Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 545/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. septembra

2014 predbežne prerokoval sťažnosť V. Š. zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou

Rajtákovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v

Prešove sp. zn. z 29. mája 2014 v spojení s opravným uznesením Krajského

súdu v Prešove sp. zn. z 5. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta

2014 doručená sťažnosť V. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) zastúpeného advokátkou JUDr.

Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného

porušenia základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 29. mája 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) v spojení s

opravným uznesením krajského súdu sp. zn. z 5. júna 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného

na okresnom súde pod sp. zn. o určenie otcovstva k maloletej S. F. (ďalej len

„maloletá“) začatého na návrh matky maloletej E. F. (ďalej len „navrhovateľka“).

Navrhovateľka v podanom návrhu tvrdila, že sťažovateľ, s ktorým žila v spoločnej

domácnosti, jej pri narodení maloletej nekúpil žiadne veci pre dieťa, do podania návrhu

neprispel na maloletú žiadnou sumou a o maloletú neprejavuje skoro žiaden záujem. Okrem

určenia otcovstva navrhovateľka žiadala, aby okresný súd zveril maloletú do jej

starostlivosti a určil výživné v sume 400 € mesačne od 21. júla 2005 (dátum narodenia

maloletej). Sťažovateľ v uvedenom konaní vo vzťahu k určeniu otcovstva žiadal vykonať

dokazovanie znalcom z odboru genetiky a tiež namietal, aby bolo výživné priznané spätne,

keďže zo žiadnych okolností nevyplýva dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý

navrhovateľka nemohla podať návrh skôr. V priebehu konania sťažovateľ opakovane

poukazoval na túto okolnosť, a to aj citáciou odbornej právnickej literatúry a dôvodovej

správy k zákona o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). Podľa sťažovateľa motívom

podania návrhu bolo to, že v roku 2011 nadviazal známosť s inou partnerkou.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 6. decembra 2012 určil, že

sťažovateľ je otcom maloletej, maloletú zveril do osobnej starostlivosti matky

(navrhovateľky), sťažovateľovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletej sumou

100 € mesačne počínajúc 12. júlom 2011 (deň podania návrhu), dlžné výživné od 12. júla

2011 do 30. novembra 2012 v sume 764,52 € uložil sťažovateľovi zaplatiť v pravidelných

mesačných splátkach v sume 50 € a v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľky zamietol.

Okresný súd vo vzťahu k návrhu na určenie výživného za obdobie spätne pred

podaním návrhu, ktorý okresný súd zamietol, uviedol, že nezistil žiaden dôvod hodný

osobitného zreteľa, pre ktorý by mal výživné za toto obdobie priznať.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. zo 6. decembra 2012 podala

navrhovateľka odvolanie, v ktorom napadla výrok o výške výživného, ako aj výrok

o dlžnom výživnom.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 18. apríla 2013 prvostupňové

rozhodnutie potvrdil v časti týkajúcej sa stanovenia výšky výživného. V časti stanovenia

dlžného výživného a v časti, ktorou okresný súd návrh v prevyšujúcej časti zamietol, ako aj

vo výroku o trovách konania krajský súd predmetné rozhodnutie zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na nové konanie. Krajský súd v uvedenom rozsudku konštatoval, že podľa

jeho názoru existujú dôvody hodné osobitného zreteľa na priznanie výživného tri roky

spätne pred podaním návrhu. Za takú okolnosť krajský súd považoval samotné určenie

otcovstva k maloletej.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 30. decembra 2013 rozhodol tak,

že sťažovateľovi určil povinnosť prispievať na výživu maloletej od 12. júla 2008 do 11. júla

2011, teda za obdobie troch rokov pred podaním návrhu, sumou 90 € mesačne a súčasne

určil dlžné výživné v sume 3 874,52 €, ktorú má sťažovateľ platiť mesačne v splátkach

v sume 100 € spolu s bežným výživným. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil

poukazom na záväzný právny názor vyslovený krajským súdom v jeho rozhodnutí

z 18. apríla 2013. Opravným uznesením sp. zn. z 29. mája 2014 okresný súd

opravil číslovanie výrokov.

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 30. decembra 2013 podala

odvolanie navrhovateľka, ktorá namietala výšku výživného, ako aj sťažovateľ, ktorý

vyslovil svoj nesúhlas s priznaním výživného spätne za tri roky.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku,

ktorým určil obdobie, za ktoré vznikla sťažovateľovi povinnosť platiť výživné, ako aj výrok

o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti a zmenil výrok o dlžnom výživnom, ktoré vyčíslil

na sumu 3 575,52 €, a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Podľa sťažovateľa krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nevenoval

žiadnu pozornosť jeho námietke týkajúcej sa neexistencie dôvodov hodných osobitného

zreteľa, pre ktoré by bolo možné priznať výživné za obdobie troch rokov od podania

návrhu, čo nie je v súlade s požiadavkou riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Opravným uznesením sp. zn. z 5. júna 2014 krajský súd opravil výrok

vo vzťahu k označeniu výrokov.

Sťažovateľ ďalej uviedol poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 14. novembra 2012, že napadnutý rozsudok nie je

možné napadnúť dovolaním, čo zakladá prípustnosť podanej sťažnosti podľa .

Podľa názoru sťažovateľa pre konanie o výživnom je zásadným ustanovenie § 77

ods. 1 zákona o rodine, ktoré oproti zneniu predchádzajúceho ustanovenia účinného

do 31. marca 2005 umožňuje priznať výživné len odo dňa začatia súdneho konania. Jedinou

výnimkou umožňujúcou priznať výživné pre maloleté dieťa za obdobie troch rokov spätne

od začatia súdneho konania je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa. Splnenie

tejto zákonnej podmienky však musí byť spoľahlivo preukázané. Táto skutočnosť vyplýva

tak zo samotného znenia § 77 ods. 1 zákona o rodine, ako aj z dôvodovej správy k zákonu

o rodine, ktorá v osobitnej časti k § 77 uvádza:

„Cieľom doplnenia dôvodov hodných osobitného zreteľa v odseku 1 ako podmienky

na priznanie výživného je zdôrazniť výnimočnosť priznania výživného pre maloleté dieťa

spätne po začatí konania a zamedziť tak možným špekuláciám a zneužívaniu tejto možnosti.

Súd bude skúmať dôvody, ktoré bránili oprávnenému rodičovi uplatniť zákonný nárok ihneď

po tom, ako povinný rodič prestal plniť svoju vyživovaciu povinnosť.“

Zhrnúc uvedené sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že napadnutý rozsudok

„je výsledkom konania, v ktorom otázku existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa

odvolací súd, v jednom zo svojich rozsudkov, identifikoval jednou vetou v skutočnosti

(určenie otcovstva), ktorá je zákonom predpokladanou situáciou určenia výživného

a v ďalšom konaní, v ďalšom rozsudku, sa už touto námietkou sťažovateľa súdy, vrátane

odvolacieho, nezaoberali vôbec“.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1,

prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo domáhať

sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 29. 5. 2014 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 5. 6. 2014, bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať

v porušovaní namietaného práva sťažovateľky.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove

sp. zn. zo dňa 29. 5. 2014 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu

v Prešove sp. zn. zo dňa 5. 6. 2014 a vracia vec Krajskému súdu v Prešove

na ďalšie konanie.

4. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi priznáva všetky trovy tohto konania.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej poukázal, že v zmysle napadnutého rozsudku je povinný

splácať dlžné výživné za obdobie troch rokov spätne pred podaním návrhu v mesačných

splátkach v sume 100 € pod hrozbou straty výhody splátok popri bežnom výživnom. Podľa

§ 78 ods. 2 zákona o rodine ak dôjde k zrušeniu alebo zníženiu výživného pre maloleté

dieťa za uplynulý čas, spotrebované výživné sa nevracia. Na základe uvedeného sťažovateľ

navrhol, aby ústavný súd rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutého rozsudku, pričom

vysloví:

„Ústavný súd Slovenskej republiky odkladá vykonateľnosť výroku I a II rozsudku

Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 29. 5. 2014 v spojení s opravným

uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 5. 6. 2014, ktorým bol

potvrdený rozsudok Okresného súdu Straá Ľubovňa sp. zn. -450 zo dňa

30. 12. 2013 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn.

-466 zo dňa 21. 1. 2014.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn.

zo 6. decembra 2012 určil, že sťažovateľ je otcom maloletej, zveril maloletú do osobnej

starostlivosti navrhovateľky, sťažovateľovi stanovil povinnosť prispievať na výživu

maloletej sumou 100 € mesačne odo dňa podania návrhu (12. júl 2011), dlžné výživné

za obdobie od 12. júla 2011 do 30. novembra 2012 v sume 764,52 € uložil sťažovateľovi

splácať spolu s bežným výživným v mesačných splátkach po 50 € a vo zvyšnej časti žalobu

zamietol. Na predmetnú vec okresný súd aplikoval ustanovenia § 26, § 62, § 75 ods. 1

a § 77 zákona o rodine, ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia citoval a v rámci

konkrétnych okolností danej veci interpretoval. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky

v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia okresný súd k naplneniu dôvodov

hodných osobitného zreteľa podľa § 77 ods. 1 zákona o rodine uviedol:

„Súd ustálil moment počiatku vyživovacej povinnosti dňom podania návrhu, t. j.

dňom 12. 07. 2011, keďže nezistil žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa, tak ako to

vyplýva z ustanovenia § 77 ods. 1 Zákona o rodine pre ktorý by výživné mal priznať predo

dňom podania návrhu.

Navrhovateľka od narodenia dieťaťa vedela, kto je jeho otcom, vedela miesto jeho

pobytu, dokonca do marca 2011 s ním udržiavala známosť. Napriek tomu, že mal. S.

sa narodila..., čo bolo podľa názoru súdu motivované zistením navrhovateľky, že odporca

má známosť s inou ženou. Táto skutočnosť, nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa,

ktorý by odôvodňoval priznať výživné predo dňom podania návrhu na súd. Takýmto

dôvodom nie je ani skutočnosť, ktorú uvádzala navrhovateľka a to, že návrh na súd

nepodala skôr, pretože sa hanbila, a že tak urobila po tom, čo jej to navrhol odporca. Bolo

povinnosťou matky hájiť záujmy svojho maloletého dieťaťa a už v čase, kedy odporca otáľal

s uznaním otcovstva dožadovať sa jeho určenia súdom spolu s určením výživného.

Navrhovateľka sa nemala uspokojiť tak, ako uvádzala pred súdom so sľubmi odporcu, že sa

o ňu postará, mala sa hneď, respektíve po uplynutí krátkeho časového obdobia

od narodenia dieťaťa dožadovať súdneho rozhodnutia a nie až po uplynutí 6 rokov. Keďže

navrhovateľka tak neučinila súd priznal výživné pre mal. S. odo dňa podania návrhu, t. j. od

12. 07. 2011.“

Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala odvolanie navrhovateľka, ktorým napadla

výrok o výške stanoveného výživného, ako aj výrok o dlžnom výživnom, pretože podľa jej

názoru v danom prípade existujú dôvody na priznanie výživného spätne za obdobie troch

rokov pred podaním návrhu. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok

okresného súdu v napadnutej časti potvrdiť. Krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 18. apríla 2013 potvrdil prvostupňové rozhodnutie vo výroku o stanovení výšky bežného

výživného, vo vzťahu k výroku o dlžnom výživnom a výroku, ktorým okresný súd návrh

v prevyšujúcej časti zamietol, dospel k záveru, že je potrebné ho zrušiť. V relevantnej časti

odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd uviedol:

„Všeobecne platí, že je vecou súdu, aby starostlivo skúmal, či sú dané podmienky pre

novú úpravu výživného za dobu 3 rokov od podania návrhu. V danom prípade matka

žiadala priznať výživné spätne od narodenia mal. S., t. j. odo dňa 21. 7. 2005. V odvolaní

žiadala priznať výživné 3 roky spätne.

Nemožno súhlasiť s konštatovaním súdu prvého stupňa, že v predmetnej veci nebol

daný dôvod hodný osobitného zreteľa na priznanie spätného výživného za dobu 3 rokov od

podania návrhu, keďže navrhovateľka vedela, kto je otcom mal. S. Bolo povinnosťou hájiť

záujmy mal. S. a už v čase, kedy odporca otáľal s uznaním otcovstva, dožadovať sa jeho

určenia súdom spolu s určením výživného. Odvolací súd je toho názoru, že uvedená

okolnosť určenia otcovstva k mal. S. je dôvodom hodným osobitného zreteľa pre priznanie

spätného výživného pre maloleté dieťa (§ 77 ods. 1 ZoR).“

Následne okresný súd rozsudkom sp. zn. z 30. decembra 2013 určil, že

sťažovateľ je povinný prispievať na výživu maloletej za obdobie od 12. júla 2008

do 11. júla 2011 sumou 90 € mesačne, pričom stanovil celkovú sumu dlžného výživného

na 3 874,52 €, ktoré je povinný splácať spolu s bežným výživným v pravidelných

mesačných splátkach v sume 100 € pod hrozbou straty výhody splátok. V súvislosti

s priznaním spätného výživného pre maloletú okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol:

„Odvolací súd vyslovil právny záver o tom, že v súdenom prípade sú dané dôvody

hodné osobitného zreteľa pre priznanie spätného výživného pre mal. S., ktorým je tunajší

súd v zmysle viazaný, preto súd určil výživné spätne v súlade s ustanovením

§ 77 ods. 1 druhá veta Zákona o rodine – tri roky pred podaním návrhu t. j. od 12. 07. 2008

do 11. 07. 2011.“

Rozsudok okresného súdu z 30. decembra 2013 napadli odvolaní obaja účastníci

konania. Sťažovateľ v odvolaní namietal výšku určeného výživného, ako aj výšku dlžného

výživného a opakovane poukázal na skutočnosť, že v danom prípade neexistujú dôvody

hodné osobitného zreteľa v zmysle § 77 ods. 1 zákona o rodine pre priznanie výživného

spätne tri roky od podania návrhu. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil

prvostupňové rozhodnutie vo výroku, ktorým okresný súd stanovil obdobie, za ktoré sa

určuje dlžné výživné, ako aj vo výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti; súčasne

zmenil rozsudok vo výroku o dlžnom výživnom tak, že dlžné výživné za stanovené obdobie

predstavuje sumu 3 574,52 €. K odvolacím námietkam krajský súd uviedol:

„Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav veci, správne vec právne posúdil

a odvolací súd si v plnom rozsahu osvojuje jeho odôvodnenie. Na potvrdenie správnosti

napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva.

Je nepochybné, že mal. S. je dieťaťom rodičov E. F. a V. Š., pričom otec o dieťa

nejaví záujem. V konaní bolo preukázané, že matka dieťaťa bola na materskej dovolenke s

mal. S. a toho času poberá vdovský dôchodok a rodinné prídavky. Počas rozhodného

obdobia od 12. 7. 2008 do 11. 7. 2011 matka zabezpečovala v celom rozsahu osobnú

starostlivosť o mal. S. V tom čase otec dieťaťa pracoval s priemerným príjmom za rok 2008

bol vo výške 491 Eur, za rok 2009 vo výške 749 Eur, za rok 2010 vo výške 749 Eur a za rok

2011 vo výške 610 Eur. Odporca deklaroval mesačne výdaje v toku 2008 v sume 311 Eur, v

roku 2009 v sume 311 Eur, v roku 2010 v sume 311 Eur a v roku 2011 v celkovej výške 621

Eur.

Porovnaním dosahovaných mesačných príjmov rodičov v uvedenom období je možné

dôjsť k záveru, že v tomto období matka nebola schopná zabezpečovať výživu dieťaťa bez

značného príspevku zo strany otca. Rozsudok súdu prvého stupňa je preto správny v časti

určenia výživného za obdobie od 12. 7. 2008 do 11. 7. 2011 s poukazom na ust. § 62 ods., 2,

4 ZoR. Potreby mal. dieťaťa v tomto období po finančnej stránke mohli byť uspokojované

zo strany otca, ktorého majetkové pomery, možnosti a schopnosti platenie výživného

vo výške 90 Eur mesačne nepochybne umožňovali, a to vzhľadom na jeho mesačne príjmy

a výdavky.

Odvolacia námietka matky, že v danom rozhodnom, období príjmy otca umožňovali

platenie výživného vo vyššej miere (400 Eur), nie je pôvodná. Z obsahu spisu nevyplýva

žiadny iný príjem odporcu a odôvodnené potreby mal. S. boli ustálené na sumu 90 Eur.

Výživné vo výške 400 Eur by nezodpovedalo majetkovým pomerom odporcu ani

odôvodneným potrebám mal. S.

V súvislosti so stanovením rozsahu zročného výživného odvolací súd uvádza, že

námietky odporcu o započítaní plnení vo výške 4000 Eur v jeho prospech nie sú dôvodné, aj

keby tieto plnenia skutočne poskytol. Odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním

prvostupňového súdu, že plnenie vo výške 3000 Eur na úhradu nedoplatku bytu, ktorý je

vo vlastníctve syna navrhovateľky, v ktorom s mal. S. bývajú, žiadnym spôsobom

nepreukázal. Na veci nič nemení ako kópia sms správy (čl. 295) s nejednoznačným obsahom

za stavu, ak navrhovateľka akékoľvek plnenie popiera. Naviac je potrebné prisvedčiť

tvrdeniu, že ide o plnenie za iného (syna navrhovateľky), ktorý je vlastníkom bytu, v ktorom

navrhovateľka s mal. S. býva. Plnenia spočívajúce v užívaní vecí patriacich do vlastníctva

tretej osoby, totiž na výživné nie je možné započítať. Námietky odporcu v tomto smere preto

neboli dôvodom na zmenu určenia rozsahu výživného v rozhodnom období.

Pri určení vyživovacej povinnosti zo strany odporcu prvostupňový súd správne

započítal do plnenia výživného aj čiastky, ktoré povinný otec v sledovanom období dieťaťu

poskytol. Bolo však dôvodné na dlžné výživné započítať i sumu 300 Eur ako výživné

za obdobie október, november a december 2013, o čom odvolaciemu súdu predložil

doklady. Teda suma dlžného výživného bola vo výške 3 574,52 Eur (3 87.4,52 Eur –

300 Eur).“

Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom

krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa si ústavný

súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú

odlišnosť (napr. , ).

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti zaoberal otázkou, či napadnutý rozsudok krajského súdu opodstatňuje prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej požiadavke na ochranu

ústavnosti v rozsahu ním označených práv podľa a dohovoru, teda či účinky výkonu

právomoci krajského súdu sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi

zo sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé

súdne konanie.

Podstatou obrany sťažovateľa poukazujúcej na nezákonnosť a z nej vyplývajúcu

neústavnosť záverov krajského súdu je ním prezentované tvrdenie zdôrazňujúce nesprávnu

interpretáciu a nevhodnú aplikáciu ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o rodine. Sťažovateľ

v sťažnosti namietal, že v konaní nebola preukázaná existencia dôvodov hodných

osobitného zreteľa, no napriek tomu mu bola právoplatne priznaná povinnosť platiť dlžné

výživné za obdobie troch rokov spätne od podania návrhu. V napadnutom rozsudku sa

krajský súd k jeho argumentácii nevyjadril, čím sa uvedené rozhodnutie stalo

neodôvodneným a nepreskúmateľným.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach starostlivosti

o maloletých patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

predovšetkým uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať

skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní

zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože

to je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí

(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má

opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím

(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej

slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne

, , ).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,

ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými

právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý

im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené

podľa . Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia

základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci,

osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku ústavný súd konštatuje, že jeho

závery v ňom obsiahnuté nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné vo vzťahu k sťažovateľom

označeným právam podľa a dohovoru. Vzhľadom na konkrétne okolnosti daného

prípadu, poukázanie na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, ktoré si krajský súd

v plnom rozsahu osvojil (relevantné skutočnosti zistené v prvostupňovom konaní, z ktorých

vychádzal a na ne nadväzoval odvolací súd), nemožno výklad a interpretáciu na rozhodnutie

vo veci sa vzťahujúcich ustanovení zákona o rodine, ktorú krajský súd v danom prípade

zvolil, považovať za arbitrárnu alebo popierajúcu základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu a spravodlivé súdne konanie. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, v ktorej

poukázal na neodôvodnenosť napadnutého rozsudku krajského súdu v súvislosti

s ignorovaním jeho námietky nenaplnenia zákonného predpokladu existencie dôvodov

hodných osobitného zreteľa v súlade s § 77 ods. 1 zákona o rodine, ústavný súd konštatuje,

že právny názor odvolacieho súdu mu bol známy už z predchádzajúceho rozsudku krajského

súdu (v ktorom reagoval na námietky sťažovateľa obsiahnuté vo vyjadrení k odvolaniu

navrhovateľky), v ktorom ako dôvod hodný osobitného zreteľa krajský súd posúdil

okolnosť určenia otcovstva k maloletej.

Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že postupom vo veci konajúcich súdov nebola

sťažovateľovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu v rámci konania pred

všeobecnými súdmi poskytuje. I keď odvolací súd potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým nebolo vyhovené jeho odvolaniu, sťažovateľ mal

možnosť v rámci konania pred všeobecnými súdmi vyjadriť sa k veci a túto možnosť aj

využil.

Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho

návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces

je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)

skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem za predpokladu, že

skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces,

vo veci rozhodnú.

O napadnutom rozsudku krajského súdu a jeho odôvodnení ústavný súd nemôže

prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli ústavne udržateľné, prípadné boli

svojvoľné tak, aby to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd konštatuje, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť

k porušeniu označeného základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru, pretože uvedené rozhodnutie nemožno považovať za také, ktorým by

mohol výrazným spôsobom zasiahnuť do označených základných práv sťažovateľa. Preto

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa

vrátane jeho návrhu na vydanie dočasného opatrenia nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2014