Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)II. ÚS 123/2020
PDF · 149.42 KB
No categories available
II. ÚS 123/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Petra
Molnára (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
T a M trans spedition, s. r. o., Šarovce 545, IČO 34 140 425, zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Kašuba spol. s r. o., Horná 41, Banská Bystrica, v mene ktorej koná advokát
a konateľ JUDr. Roman Kašuba, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Levice sp. zn. 13 Cb 5/2017
zo 6. augusta 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti T a M trans spedition, s. r. o., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra
2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti T a M trans spedition, s. r. o.,
Šarovce 545, IČO 34 140 425 (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“),
zastúpenej Advokátskou kanceláriou Kašuba spol. s r. o., Horná 41, Banská Bystrica,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Roman Kašuba, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 13 Cb 5/2017 zo 6. augusta 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom
postavení žalovanej je sporovou stranou v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
13 Cb 5/2017 o zaplatenie sumy 74 329,08 €, ktoré začalo 16. januára 2017, a v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 Cb 3/2017 o zaplatenie 69 120 €, ktoré začalo 23. januára 2017,
pričom v oboch uvedených konaniach je žalobcom obchodná spoločnosť FUEL, spol. s r. o.
Sťažovateľka sa návrhom z 29. apríla 2019 domáhala spojenia konaní vedených okresným
súdom pod sp. zn. 13 Cb 5/2017 a sp. zn. 14 Cb 3/2017 na spoločné konanie, ktoré by bolo
vedené pod sp. zn. 13 Cb 5/2017, keďže toto konanie začalo skôr. V návrhu uviedla, že obe
konania spolu skutkovo súvisia a týkajú sa tých istých sporových strán, preto je ich spojenie
„v záujme hospodárnosti konania...ako aj v záujme súčasného uplatňovania
a vysporiadania vzájomných práv strán...“. Okresný súd napadnutým uznesením návrh
sťažovateľky na spojenie konaní vedených pod sp. zn. 13 Cb 5/2017 a sp. zn. 14 Cb 3/2017
zamietol.
3. Podľa názoru sťažovateľky je napadnuté uznesenie okresného súdu arbitrárne,
nedostatočne odôvodnené a svojvoľné, keďže boli splnené zákonom stanovené podmienky
pre obligátorné spojenie vecí. Sťažovateľka uviedla, že napadnuté rozhodnutie považuje
za „nepredvídateľné, v rozpore s §166 ods. 1 CSP“.
4. Na základe argumentácie uvedenej v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,
aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu garantované
v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne
konanie garantované v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Levice zo dňa 06. augusta 2019 č. k. 13 Cb/5/2017-285
porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Okresného súdu Levice zo dňa
06. augusta 2019 č. k. 13 Cb/5/2017-285 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Levice na
ďalšie konanie.“
II.
Relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
8. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
9. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu
ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho
prijatiu na ďalšie konanie.
10. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
III.
Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci
ústavným súdom
11. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
12. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému
právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01,
III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola
komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom
súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby
alebo právnickej osoby (II. ÚS 216/06).
13. Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
14. V posudzovanej veci sa sťažovateľka domáhala zásahu ústavného súdu proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu, ktorým bol zamietnutý jej návrh na spojenie vecí.
Okresný súd tak urobil z dôvodu, že i keď obe právne veci majú rovnaké strany sporu,
týkajú sa rozdielnych právnych nárokov.
15. Napadnuté uznesenie je rozhodnutím procesným, proti ktorému podľa § 355
ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“) v spojení s § 357 CSP nie je odvolanie prípustné. Ide o uznesenie, ktorým
sa upravuje vedenie konania, teda takýmto rozhodnutím nie je súd viazaný.
16. Vzhľadom na procesný charakter napadnutého uznesenia, ako aj skutočnosť, že
samotným zamietnutím návrhu na spojenie konaní sa žiadne z posudzovaných konaní
nekončí, dospel ústavný súd k názoru, že posudzovaná právna vec nie je ústavnoprávne
relevantná. Z hľadiska materiálneho preto v rozsahu sťažovateľkou uvádzaných dôvodov
nemohlo dôjsť k porušeniu ňou označených práv (podobne I. ÚS 571/2013,
III. ÚS 503/2014). Na tomto mieste ústavný súd pripomína, že jeho úlohou je ochrana
ústavnosti konania pred všeobecnými súdmi. Z tohto dôvodu rozlišuje medzi prípadmi, keď
nezákonný procesný postup alebo rozhodnutie všeobecných súdov vyústi do protiústavnosti
a nespravodlivosti konania ako celku, a prípadmi, keď určitý procesný postup – hoci by ho
aj bolo možné osamotene hodnotiť, a to výlučne z formálneho pohľadu ako postup
protizákonný – protiústavnosť konania nezaloží a už vôbec nie z hľadiska materiálneho.
17. Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti
napadnutého uznesenia okresného súdu ako prvostupňového súdu konajúceho v právnej
veci sťažovateľky nemôže byť samo osebe dôvodom na namietanie porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okresný súd v danom prípade
neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej ochrany, jej návrhom na spojenie konaní sa
zaoberal a rozhodol o ňom, aj keď nie v súlade s jej predstavami.
18. Z uvedeného vyplýva, že medzi napadnutým uznesením okresného súdu
a označeným základným právom podľa ústavy a právom podľa dohovoru, ktorých porušenie
sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd
po prípadnom prijatí ústavnej sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru
o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol ústavnú sťažnosť
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
19. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez
právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších návrhoch sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2020
Ľuboš Szigeti predseda senátu