Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 545/2014
PDF · 238.02 KB
No categories available
I. ÚS 545/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. septembra
2014 predbežne prerokoval sťažnosť V. Š. zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou
Rajtákovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 20 CoP 6/2014 z 29. mája 2014 v spojení s opravným uznesením Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 20 CoP 6/2014 z 5. júna 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta
2014 doručená sťažnosť V. Š. (ďalej len „sťažovateľ“) zastúpeného advokátkou JUDr.
Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 20 CoP 6/2014 z 29. mája 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) v spojení s
opravným uznesením krajského súdu sp. zn. 20 CoP 6/2014 z 5. júna 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania vedeného
na okresnom súde pod sp. zn. 2 C 124/2011 o určenie otcovstva k maloletej S. F. (ďalej len
„maloletá“) začatého na návrh matky maloletej E. F. (ďalej len „navrhovateľka“).
Navrhovateľka v podanom návrhu tvrdila, že sťažovateľ, s ktorým žila v spoločnej
domácnosti, jej pri narodení maloletej nekúpil žiadne veci pre dieťa, do podania návrhu
neprispel na maloletú žiadnou sumou a o maloletú neprejavuje skoro žiaden záujem. Okrem
určenia otcovstva navrhovateľka žiadala, aby okresný súd zveril maloletú do jej
starostlivosti a určil výživné v sume 400 € mesačne od 21. júla 2005 (dátum narodenia
maloletej). Sťažovateľ v uvedenom konaní vo vzťahu k určeniu otcovstva žiadal vykonať
dokazovanie znalcom z odboru genetiky a tiež namietal, aby bolo výživné priznané spätne,
keďže zo žiadnych okolností nevyplýva dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý
navrhovateľka nemohla podať návrh skôr. V priebehu konania sťažovateľ opakovane
poukazoval na túto okolnosť, a to aj citáciou odbornej právnickej literatúry a dôvodovej
správy k zákonu č. 36/2005 Z. z. zákona o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“). Podľa sťažovateľa motívom
podania návrhu bolo to, že v roku 2011 nadviazal známosť s inou partnerkou.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 C 124/2011 zo 6. decembra 2012 určil, že
sťažovateľ je otcom maloletej, maloletú zveril do osobnej starostlivosti matky
(navrhovateľky), sťažovateľovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletej sumou
100 € mesačne počínajúc 12. júlom 2011 (deň podania návrhu), dlžné výživné od 12. júla
2011 do 30. novembra 2012 v sume 764,52 € uložil sťažovateľovi zaplatiť v pravidelných
mesačných splátkach v sume 50 € a v prevyšujúcej časti návrh navrhovateľky zamietol.
Okresný súd vo vzťahu k návrhu na určenie výživného za obdobie spätne pred
podaním návrhu, ktorý okresný súd zamietol, uviedol, že nezistil žiaden dôvod hodný
osobitného zreteľa, pre ktorý by mal výživné za toto obdobie priznať.
Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 C 124/2011 zo 6. decembra 2012 podala
navrhovateľka odvolanie, v ktorom napadla výrok o výške výživného, ako aj výrok
o dlžnom výživnom.
Krajský súd rozsudkom sp. zn. 20 CoP 2/2013 z 18. apríla 2013 prvostupňové
rozhodnutie potvrdil v časti týkajúcej sa stanovenia výšky výživného. V časti stanovenia
dlžného výživného a v časti, ktorou okresný súd návrh v prevyšujúcej časti zamietol, ako aj
vo výroku o trovách konania krajský súd predmetné rozhodnutie zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na nové konanie. Krajský súd v uvedenom rozsudku konštatoval, že podľa
jeho názoru existujú dôvody hodné osobitného zreteľa na priznanie výživného tri roky
spätne pred podaním návrhu. Za takú okolnosť krajský súd považoval samotné určenie
otcovstva k maloletej.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 C 124/2011 z 30. decembra 2013 rozhodol tak,
že sťažovateľovi určil povinnosť prispievať na výživu maloletej od 12. júla 2008 do 11. júla
2011, teda za obdobie troch rokov pred podaním návrhu, sumou 90 € mesačne a súčasne
určil dlžné výživné v sume 3 874,52 €, ktorú má sťažovateľ platiť mesačne v splátkach
v sume 100 € spolu s bežným výživným. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil
poukazom na záväzný právny názor vyslovený krajským súdom v jeho rozhodnutí
z 18. apríla 2013. Opravným uznesením sp. zn. 2 C 124/2011 z 29. mája 2014 okresný súd
opravil číslovanie výrokov.
Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 C 124/2011 z 30. decembra 2013 podala
odvolanie navrhovateľka, ktorá namietala výšku výživného, ako aj sťažovateľ, ktorý
vyslovil svoj nesúhlas s priznaním výživného spätne za tri roky.
Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku,
ktorým určil obdobie, za ktoré vznikla sťažovateľovi povinnosť platiť výživné, ako aj výrok
o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti a zmenil výrok o dlžnom výživnom, ktoré vyčíslil
na sumu 3 575,52 €, a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Podľa sťažovateľa krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nevenoval
žiadnu pozornosť jeho námietke týkajúcej sa neexistencie dôvodov hodných osobitného
zreteľa, pre ktoré by bolo možné priznať výživné za obdobie troch rokov od podania
návrhu, čo nie je v súlade s požiadavkou riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Opravným uznesením sp. zn. 20 CoP 6/2014 z 5. júna 2014 krajský súd opravil výrok
vo vzťahu k označeniu výrokov.
Sťažovateľ ďalej uviedol poukazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 158/2012 zo 14. novembra 2012, že napadnutý rozsudok nie je
možné napadnúť dovolaním, čo zakladá prípustnosť podanej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.
Podľa názoru sťažovateľa pre konanie o výživnom je zásadným ustanovenie § 77
ods. 1 zákona o rodine, ktoré oproti zneniu predchádzajúceho ustanovenia účinného
do 31. marca 2005 umožňuje priznať výživné len odo dňa začatia súdneho konania. Jedinou
výnimkou umožňujúcou priznať výživné pre maloleté dieťa za obdobie troch rokov spätne
od začatia súdneho konania je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa. Splnenie
tejto zákonnej podmienky však musí byť spoľahlivo preukázané. Táto skutočnosť vyplýva
tak zo samotného znenia § 77 ods. 1 zákona o rodine, ako aj z dôvodovej správy k zákonu
o rodine, ktorá v osobitnej časti k § 77 uvádza:
„Cieľom doplnenia dôvodov hodných osobitného zreteľa v odseku 1 ako podmienky
na priznanie výživného je zdôrazniť výnimočnosť priznania výživného pre maloleté dieťa
spätne po začatí konania a zamedziť tak možným špekuláciám a zneužívaniu tejto možnosti.
Súd bude skúmať dôvody, ktoré bránili oprávnenému rodičovi uplatniť zákonný nárok ihneď
po tom, ako povinný rodič prestal plniť svoju vyživovaciu povinnosť.“
Zhrnúc uvedené sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že napadnutý rozsudok
„je výsledkom konania, v ktorom otázku existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa
odvolací súd, v jednom zo svojich rozsudkov, identifikoval jednou vetou v skutočnosti
(určenie otcovstva), ktorá je zákonom predpokladanou situáciou určenia výživného
a v ďalšom konaní, v ďalšom rozsudku, sa už touto námietkou sťažovateľa súdy, vrátane
odvolacieho, nezaoberali vôbec“.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1,
prvá veta Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo domáhať
sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 CoP 6/2014
zo dňa 29. 5. 2014 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.
20 CoP 6/2014 zo dňa 5. 6. 2014, bolo porušené.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať
v porušovaní namietaného práva sťažovateľky.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 20 CoP 6/2014 zo dňa 29. 5. 2014 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 20 CoP 6/2014 zo dňa 5. 6. 2014 a vracia vec Krajskému súdu v Prešove
na ďalšie konanie.
4. Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi priznáva všetky trovy tohto konania.“
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej poukázal, že v zmysle napadnutého rozsudku je povinný
splácať dlžné výživné za obdobie troch rokov spätne pred podaním návrhu v mesačných
splátkach v sume 100 € pod hrozbou straty výhody splátok popri bežnom výživnom. Podľa
§ 78 ods. 2 zákona o rodine ak dôjde k zrušeniu alebo zníženiu výživného pre maloleté
dieťa za uplynulý čas, spotrebované výživné sa nevracia. Na základe uvedeného sťažovateľ
navrhol, aby ústavný súd rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutého rozsudku, pričom
vysloví:
„Ústavný súd Slovenskej republiky odkladá vykonateľnosť výroku I a II rozsudku
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 CoP 6/2014 zo dňa 29. 5. 2014 v spojení s opravným
uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 CoP 6/2014 zo dňa 5. 6. 2014, ktorým bol
potvrdený rozsudok Okresného súdu Straá Ľubovňa sp. zn. 2 C/124/2011-450 zo dňa
30. 12. 2013 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa sp. zn.
2 C/124/2011-466 zo dňa 21. 1. 2014.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 C 124/2011
zo 6. decembra 2012 určil, že sťažovateľ je otcom maloletej, zveril maloletú do osobnej
starostlivosti navrhovateľky, sťažovateľovi stanovil povinnosť prispievať na výživu
maloletej sumou 100 € mesačne odo dňa podania návrhu (12. júl 2011), dlžné výživné
za obdobie od 12. júla 2011 do 30. novembra 2012 v sume 764,52 € uložil sťažovateľovi
splácať spolu s bežným výživným v mesačných splátkach po 50 € a vo zvyšnej časti žalobu
zamietol. Na predmetnú vec okresný súd aplikoval ustanovenia § 26, § 62, § 75 ods. 1
a § 77 zákona o rodine, ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia citoval a v rámci
konkrétnych okolností danej veci interpretoval. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky
v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia okresný súd k naplneniu dôvodov
hodných osobitného zreteľa podľa § 77 ods. 1 zákona o rodine uviedol:
„Súd ustálil moment počiatku vyživovacej povinnosti dňom podania návrhu, t. j.
dňom 12. 07. 2011, keďže nezistil žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa, tak ako to
vyplýva z ustanovenia § 77 ods. 1 Zákona o rodine pre ktorý by výživné mal priznať predo
dňom podania návrhu.
Navrhovateľka od narodenia dieťaťa vedela, kto je jeho otcom, vedela miesto jeho
pobytu, dokonca do marca 2011 s ním udržiavala známosť. Napriek tomu, že mal. S.
sa narodila..., čo bolo podľa názoru súdu motivované zistením navrhovateľky, že odporca
má známosť s inou ženou. Táto skutočnosť, nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa,
ktorý by odôvodňoval priznať výživné predo dňom podania návrhu na súd. Takýmto
dôvodom nie je ani skutočnosť, ktorú uvádzala navrhovateľka a to, že návrh na súd
nepodala skôr, pretože sa hanbila, a že tak urobila po tom, čo jej to navrhol odporca. Bolo
povinnosťou matky hájiť záujmy svojho maloletého dieťaťa a už v čase, kedy odporca otáľal
s uznaním otcovstva dožadovať sa jeho určenia súdom spolu s určením výživného.
Navrhovateľka sa nemala uspokojiť tak, ako uvádzala pred súdom so sľubmi odporcu, že sa
o ňu postará, mala sa hneď, respektíve po uplynutí krátkeho časového obdobia
od narodenia dieťaťa dožadovať súdneho rozhodnutia a nie až po uplynutí 6 rokov. Keďže
navrhovateľka tak neučinila súd priznal výživné pre mal. S. odo dňa podania návrhu, t. j. od
12. 07. 2011.“
Proti prvostupňovému rozhodnutiu podala odvolanie navrhovateľka, ktorým napadla
výrok o výške stanoveného výživného, ako aj výrok o dlžnom výživnom, pretože podľa jej
názoru v danom prípade existujú dôvody na priznanie výživného spätne za obdobie troch
rokov pred podaním návrhu. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok
okresného súdu v napadnutej časti potvrdiť. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 20 CoP 2/2013
z 18. apríla 2013 potvrdil prvostupňové rozhodnutie vo výroku o stanovení výšky bežného
výživného, vo vzťahu k výroku o dlžnom výživnom a výroku, ktorým okresný súd návrh
v prevyšujúcej časti zamietol, dospel k záveru, že je potrebné ho zrušiť. V relevantnej časti
odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd uviedol:
„Všeobecne platí, že je vecou súdu, aby starostlivo skúmal, či sú dané podmienky pre
novú úpravu výživného za dobu 3 rokov od podania návrhu. V danom prípade matka
žiadala priznať výživné spätne od narodenia mal. S., t. j. odo dňa 21. 7. 2005. V odvolaní
žiadala priznať výživné 3 roky spätne.
Nemožno súhlasiť s konštatovaním súdu prvého stupňa, že v predmetnej veci nebol
daný dôvod hodný osobitného zreteľa na priznanie spätného výživného za dobu 3 rokov od
podania návrhu, keďže navrhovateľka vedela, kto je otcom mal. S. Bolo povinnosťou hájiť
záujmy mal. S. a už v čase, kedy odporca otáľal s uznaním otcovstva, dožadovať sa jeho
určenia súdom spolu s určením výživného. Odvolací súd je toho názoru, že uvedená
okolnosť určenia otcovstva k mal. S. je dôvodom hodným osobitného zreteľa pre priznanie
spätného výživného pre maloleté dieťa (§ 77 ods. 1 ZoR).“
Následne okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 C 124/2011 z 30. decembra 2013 určil, že
sťažovateľ je povinný prispievať na výživu maloletej za obdobie od 12. júla 2008
do 11. júla 2011 sumou 90 € mesačne, pričom stanovil celkovú sumu dlžného výživného
na 3 874,52 €, ktoré je povinný splácať spolu s bežným výživným v pravidelných
mesačných splátkach v sume 100 € pod hrozbou straty výhody splátok. V súvislosti
s priznaním spätného výživného pre maloletú okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol:
„Odvolací súd vyslovil právny záver o tom, že v súdenom prípade sú dané dôvody
hodné osobitného zreteľa pre priznanie spätného výživného pre mal. S., ktorým je tunajší
súd v zmysle § 226 O. s. p. viazaný, preto súd určil výživné spätne v súlade s ustanovením
§ 77 ods. 1 druhá veta Zákona o rodine – tri roky pred podaním návrhu t. j. od 12. 07. 2008
do 11. 07. 2011.“
Rozsudok okresného súdu z 30. decembra 2013 napadli odvolaní obaja účastníci
konania. Sťažovateľ v odvolaní namietal výšku určeného výživného, ako aj výšku dlžného
výživného a opakovane poukázal na skutočnosť, že v danom prípade neexistujú dôvody
hodné osobitného zreteľa v zmysle § 77 ods. 1 zákona o rodine pre priznanie výživného
spätne tri roky od podania návrhu. Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil
prvostupňové rozhodnutie vo výroku, ktorým okresný súd stanovil obdobie, za ktoré sa
určuje dlžné výživné, ako aj vo výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti; súčasne
zmenil rozsudok vo výroku o dlžnom výživnom tak, že dlžné výživné za stanovené obdobie
predstavuje sumu 3 574,52 €. K odvolacím námietkam krajský súd uviedol:
„Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav veci, správne vec právne posúdil
a odvolací súd si v plnom rozsahu osvojuje jeho odôvodnenie. Na potvrdenie správnosti
napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva.
Je nepochybné, že mal. S. je dieťaťom rodičov E. F. a V. Š., pričom otec o dieťa
nejaví záujem. V konaní bolo preukázané, že matka dieťaťa bola na materskej dovolenke s
mal. S. a toho času poberá vdovský dôchodok a rodinné prídavky. Počas rozhodného
obdobia od 12. 7. 2008 do 11. 7. 2011 matka zabezpečovala v celom rozsahu osobnú
starostlivosť o mal. S. V tom čase otec dieťaťa pracoval s priemerným príjmom za rok 2008
bol vo výške 491 Eur, za rok 2009 vo výške 749 Eur, za rok 2010 vo výške 749 Eur a za rok
2011 vo výške 610 Eur. Odporca deklaroval mesačne výdaje v toku 2008 v sume 311 Eur, v
roku 2009 v sume 311 Eur, v roku 2010 v sume 311 Eur a v roku 2011 v celkovej výške 621
Eur.
Porovnaním dosahovaných mesačných príjmov rodičov v uvedenom období je možné
dôjsť k záveru, že v tomto období matka nebola schopná zabezpečovať výživu dieťaťa bez
značného príspevku zo strany otca. Rozsudok súdu prvého stupňa je preto správny v časti
určenia výživného za obdobie od 12. 7. 2008 do 11. 7. 2011 s poukazom na ust. § 62 ods., 2,
4 ZoR. Potreby mal. dieťaťa v tomto období po finančnej stránke mohli byť uspokojované
zo strany otca, ktorého majetkové pomery, možnosti a schopnosti platenie výživného
vo výške 90 Eur mesačne nepochybne umožňovali, a to vzhľadom na jeho mesačne príjmy
a výdavky.
Odvolacia námietka matky, že v danom rozhodnom, období príjmy otca umožňovali
platenie výživného vo vyššej miere (400 Eur), nie je pôvodná. Z obsahu spisu nevyplýva
žiadny iný príjem odporcu a odôvodnené potreby mal. S. boli ustálené na sumu 90 Eur.
Výživné vo výške 400 Eur by nezodpovedalo majetkovým pomerom odporcu ani
odôvodneným potrebám mal. S.
V súvislosti so stanovením rozsahu zročného výživného odvolací súd uvádza, že
námietky odporcu o započítaní plnení vo výške 4000 Eur v jeho prospech nie sú dôvodné, aj
keby tieto plnenia skutočne poskytol. Odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním
prvostupňového súdu, že plnenie vo výške 3000 Eur na úhradu nedoplatku bytu, ktorý je
vo vlastníctve syna navrhovateľky, v ktorom s mal. S. bývajú, žiadnym spôsobom
nepreukázal. Na veci nič nemení ako kópia sms správy (čl. 295) s nejednoznačným obsahom
za stavu, ak navrhovateľka akékoľvek plnenie popiera. Naviac je potrebné prisvedčiť
tvrdeniu, že ide o plnenie za iného (syna navrhovateľky), ktorý je vlastníkom bytu, v ktorom
navrhovateľka s mal. S. býva. Plnenia spočívajúce v užívaní vecí patriacich do vlastníctva
tretej osoby, totiž na výživné nie je možné započítať. Námietky odporcu v tomto smere preto
neboli dôvodom na zmenu určenia rozsahu výživného v rozhodnom období.
Pri určení vyživovacej povinnosti zo strany odporcu prvostupňový súd správne
započítal do plnenia výživného aj čiastky, ktoré povinný otec v sledovanom období dieťaťu
poskytol. Bolo však dôvodné na dlžné výživné započítať i sumu 300 Eur ako výživné
za obdobie október, november a december 2013, o čom odvolaciemu súdu predložil
doklady. Teda suma dlžného výživného bola vo výške 3 574,52 Eur (3 87.4,52 Eur –
300 Eur).“
Sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom
krajského súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný
súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Vychádzajúc zo sťažnosti sa preto ústavný súd v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti zaoberal otázkou, či napadnutý rozsudok krajského súdu opodstatňuje prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej požiadavke na ochranu
ústavnosti v rozsahu ním označených práv podľa ústavy a dohovoru, teda či účinky výkonu
právomoci krajského súdu sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi
zo sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé
súdne konanie.
Podstatou obrany sťažovateľa poukazujúcej na nezákonnosť a z nej vyplývajúcu
neústavnosť záverov krajského súdu je ním prezentované tvrdenie zdôrazňujúce nesprávnu
interpretáciu a nevhodnú aplikáciu ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o rodine. Sťažovateľ
v sťažnosti namietal, že v konaní nebola preukázaná existencia dôvodov hodných
osobitného zreteľa, no napriek tomu mu bola právoplatne priznaná povinnosť platiť dlžné
výživné za obdobie troch rokov spätne od podania návrhu. V napadnutom rozsudku sa
krajský súd k jeho argumentácii nevyjadril, čím sa uvedené rozhodnutie stalo
neodôvodneným a nepreskúmateľným.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach starostlivosti
o maloletých patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej
inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné
predovšetkým uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať
skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní
zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava,
či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože
to je v právomoci opravných všeobecných súdov.
Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí
(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov
interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.
Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má
opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím
(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej
slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne
I. ÚS 20/03, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).
Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,
ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými
právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý
im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia
základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným
zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci,
osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku ústavný súd konštatuje, že jeho
závery v ňom obsiahnuté nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné vo vzťahu k sťažovateľom
označeným právam podľa ústavy a dohovoru. Vzhľadom na konkrétne okolnosti daného
prípadu, poukázanie na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, ktoré si krajský súd
v plnom rozsahu osvojil (relevantné skutočnosti zistené v prvostupňovom konaní, z ktorých
vychádzal a na ne nadväzoval odvolací súd), nemožno výklad a interpretáciu na rozhodnutie
vo veci sa vzťahujúcich ustanovení zákona o rodine, ktorú krajský súd v danom prípade
zvolil, považovať za arbitrárnu alebo popierajúcu základné právo sťažovateľa na súdnu
ochranu a spravodlivé súdne konanie. Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa, v ktorej
poukázal na neodôvodnenosť napadnutého rozsudku krajského súdu v súvislosti
s ignorovaním jeho námietky nenaplnenia zákonného predpokladu existencie dôvodov
hodných osobitného zreteľa v súlade s § 77 ods. 1 zákona o rodine, ústavný súd konštatuje,
že právny názor odvolacieho súdu mu bol známy už z predchádzajúceho rozsudku krajského
súdu (v ktorom reagoval na námietky sťažovateľa obsiahnuté vo vyjadrení k odvolaniu
navrhovateľky), v ktorom ako dôvod hodný osobitného zreteľa krajský súd posúdil
okolnosť určenia otcovstva k maloletej.
Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že postupom vo veci konajúcich súdov nebola
sťažovateľovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu v rámci konania pred
všeobecnými súdmi Občiansky súdny poriadok poskytuje. I keď odvolací súd potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým nebolo vyhovené jeho odvolaniu, sťažovateľ mal
možnosť v rámci konania pred všeobecnými súdmi vyjadriť sa k veci a túto možnosť aj
využil.
Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho
návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces
je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)
skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem za predpokladu, že
skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces,
vo veci rozhodnú.
O napadnutom rozsudku krajského súdu a jeho odôvodnení ústavný súd nemôže
prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli ústavne udržateľné, prípadné boli
svojvoľné tak, aby to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.
Ústavný súd konštatuje, že napadnutým rozsudkom krajského súdu nemohlo dôjsť
k porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, pretože uvedené rozhodnutie nemožno považovať za také, ktorým by
mohol výrazným spôsobom zasiahnuť do označených základných práv sťažovateľa. Preto
ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa
vrátane jeho návrhu na vydanie dočasného opatrenia nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. septembra 2014