konaní. Postup okresného súdu nebol správny,
dôvodom jeho konania bola najmä otázka ochrany práv maloletého dieťaťa, a nie zámer
odoprieť sťažovateľovi možnosť stretávať sa s dieťaťom, a spôsobiť mu tak ujmu na jeho
základných právach. Keďže o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu rozhoduje krajský
súd, a nie ústavný súd, platí aj v tomto prípade zásada subsidiarity a ústavný súd v tejto časti
odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie.
Sťažovateľ ďalej uvádza ako jeden z dôvodov namietaného porušenia ním
označených práv skutočnosť, že okresný súd už dlhšiu dobu vo veci nekoná, avšak
v samotnom texte svojej sťažnosti sa nedožaduje ochrany základného práva na konanie
bez prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto sa týmito jeho tvrdeniami ústavný súd
(ktorý je viazaný petitom sťažnosti) pri predbežnom posudzovaní jeho sťažnosti bližšie
nezaoberal.
Sťažovateľ v časti sťažnosti namietal tiež porušenie svojho základného práva podľa
čl. 49 ústavy rozsudkom okresného súdu. Keďže sťažovateľ je v konaní pred ústavným
súdom zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom a vo svojej sťažnosti neuviedol
žiadne konkrétne skutočnosti, resp. bližšie neodôvodnil, v čom vidí porušenie svojho
základného práva podľa čl. 49 ústavy ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti odmietol
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
(obdobne napr. III. ÚS 193/09). K tomu ústavný súd ešte dodáva, že čl. 49 ústavy vyjadruje
jednu zo základných hmotnoprávnych zásad trestného práva (nullum crimen sine lege),
ktorej porušenie sťažovateľ spája s rozhodnutím o vylúčení konania o úprave styku
s dieťaťom na samostatné konanie, ktoré vníma ako určitý druh sankcie spôsobujúcej mu
ujmu na právach. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu svojím charakterom nemožno
vnímať ako uloženie trestu, alebo takej ujmy na právach, ktorá by mala charakter trestu,
a nemôže byť spôsobilé porušiť označené základné právo sťažovateľa, pretože o úprave
styku sťažovateľa s dieťaťom sa bude ešte konať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. augusta 2014